4|A|9999

Nekráčali ste veľmi dlho. Onedlho ste došli k malému domčeku v chudobnejšej štvrti. Vyzeral celkom obyčajne, bol trojposchodový ako to vo valeánskych mestách bývalo - budovy sa skôr ťahali do výšky ako do šírky. Tri poschodia zvyčajne znamenali tri bežné izby. Dvere vpredu nemal, vchod bol len na balkóne na treťom poschodí. Ladne sa vzniesol zo zeme a v momente pristál na balkóne. Dvere mal otvorené, zlodejina v Eusristidile takmer neexistovala. Valeáni takmer nepoznali zločin v bežnom slova zmysle - raz za čas ten rečník, výtržník, ale vraždy, krádeže boli špeciálnou raritou. Dokonca až takou že jediné zabitie sa riešilo niekoľko mesiacov potom...
V jeho dome vládol strašný zápach. Z toho si nič nerob, varím starý recept ktorí zanechali moji rodičia. Moderní valeáni ho nepoznajú, považujú ho za barbarský. Pochádza totižto ešte z našej histórie, z času ked naši predkovia žili v horách a nie v týchto lietajúcich izolátoroch. Podľa tej vône sa dalo usudzovať že aj ingrediencie v hrnci musia byť historické, ak nie prehistorické. V jeho kuchyni to bolo skoro na nevydržanie. Hrnce kypeli ako by boli posadnuté démonmi. Vyael si ale okrem toho mohla všimnúť že celý jeho dom je zaprataný knihami - stovkami kníh. Bol tam neporiadok, po zemi ležali zvitky a papiere, zložené, roztvorené, rozčítané knižky a iné písomnosti. Okrem toho vlastnil aj minimálne tucet obrazov ktoré zobrazovali draky v ich kráse. Vyzerali prastaro, farba z nich pomaly opadávala. Ten maliarsky štýl Vyael nič nehovoril - dnes sa maľovalo inak, jednoducho modernejšie. Okrem drakov mal po stenách a pri posteli portréty milo vyzerajúcej valeánky. Vyzeralo že na všetkých je rovnaká osoba.
Jeho dom bol síce ako po výbuchu, ale plynul z neho úžasný pocit - ten pohodlný, domácky, príjemný pocit.
Muž odpratal z jedného kresla knihy a pokynul Vyael nech si sadne. Odbehol do kuchyne z ktorej vychádzala biela para a o minútu z nej vyšiel z dvoma šálkami a sklenicou akéhosi modrého (alebo fialového?) pitia. Do oboch nalial a pousmial sa.
Mares. Je to chutné pitie. Ponúkni sa... a čo si to teda chcela odomňa vedieť? Mám aj plno dračích príbehov - takých ktoré ti určite v škole nehovorili... že vraj tam vyučujú deti len ako nás draci zbožňovali a ako my zbožňujeme draky. Vymývanie mozgov!

Vyael Ainol

Jeho dom ma nijak neprekvapil, bol celkom normálny na túto štvrť ako aj mesto. Vchod bol síce na treťom poschodí no ja som nebola jedna z tých, ktorý nevedeli odlepiť nohy od zeme. Znova som zamávala krídlami a zniesla som sa na jeho balkón. Aj keď to možno nebolo tak ladne, bol v tom.. možno.. istý pôvab. Hlavne keď som na sebe mala iba čiernu blúzku, ktorá mi siahala asi po stehná a inak nič iné. Predsa len, dom som opustila neplánovane a bohvie, kedy sa tam znova vrátim. Prvé čo som si všimla, keď sme vstúpili do domu, bol smrad. Aj keď ten som skôr zacítila. Udrel mi do nosa až som takmer spadla na zem. Ustúpila som zopár krokov dozadu no následne som len pokývala hlavou a snažila som sa to nejak prekusnúť. Sadla som si na ponúkané kreslo. Konečne mi bolo trocha lepšie a smrad bol o niečo znesitelnejší, aj keď to mohlo byť tým, že som si na neho zvykla. Poobzerala som sa po jeho dome, pôsobil tak.. dobre ? milo? nevedela som to popísať. Rozhodne by som si však vedela predstaviť bývať tu. Bolo to tu pohodlné, dokonca aj to kreslo. Ako keby bolo vytvorené presne pre môj zadok a chrbát. Zobrala som do rúk pohár s tým divným pitím a spýtavo som sa zahľadela na obsah.
"Uhm, popravde, mi môžte začať rozprávať úplne všetko ! Od začiatku, času mám dosť.. teda minimálne niekoľko hodín, aspoň také štyri až sedem." Uškrnula som sa a pomaly som si usrkla z pitia.

Zvláštne vyzerajúca tekutina prekvapivo chutila dobre. A vôňa v jeho dome začínala byť príjemnejšia. Už to tak hrozne nesmrdelo...
Hmm... kde by som len začal... je toho veľa a netuším čo všetko chceš počuť, dieťa, ale začal by som jedným príbehom. Ten sa traduje v mojej rodine už veľmi dlho a rozhodne ho nenájdeš v žiadnej knihe, už len preto že to je osobná skúsenosť mojich predkov s drakmi, keď ešte boli bežnými tam dole. Máme zvyk všetko zapisovať a preto tu mám toľko písomností. Vysvetlil muž, usrkol si zo šálky a pohodlnejšie sa usadil v hlbokom kresle.
V starých historických knihách máme záznamy o našom stvorení, Erasom a Isenom. Ale tieto informácie čerpáme len z jednej knihy, veľmi starej. Dalo by sa okrem nej nájsť niekoľko iných, menej dôveryhodných... v každom prípade, my, valeáni sme boli stvorení Erasom. Nie som si tým istý, ale povedzme že to je pravda. Mimochodom my valeáni zvykneme glorifikovať Erasa, ale netreba zabúdať aj na zločiny Erasových drakov. V škole vás určite učili, že Eras je dokonalým príkladom čistoty a dobroty... ale ako mohol, keď nás, nižšie rasy stvorili podľa seba lebo nemali iný vzor? Rovnako aj Eras, aj Isen. Nemôžeš predsa vytvoriť dokonalosť ak ju nepoznáš... a stačí sa pozrieť na dnešných valeánov, ľudí a ostatných - dnešné rasy sú na tom zle. Myslím že draky sú na tom rovnako. Zatiaľ som nevidel žiadnych dokonalých valeánov, ani ľudí, ani elfov.
Stačí trocha premýšľať a každý príde na to, že draky sú rovnaké zlo a rovnaké dobro ako my. Sme jednoducho len ich obraz... a Eras sa uchytil v povedomí valeánov ako ten správny len preto že nám jeho draci pomáhali... áno, daroval nám dračie krídla - ktoré dnes ani poriadne nepoužívame, ach, ako by sa hanbili - a cit pre mágiu. Tú sme mali využiť na lepší život, na dosiahnutie dokonalosti... namiesto toho ju využívame na vznášanie miest aby sme boli čo najďalej od reálneho sveta.
Istý drak môjho predka varoval - ak sa valeáni nezobudia a nezídu dole na zem aby žili skutočný život, draky pri svojom návrate zvrhnú naše mestá na zem. Všetky, do jedného. Hovoril o tom všetkým radám, ale iba ho vysmiali a pýtali sa ho či mu drak povedal že sám zničí celú Erasiu a Iseniu. A drak povedal aj to, že Eras ani Isen v tom drakom nebudú brániť... lebo aj naši Bohovia budú zahanbení našou rasou.
Obávam sa, ale aj zároveň sa teším na deň, návratu drakov. Valeáni sa vrátia na zem, po toľkých rokoch. Sme tu izolovaní už... tisícky rokov. Náhodne je rok 9999. Myslím, že nabudúci rok nastane návrat. A možno aj Isena a Erasa, ktorí sa na svete neobjavili už od počiatku vekov... to by bolo divadlo. Všetko by odrazu prestalo dávať zmysel, všetko by odrazu prestalo byť dôležité.

Vyael Ainol

Mierne som sa v kresle pomrvila a začala som ho pozorne počúvať. Tiež som tak úplne nevedela, čím by mal začať. Netušila som okrem toho, čo sa učilo v školách nič. Po jeho prvých slovách sa pohodlnejšie usadil v kresle a okolie nadobudlo atmosféru, ktorá sa vytvorí len pri rozprávaní starých príbehov. Zavrtela som sa od nedočkavosti a započúvala som sa do jeho slov. Na tvári som však nenechala poznať žiadne pocity, stále som sa tvárila zaujato no nikdy nie prekvapene či podobne. Nevedela som koľko rozprával no už to nejakú chvíľku bolo. Usúdila som, že by z neho bol vynikajúci rozprávkar no nahlas som mu to nepovedala. Len som uznane prikývla hlavou a mierne som sa pousmiala. "Valeáni už nie sú to, čím bývali. Voľakedy ževraj naozaj nezáležalo na postavení či na ozdobách, ktoré si dnešná šľachta vešia na krídla. Pochybujem že by polovica z nich vedela vôbec obletieť jeden krát hlavné mesto. Dneska, keď som pristála pri vás, sa ma dokonca poniektorý zľakli, ako keby som spravila na Valeána niečo divné, nepredvídateľné.. proste strašné" Povedala som trocha opatrne.

V tom máš pravdu, skutočne to tak bolo... toto ozdobovanie je trend len posledných storočí. Znie to akoby to bol len krátky čas. A tie krídla nepotrebujú. Nosia ich služobníci, strážnici. V domoch majú mechanické výťahy. Valeáni používajú moderné technológie v presúvaní nahor a nadol... valeáni. Je to vtip. Zasmial sa a dopil svoj pohár. Na to si nalial druhú šálku a pokračoval v hovorení. Valeáni by sa zobudili, keby sa vrátili na zem. Tam odkiaľ pochádzame. Neboli sme stvorení na život v mestách nad oblakmi. Stali sme sa príliš mäkkými. Je síce pravda, že tam dolu zúria vojny, chudoba... a aj ostatné rasy sa ukrývajú. Ale aj tak sú stále na dosah viac ako my. Do dutej hory sa dostane ktokoľvek, do jaskýň tiež, ale sem, hore, do vzduchu? Jedine pelomini - ale aj tí žijú na zemi, vo svojej pokojnej krajine. Predpokladám, že o aktuálnom dianí Tam Dole nevieš takmer nič, však?
Mal pravdu. V škole sa učí história, teória ale nehovorí sa o aktuálnych veciach. Tieto informácie si ponechávajú len najvyšší Radní medzi sebou a tí o nich nehovoria nikomu. Už vôbec nie svojim deťom... ale varovania boli neustále. Nejdite dolu - je tam zle, zomriete, odseknú vám krídla. Valeánske autority robili všetko preto aby sa dole neodvážil nikto ísť.
Dolný Svet sa už pomaly mení na mýtus, legendu... zahmlenú realitu. Myslíš, že šľachta má záujem to zmeniť? Podľa mojich skúseností to vyzerá tak, že nemá. Ale už dlhé roky zbieram ľudí, skupinu, ktorí o to majú záujem. Ale o tom by som ti nemal viac hovoriť - to čo robíme nie je práve legálne. A tvoje postavenie... nie, nemôžem viac. Deti nedokážu udržať tajomstvo. A šľachtické už vôbec nie.
Vyzeralo, že sa nechtiac preriekol. Sklopil oči a na chvíľu sa odmlčal.

Vyael Ainol

Preriekol sa, nečakala som však, že by bol členom nejakej podobnej skupiny. Myslela som si že existujú, vždy niečo také existovalo no nevedela som o nich absolútne nič. Jeho slová dávali zmysel, celkom ma však mrzelo že nemohol pokračovať. Na ústach som mala hneď dve otázky a netušila som, ktorú použiť ako prvú. Nakoniec som sa však predsa len rozhodla.
"Nie som dieťa," upozornila som ho a následne som si len povzdychla.
"Čo ak o to záujem mám ? Som predsa Valeánka, to že som zo šľachty stále neznamená že som zabednená ako väčšina z nich." Nadvihla som obočie a následne som sa mierne pousmiala. Dúfala som, že mi o tej jeho skupine povie viac. Možno by mi aj dovolil pridať sa k nim. Aj keď je stále pravda, že som bola dieťa šlachtičnej no len spolovice ! Môj otec predsa šlachtic nebol, bol len vojak ktorý jedného dňa zmizol. Kto vie, čo sa mu stalo. Čo sa týkalo Haskita, rozhodne som ho ako svojho otca nebrala.

Po niekoľko sekúnd, ba to mohla byť aj minúta, neodpovedal. V jeho očiach mohla Vyael vidieť neistotu a nedôveru. Zhodnocoval situáciu. Potom sa jeho oči zamerali na niečo, nejaký predmet za Vyael. Vyzeralo, že to sám nevie rozoznať, ale...
Vyael pocítila na hrdle jemný vánok. Ten sa odrazu sformoval do akejsi ostro vyzerajúcej dýky. Akoby bol nehmotný, ale z veterného ostria išiel strach. Nechaj ju. Je to ešte len... dieťa. Povedal muž a ostrie od jej krku zmizlo. Akoby sa dýka rozpadla na čiastočky vzduchu, prešla okolo jej krku a zmizli niekde za jej chrbtom.
Prepáč mi môjho priateľa. Trpí ešte horšou paranoiou ako ja. Ale je... veľmi schopný. A nečakaj od neho odpoveď, je nemý. Nezabúdaj však, že všetkému rozumie perfektne a jeho sluch je lepší ako nikoho iného...
Mohutný valeán, ktorý stál Vyael za chrbtom sa presunul k mužovi a pri pohľade na Vyael sa zatváril neutrálne. Chýbalo mu jedno krídlo, takže jeho silueta vyzerala nezvyčajne. Mal dlhé čierne vlasy, ostré črty tváre a jednoduché oblečenie. Do opasku si odložil malú rúčku dýky, ktorej ale chýbalo ostrie.
Ovláda veternú mágiu. Ale nie tak ako naši ostatní mágovia... nie, on ju používa na iné veci. O ktorých by som nemal hovoriť, nie pred šľachtickým dieťaťom. A volá sa Isumael. Myslím, že ani ja som sa nepredstavil doteraz... moje meno je Seol Mestre. Zhoda priezviska so zakladateľom našej rasy je čisto náhodná - teda aspoň myslím. Pousmial sa Seol. Isumael sa jemne uklonil smerom k Vyael a izbou prešiel jemný vánok... teda nie až taký jemný - rozvíril papiere v celej izbe. Akonáhle papiere usadli, Isumael v izbe už nebol. Jednoducho zmizol.
A teraz vieš skutočný dôvod tohto neporiadku. Myslím, že moje tajomstvá sú vyčerpané... Isu ťa chcel zabiť, lebo ťa videl ako problém. Dúfam, že moje rozhodnutie zachrániť ťa neoľotujem. Uvedomil som si, že niekoho z vysokej šľachty skutočne potrebujeme. Ale zatiaľ ti nemôžem povedať kde sídlime a mená ostatných členov. Budeš mi musieť dokázať, že hovoríš pravdu... mal by som pre teba úlohu. Kebyže pri tej úlohe chytia nás, boli by sme popravení. Neviem ako pristupujú k tebe, ale vlastné deti snád nezabijú. Mala by si záujem? Spýtal sa zvedavo a odrhnul kopu papierov ktorá pristála na jeho hlave, v kresle a na stole.

Vyael Ainol

Keď som pocítila istý.. chlad, pri hrdle. Prešli mnou zimomriavky. Nakoniec predsa len hovoril pravdu. Od teraz som sa na toho staršieho valeána začala pozerať z trocha iného uhľu.. on by naozaj mohol byť nebezpečný, rozhodne to nebol iba niekto, kto rozprával príbehy. Nasucho som preglgla, keď zo mňa veternú dýku nemý valeán zložil. DOzvedela som sa že sa volal Isumael a že rozprávač bol Seol.
"Vyael, Vyael Mirin." Šepla som potichu, páč som bola trocha vystrašená. Toto nebola žiadna hra. Nepovedala som však meno, ktoré používam u Valeánov teraz.. ale svoje pravé meno po svojom pokrvnom otcovi.
"Teraz sa však volám Vyael Ainol." Dodala som a len som prikývla na znak, že mám záujem o tú prácu. Teda prácu, nevedela som ani o čo ide. Pochybovala som však, že by ma mama nechala zabiť. Bitky od otčima ešte prehliadala ale smrť ? To nie, nedovolila by mu to.

Seol
Isumael nemal žiadne zábrany. Zabil by rovnako ženu aj muža, rovnako dieťa alebo matku. Jeho vernosť bola neotrasiteľná. Urobil by všetko pre dobrú vec. Každú jedinú obetu, veľkú či malú. Pri Vyael by neváhal. Možno sa už nedá považovať za dieťa, ale stále je pomerne mladá. A z mladosťou prichádza neopatrnosť, ignorancia. Isumael to však tentoraz prehnal. Jediné prerieknutie pred hosťom neznamená, že si zaslúži smrť. Napätie pomaly stúpa...
Teší ma, Vyael. Na priezviskách nezáleží - pomenuj sa podľa toho ako sa cítiš a ako to príde vhod. Odvetil som jej zdvorilo. Spod kresla som schmatol niekoľko dokumentov. Dôležitých dokumentov. Vzhliadol som na dievčinu a podal jej dokumenty.
Je pre teba obtiažne dostať sa do budovy Najvyššieho súdu? Potrebujem aby si tieto sfalšované dokumenty vymenila za skutočné. Varujem ťa - ak ťa chytia, je to považované za velezradu. Pri tomto by ťa nemusela ochrániť ani tvoja matka, ani otec. Vysvetlil som a spýtavo sa na ňu zahladel. Mala na to? Alebo nie? Vráti sa do pohodlia a bezstarostného života, alebo sa prikloní k správnej veci? Na jej reakciu som nečakal a pokračoval.
Jeden člen našej skupiny bol minulý týždeň uznaný vinným za spreneveru, podvod, konšpiráciu proti Rade, súdom a tak ďalej. Hodili ho do nebeskej cely. Problém nie je dostať ho odtiaľ, ale akonáhle úrady zistia, že unikol, začnú po ňom veľké pátranie. A to nechceme. Pátranie by mohlo zapríčiniť nález našej skupiny a to... by nebolo vhodné. Preto potrebujem aby tieto falošné dokumenty boli pribrané do úvahy pri jeho hľadaní. Je v nich napísané, že obvinenia sú neplatné a všetka vina je zmytá. A čo sa týka skutočných dokumentov... najlepšie ak sa vyhodia dole z mesta, aby ich nikto nikdy nenašiel. Isumael by bol vhodný na túto úlohu, avšak jeho nemosť to akosi znemožňuje.
Potom som jej vysvetlil kam sa má presne dostať, kde má dokumenty hľadať, ako sa má dostať cez zabezpečenia a ostatné veci. Všetko som jej to ukázal na vlastnej mape, ktorú som získal dávnejšie od istého obchodníka.
Ak by sa ti to podarilo, zvážil by som tvoje prijatie do skupiny. Musíme si vyberať komu veriť. Po tom ako úlohu splníš, nenájdeš ma tu. Vráť sa domov a čakaj kým ťa kontaktujeme. Správaj sa akoby nič. V deň keď začuješ tvojho otca rozčuľovať sa nad niečím - dajme tomu, že nad nezvyčajným súdnym rozhodnutím, v ten deň sa ozveme.

Vyael Ainol

"Uhm, myslím že by som mohla mať prístup do archívov najvyššieho súdu. Moja mama je v rade mesta, nikto nebude pokladať za divné, že som tam išla." Povedala som, na čo som sa len postavila. Prebrala som od neho papiere a chvíľku som sa ešte pozerala na starého Valeána. Nič však nesľubujem, ak ma prichytia a ešte k tomu aj dnešná aféra s tým šľachticom, najbližších desať rokov nebudem môcť vyliezť z domu." Toto som hovorila bez kúska srandy, naozaj som verila, že by mi boli schopný dať také dlhé domáce vezenie. Aj za riziko, že by som sa v ňom asi zbláznila.
"Ak to je všetko, tak ja pôjdem." Dodala som a pomaly som vykročila smerom k balkónu. Tam som si povystierala kožené krídla a pár krát som s nimi zamávala. Následne som vyskočila na zábradlie a spustila som sa dole. Tesne pred pádom som však rozprestrela krídla, čím som pád premenila na plachtenie. Pár krát som s nimi zamávala a už som sa vzniesla o niečo vyššie do vzduchu.
Netrvalo mi dlho, kým som došla k budove súdu. Nesnažila som sa nijak maskovať či kryť. Proste som pristála pred honosnými dverami a pomaly som ich otvorila. Vstúpila som do vnútra. Cesta sem ma síce neunavila no trocha ma boleli krídla. Bolo totiž bezvetrie a tak som musela celý čas vykonávať istú námahu. Nemala som rada bezvetrie, všetko je vtedy také ťažšie. Začala som sa prechádzať po hale súdnej budovy a snažila som sa nájsť dvere, ktoré viedli do archívov.