Prolog: Krvavé krídla

Zástup otrokov pokračoval svahom dole - ešte neboli z mesta preč, ani zďaleka. Stále zostávalo predmestie Orisy, kde ale predovšetkým žili sedliaci a remeselníci. O tých otroci nemali záujem, lebo ich situácia sa dala aspoň z časti prirovnať k nim. Navyše im nespôsobili žiadne krivdy, až na nenávistné pohľady. Niektorí sedliaci sa však radovali, že sa šlachte niekto konečne postavil. Názory boli veľmi rôznorodé. Valeánsky veliteľ na čele sprievodu varoval ľudí, nech sa nepletú do cesty - pokiaľ im uhnú, nič zlé sa nestane. Celý zástup smeroval do Osmaských lesov, ktoré boli len neďaleko. Akonáhle sa do nich dostanú, ľudské vojsko tam nemá šancu ich dostihnúť. Práve na okraji lesu chceli klietky s ľudmi ponechať. Luz sa však na naivnosti kráľovskej rodiny iba zasmial. Klietky tam samozrejme nechajú, ale princeznú si pre istotu zoberú - kebyže sa ľudia rozhodnú v ostatných mestách zastaviť valeánov. Jedno veľkomesto bolo v poriadku, ale dôležité bolo, aby povstanie vyšlo aj v iných mestách. Inde nemali také dobré podmienky ako v Orise. Väčšina vojska však bola na vojne a tak Luz predpokladal, že sa otroci dokážu vysporiadať so strážami a malou vojenskou posádku aj z menšími stratami. Niektorí sedliaci sa smiali na šlachticoch zatvorených v klietkach. Tí len zahanbene v klietkach sedeli so sklonenými hlavami. Luzovi sa páčilo, že majú podporu u obyčajných ľudí. Ale to sa dalo čakať, keďže na tom boli približne rovnako zle. Pár ľudí sa dokonca opýtalo, či sa nemôže k povstaniu pridať. Luz zdvorilo odmietol, ale povedal im nech prídu do Osmaského lesa za pár dní a valeáni ich možno prijmú.

Lyn

Celé sa mi to nepáčilo. Dalo sa to urobiť aj miernejšie. Bez akéhokoľvek násilia... ľudia síce urobili valeánom len zle, ale ak valeáni reagujú násilím na násilie, sú rovnako zlí ako tí ľudía, ktorí im to spravili. Dosť mi bolo ľúto princeznej, ktorá bola do takéhoto prostredia vhodená bez žiadneho varovania. Dala som si za cieľ ochrániť ju za každú cenu. Vedela som, že Luz ju neplánuje prepustiť. Ale desila ma myšlienka, čo by jej niektorí agresívni valeáni mohli urobiť. Luz by to nedovolil, ale môže sa stať všeličo... hlavne keď som započula nejaké reči o znásilnení. To bolo naozaj odporné. Luzovi som však nechcela nič povedať - vznikli by medzi valeánmi zbytočné rozbroje už na začiatku. Teraz musia všetci držať pokope. Pevne pokope.
Podišla som ku klietke, kde sedela princezná a ten neznámy bard.
Nebojte sa. Luz nie je zlý. Nič vám nespravíme. Vybavila som to. Len nás, valeánov, prosím neberte ako zlých po tomto incidente. Nerobte unáhlené závery... prosím. povedala som im trocha smutne.

Kvothe

Ako nás odnášali v klietkach.. niekam.. tak som si mierne zívol. Pohľad sa mi ustálil na princeznej, nebol som debil, bolo mi jasné že ich ju na okraji lesa len tak nenechajú. Síce som sa do vojny moc nevyznal, myslel som si že je v ich očiach až príliš veľkou korisťou a poistkou aby si ju nechali prekĺznuť pomedzi prsty. Bol som však ticho, nechcel som ju desiť no, dúfal som že ma zoberú spolu s ňou, a že mi vrátia lutnu no, o tom sa mi mohlo asi iba snívať. O nejaký čas som si všimol Valeánske dievča ktoré sa k nám priblížilo a prehovorilo k nám. Neviem ako princezná ale, ja vás neodsudzujem, muselo sa to stať, skôr či neskôr.. toľko otrokov na jednom mieste, a tak veľká udalosť, s otroctvom nesúhlasím takže.. len dúfam že sa tuto princeznej nič nestane, ona predsa nič nespravila.. nemôže za to do ktorej rodiny sa narodila.. Pokrčil som ramenami, snažil som sa správať tak nenútene a optimisticky. Počujte slečna, nemohli by ste mi vrátiť lutnu? aby som tuto princezne trocha zodvihol náladu, bez nej je to naozaj.. oriešok.. Pousmial som sa znova a len som čakal na jej reakciu. Valeanka to však bola veľmi pekná, muselo sa uznať že som na svojich cestách sotva stretol krajšie dievča.

Lyn

Ten bard vyzeralo ako dobrý človek. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že s princeznou bol v stane kvôli istej veci, ale asi to tak nebolo. Jeho oblečenie by v kráľovskej rodine netolerovali. Vyzeralo asi ako otrocké oblečenie, takže nič úžasné. Udivilo ma však, že hovoril tak príjemne... osobne som čakala nadávky a nenávistné pohľady, ako od mnohých iných ľudí. A človek, ktorý nesúhlasil s otroctvom? Zvláštny mladík.
Princeznej sa nestane nič, prihovorila som Luzovi. pousmiala som sa trocha pri myšlienke, že tým aspoň trocha zlepším náladu tomu milému bardovi. Stále ma pri pohľade na ľudí tak trocha striasalo, ale toto bol prvý pocit, keď som necítila inštinktívny odpor voči ľudom - valeáni to už mali zakódované, neznášať ľudí. Potom poprosil o svoju lutnu. Tajne som zadúfala, že ju už Luz nezničil alebo niekde nezahodil.
Odbehla som dopredu k Luzovi. Príjemne sa na mňa usmial.
Lyn, všetko vyšlo podľa plánu. Som rád. Vždy si mi dodávala silu, aby sme niečo takéto dokázali. Raz z teba bude dobrá vodkyňa... vyriekol spokojne.
Bola som rada, že sa konečne cíti dobre - takýto tón sa u Luza vyskytol naposledy pred niekoľkými rokmi. Všimla som si lutnu na jeho chrbáte, nepoškodenú.
Bard o ňu poprosil. Môžem mu ju zobrať? spýtala som sa s úsmevom.
Luz prikývol, zložil ju a podal mi ju. Bol v takej dobrej nálade, že mu to bolo úplne jedno.
Potešene som pribehla späť za bardom a cez mreže mu ju podala.
Vyzerá byť v poriadku. Zahráš nám niečo?

Kvothe


Len som prikývol.. nemal som dôvod byť protivný, veril som že jej nič nespravia no, nemienil som sa od princeznej tak skoro vzdialiť, vlastne kým sa nedostane do rúk svojich rodičov tak vôbec.. dal som jej predsa sľub, sľub ako básnik, sľub ako.. ehm.. Casanova. Nemohol som ho len tak porušiť, to by som už v živote nemohol na lutne zahrať ani tú najmizernejšiu pieseň. Teraz som mal však v ruke znova lutnu, síce som bol v klietke, pravý bard vie pieseň zahrať, v podstate hocikde ! či sa už nachádza na plese, v kleci či v premrznutých horách. Sadol som si do takého tureckého sedu, lutnu som si oprel o stehnu, jemne som ju chytil do rúk a začal som ju nalaďovať. O chvíľku už bola naladená a ja som zo spokojným úsmevom na tvári pár krát brnkol po všetkých strunách. Následne som sa len tak veľavýznamne pozrel na princeznú a na Valeanku. Túto pieseň som ešte nikdy nikomu nehral, dúfam že sa vám bude páčiť slečny. Pošepkal som z tajomným úsmevom a následne som začal vybrnkávať, v zápätí sa mi prsty roztancovali na strunách lutny, začali sa medzi nimi preplietať a z nej znova začali vychádzať očarujúce "tóny". Keď odozneli aj posledné pomalé tóny piesne tak som sa odmlčal, dodal som svojmu hraniu chvíľku napätého ticha. Na tvári som mal celkom uvoľnený výraz, taký, zasnený. Znova ho však vystriedal úsmev a ja som sa pozrel na obe, na ich reakcie. Bol som zvedavý.

Lyn

Keď som mu doniesla lutnu, bolo jasné, že sa potešil a dostal sa do svojho živlu. Akoby bez nej nebol úplne celý. Dalo sa to vidieť na jeho tvári. Zo záujmom som sledovala ako si lutnu nalaďuje a po tom ako skúšobne na ňu brnká. Fascinovalo ma to - nikdy som predtým nič také nevidela. Potešila ma aj poznámka, že nám obom zahrá pieseň, ktorú ešte nikdy nikomu nezahral. Trocha som sa obávala reakcií okolitých valeánov, ale povznesená melódia piesne im neprekážala - naopak, potešili sa a niekoľkí vyzvali barda, aby v hre pokračoval. Melódia bola úžasná - v skutočnosti som ešte nikdy nepočula niečo tak krásne. Pán a pani Akadiovci hudbu nepreferovali a tak som hudbu málokedy aj započula. Tieto tóny však vo mne vyvolali veľmi príjemné pocity a aspoň na moment sa svet zdal pekný. Akonáhle dohral, na tvári sa mi rozľahol široký úsmev. Princezná už mala tiež lepšiu náladu - teda aspoň sa to tak zdalo. Sedela veľmi blízko pri bardovi a na tvári mala zasnený pohľad, rovnako ako ten bard.
Bolo to naozaj krásne. poznamenala som úprimne.
Niekoľko valeánov vykríklo, že by sme si mali barda nechať. Aspoň to všetkým zobralo myšlienky z týchto neustálych bojov, vrážd...

Kvothe

Keď som dohral, a všetkým sa to očividne páčilo tak som sa celkom potešil. Umelca vždy potešilo keď vedelo jeho publikom, nech už sa skladalo z kohokoľvek, oceniť jeho umenie. Ďakujem slečna, pochvala vždy poteší. Venoval som Valeanke miernu poklonu hlavy po čom som sa znova pozrel na princeznú. Nemienil som však prestať tak skoro hrať, času sme mali asi ešte dosť, navyše.. aj tak sa tu v klietke toho moc robiť nedalo. Znova som prsty položil na struny lutny, chvíľku som rozmýšľal čo zahrať, rozhodol som sa že teraz hru doprovodím spevom. Prsty sa mi znova začali preplietať strunami, začali mi na nej doslova tancovať, po chvíľke som pootvoril ústa a pieseň započala. Bola to taká pomalšia, povedal by som až mierne smutnejšia pieseň, taká na zamyslenie. Keď som dohral, tak som sa netváril nejak nadnesene. Vlastne som mal v očiach taký až pokojný výraz. Dlho som nespieval no keby som sa mál sám ohodnotiť tak, som z cviku nevyšiel. Aj keď, vždy bolo krajšie keď vás v hraní na lutnu doprevádza spevom nejaké pekné dievča než vy sám.

Lyn

Bard sa očividne potešil, keď som ho ja a ostatní pochválili. No kto by sa nepotešil pozitívnym ohlasom publika? A zase išiel hrať - veď to bolo jediné, čo vedel veľmi dobre. Lenže tentoraz svoju hru na lutnu doprovodil aj spevom. Netušila som, že muž dokáže tak krásne spievať! Vždy sa mi zdalo trocha divné, keď muž spieval. Akosi som to automaticky pripísala ženám. Tie radi spievali. Muži radšej bojovali. Nuž, primitívny názor. Jeho pieseň vo mne vyvolala pokoj. Naozaj dokázal svojím hraním ovplyvniť pocity a emócie.
Mohol by si potom zahrať aj priamo Luzovi, možno by ste sa ešte spriatelili! zasmiala som sa schuti a dúfala, že sa bard nejako neurazí alebo niečo také. S ľudmi som to moc dobre nevedela.

Luz vydal rozkaz na zastavenie sprievodu. Stáli rovno pred Osmaským lesom. Naposledy sa všetci valeáni otočili na Orisu, ktorá stála v diaľke na vysokom kopci.
Zbohom, Hariel. riekol si Luz pre seba, otočil sa a vkročil do lesa. Sprievod ho nasledoval.

Kvothe

Keď som skončil z piesňou tak som si musel z čela zotrieť pár kvapiek potu, nebolo to zrovna ľahké hrať na lutnu a zároveň aj spievať. Človek by si myslel že hudobníci nevedia rozmýšľať ale skúste robiť dve veci naraz, dve tóniny naraz s doslova blbou hlavou, nedá sa to. Nakoniec som si vypočul jej prosbu, zamyslel som sa a na chvíľku som si len povzdychol. Nevzdialim sa od princeznej, verím že jej nič nespravíte ale aj tak, ide tu uhm.. pousmial som sa na princeznú.. Dosť o tú morálku a nechcem aby sa bála. Takže, jedine že by potom prišiel on sem, inak s tým nemám problém. Pousmial som sa a venoval som Valeánke očarujúci úsmev. Následne som sa znova zapozeral na princeznú, rozmýšľal som či by nebolo najlepšie ju uspať, vedel som hrať aj pekné uspávanky ktoré boli naozaj účinné. Išlo o to, že som nechcel aby sa zbytočne stresovala, nie je dobré stresovať sa v tam mladom veku. Všimol som si ako vstupujeme do lesa, moje.. mierne podozrenie sa začalo napĺňať, veril som že princeznej nič nespravia ale tiež som tušil že ju len tak nepustia. Čo sa stalo mne, bolo v podstate jedno, ja som písal príbehy, piesne, a tie sa najlepšie písali tam kde sa niečo deje.