Smerom nahor

Kolegovia pribehli k Sejuani, a chytili ju aby nespadla na zem. Ratell a Perqus jej pomohli na jednu zo stoličiek a tvárili sa ustarostene. Chvíľu po tom do miestnosti rýchlym krokom vošiel Pafros a zamieril rovno k Sejuani.
Ako to vyzerá s tvojimi zraneniami? Dokážeš stáť? Chodiť? Sestra si ťa vypýtala, chce s tebou hovoriť. Si schopná to zvládnuť? Môžem ju zdržať, povedať jej že teraz nie, ale myslím že to myslí celkom vážne a zdá sa že nemá záujem hovoriť neskôr. Pýtal sa urýchlene Pafros. Jeho pohľad bol upretý na ruku ktorú mala úplne zničenú a krvavú. Sejuani sa stále zahmlievalo pred očami a svet okolo seba vnímala len polovične. Kolegov okolo seba videla viacmenej zdvojene a ich hlasy sa zdali akoby v diaľke.

Sejuani

Nechala som sa podopierať páč sama by som možno dokázala stáť, ale len ťažko. Počula som Pafrosa, ktorý začal hovoriť niečo o sestre a o tom, že ma chce vidieť. Vypľula som menší flúsanec krvi, ktorá sa mi nazhromaždila v ústach a len som prikývla.
"Zvládnem to.." Viac som radšej nehovorila. Neskôr mi bude len horšie. Odkladať to o minúty by bola somarina. Ruku som už aj tak necítila a bolesť ma stihla otupiť natoľko, že mi bolo v podstate väčšian vecí urkadnutá. Spravila som zopár neistých krokov a keď som sa uistila, že zvládnem stáť na oboch nohách bez väčšej opory, tak som pomaly podišla ku Pafrosovi. Teda dúfala som že mi pomôže. cestu ku sestre by som nezvládla sama.

Pafros pokrútil hlavou po tom ako Sejuani vypľula krv.
Snaž sa toto pred Sestrou nerobiť. Nechceme byť potrestaní za drzosť. Povedal potichu, podišiel k Sejuani, a chytil ju pod pazuchu, zo strany ktorú nemala zranenú. Prudko sa zdvihol, a opatrnou chôdzou sa vydal k východu z miestnosti. Prešli ste niekoľko chodieb, ťažké boli hlavne schody, kde Sejuani na chvíľu prestala vnímať a obaja ste sa skoro zrúbali smerom dole. Po hrôzostrašných útrapách ste došli k dverám, ktoré viedli do hosťovskej miestnosti.
Pafros po vyzvaní otvoril dvere, pustil Sejuani a posunul ju dovnútra. On tam nemohol vojsť, a tak Sejuani musela stáť len z vlastnými silami. Okrem Sestry bol v miestnosti statný černoch, ktorý vyzeral na prvý pohľad veľmi nebezpečne, a zdalo sa že jeho bežný pohľad je neustále byť zamračený. Vzadu sedela protivníčka Sejuani, vodou si utierala krv z tváre a v zrkadle si obzerala krk, na ktorom zostali otlačky po remeni.
Sestra si všimla príchod Sejuani a rukou jej pokynula smerom k jednému z kresiel. Muž vedľa nej, pravdepodobne ochranca, zatlieskal rukami. Malé dievča sa na tento zvuk otočilo k nemu, a ochranca jej ukázal aby si sadla do druhého kresla, blízko k Sejuani.
Malia, Malia... bojovala si dobre, ale nie dosť dobre... čo mám s tebou urobiť? Spýtala sa náhle Sestra smerom k dievčaťu. Malia sa doteraz usmievala, no úsmev na jej tvári teraz zamrzol. Nahlas preglgla a zotrela si pot z čela. Sestra obrátila pohľad k Sejuani.
Možno tá čo ťa porazila vie... čo myslíš? Spýtala sa s úsmevom. Malia sa zatvárila zdesene. Pozrela na Sejuani, v jej očiach sa zračil strach a zúfalstvo.

Sejuani

Pamätala som si slová, ktoré nám Pafros hovoril. Neotočiť sa chrbtom ani len na sekundu. Pohľad som mala úctivo sklonený k jej nohám.. a zároveň aj preto, že to bolo pohodlnejśie ako podvihnúť hlavu k jej tvári. Po vyzvaní som si sadla do kresla a zbežne som si premerala dievča, ktoré sa volalo Malia, ako ho teda sestra oslovila. Jej slová ma príliš neprekvapili no nemala som rada, keď som na podobný otázky musela odpovedať. Mohlo za tým byť všeličo. Pokojne mi mohla spraviť to, čo by som povedala aby sa malo za trest z prehry stať Malii. Z jej pohľadu som však usudzovala, že to jej paní myslí vážne. Alebo si to aspoň samá Malia myslí. Chvíľu som sa na ňu pozerala a následne som sa znova pootočila k nohám sestry.
"Rozhodli ste, aby som ju ušetrila. Keby ste mi prikázali zabiť, zabijem..." Na chvíľku som sa odmlčala, mohlo ju napadnúť ćo tým myslím. Trocha som podvihla hlavu no dosť sa mi zahmlievalo pred očami.
"Keď sa človek bojí, robí chyby. Malia nebola slabšia... bála sa, spravila chyby. Ďalším strachom sa z nej lepší bojovník nestane." Hovorila som presne o tom, čo som si všimla počas nášho súboja. Malia sa bála, smrti.. zranení a toho, že sklame, že sa dostane práve do takejto situácie. Ja som tento strach nemala. Necítila som ho. Práve preto mi nerobilo problémy vrhnúť sa do rán jej bičom za účelom výhry, aj keď ma to stálo zranenia, aké stálo.
"Nie som tá, ktorá by mala rozhodnúť o jej osude, o jej treste." Dodala som už skôr šeptom.

Sestra sa po odpovedi Sejuani tvárila celkom neutrálne, nedávala znať svoje myšlienky a pocity. Obe si vás znova prehliadla.
A keby že ti prikážem aby si o jej osude rozhodla? Pousmiala sa Sestra a pokračovala.
Ak by Malia nežila, mala by som u seba voľné miesto. Mohla by som zobrať niekoho nového. Napríklad teba. Povedala a zahľadela sa rovno do očí Sejuani. Podľa jej tónu toto rozhodne nebol len nejaký nezáväzný pokec, ale akýsi test. Bolo len treba uhádnuť, alebo zistiť čo od Sejuani chce Sestra počuť. A keďže Sejuani netušila podľa akých pravidiel sa riadi Sestra, nebolo to nič jednoduché... mala radšej suverénnych, nemilosrdných a ambicióznych ľudí, alebo skôr oddaných, verných a nectižiadostivých?

Sejuani

Mierne som naklonila hlavu, no to si mohol hocikto zle vysvetliť. Spravila som to skôr kvôli tomu, aby som sa nepovracala páč som pravdepodobne mala aj otras mozgu, ako sa mi stále zahmlievalo pred očami.
"Nechala by som ju žiť, bude chcieť napraviť svoju chybu." Odpovedala som jej scela neutrálnym, aj keď trocha chrapčavým hlasom. Nevedela som, akú hru práve so mnou hrá ale nemienila som sa pred sestrou pretvarovať. Aj keď to bola najnižšia úroveň arény, nemohla som sa sťažovať, keby že tu o pár rokov naviac ostanem. Stále tiež bolo otázne, či prežijem tento rozhovor.. ak ma tu bude držať pridlho bez toho, aby sa na mňa pozreli doktory, rozhodne zomriem.

Ani tentoraz nedala Sestra znať svoje myšlienky a z toho zvláštneho úsmevu sa nedalo vyčítať nič. Mohol to byť krutý, ale zároveň úprimný a spokojný úsmev. Sestra sa poupravila na kresle, dala dlane dokopy a začala si ich o seba šúchať. Pohľad otočila na černocha vedľa nej, a bez slova mu prikývla. Muž následne zdvihol zrak smerom k Sejuani a rukou jej ukázal na dvere ktorými pred chvíľou vošla. Muž k nej podišiel, pomohol jej na nohy a viedol ju von z miestnosti. Sejuani bola na tom veľmi zle, a tak len okrajovo vnímala čo sa deje. Počas toho ako ju černoch viedol tmavými chodbami sa jej zatvorili oči a upadla do bezvedomia. Strata krvi a šok boli príliš veľké.

Sejuani sa zobudila. Dopadajúce lúče slnka príjemne hriali miestnosť cez zamrežované okno. Podľa slnka muselo byť ráno - slnko ešte len stúpalo na oblohu. V tejto miestnosti na prvý pohľad Sejuani nikdy nebola. Okrem postele tam nebolo nič moc, len niekoľko kusov dreveného nábytku. Až teraz si všimla že strop izby je pokrytý zaschnutou krvou. A nielen strop. Stena vedľa nej tiež nadobudla červenú farbu po tom čo do nej vsiaklo veľké množstvo krvi. Mohlo to byť čokoľvek, ale zo všetkého sa to najviac podobalo na krv.
Posteľ však bola čistá, a rovnako aj oblečenie ktoré na sebe Sejuani mala. Pocítila že jej tvár je viacmenej v poriadku, ale dôležité bolo rameno a roztrhnutá ruka. Ku šťastiu sa dozvedela že ruka jej zostala, a to celá.
Najprv ňou nemohla pohnúť, ale to bolo prirodzené. Zároveň ju neuveriteľne bolela. Pozdĺž ruky, od zápästia až po lakeť jej zívala obrovská, hlboká a dlhá jazva, no zahojená na toľko aby jej nekrvácala. Infekcii sa koža, aj celá ruka vyhla, ale aj napriek tomu to vyzeralo nepríjemne. Po bodnom zranení na ramene zostala jazva tiež, ale menšia, keďže v tomto prípade to bolo len obyčajné bodnutie. Každý pohyb tou rukou aj tak dosť bolel, ale Sejuani sa cítila vyspatá a plná energie.

Do miestnosti náhle vošiel Pafros držiac krčah naplnený vodou. Po tom ako si všimol že Sejuani má otvorené oči, odišiel z miestnosti a o pár minút znova prišiel, a tentoraz niesol hlinenú tácku na ktorej bolo plno jedla. Pozdravil ju, zložil tácku na stolík vedľa postele, a sadol si na stoličku pod oknom. Zdalo sa skutočne zvláštne že sa o ňu starajú ako o niekoho vyššie postaveného. No Pafros bol zároveň dobrý chlapík...
Ako to s tebou vyzerá? Spýtal sa so záujmom.

Sejuani

Moje prvé pocity boli dosť.. zúfalé ? Keď som pootvorila oči a videla som všade okolo seba krv, už som si myslela že som sa prebrala v nejakej kobke plnej mŕtvol. Bol to však skôr ešte len šok z nie príliš príjemného sna, ktorý sa mi sníval. Po prvých sekundách som si uvedomila, kde sa asi nachádzam. Pomaly, veľmi pomaly som začala otáčať hlavou cez miestnosť. S ľavou rukou som nemohla vôbec hýbať no bola som šťastná.. že mi vôbec ostala na mieste. Pravou rukou som pomaly prešla po mojom bruchu, až k tej ľavej. Pociťovala som ostrú a pichľavú bolesť v ramene no nebolo to nič neznesiteľné. Prstami som si prešla po jazve veľmi jemným spôsobom. Bolo mi jasné, že sa jej už pravdepodobne nezbavím. Asi jazva ustúpi no stále tam bude, aj keď takmer neviditeľná a len veľmi tenká. Teda ak sa bude hojiť tak, ako sa hojiť má. Pohľad som uprela na dvere, cez ktoré práve vošiel Pafros s krčahom vody. Položil ju na stôl a následne sa vrátil aj s jedlom. Pomaly som sa posadila a pravačkou som si stále pridŕžiavala ľavú ruku. Otočila som sa tak, aby som sa chodidlami dotýkala zeme. Chvíľku som s odpoveďou váhala.
"Lepšie než čo som dúfala. Stále mám ruku." Pousmiala som sa a následne som sa až tak .. neskutočne hladne pozrela na jedlo. Bola som naozaj hladná.. potrebovala som rýchlo nejakým spôsobom nahradiť stratenú krv a jedlo bolo tým najlepším spôsobom. Kvázi "zdravou" rukou som si zobrala kus chleba a začala som si z neho najprv pomaly ukusovať, aby si na to môj pravdepodobne slabý žalúdok zvykol. Bohvie koľko som bola mimo.
"Bola som príliš agresívna..." Skonštatovala som a v hlave sa mi premietal môj súboj.
"Čo ostatný?" Spýtala som sa, predsa len, môj zápas bol ako prvý.

Pafros z vrecka na opasku vytiahol kúsok akéhosi pečiva a s chuťou ho začal jesť. Na slová Sejuani iba odmietavo zakrútil hlavou, dožuval a potom prehovoril.
Ak by si nebola ,,príliš agresívna'', bola by si teraz mŕtva. Bolo to správne rozhodnutie. Vysvetlil, pousmial sa a znova sa pustil do jedla.
Navyše máš prvú poriadnu jazvu. Vieš čo to znamená? Jazvy u nás vyjadrujú prestíž a rešpekt. Viac jaziev, najlepšie veľkých, a nikto sa do teba nepustí. Dodal, vstal zo stoličky a podišiel k posteli. Skúmavými očami sa zahľadel na jazvu ktorá zívala na ruke Sejuani.
Už nie si šteňa, ale gladiátor. Povedal uznanlivo.

Na chodbe sa ozvali kroky. Pafros nastavil uši, spozornel a ruka mu spočinula na opasku, na ktorom mu visel meč. Niekto zaklopal na dvere. Bol to jeden zo strážnikov arény pod velením Pafrosa. Na tvári mal ustarostený výraz.
Máme tu... situáciu. Pafro, fúrie na pobreží zazreli vojakov. Veľa vojakov. A... tým myslím rytierov. Obrnencov. Pravdepodobne z Charnu, ale nie je to isté. Naposledy ich videli ako prezerali čerstvo zhorený úkryt pirátov, ten, kde boli naši noví. Nikto netuší prečo tu sú. Osvetlil muž čo sa deje a spýtavo hľadel na Pafrosa.
Kde sú teraz?
Fúrie ich zazreli niekedy nadránom, potom sa vrátili sem. Môžu byť kdekoľvek. Odvetil strážnik.
Pafros mu následne jednu vlepil. Na tvári muža sa zračilo prekvapenie.
Prečo som o tomto nevedel skôr?! Máme tu Sestru! Tí rytieri sú nebezpečenstvo! Kričal Pafros a akoby presne niekto vypočul jeho slová, cez okno ste započuli výkrik, hlasné nadávanie a rinčanie zbraní.
Dofrasa!
Strážnik počkal na pokyny Pafrosa a vybehol z miestnosti. Pohľadom prešiel k Sejuani, vybral spoza opasku jeden katar a podal jej ho.
Druhý nemám, bohužiaľ. Počúvaj ma. Okamžite teraz bež za Sestrou. Jej ochranca bude vedieť čo robiť. Posielam ťa ako dodatočnú ochranu. Za každú cenu musí Illisa prežiť. Vysvetlil Pafros v rýchlosti a nechal Sejuani odísť. Na poslednú chvíľu ju ešte chytil za rameno a celkom jasne zdôraznil svoje slová.
Sestra je priorita číslo jedna. Rozumieš? Nikto iný, len Sestra.

Sejuani

Musela som sa usmievať. Nevedela som na tvári držať chladnú masku ako počas súboja či tréningu. Jeho slová boli povzbudivé, zároveň som sa cítila tak, že som konečne niečo dosiahla. Nechala som ho, nech sa pokochá mojou jazvou. O chvíľu sa na chodbe začali ozývať kroky. Trocha som nechápala Pafrosovu reakciu no povedala som si, že je takýto opatrný pravdepodobne vždy. Keď mu jeden zo strážnikov povedal novinku, tvár mi mierne potemnela a úsmev mi z tváre úplne zmizol. Rýchlo som do seba hodila ešte niečo z jedla a do ruky som zobrala katar. Bola to celkom.. luxusná zbraň. V aréne sme ju využívať nemohli no princíp bol podobný a navyše mi k môjmu štýlu boja vyhovoval. Pozrela som sa na Pafrosa. Nemusela som sa ho pýtať, prečo nejde so mnou. Prikývla som a následne som sa mierne.. až trocha desivo pousmiala.
"Sestra je priorita, mŕtvy smradi z Chárnu sú bonus. Nesklamem vás." Povedala som presvedčivým hlasom a následne som sa rozbehla, aj keď spočiatku s menšími problémami, na miesto, kde by sa mala nachádzať Sestra. Započúvala som sa pri tom do prvotných zvukov boja. Poznala som Charnské armády, ich rytierov. Vedela som že sa nezastavia kým nedosiahnu svoje.