Ušľachtilá vojna

"Tak, rytier, kedy sa nám odhalíš?" Ozvala sa posmešná otázka. Hlúpym úsmevom sa na Nahaliel uškŕňal jeden z jej "spoločníkov," Garn. Mená členov tejto skupiny ešte dobre nepoznala, no tento chlap sa nedal prehliadnuť. Neupravený, špinavý od hlavy po päty; akoby sa v blate denne váľal. Bolo treba uznať, že nikto tu nevyzeral najlepšie. Nachádzali ste sa uprostred vojny a na módu nikto nemal čas. Okrem Nahaliel teda. Odkedy týchto ľudí stretla, to brnenie jej závideli. Nepovedali to nahlas, no Nahaliel videla ich závistlivé pohľady. Koho to Awcelen vôbec zamestnávala? Títo mladí maggyjovia podľa vlastných slov patrili pod Engenirth, no nie priamo - skorej pod jeho rôzne organizačné odseky. Samozrejme, Engenirth nebola len jedna akadémia v jednom kráľovstve. Jeho členovia sa rátali na stovky po veľkej časti Isenie. A mnohí z nich tu nemali čo robiť, to rozhodne nie. Na vojnu príliš mladí, príliš... nedisciplinovaní. Chýbali im skúsenosti a pevné zásady. Moc maggyje im stúpla do hlavy a nemali tu majstra, ktorý by ich usmernil k rozvahe. Aj napriek tomu že Nahaliel patrila spomedzi týchto ľudí k najstarším, nebola kapitánom. Pridala sa k nim len prednedávnom a Awcelen jej neverila natoľko, aby jej zverila velenie pri tak dôležitej úlohe. Stále si pamätala rebéliu "starej" Lillien a úprimne, Nahaliel to mala naklonené. Jedna chyba a koniec. Ak chcela v očiach Awcelen vystúpiť, musela splniť jej príkazy do bodky. Bez odporovania a sťažností.
"Neotravuj ho, Gar. Myslím že sa stráni tvojho smradu..." Zrúkla naň Ellie, ktorá sa snažila udržať si aspoň ako takú dôstojnosť. Ale nikto z vás nemal príliš veľa možností na vaňu, väčšinou ani len vedro vody. Garn neustúpil a zaťukal Nahaliel po brnení na ramene. "Haló." Nedal pokoj. Otravný chlap... bolo vás spolu asi zo sedem a kupodivu väčšina spoločníkov jej dala pokoj. Kapitán - bradatý chlap starý asi ako Nahaliel - schmatol Garna za golier a násilne ho vrhol vopred. "Drž hubu a zaraď sa." Zavrčal nervózne a Garna k tomu ešte kopol do zadku. Ellie sa patrične zasmiala, no po hnevlivom pohľade kapitána utíchla.
Čo sa týkalo vašej úlohy, na prvý pohľad sa zdala jednoduchá, no zdanie malo od pravdy ďaleko. Mali ste dolapiť malú, ale rýchlu skupinu lutegských jazdcov, z ktorou sa kráľove jednotky - ani len tie najlepšie - nevedeli vysporiadať. Nech poslal svojich najlepších jazdcov, lutegov nedokázali dohoniť. Každému sa vyšmykli spod rúk. A popritom robili obrovské problémy. Skautovali, špehovali, prepadávali zásobovacie karavány, plienili, robili rýchle a smrteľné prepady na pochodujúce jednotky - jednoducho ich bolo treba odstrániť. To by nebol problém, no podľa ich efektivity a rýchlosti majsterka Ityl usúdila, že jazdci majú pomedzi sebou aspoň jedného maggyja. A tým sa to stalo prácou pre vás, pre maggyjov. A že sedem bolo príliš veľa? Majsterka vás vážne varovala, aby ste nepriateľských mágov nepodceňovali. Z lutegskými maggyjmi má väčšina členov Engenirthu len malé skúsenosti, a viacmenej ste nevedeli čo očakávať. Opatrnosti nikdy nebolo dosť...

Nahaliel

Pochodovala som s kopijou opretou o rameno v skupine "mágov". Moje priradenie k tejto skupine nebolo nič, čo by ma potešilo. No to že som nemala veliacu úlohu mi vôbec nevadilo. Mať pod sebou takýchto ľudí, tak to radšej pracovať na vlastnú päsť. Počas môjho pobytu som toho moc nenahovorila, vlastne ani jediné slovo. Všetky otázky na mňa prešli mojim mlčaním a nikdy sa reálne nikto nedostal k odpovedi. Naozaj som nechápala, prečo bolo tak ťažké aj pre "Garna" pochopiť, že si má odo mňa držať odstup. Na jeho slová som ani tento krát nijak nereagovala, len som pozerala pred seba a bez slova som kráčala ďalej, noha za nohou.. pre čo by som aj mala venovať pozornosť niekomu, kto bol v tejto skupine pravdepodobne nejakým mäsovým štítom?

Keď sa ozvalo zaťukanie, pohľad som konečne upriamila na neho. AJ keď on cez otvori v helme mohol vidieť len jeden až biely bod, ktorý bol vlastne mojim okom. Ako keby som ani nemala zorničku. No skôr než som ho poriadne nakopla do brucha.. a že som naozaj mala chuť, kapitán sa o neho postaral. Niečo mi na tejto skupine nesedelo.. a nebol to len fakt, že vyzerali jak banda otrhancov. Aj keď bola vojna, nikto nemal moc dôvod vyzerať lepšie..  týchto tu? maggovia z Engenirthu? Ak za posledné roky ktoré Engenirth fungoval naozaj nepadla jeho úroveň, mali od nich naozaj ďaleko. Aj keď neboli priamo z univerzity... ak nerobili špehov medzi žobrákmi...

Po tom ako sa Garn vrátil k poslušnému pochodovaniu, kapitán sa obrátil na Nahaliel a prstom jej pokynul aby ho nasledovala. Trocha ste spomalili a nechali ostatných kráčať vopred. Chcel s ňou hovoriť osamote. Uistil že sa nikto nenačúva a začal hovoriť. "Rytier, potrebujem vedieť čo dokážeš. Niečo výnimočné? Podpora? Dobrá deštrukcia?" Vyzvedal zo spýtavým pohľadom pričom si ju pozorne obzeral. Samozrejme si všimol ťažké a nepreniknuteľné brnenie. "Obrana? Bariéry?" Zamyslel sa a čakal na jej odpoveď. Ako ten čo vydával rozkazy pri boji potreboval vedieť čo od nej môže očakávať a v akých situáciách ju môže využiť. Tieto informácie mu neboli nikým zdelené; spravovať skupinu nebolo prácou majstrov, ale jeho vlastnou.

Nahaliel

Pozrela som sa na kapitána a rozmýšľala som, ako ho oboznámiť s krutou pravdou a či to vôbec má nejaký zmysel. Nechcela som byť nepríjemná, nie že by mi niečo spravil a v podstate sme mali spoločný cieľ. Navyše som sa moc nechcela prezrádzať. Ak už raz prehovorím, aj keby ma ostatný nepočuli, mala som podozrenie že hlavne Garn by ma otravoval.. až kým by som mu neublížila. 
No najlepší spôsob ako ho odohnať a pri tom o sebe toho moc neprezradiť bolo.. ukázať mu nejakú malú časť mojich schopností. Ale naozaj len veľmi, veľmi malú. Nebola som typ, ktorý sa potreboval prezrádzať. Pre to som iba podvihla voľnú ruku. Nemala som na rukách kovové rukavice. Vlastne boli skôr látkové, bezprsté a pripomínali skôr kusy látky slúźiace na spevnenie hánok a zápästia. Dlaň sa mi na to rozhorela do sýteho červeného plameňa, z ktorého vychádzalo príjemné teplo. Plameň som však zrušila a pohľad som otočila od kapitána znova niekam mimo, dávajúc mu tak na vedomie, že mu to musí na teraz stačiť.

Kapitán očakával, že aspoň k nemu tajomný rytier prehovorí, no veľmi sa mýlil. Vlastne ho to trochu urazilo. Mal mať nad týmto podivínom autoritu, no nevydal ani len jediný zvuk? Mal chuť rozkázať mu aby okamžite prehovoril a prestal sa hrať na mlčanlivého mnícha, no pre tentoraz to nechal na pokoji. S povzdychom sledoval plamene, ktoré Nahaliel v krátkosti vytvorila, a prikývol hlavou. Ako odpoveď mu to stačilo. "Dnes plný energie, čo?" Rýpol do Nahaliel provokatívne naznačujúc jej mrhanie energiou. Namiesto toho aby niečo povedala zvolila zbytočnú ukážku. "Deštrukcia, teda... výborne, môžeš pokračovať v mlčaní." Poznamenal kapitán otrávene a bez ďalších slov sa presunul na čelo skupiny.

Postupne sa stmievalo a keď za ďalekými horami zmizli aj posledné lúče svetla, na ceste pred vami ste zahliadli niekoľko vagónov ťahaných koňmi. Mierili vám priamo naproti. Zrejme išlo o unikajúcich obyvateľov - sedliakov, obchodníkov, remeselníkov - z okolitých oblastí. Každým dňom Nuvan strácal nové a nové územia; postup dumanov bol takmer nezastaviteľný. Po cestách ste mohli stretnúť stovky, ba aj tisícky utečencov. Išlo o celkom bežnú vec. Vojaci a bojovníci smerujúci k vojne ich zvykli zastaviť a požiadať o jedlo, tekutiny, možno oblečenie; čokoľvek mohlo pomôcť v týchto hrozných časoch. No sedliaci väčšinou stratili celý svoj majetok, a unikali z holým životom. Očakávať že vám budú môcť niečo poskytnúť bolo nanajvýš zúfalé. Ale za pokus to predsa len stálo.
Skupina asi zo jedenásť ľudí, niekoľko mužov, žien, detí. Rodiny. Viezli sa v dvoch vagónoch. Jeden postarší muž mal vlastného tátoša. Celkovo mali štyri kone, čo znamenalo že nie sú tak chudobní.
Kapitán ich samozrejme zastavil a začal zisťovať kto ich vedie, odkiaľ a kam smerujú. Za skupinku hovoril muž na koni. Chudáci boli vydesení, niektorí z nich zranení. Napokon sa téma dostala k... materiálnej pomoci.
"Musíte mi prepáčiť, pane, ale nemáme čo by sme dali. Je mi to veľmi ľúto, len tak tak sa nám podarilo vyviaznuť živým... prosím, nechajte nás pokračovať." Vysvetlil starešina a v jeho hlase bolo počuť strach. Kapitánovi táto "výhovorka" však nestačila. "Nevďačníci zosraní, ideme za vás bojovať, dofrasa aj skapať... vidím vagóny, zvieratá, neklam že nemáte čo dať." Rozhodil rukami, odfľusol si a Garnovi a ostatným pokynul aby prehliadli vagóny. Títo ľudia nemali na výber. Nemohli oponovať niekomu, kto ich môže poľahky zabiť.
Ellie odhrnula zásteru na jednom z vagónov. Vnútri sa triaslo zopár žien a pomedzi nimi aj niekto iný. "No, drak ma drbni. Máme tu jaštera!" Zasmiala sa a ukázala na sauriána sediaceho vo vagóne. "Von." Prikázal rázne kapitán a neveriacky krútil hlavou. Saurián sa nedobrovoľne vypotácal z vagónu. "Klamári a zradcovia k tomu... no ako inak nazvať milovníkov jašterov?!" Nevyzeralo to dobre. Starešina chcel niečo urobiť, ale nemohol; ženy sa skoro pustili do plaču a deti vyplašene sledovali napätú situáciu.

Môžeš pokračovať v mlčaní.... lúza. Pomyslela som si a chvíľu som sa na môjho kapitána pozerala. Mýlila som sa, bol to rovnaký chudák, ako všetci ostatný. Awcelen si zo mňa musela spraviť naozaj pekný deň. V duchu som si povzdychla a radšej som bez slova pokračovala v ceste. Až teraz som si uvedomovala ako zle na tom moji spolupracovníci musia byť, keď aj kapitán túto malú ukážku považoval za stratu energie.

Ako sme kráčali, postupne sa stmievalo a ja som tak nejak očakávala, že kapitán vydá rozkaz na rozloženie tábora. Nemyslela som si, že by sa mu chcelo pokračovať v noci. To by sme Dumanom mohli skočiť rovno do pasce.

Narazili sme však na pocestných, teda skôr utečencov. Pravdepodobne sa sťahovali z vyplienených území alebo z území, ktoré mali byť vyplienené.  Sama som prešla popri niekoľkých ľuďoch a len som sa nenútene oprela o jeden z vozov, kopiju som oň tiež položila, zatiaľ čo ruky som si založila na hrudi.
Vyzeralo to ako klasická previerka, až kým nedošlo k vymáhaní materiálnej pomoci. Ako keby niekto ako títo tu, mohli niečo mať. Keď kapitán vydal rozkaz, nepohla som ani prstom, len som sa zvedavo pozerala na ostatných, ktorí začali prečesávať vozy. Na aj moje prekvapenie sa v jednom z nich skrýval Saurián. No ani som nevedela, prečo by to mal byť taký problém. Sauriáni neboli naši nepriatelia. Aj keď sa tu nachádzalo mnoho rasistického ľudu.. asi aj vrátane Awcelen..
Vyzeralo to tak, že nastane ďalší problém. Stále so založenými rukami som čakala, čo sa kapitán rozhodne spraviť a čo zavelí.

"Prosím, nechajte nás ísť..." Žiadal vystrašený muž trhaným hlasom. Sauriánov mnohí považovali za zradcov. Mohli tu žiť aj celé veky, no to nikoho nezaujímalo. Nikdy neboli príliš obľúbení, povesťou skôr ako žobráci, bezdomovci, zlodeji, a teraz sa vyskytol perfektný dôvod zrátať im to. Lutegovia a dumani nezaútočili sami - áno, väčšina inváznej sily tvorili tieto dve rasy, no ich spojencami boli mnohé iné. A pomedzi nimi sauriáni. Prakticky úplne odlišné národy, pre Nuvanských sauriánov neznáme a cudzie, no chybou bola ich spoločná rasa. "Leyri tu žije celý život, nepatrí k nim." Pokračoval starešina, ale kapitán nepoľavil a napriek jeho prosbám pokračoval. "Nechutná spodina nikam nepôjde." Zamračene odvetil, na dlani sa mu vytvorila dlhá, úzka čepeľ čistej energie, skoro akoby ihla, a sauriána skopol na kolená. Schmatol ho za rameno a bodol mu čepeľ do krku. Saurián sa začal brániť, no stisk kapitána bol prisilný. A že si dal načas. Nedoprial mu rýchlu smrť. Ihlu pomaly zabáral hlbšie a hlbšie do jeho krku, až musela prebodnúť jeho srdce. Počas toho celého sa kapitán kruto usmieval. Starešina sa odvrátil a ženy s plačom prikrývali deťom oči. Skupine to bolo celkom jedno. Garn si to ani nevšímal a zatiaľ sa prehrabával vo vagóne. V tom však čosi našiel. "No čo to tu máme?! Zbrane. Brnenie... štíty!" Existovalo len niekoľko dôvodov prečo sedliaci mohli mať vojenskú výzbroj - jednalo sa o dezertérov alebo ich niekde ukradli. Kapitánovi bolo okamžite zrejmé čo sa tu deje. Podľa všetkého títo muži utiekli pred svojou povinnosťou, prezliekli sa za farmárov a dali sa na útek zo svojimi rodinami. "Dezertéri. Zabite chlapov, ženy pochytajte." Vyhlásil kapitán znudene po tom ako skončil so sauriánom. Cesta sa veľmi rýchlo zvrhla na chaos a boj. Kone sa vyplašili a rozutekali navôkol, rovnako aj ženy a deti. Muži ich ochraňovali za každú cenu. Jeden z chlapov spoza opasku vytiahol dýku a pokúsil sa bodnúť Nahaliel kamkoľvek, kde nemala brnenie. Bolo to pomerne zúfalé.

Pred pätnástimi rokmi by ma podobná situácia pravdepodobne naozaj pobúrila. Pravdepodobne hrozne zaskočila a absolútne by som nechápala, ako je takáto krutosť možná. No.. skúsenosti ma naučili svoje. Toto bolo v momentálnej situácií Nuvanu úplne bežným javom všade vo svete. Či už to bola Katayama, alebo blbé elfské kráľovstvá.. či dokonca aj u trpaslíkov.. všade. No tak nejak som čakala, že skupina do ktorej ma Awcelen pridá.. budú niečo viac než len nemorálne prasatá.
Ruky som si zložila z hrude a tupo som ostala civieť na sedliaka, ktorý sa ma snažil zraniť nožikom.  Jednou rukou som ho zachytila za zápästie, na čo som ho poľahky pritiahla k sebe a nohou mu prudko podkopla tie jeho. Keď sa zvalil do blata, nechala som ho tam, zatiaľ čo som pomaly kráčala ku kapitánovi. Pošúchala som si dlane do seba, na čo som ich len znova voľne spustila pozdĺž tela a pomaly som ich začala dvíhať po boku hore, dlaňami taktiež smerujúcimi hore.
V duchu sa ozval záchvev maggyje od toho, ako som formulovala energiu a keď som dlane následne obrátila k zemi, zo zeme sa vytvorilo niečo na štýl intenzívneho ohnivého wallu, rozďeľujúceho sedliakov a skupinu, do ktorej som bohužiaľ patrila.

Mohla som byť pod hocikým, no zatiaľ som nemala potrebu znížiť sa na úroveň mojich kolegov. Boli to len sedliaci. Navyše sme im mali pomáhať. Keby že sme na strane Dumanov, tak mi je to jedno.. ale takto?

Jej kolegovia zostali nanajvýš prekvapení. Nečakali že by sa tento nováčik v skupine o niečo pokúsil. Považovali ho za tichého pozorovateľa, niekoho, kto sa nezapojí do žiadnej akcie. Ale teraz odrazu prehovoril. Nie vlastným hlasom, ale tým, že ochránil utečencov. Kapitán nechápavo zazeral na rytiera, no jeho pohľad sa rýchlo zo zmätenia zmenil na hnev. Vlastný "spojenec" sa postavil proti nim. Nikto, nikto ich predtým nezastavil. Robili si čo len chceli a tento mlčanlivec ich bude obmedzovať? "Čo porábaš, idiot?" Zakričal kapitán smerom na Nahaliel a pre istotu sa pripravil na obranu. "Ustúp. Vypadni!" Prikázal jej, tentoraz v rámci autority ako kapitána. Awcelen, ako Nahaliel vedela, nechcela vidieť žiadnu rebéliu. Mali ste jasné príkazy. Nezaujímalo ju čo robíte po ceste k svojej úlohe. Len to, že ju máte splniť. Kapitán aj zbytok skupiny vedel, že ak na nich Nahaliel zaútočí, u Awcelen skončila. Zbytok skupiny sa postavil za svojho kapitána, pričom Ellie neisto stála kdesi stranou.

Nahaliel

Zamračila som sa, aj keď to cez helmu určite nebolo vidieť. Jeho hrozba mi bola u prdele a ja som len poukázala smerom, ktorým sme pôvodne mali ísť. Plamene sa v daný úsek roztvorili a otvorili tak cestu.. pre nás. Nepotrebovala som moc slov na to, aby to bolo jasné znamenie že odchádame. Mohol byť kapitánom, no sám už nevyzeral najmladšie. A v reálnom svete mágov .. mal autoritu ten, kto mal moc túto svoju autoritu obhájiť. Ruku som znova stiahla a čakala som, ako sa rozhodnú. Určite ich ale nepustím k sedliakom. Tí mali cestu voľnú, ak chceli odísť.. čo by som im určite radila. Aj keď bez koňov to pôjde ťažšie no.. stále lepšie ako prísť o život.