Prolog: Krvavé krídla

Princezná slovám Kvothea príliš nerozumela. Keď jej do hlavy celý život tlačili hlúposti a úplne iné názory ako majú obyčajní ľudia, bolo to ťažké, ale nie beznádejné. Pravdepodobne ešte nikoho takto nepočula hovoriť, rozhodne nie na kráľovskom dvore.
Ako mohla hudba zachrániť niekoho život? Je síce krásna, ale predsa je to len hra na nástroje. Nemá žiadne magické účinky... poznám len legendu vzniku Yrithského kráľovstva. Začalo sa to práve prekrásnym spevom a hudbou draka Yritha. Ale aby to človek dokázal.. tomu neverím. Nebol to prevtelený drak? Počula som, že to dokážu... začala princezná spytovať Kvothea. Vyhŕkla naňho toľko otázok, že ich nemal šancu všetky zodpovedať. Zvedavosť ju jednoducho premohla.
Ja si myslím, že peniaze môžu kúpiť veľa vecí - lieky pre chorých, dobré služby, zdravé jedlo, čistú vodu, otrokov, ktorí pracujú za teba a ty máš čas na iné veci, nemusíš sa zaoberať zbytočnou robotu, umelcov, ktorí ti prídu zahrať rovno do hradu... nie je to tak snád? zamyslela sa princezná. Kvotheove slová ju zneistili vo všetkom, čomu doteraz verila... život bol taký jednoduchý, a tu príde niekto, kto spochybňuje všetko, čomu ju naučil jej súkromný učiteľ.
Podľa mňa to sú hlúposti, hovor, čo chceš. Ako si môže niekto chudobný a hlavne nevzdelaný dovoliť povedať, že on hovorí pravdu? Keď ani nemá peniaze, aby uspokojil dievča! začala hovoriť trocha rozhorčene. V jej hlase bolo cítiť trocha neistoty, ale inak si stála za názormi, ktorým bola naučená. Vlastné názory prakticky nemala.

Kvothe

Princezná, vaše ústa sa hýbu ale vychádzajú z nich pyšné slová, nehodia sa k vašej prekrásnej tvári, nedávam vám to však za vinu, každý sa správa tak, ako ho učili, ako ho vychovávali. Začal som po čom som znova pár krát brnkol na strunu. Myslíte si, že peniaze sú všetko, ale ste na veľkom omyle. Keď zahrá vám, prekrásnu pieseň niekto, čo srdce vám rozhýbe. Začal som pri čom som svoje "slová" teda skôr to pripomínalo príbeh doprevádzaný hudbou, doprevádzal hraním na lutnu. Viete princezná, lieky si môžu dovoliť len tí, ktorý na to peniaze majú, ale tie sú hrozne drahé, obyčajný ľudia sa zväčša musia spoľahnúť na rôzne bylinky ktoré si pestujú doma v záhrade. Zdravé jedlo, máte síce pravdu ale, kto vám to zdravé jedlo pripraví? kto ho uloví či zoseje? poddaný ktorý si sami môžu dovoliť tak málo, otročenie je vec ktorú nemám rád, pozrite sa na to zo stránky otroka, zrazu vás zajmu, zoberú vám všetký práva a vy s tým nič nemôžete robiť, nemôžete sa nijak brániť a ste úplne odkázaná na druhých.. na úkor druhých. Bez nároku na plat či podobne. Myslíte si že je to .. správne?.. čistá voda, kto ju čistí ? poddaný.. a viete čo je na tom najvzláštnejšie?.. Peniaze poddaný nemajú, aspoň nie na zvyšok, na zábavu a podobne.. a viete čo je ešte zvláštnejšie? že sa aj tak vedia smiať, zabávať, a môžem vám zaručiť že lepšie než ktorákoľvek smotánka priamo z kráľovského dvora ! .. O vzdelanosti by sa dalo rozprávať, počty a podobne. Viete, vy usudzujete z toho, že ten čo chodí do školy je vzdelaný. Keby ste však dali takému človeku do rúk cep tak ani nevie čo s ním má robiť, on vám na jedlo nezarába, to poddaný. Divili by ste sa aký sú poddaný múdry, tým zdravím rozumom, vlastným rozumom, a nie niečím čo vám vtĺkajú do hlavy už od narodenia. Nakoniec som z rozprávaním skončil, stále som sa pri tom tak usmeival, pozeral som sa na princeznú a len som čakal na jej reakciu.

Vyzeralo, že tieto slová na princeznú skutočne zapôsobili. Aj tak, keď je človek vystavený niečomu, čo popiera všetky jeho názory, ktoré získal a naučil sa počas života, nemusí to prijať dobre. Možno časom to pochopí, ale pre tentoraz je mladosť a nerozvážnosť neoblomná.
Ja... ja naozaj neviem. Zdá sa mi všetko také vzdialené. Ako tomu môžem veriť, keď som sedliakov videla len hrešiť a šomrať? Nikdy som nevidela ako sa zabávajú alebo smejú. Tak som si na nich vytvorila aj taký názor. Mnoho vecí, ktoré mám boli kúpené peniazmi. Matka ma miluje, aj ocko... a nie som nešťastná. Nikdy som nebola. Mám všetko čo môžem chcieť, nemám byť prečo nešťastná. zamyslela sa princezná.
Náhle však do stanu vošla vysoká postava v tmavom plášti. Dalšia postava sa objavila za princeznou. Vytiahla spoza opasku dlhý nôž a priložila ho princezne zozadu na krk. Na ústa jej priložila akúsi pekne zdobenú servítku. Princezná hneď na to upadla do bezvedomia.
Osoba, ktorá vošla do stanu, si zložila kapucňu. Až teraz si si všimol, že do stanu pritiahol Orrana, ktorý tam ležal v bezvedomí. Na hlave mal nepríjemne vyzerajúcu podliatinu.
Začína sa povstanie, milý človeče. A v tomto povstaní... si bohužiaľ náš nepriateľ. Nuž, nie každý si môže vybrať stranu. vyriekol pokojne statný valeán. Plášť kryl dva kýpťe, kde kedysi mal vznešené krídla. Z opasku vytiahol meč a pomaly kráčal ku Kvotheovi.
Ten druhý, ktorý položil princeznú na zem, ho rukou zastavil.
Je to len bard. Neozbrojený a nevinný človek. Dohodli sme sa, že takých nezabijeme.
Každý, kto sa zúčastní na plese je istou časťou vinný. Kto z ľudí, ktorí tu sú, nemá aspoň jedného otroka valeána? Bard, čo si robil z princeznou v kráľovskom stane? Prečo vyzeráš tak... neurodzene? spýtal sa valeán neurčito.

Kvothe

Pozeral som sa trocha vyľakane na to čo sa tu stalo.. pozeral som sa na princeznú, nevedel som čo to bolo za látku ale, proste.. bolo to dievča, aj keď bola z kráľovskej rodiny. Bola taká.. nevinná.. ako mohli omámiť nevinné dievča? Celú ich reč som prešiel mlčaním, v očiach sa mi objavila temnota a ja som pripomínal skôr nejakého boha hnevu než obyčajného Barda, či už dvorksého alebo neurodzeného. Pustite to, dievča.. šepol som pri čom sa mi.. viac menej roztriasli ruky.. áno.. bola to jedna z tých vecí pri ktorých som to proste nebol ja.. triasli sa ale, nie od strachu, skôr od hnevu.. ruky som priložil k lutnea v momente sa triasť prestali.. Povedal som.. pustite ju ! svoje slová som viac menej na lutne zahral, ako keby iba kúsok od nás padol blesk, hrom ! strach .. jedna z najmocnejších emócii, každý človek v sebe nejaký strach zvieral, či už to boli maličkosti. Ako padanie dažďa, vychádzanie slnka a hudba ktorá dodávala nádej v srdciach ustráchaných bojovníkov. Len, toto bol presný opak, zúfalstvo, strach. beznádej, všetky tieto pocity vedel Bard vyvolať u svojich poslucháčov, keď nie to tak aspoň neistotu, tá však stačila.. postavil som sa, stále som hral na lutnu temné tóniny ktoré by sa princezne určite nepáčili..

Jeden z valeánov ustúpil o krok dozadu, keď sa ten bard tak podivne roztriasol. Vyzeral veľmi nahnevane a nervózne. Snád bola princezná jeho manželka, milenka, priateľka...? Nevyzeralo to tak teda, z ich konverzácie.
Nemôžeme ju pustiť. Je naša jediná šanca, ako sa dostať von z tohoto mesta a začať povstanie naplno! A v ceste k našej slobode nám nebude stáť nejaký človek! zamračil sa valeán a zaútočil na barda. Ten ho však udrel, uhryzol, kopol, a to všetko naraz. Kým zápasili, druhý k nemu podišiel zozadu, dávajúc si pozor na lietajúce ruky a barda tresol po hlave najbližším predmetom čo našiel. Akási stolička...
Bard klesol na zem. Lutnu stále pevne držal v rukách.
Ten sviniar ma pohryzol... našťastie mám hrubú pokožku. Inak by to bolo škaredé zranenie. Bol ako zviera. Tí ľudia... pre draka na nebi!
Druhý valeán sa pokúsil lutnu vytiahnuť z rúk, ale nešlo to. Až keď potiahol silnejšie, lutna spočinula v jeho náručí. Akoby ju bard držal, aj keď je v bezvedomí...
Odpratali úlomky stoličky, potom princeznú a barda odtiahli do tieňov, kde zmizli. Pár minút na to vošli do stanu tri stráže.
Tu nie je. Hľadajte ďalej!

Luz & Lyn

Tak sa to začalo. Fanfáry príchodu kráľovskej rodiny na Veľký ples zaznačili začiatok valeánskeho povstania otrokov. Vtedy už boli všetci urodzení na plese a všetky stráže sa zišli v centre meste, kde ples prebiehal. Na uliciach ich zostalo len niekoľko, ale to nebolo nič zlé. Z temných uličiek sa objavili tmavé postavy, stráže podrezali a ukryli ich tam, odkiaľ vyšli. Valeáni pod rúškom tmy behali po uliciach a organizovali únik. Luz dal na starosti svojím najlepším únos princeznej, alebo akéhokoľvek člena kráľovskej rodiny. Jednoducho nech berú čo najviac urodzených rukojemníkov. Všetci sa zídu.
Stále som upratoval stajňu a čistil kone, keď sa pani Akadiová objavila v okne a zakričala, aby som rýchlo išiel dnu. Nečakal som, vytiahol spod kopy slamy dýku a vbehol dovnútra. Keď som vošiel, uvidel som v predsieni stáť dvoch valeánov z krvavými dýkami, dokorán otvorené vchodové dvere a dve mŕtve stráže pod dverami. Na schodoch šokovane stála pani Akadiová a Lyn pri nej.
Preboha... preboha... čo.. o čo ide... Lyn, Luz, robte niečo! zdesene vykríkla pani.
Pokynul som dvom valeánom, aby zatvorili dvere a zložili zbrane. Pani Akadiová si uvedomila o čo ide, a to veľmi rýchlo - vybehla na druhé poschodie a zamkla dvere na izbe, kde ležal aj pán Akadius.
Lyn, pôjdeš so mnou dovnútra. Vy dvaja, vyrazte tie dvere.
Tvárila sa nešťastne. Nič z tohoto nechcela. Ale Luz to chcel a očividne aj všetci ostatní valeáni, tak to muselo niečo znamenať. Len prečo museli zabíjať toľko ľudí...?
Ale dohodli sme sa...
Pokoj, Lyn. Všetko je v poriadku. chlácholil som ju a pomaly vystupoval po schodoch. Lyn sa s nevôlou vybrala za mnou. Tí dvaja práve rozrazili dvere - vnútri stál pán Akadius z vytiahnutým mečom a pani Akadiová z dýkou v ruke.
Nechajte to na mňa.
Pán by bol inak mocný protivník, avšak jeho choroba ho oslabila natoľko, že sa ledva udržal na nohách.
Nepribližuj sa, otrok! zavrčal nahnevane a mávol mečom. Luz nebol ani v jeho dosahu.
Skončili ste, PANE. Je koniec. zasmial som sa a urobil mečom jediný výpad - pán Akadius padol na zem z rozrezaným hrdlom, z ktorého sa dralo množstvo krvi.
Pokrútil som hlavou a vošiel do izby. Pani Akadiová sa vydesene oháňala dýkou.
Luz, sľúbil si predsa... zakričala Lyn, avšak tí dvaja ju chytili.
NIE! Nič nám nespravila! Starala sa o nás dobre!! začala plakať Lyn, keď som k pani podišiel s vytiahnutou dýkou. Vyrazil som dýku z jej rúk a zahnal ju do kúta.
Človek, otrokár, spodina! zavrčal som nahnevane a bodol pani Akadiovú rovno do krku. Lyn už bola otočená, vybuchla plačom a bežala na prízemie, kde sa zložila na zem a plakala.
A z teba má byť vodkyňa? Správaj sa trocha menej sebecky - tu ide o česť celej našej rasy, nie o tvoj názor na jedného človeka. pokrútil som hlavou neveriacky a zišiel dole na prízemie.
Ideme. S ostatnými sa máme stretnúť pri hlavnej bráne. zavelil som. Schytili Lyn a kráčali sme smerom k východu z mesta.

Zhon na uliciach bol príliš veľký, až si to niektorí ľudia všimli zo svojich domov. Báli sa však vyjsť, lebo by sa okamžite stali obeťou nahnevaných otrokov, ktorý zobrali všetko zo zbrojnice a strážnice. Trvalo to niekoľko hodín, ale napokon sa pri východe z mesta zhromaždilo niekoľko stoviek, možno tisícok valeánov.

Napokon prišli aj tí najdôležitejší - sprievod mojich priateľov, ktorí niesli klietky. V nich nás prevážali a teraz ich tam prevážame my. Aká irónia. V klietkach boli rôzni urodzení ľudia, ale najviac ma zaujala jedna z nich, v ktorej boli dvaja ľudia.
Princezná, vítam vás na valeánskom plese slobody. uklonil som sa, ale jedinou odpoveďou mi bol fľusanec od urodzenej. Však vy sa naučíte...
Vedľa nej ležal akýsi bard, ktorý sa práve preberal z bezvedomia.
A to je kto? spýtal som sa nechápavo.
Nejaký bard... rozprával sa v kráľovskom stane s princeznou. Tak sme ho zobrali. Mimochodom, tu je jeho lutna. oznámil a podal mi jednoduchú lutnu.
Iba som sa pousmial. Vedel som, akú cenu má lutna pre hudobníka.

O celej tejto akcii sa však mesto už dozvedelo. Brány boli uzavrené a tak mohli len valeáni čakať, kým k nim napochodujú vojaci a oni im dajú na výber - buď zabijú princeznú alebo im dovolia odísť. Všetko bolo súčasťou plánu.
Ples bol oficiálne zrušený a k hlavnej bráne smeroval celý sprievod, vojenský, šlachtický a hlavne kráľovský.

Kvothe

Po kratšej potičke som nakoniec skončil.. ako inak v bezvedomí. Rukami som sa síce byť vedel ale šermiar či podobne.. som bol dosť mizerným. Tiež som nebol žiadny vojak či tak. Teraz som sa však pomaly začal prebúdzať, aj keď mi v hlave vystreľovala nepríjemná ostrá bolesť, tak som sa to snažil nejakým spôsobom vydržať a otvoriť oči. Princezná, potešil som sa keď som ju uvidel kúsok pred sebou, no po tom som si všimol aj klietky. Poobzeral som sa naokolo a uvidel som ich. Valeánov. Len som si povzdychol a znova som sa obrátil k princeznej. Ste v poriadku? nespravili vám nič? spýtal som sa viac menej potichu a prisunul som sa kúsok bližšie aby som si ju mohol poriadne prezrieť. Nevyzeralo to tak, že by ju nejak zranili, alebo že by mala nejaké modriny či tak. Niekde bokom som si všimol aj moju lutnu, teda držal ju jeden z valeánov ale momentálne, bola predsa len druhoradá.

______________________________________________________

Situácia vyzerala takto, všetko išlo zatiaľ podľa plánu, z čoho sa Luz potešil:
Pri hlavnej bráne sa zišlo asi 3200 otrokov valeánov, čo boli Luzove odhady na celkový počet otrokov v Orise. Niektorých chytili, ale zo stratami sa muselo počítať.
Hlavná brána nebola otvorená, lebo počas Veľkého plesu je pevne zatvorená a nikto nemá povolený vstup okrem vysokých úradníkov a šlachticov, aby sa predišlo takýmto situáciám.
Veľký ples už nebol prerušený posledných 15 rokov ani raz, a tak boli všetci jeho účastníci pohoršení.
Otroci vykradli veľa zbrojníc. Teda mali dostatok zbraní a brnení.
Išlo o to, že ľudia sa cítili bezpečne. Väčšina stráží bola na Veľkom plese aby ochránila kráľovskú rodinu a ľudí na plese, avšak nepočítali s tým, že otroci urobia povstanie. To sa nestalo už veľmi dlho. Tak dlho, že sa na to úplne zabudlo. Ak vložíte príliš veľa dôvery v osoby, ktoré ste zotročili a potláčate ich slobodu, môže sa niečo takéto stať.
Valeánom nešlo o obyčajných ľudí, alebo o tých chudobných. Aj keď si boli istý, že by si ich za otrokov zobrali tiež, keby že majú možnosť. Otroci však znenávideli šľachtu.
Popri tom ako unikali, zabili niekoľko stráží, ktoré by mohli celú akciu prezradiť.
Otrokom sa podarilo zajať kráľovskú princeznú a niekoľko šľachticov, ktorých chceli využiť, aby sa bezpečne dostali von z mesta a mohli ľudom uniknúť.
Práve teraz všetkých otrokov obklopili mestské stráže, vojaci a elitná ochranka kráľovskej rodiny. Zišla sa aj šľachta - jednoducho všetci z Veľkého plesu.

______________________________________________________

Princezná mala chuť plakať, ale to by bolo zbytočné. Uvedomila si o čo ide. Nechápala prečo otroci robia povstanie. Začala všetkých neznášať...
Na Kvotheovu otázku len nepatrne prikývla, ale tvár mala sklonenú a zakrývala si ju rukami. Vlasy jej zakrývali aj zvyšok tváre.

Luz vystúpil z davu otrokov, ktorí nahnevane kričali na strážnikov a šľachticov. Vo vzduchu bolo cítiť neuveriteľné napätie, ako by sa každú chvílu malo celé mesto rozhorieť. Všetci boli nervózni a nikto netušil ako to celé bude pokračovať.
Vedľa Luza doniesli klietku, kde bola princezná aj s bardom.
Máme vašu dcéru, vaše veličenstvo. vyriekol Luz nahlas.
Ailla!! vykríkla kráľovná zdesene. V dave sa ozval ruch, ale dalo sa vyčítať množstvo nadávok a nenávistných výkrikov.
Teraz máte dve možnosti. Otvoríte bránu, pustíte nás z mesta a necháte nás odísť. Princezne sa nestane nič, ani šlachticom. Vrátime vám ich. Druhá možnosť je jednoduchá. Zaútočite, nepustíte nás, princezná a ostatní zomrú. povedal Luz a čakal na odpoveď.

V dave šlachticov sa rozľahol krik. Kráľovná skoro zamdlela, niektorí na otrokov kričali vražedné poznámky a niektorí jednoducho plakali. Nikto nevedel ako pokračovať - kráľovná sa však jednoznačne rozhodla. Otrokov musia pustiť, nech to stojí čo to stojí.

Luz stále čakal a trocha znervóznel.

Kvothe

Obzeral som si celú situáciu, zároveň som si vypočul to, čo povedal očividne vodca týchto otrokov. je to zlé, ale.. nemyslím si že by sa kráľovská rodina rozhodla, pre tú druhú možnosť. Prebehlo mi hlavou, vlastne som o tom bol presvedčený aj keď, nikdy som sa priamo s královskou rodinou nestretol a tak som netušil čo od nich čakať. Len som podišiel ešte kúsok od princeznej a jednou rukou som ju pohladil po vlasoch. Princezná, neplačte, som si istý že sa vám a ani nikomu inému nič nestane, stále som tu aj ja, keby sa niečo stalo tak vás budem chrániť vlastným telom dobre? prosím, trhá mi srdce keď takú peknú mladú dámu vidím plakať Pousmial som sa takým, chlácholivým a povzbudivým hlasom. Trhalo mi srdce keď také pekné dievča plakalo, keď bolo takéto nešťastné, keby som mal aspoň svoju lutnu tak som vedel, že by som ju upokojil, možno aj uspal a ona by to znášala lepšie. Tú mal však v rukách tamten týpek ktorý zburu.. aspoň som si myslel že zburu vyvolal.

Situácia bola naozaj veľmi napätá. Medzi otrokmi obklopenými strážami a šlachticmi bola veľká vrava - niektorí šlachtici si všimli svojich vlastných otrokov, ktorým verili celé roky. Nikto z nich tomu nemohol uveriť. Všetci čakali na rozhodnutie kráľovnej - všetko bolo na nej. Ona sa už rozhodla, avšak celá situácia bola riadne ťažká. Niečo šepnula synovi a ten vystúpil z kráľovského sprievodu.
Princezná zareagovala na Kvothea len minimálne. Očividne bola pohltená vlastnými myšlienkami. Aj tak však Kvotheove slová na jej tvári vyčarovali aspoň trocha veselší výraz.
Otroci! Otvoríme brány a necháme vás odísť... ale princeznú a ostatných ľudí, ktorých ste zajali, musíte vrátiť bez akéhokoľvek zranenia. Ak sa im niečo stane, všetkých otrokov pochytáme a popravíme, bez súdu! oznámil kráľovský syn, budúci kráľ.
Luz sa pousmial. Vedel, že to vyjde. Ale stále sa všetko mohlo pokaziť.
Po chvíľke sa brány mesta začali pomaly otvárať. Akonáhle boli otvorené, otroci sa vydali von z mesta. Tlačenica pri bráne sa zužovala, až napokon boli všetci za bránami mesta.
Luz vydal veliteľom rozkazy, aby smerovali do Osmaského lesu. Tam sa podľa plánu majú ukryť.
Vojaci a šlachta zronene pozorovali odchádzajúci dav otrokov.
Bola to rana pre všetkých... ak sa to takto stalo aj v iných mestách, tak ľudské kráľovstvá majú veľký problém. A práve keď vyhrávali vojnu proti trpaslíkom.

Kvothe

Keď som videl že moje slová aspoň troška zabrali tak som sa pousmial. Sadol som si v klietke na zem po čom som sa len poobzeral naokolo. Vidíte? vravel som vám, že to dopadne dobre a nikomu sa nič nestane. Povedal som keď som si všimol že sa dohodli, o chvíľu otroci hromadne opúšťali mesto, priestor okolo nás sa začal vyprázdňovať a o chvíľku mesto opustil asi každý otrok ktorý sa na vzbure zúčastnil. Nakoniec som sa iba znova pozrel na princenzú a čakal som, čakal som kým nás príde niekto pustiť. Čo sa bude diať potom, som si asi ani nechcel predstaviť, nebol som ničím, lutnu mi zobrali a nevrátili, nemal som pri sebe ani deravú bronzovú mincu no, vždy mohlo byť aj horšie a tak som sa nesťažoval.