Prolog: Dvojitý meter

Trpaslík len neprítomne na Soninu radu prikývol a nezúčastnene hľadel do krbu, v ktorom pokojne plápolal oheň. Bolo mu celkom jasné, že ak to jeho syn prežije, tak už nikdy nebude zbierať hríby. Po čase sa však otočil a pozoroval dvoch liečiteľov ako pomáhajú synovi. Ani sa im nemal ako odvďačiť - vlastnil toho len veľmi málo. Okrem syna, toho čo sa v tejto miestnosti nachádzalo a malú časť pred domom nemal absolútne nič. Peniazmi práve neoplýval. Elf pomáhal Soni aj naďalej, ale pri odpovedi, že je z Eselgiru sa zatváril trocha prekvapene. Mohla to byť aj ľudská žena alebo poloelfka. Takých tam bolo mnoho. Jeho však tieto veci nezaujímali, poloelf, človek či elf - podľa vlastností boli všetci rovnakí.
Je to v poriadku, proti Eselgirčanom nemám nič. odvetil s poloúsmevom.
Trpaslík po Soninej otázke bez slova odbehol ku jednému z kredencov a hľadal tam čisté poháre. Našiel iba samé haraburdy po manželke, ktoré nechcel predať z pocitu nostalgie, aj keď by zlepšili ich finančnú situáciu. Po chvíli našiel to čo hľadal a doniesol to Soni.
V každom prípade... veľmi pekne vám ďakujem. Objavili ste sa tu vo vhodnú chvíľu a presvedčili aj tohoto hlupáka, nech vám pomôže. usmial sa úprimne trpaslík.

Sona Oerbia

Pozrie sa opatrne na elfského liečiteľa, a keď povie, že proti obyvateľstvu Eselgiru nemá nič, tak sa usmeje a prikývne. Nestávalo sa jej často, že by stretla elfa či človeka, ktorému je jedno, že je poloelfka. Ale vôbec sa netvárila prekvapene, skôr ju to tešilo. Potom sa pozrie na trpaslíka, ktorý jej priniesol pohár a zoberie si ho od neho. "Neďakujte, pre nás liečiteľov je to samozrejmosť.. Začala a obzrela sa na elfského liečiteľa. ..že?" Opýtala sa a mrkla naňho. Potom sa pozrela na vodu. Už nabrala peknú zelenú farbu, takže čaj bol hotový. Odliala do pohára a prišla k trpaslíkovi. Najskôr fúkala do čaju, aby nebol veľmi horúci. Potom mu jednou rukou podoprela hlavu a druhú mu naozaj veľmi pomaly po malých dúškach začala liať do pusy. Po pár minútach, keď to vypil to takto spravila asi ešte dvakrát a potom odložila pohár na stôl. "Toľkoto čaju mu stačí pre začiatok. Ale radšej by som mu ho dávala ešte neskôr, keď už bude hore. Chutí dobre, takže mu to snáď nebude vadiť." Povedala smerom k trpaslíkovi a pozrela sa na elfského liečiteľa. "Hanta za pomoc." Povedala s úsmevom a pozrela sa späť k trpaslíkovi na posteli. "Po chvíli by ho tá horúčka mala prejsť. Za nejakých pár minút sa možno zobudí, ak nie, tak neskôr." Povedala a obrátila späť pohľad na tých dvoch.

Trpaslík zdvorilo kývol hlavou, prisunul si nízku drevenú stoličku k synovej posteli a prisadol si. Elfský liečiteľ sa nevinne pousmial. To čo hovoril predtým ani tak nemyslel. Len ho dostala smrť blízkeho priateľa. Všetko by sa to dalo nazvať afekt. Stalo sa mu len prvý krát, že niekoho odmietol vyliečiť. Keď už však išlo o osobnú záležitosť, ťažko sa to prekonávalo. Sona ho však našťastie presvedčila a dokázal si uvedomiť, že sa k trpaslíkovi správal predtým nevhodne.
Prepáčte, pane, za moje predošlé správanie. Mal som sa do liečenia pustiť hneď. ospravedlnil sa liečiteľ. Od chorého neodtrhol oči. Otec trpaslík iba pokrútil hlavou.
Liečite ho, či nie? To je dôležité. A odpúšťam vám, nerobte si z toho ťažkú hlavu. odvetil a jemne sa pousmial.
Moje meno je Dernias. Asi vás to nezaujíma, ale keď budete zase potrebovať liečitela, tak si vypýtajte Dernia, mňa. Potrebujem moje správanie nejako... splatiť. povedal elf a spýtavo sa zahľadel na trpaslíka.
Nie, nie, naozaj je to v poriadku. Môžete pokračovať v ceste do iných dedín.
Liečiteľ prikývol a pozoroval Sonu ako necháva chorého trpaslíka piť. Trpaslík si jej pokyny zo záujmom vypočul a poslušne prikývol. Keď povedala, že by sa mohol za pár minút zobudiť, na trpaslíkovi bolo vidieť značné potešenie.
Vy tiež cestujete? obrátil Dernias pohľad na Sonu.

Sona Oerbia

Pozerala sa na nich striedavo, ako sa spolu rozprávali a nakoniec sa znova usmiala. Bola rada, že sa zmierili. No, ona nevie aké to je stratiť priateľa, keďže ešte žiadneho po svojich cestách nenašla. Ale bola zvyknutá, ju to netrápilo. Bola rada, keď videla vyliečených pacientov a jeho príbuzných či priateľov ako sa z toho tešia a šťastne ho objímajú. To jej stačilo ku šťastiu. Tu počká až sa mladý trpaslík prebudí. Ešte by chcela vedieť, či ho niečo nebolí a tak. Zamyslene si dala prsty pravej ruky k brade a pravú ruku podoprela ľavou rukou tak, že ju priložila pod ňou vodorovne. Vždy mala takúto polohu rúk, keď sa silno zamyslela. Alebo tú ľavú ruku nepripojila, len mala prsty pravej ruky pri brade. Ona premýšľala nad tou otravou toho mladého trpaslíka. Premýšľala nad tým, či by ho ešte nebolel žalúdok. Pozrela sa na mladého trpaslíka, ktorý už začínal byť pokojnejší. Už sebou netrhal a nedýchal zhlboka, ale znova pokojne a pravidelne. Následne zakrútila hlavou. V tom stave, v akom bol, keď prišla, už mal všetko v krvi. V žalúdku by už ťažko niečo ostalo. Také hríby sú zradné, tie nečakajú a hneď sa vrhajú do krvi.
Z myslenia ju prerušil elfský liečiteľ, ktorý sa vlastne predstavoval. Pozrela sa naňho a chvíľu naňho zamyslene hľadela v tom postoji akom bola. Následne zložila ruky a usmiala sa. "Ja sa volám Sona Oerbia. Teší ma." Predstavila sa ako elfskému liečiteľovi tak aj trpaslíkovi. Potom na otázku elfského liečiteľa prikývla. "Áno, už to budú štyri roky, ak teda nie viac či menej." Vysvetlila a si prekrížila ruky na prsiach a čakala na prebudenie mladého trpaslíka.

Elf pokýval hlavou a rozmýšľal či má Sona záujem chodiť s iným liečiteľom, aby nebola osamote. Dernias nebol až o toľko starší, ale predsa len by mohol Sonu niečo naučiť. Vedel sa v boji obrániť, aspoň čiastočne. A keď už obaja cestujú, tak prečo nie? Jeho myšlienky však prerušilo náhlivé zaklopanie na dvere. Trpaslík sa zdvihol zo stoličky, podišiel k dverám a otvoril ich. Hneď na to ho zvalilo niekoľko mestských stráží, ktoré sa do miestnosti nahrnuli. Vyzeralo to vážne, lebo mali vytiahnuté zbrane. Dernias sklonil hlavu a dalo sa počuť niekoľko tlmených nadávok. Jeden zo strážnikov začal hovoriť: Sme tu pre liečiteľa Dernia. Vy, dáma, pôjdete s nami tiež, za spoluúčasť na istej vražde.
Dernias sa zatváril prekvapene. O čom to hovoríte? Ona s tým nič nemá. Môj komplic, tá žena, je už mŕtva. Zabil ju tu, tento mladý trpaslík... vysvetlil Dernias.
Strážnik sa zatváril neisto, ale potom sa mu na tvári objavilo pevné presvedčenie.
Pôjdete obaja, bez žiadneho odvrávania. Musím plniť rozkazy. povedal a ostatní strážnici schmatli Sonu a Dernia a vyvádzali ich nasilu von.
Trpaslík len na to neveriacky celý čas pozeral.
O čo ide...? Aká vražda? Preboha, čo sa to tu deje! Ja potrebujem liečiteľov! Nechajte ich!
Kapitán varovne zazrel na trpaslíka a zabuchol dvere.

Sona Oerbia

Podišla k mladému trpaslíkovi a dala preč mokrú handru. Položila mu ruku na čelo a usmiala sa. Už nemá teplotu, takže by mal byť už v poriadku. Zrazu začula búchanie na dvere. Pozrela sa k dverám a prevesila handru cez kýbeľ. Keď trpaslík otvoril, vtrhla sem stráž so zbraňami v rukách. Prekvapene sa na tých vojakov pozrela, keď rozhlásia prečo sem prišli. "Vražda? Spoluúčasť?" Nechápala a to ju už vojaci brali a ťahali von. Pozrela sa na Denria, ktorého berú tiež. Podľa jeho reakcie to asi žiadny omyl nebude. Tak toto ju teda dostalo. Prečo by liečiteľ niekoho zabíjal? Veď on má zachraňovať životy a nie ich ničiť. "Toto je nedorozumenie! Ja som nikoho nezavraždila!" Začala sa vzpierať a trošku sebou aj trhať, ale nakoniec vedela, že to k ničomu nevedie. Nevedela bojovať, nebola silná. "Mám tam pacienta, nemôžete ma od neho odtrhnúť! Nie je vyliečený!" Znova sa ozvala, keď ju už vliekli von z domu trpaslíka. Aj keď vedela, že bude ten mladý trpaslík v poriadku, chcela pri ňom ostať dokiaľ sa nezobudí. Chcela mať úplnú istotu, pretože choroby či otravy sú dosť zákerné a môžu sa vrátiť.

Dernias

Tak ma napokon ten sviniar našiel. A netrvalo mu to ani dlho. Niekde som musel urobiť chybu, inak by ma hľadal dlhé roky. Ani ukrytie v malom mestečku v Garsterne medzi trpaslíkmi nepomohlo. A nejakým spôsobom prehliadol aj to, že som bol liečiteľ. Arimalfen bol skutočne šikovný a inteligentný. Stále som nechápal ako ma dokázal nájsť tak rýchlo! Nič nedáva zmysel. K tomu si na mňa zavolal mestské stráže a nahovoril im o vražde, ktorá je celá jeho vina. Ale bude naozaj ťažké presviedčať kapitána stráží o tom, že práve Arimalfen je ten vrah. Ospravedlňujúco som sa zahľadel na Sonu a sklonil hlavu. Stráže nás viedli rovno za kapitánom. Sonine výkriky a prosby s prehľadom ignorovali. Do čoho som ju to dostal?

Strážnici nás brutálne hodili na zem pod nohy kapitána. Bol to zavalitý trpaslík so zamračeným výrazom na tvári. Vedľa neho stál vysoký elf s nepríjemným úsmevom.
Tak, tak, čo to tu máme! Vrahovia špinaví, pôjdete na šibenicu! zaručal kapitán a pokrútil hlavou.
Sú to oni dvaja? spýtal sa vysokého elfa a pokračoval v pozorovaní nás.
Presne tak, to sú tí čo zavraždili toho vyberača daní. pousmial sa zlomyselne vysoký elf s prikývnutím.

Sona Oerbia

Snažila sa ich nejako presvedčiť, ale boli tvrdohlavý. Vtipné, že to si to myslela práve ona. Vliekli ich až napokon ich hodili na zem. Sona si našťastie dala pred seba rýchlo ruky, takže sa tvárou zeme ani nedotkla. Všimla si pred sebou nohy nejakej bytosti. Pomaly začala zdvíhať zrak a pozerala sa, predpokladá, na veliteľa týchto stráži alebo tak. Vrahovia.. šibenica.. To už bolo asi naozaj prehnané. Ona by neublížila nikomu, mno jedine tak v sebaobrane, veď umrieť nechce. Potom sa pozrela na elfa vedľa a zaostrila zrak. V živote by takéhoto elfa so zlomyseľným kukučom nevidela. Odrazila sa od zeme rukami, aby sa mohla rýchlo posadiť a ostala tak. "Tak toto je naozaj idiotské! My sme liečitelia a nie žiadny vrahovia! Liečime bytosti, nevraždíme ich. Je to tak ťažké k pochopeniu? A vôbec.. vás som ešte v živote nevidela!" Povedala a pozrela sa na toho efla a potom sa začala pozerať na velitela a elfa striedavo. "Nemáte žiadny dôkaz, že sme niekoho zavraždili, už len samotné slovo vraždiť ma desí a nie to ešte to spraviť!" Začala neústupne a stála si za svojím.

Dernias

Vidíte? Hovoril som, že si budú vymýšľať. Nenechajte sa ovplyvniť ich nárekmi, sú to kvalitní herci. povedal Arimalfen a usmial sa na kapitána stráží.
Je mi to jasné. Mal si pravdu, naozaj to vyzerá dôveryhodne. Strčím ich zatiaľ do cely, kým vybavím popravu. Snád to stihnem dozajtra, aby som vás nezdržoval, ctihodný pán Arimalfen. oznámil kapitán stráži a gestom strážiam naznačil, aby nás oboch odviedli.
Sona si mohla ešte všimnúť, ako Arimalfen dáva kapitánovi vrecúško z peniazmi.

Hodili nás do špinavej cely. Celý čas som nič nepovedal, na Arimalfena som ani nemohol vzhliadnuť. Bol to hnusný sviniar, ktorý nemal ani štipku svedomia.
Prepáč, nechcel som ti spôsobiť nič z tohoto. Na nesprávnom mieste v nesprávny čas... pokrútil som hlavou nešťastne a zložil sa na studenú kamennú zem.

Sona Oerbia

Tie slová toho hnusného elfa ju už dosť naštvali, že by už dokázala aj ublížiť. Lenže nechcela po ňom skočiť a zabiť ho. Vedela, že by to zhoršilo zbytočne situáciu. "Ty o mne nič nevieš.. nemáš právo o mne také veci hovoriť.." Začala už tichšie, a keď ich brali, ešte stále zle zazerala na toho elfa. Všimla si, že dáva tomu kapitánovi peniaze. "Veď počkaj až sa posledná minca otočí.." Zašepkala si už len pre seba, aby ju nikto nepočul.
Keď ich tam hodili, postavila sa a rýchlim krokom prišla k dverám cely. Akurát vtedy ich zatvorili. Povzdychla si a začala chodiť po cele. Dernias sa jej zatiaľ ospravedlňoval. "Darmo plakať nad rozliatym mliekom. Čo sa stalo stalo sa, už to nevrátime. Teraz musíme vymyslieť ako sa z tejto kaše dostaneme." Povedal a zatiaľ hľadala niečo ako by odtiaľto utiekli, ale bolo to asi márne. S povzdychom klesla na nohy na zem a potom sa pozrela na Derniasa. "Vysvetlíš mi aspoň o čo tu ide, keď už si ma do toho zatiahol?" Opýtala sa potichu po chvíli a pozrela sa naňho.