Akadémia hlbokej studne

"Aow, ďalší bod pre mňa!" Stlačil Zethar svoju dlaň v päsť so širokým úsmevom na tvári, šťastný, že sa mu tento náhodný odhad vydaril. Nikto pri stole nechápal o čo sa presne jedná, ale aspoň ste ho potešili. Nad otázkou Tal sa musel zamyslieť, ale potom súhlasne prikývol. "Videl, videl, isto. Jedného. Dvoch. Desiatich. Možno viac. Menej? Neviem. Tento rok nemám prvákov na starosti. To schytal Galed a ešte ktosi, chudáci." Odvetil sarkasticky a pokrčil plecami. Prvákov bolo naozaj dosť, a aj keď ste boli rozdelení podľa pohlavia, v skupinách sa len ťažko dala nájsť konkrétna osoba. "Počujte, vy nejak skoro naháňate tých chlapcov... len teraz ste došli. Dajte tomu čas, lebo sa vás zľaknú. Berte ma za slovo. Viem o čom hovorím! Jedna šialená pipa mi ešte teraz..." Musela ho prerušiť až Mera. Jej bratovi rozhodne nechýbala zhovorčivosť a zmysel pre humor. "Zeth! Prosím... sme o hlade a unavené. Ako je to s tým jedlom?" Jeho úsmev zamrzol, no len na krátku chvíľu. "Oo, to by si mala vedieť, sestra. Však stačí povedať mystickú formulku, a BLEM, pred vami hojná hostina. To je úplne jasné. V starej Valemarčine znie takto: Nāṉ oru mantamāṉa māṭu. Na konci potom musíte predniesť názov jedla, ktoré chcete, a to stačí aj po našom. Jednoduché, nie?" Vysvetil v krátkosti a zvedavo vás sledoval. Mera mu venovala podozrievavý pohľad, ale radšej mlčala. "Skúste to."

Zeth odmietavo pokrútil hlavou a učiteľsky vám vysvetlil, že o jedlo môžu žiadať len tí, ktorí sú skutočne hladní. Alya na tieto naťahovačky nemala náladu, jednoducho sa chcela najesť a potom čo najskôr zaľahnúť do postele. Sústredene sa zatvárila a s celkom vážnym výrazom zopakovala Zetharove slová, najlepšie ako vedela. "Naṉ... orú... man-mantamāṉa metu." No nestalo sa nič. Jedine Zeth vybuchol smiechom až mu skoro vyhŕkli slzy, pričom sa niekoľkokrát od záchvatu veselia capol po vlastných stehnách. "Ale no, ja nemyslím, že si tak blbá." Prehodil namáhavo pomedzi zuby, no Alya mu tento vtip chcela dať vyžrať a vrhla po ňom jeden z nedojedených tanierov. Zeth sa mu svižne uhol a na podlahe sa rozleteli črepiny, varené krumple a šťava z mäsa. "Veľmi smiešne, Zeth." Prehodila Mera otrávene, no tiež sa skoro rozosmiala. Starý jazyk neštudovala tak dlho ako jej brat, no tušila, že Alya hlasno vyslovila niečo naozaj nepekné. Napokon sa k smiechu pripojila aj Alya. Zvážnieť sa vám podarilo až po chvíľke, keď sa Zeth s vami rozlúčil a vydal sa hľadať takzvaných "sluhov."

Zanedlho k stolu dorazila skupinka slušne oblečených grechov, ktorí výškou nesiahali ani po okraj stolu. Jeden z nich predstúpil vopred. "Devky - prvoročné? Zdráv, my budeme vaší servíri. Dnes už toh' nemáme moc, ale nečo iste zostalo." Obzrel sa spýtavo na svojho kolegu a potom ako sa čašníci zborovo uklonili, grech po jeho boku zamyslene začal vymenúvať jedlá od výmyslu sveta. Ani jeden z tých názvov vám moc nehovoril, okrem toho, že sa jedná buď o rybu, mäso, krumple a podobne. Podarilo sa vám spoznať pár špecifických druhov zeleniny a zveri, ale bolo to chabé. V chráme ste sa zvykli stravovať veľmi jednoducho. "A... aký je rozdiel medzi... dlhoklepetou a... krátkoklepetou langustínou?" Ozvala sa potichu Alya. O krevetkách čítala kdesi v jednej knihe, no nikdy nemala šancu ich ochutnať. Langustíny boli často príliš drahé aj pre rody strednej triedy - a fakt, že v akadémii ich podávali na bežnú večeru, priamo hovoril o bohatstve tejto ustanovizne. "Nóó... jedná máva dlhó klepetka, jedná máva krátko klepetká." Poškrabal sa na brade vrchný servír, premýšľajúc nad hlúposťou tejto otázky. Mera na seba však nedala dlho čakať. "Ja si želám tekvicový krém, potom bravčovú panenku s hubovou omáčkou a k tomu... mmm, povedzme durskú ryžu. A ľadovú vodu s kusom falkenského citrusu." Vaša kamarátka znela celkom sebavedome. Podobný spôsob stravovania mali zrejme aj doma. Alya sa zmätene pozrela na Tal a radšej ju nechala ísť prvú.

"Zemáky? Lesné, sládke, ...?" Začal sa vypytovať vedúci a samozrejme vymenúvať rôzne odrody zemiakov, o ktorých Tal nikdy ani nepočula. Mera si rýchlo uvedomila, že vy dve máte z tejto situácie jeden obrovský guláš a takýmto spôsobom sa nikam nedostanete. "Prosím, doneste im obom bežné opekané ľuľky s kuracinou a... ovocným kompótom." Prerušila ho náhle, dúfajúc že jej odhad bol blízky tomu na čo boli Tal a Alya zvyknuté. Netušila ako sa deti v chráme stravovali; však prakticky sa jednalo o siroty, a Mere sa zdalo nevhodné vyzvedať na aké jedlo boli doteraz obe dievčatá odkázané. Bola si celkom istá, že sa nejednalo o nejakú gastronomickú slávu, skôr jednoduché a lacné chody farmárskeho rázu. Určite nemohli každý deň zabiť jedno prasiatko či kravu len aby sa navečerali.
Jedlo vám po odchode servírov doniesli bleskovo. Ak na to nepoužili nejakú maggyju, potom sa muselo jednať o zázrak alebo museli byť na vás pripravení - iné možnosti neexistovali. Rovnako vám pripomenuli, že pri odchode si máte do jedálnej knihy zapísať chody, o ktoré máte záujem na zajtra alebo aj na celý týždeň. Kuchári mohli takto pred príchodom študentov všetko pripraviť a nikto nemusel čakať či obávať sa zmeškania svojich hodín. Kuchyňa fungovala ako dobre naolejovaná mašina.
Akonáhle ste sa pustili do svojich tanierov, Alya zhodnotila, že čímkoľvek to ochutili, muselo sa jednať o čosi... nadprirodzeného. Kuchárka v chráme používala nanajvýš soľ (viac toho k dispozícii teda nemala); tunajší kuchári zrejme používali aj zo tucet rôznych korenín a dochucovadiel. Už len z ochutnania jedného zemiaku či kúsku mäsa, aj vo vašej ignorancii vyššieho kulinárskeho umenia, ste dokázali usúdiť, že toto jedlo je na závratne vyššej úrovni než čokoľvek čo ste vo svojom živote dali do úst. Za Alyu hovoril spôsob akým sa do obsahu svojho taniera pustila. Mera bola trocha pobúrená vašou etiketou, alebo skôr jej neexistenciou, no radšej mlčala a hádzala po vás karhavé pohľady, podobne ako to robievala jej mama na rodinných pohosteniach. To naozaj Alya nevedela, že vidlička sa nemá držať ako bakuľa? Barbarita.

"Žo myslueš?" Prehodila Alya s plnými ústami zemiakov, ktoré teraz vypadávali naspäť na tanier. V opojení neskutočne chutného jedla nerozumela s čím môže mať Tal problém. Keď nemúdro počas jedenia prehovorila, poriadne jej zabehlo, a len tak tak si stihla na ústa priložiť dlaň, do ktorej hrubo vykašlala rozžuté jedlo. Bolo to pomerne nechutné, lebo Alya sa k tomu všetkému rozosmiala a kúsky zaslineného jedla sa rozleteli po celom stole, dokonca aj do vašich tanierov. Alya sa naozaj správala ako hulvát - no teraz ste neboli v akomsi zapadnutom chráme či v dedinskej krčme. Zdalo sa, že Mera má dosť a od stola sa rázne postavila.
"Ja vlastne nie som hladná. Ospravedlňte ma." Ozvala sa namosúrene zo silene slušným úsmevom, zasunula svoju stoličku a razantným krokom sa vybrala preč z haly.
"Mera, Mera! Môžem zjesť tvoju porciu?" Skríkla za ňou Alya, túžobne pozorujúc tekvicový krém, ktorý dievčina celkom nedojedla. Od Mery sa dočkala len ľahkovážneho mávnutia ruky, dokonca sa po vás ani neobzrela. Naopak, svoj krok ešte zrýchlila, aby mohla čím skôr vypadnúť z jedálenskej haly.
"Povedala som niečo...?" Pokrčila Alya plecami a venovala Tal nechápavý pohľad, pričom jej z brady stále viseli kúsky mäsa. Vaše prvotné stretnutie so študentkami z vyššej spoločnosti skončilo vskutku tragicky. Najprv ten konflikt s Enorou a teraz sa vám podarilo nahnevať aj Meru.

Tal´maer

Pokrčila som ramenami a len som jedla. No pôvodne som si myslela že som možno trocha neslušná ale na Alyu som naozaj nemala. Sama som sa takmer pridusila. Nemohla som si pomôcť, boli to práve tieto maličkosti a somariny pre čo som ju mala tak rada.
"Dobre, vidíme sa večer.." Pokývla som k nej hlavu a nemohla som sa inak než neuškrnúť. Videla som to na nej, trocha sa za nás hanbila. Bolo vidieť že je z vyššej časty, čo už. Otázka Alyi bol asi kliniec po hlavičke. Veď takmer začala utekať.. utekať
"No až na to že obe žerieme jak prasce tak nič, poznáš nóbl ľudí.. ako tomu hovorili? Etika?" nadvihla som ohlodané stehienko či klepietko či čo som to vlastne mala a pár krát som s ním mávla počas gestikulácie mojich slov.
"Musí byť ťažké súdiť druhých podľa toho akým spôsobom jedia.. tak nudný život." Možno by som mala začať takých ľudí ľutovať? Kto vie. ja som v tomto bola celkom "voľná", ostatne aj Alya. Ani jednej z nás by nevadilo chodiť všade v dotrhanom oblečení, zašpinenom od blata po tom čo sme tam chytali žaby. No títo tu? Niečo mi hovorilo že by sa žaby ani nechytili.

Alya nebolo hlúpe dievča, ale pokiaľ to Tal nespomenula, vôbec ju nenapadlo, že Mera odišla kvôli tomu ako "neslušne" sa stravuje. A ani teraz tomu nedokázala pochopiť. Možno to trocha prehnala, ale počas obedov v chráme sa decká vždy obhadzovali jedlom, čo vám samozrejme vždy zabezpečilo zborový výprask od kňažiek... ale bola to sranda. Nič iné. Alya nechcela nikoho nahnevať, takže svoje správanie rýchlo oľutovala. Mera sa jej celkom pozdávala a ona sprostá to hneď musela pokaziť.
"Ale... ja neviem, Tal. Pozri sa okolo seba. Možno... možno by sme sa mali krotiť." Vzhliadla Alya na visutý strop kdesi vo výške, kam ste nemohli nikdy dosiahnuť. Nechcela sa pretvarovať, ale ako inak sa vám podarí zapadnúť do kolektívu, plného vzdelaných a kultivovaných detí, pochádzajúcich z vyššej kasty? Tí študenti sa určite neplánovali znížiť na vašu úroveň. No tieto veľkolepé myšlienky sa v mysli jej kamarátky nezdržali dlho - znova sa divoko pustila do jedla, a nezabudla ani na druhý chod v podobe tekvicovej polievky. Po nejakom čase sa pri stole objavila početná skupina sluhov, pripomínajúca vidieckych vymáhačov, ktorí vás z jedálenskej haly doslova vyhnali, a pri pohľade na neporiadok vás nezabudli očastovať všemožnými nadávkami.

S chichotom ste ako divošky vrazili rovno do izby, no Mera už ležala v posteli, otočená k stene. Samozrejme, že sa vám ju podarilo prebudiť. Alya okamžite zvážnela, stíchla a chcela sa kolegyni ospravedlniť, no po rýchlom prehodnotení situácie sa rozhodla, že to nechá na zajtra. Dnes ste toho mali dosť. Keďže ste si nepriniesli žiadny spací úbor, nebolo sa do čoho prezliecť, a tak si Alya do postele ľahla oblečená vo svojich "otrhancoch," ako ich nazvala Enora Niluel. Povedľa vašich lôžok ste mali vlastné stolíky, na ktorých boli umiestnené kryštálové lampy, žiariace rôznymi farbami. Niečo také ste na vlastné oči nikdy nevideli; o podobných artefaktoch nanajvýš Alya čítala v starých zaprášených knihách.
"Hej. Hej, Tal... nevieš ako sa to zhasína?" Šeptala zúfalo Alya, lebo po obyčajnom dotyku prstov lampa len zmenila svoju farbu. A Alya nechcela niečo domrviť v prvý deň na akadémii. Okrem toho si nedokázala predstaviť ako na tejto posteli zaspí. Lôžka boli priestranné, mäkké, hodvábne a hlboko ste sa do nich prepadali, no z chrámu ste obe boli zvyknuté na riadne tvrdé a pevné postele. No, jednoduché to na akadémii rozhodne nebude...

Tal´maer

Odvrátila som sa od svojho jedla s hranou hrôzou v očiach a neveriackym výrazom.
"Ali!" Sykla som, posunula som sa o niečo bližšie ku kamarátke a lakťom som ju drgla do ramena. "Sotva sme sem prišli a už ma chceš vymeniť za iných kamarátov ? Pffff.." Odvrátil som oduto hlavu no.. bol to len žart, nič iné. Rovnako ako ona, aj ja som sa vrátila späť do jedla. Dokonca som skúsila aj poniektoré z tých výrazných vecí. Dalo sa na to naozaj zvyknúť.
Keď nás vyháňali, tak som ešte stihla spomenúť niečo na štýl, že tu možno obe aj priberieme a stanú sa z nás tlsté ropuchy.

Do izby sme prišli ako veľká voda.. no a rovnako rýchlo sme zas stíchli, keďže naša spolubývajúca už spala. Dokonca sme sa ani nemali v pláne moc rozprávať no.. zajtra bol tiež deň nie? Pozrela som sa na moju prázdnu posteľ. Bola naozaj veľká... mäkká.. asi dva krát širšia než lôžko v chráme. Tam sme často v miestnosti spali aj no.. veľa. Niekedy aj natlačený jedne na druhého. Trocha som sa zamračila. Bol to luxus ale páčil sa mi? Otočila som sa hlavou za kamarátku ku ktorej som podišla a už som ju zas začala karhať.
"Ty.. daj to zo seba dole.. budeš ráno smrdieť a budú ti smrdieť aj periny !" Načiahla som ruku očakávajúc, že to zo seba vyzlečie a podá mi to. No len som sa otočila k lampe ktorá pri dotyku len menila farbu a no.. tiež som nevedela ako funguje a tak som len zobrala jeden z vankúšv a hodila som ho cez ňu, čo .. minimálne veĺmi stlmilo svetlo.
"Stále čakám, umyjem to a prevesím, ráno by to mohlo byť suché... " Založila som si jednu ruku na bok a s neobloným výrazom som sa na ňu pozrela. Nevidela som kde je problém, do tejto izby sa aj tak nikto nemal ako dostať mimo nás tri. No bolo vidieť že som trocha viac napätá než som bola po celý v podstate dnešok. Možno aj pre to som teraz bola taká.. namosúrená , ťažko povedať.