Ďalej na Západ

Všetci v skupine obdivovali tento úkaz. Nevedeli ste kam pozerať skôr. Vysoké a strmé schodisko, prastaré dvere, zahalené horské svahy, zvláštna biela stena? "Vyzerá to ako mramor." Zamyslel sa Jun a skúmal biely kameň, no boli ste príliš ďaleko. Detaily sa strácali. "Tesaný diorit. Toho je v horách dosť, no otesať sa sám nedokáže." Vyriešil vašu dilemu hlavný prieskumník svojou neohraničenou znalosťou. Zároveň naznačil, že dokonale rovná stena musí byť práca pokročilej civilizácie.
Akonáhle sa Taya navrhla, Jun ju schmatol za rukáv. "Zbláznila si sa? Nepoznáš tie pasce." Ak sa chcela vytrhnúť, Jun upevnil svoj stisk a prudko ju k sebe potiahol. V žiadnom prípade ju nechcel pustiť smerom k potenciálnej smrti. Jeden prieskumník sa prihlásil dobrovoľne a vydal sa po schodoch. Chvíľu to trvalo, pretože každý jeden schod musel trpezlivo a opatrne skontrolovať. Sadli ste si do trávy a mohli sa zatiaľ najesť.

Ku šťastiu, prieskumník na schodoch ani na hornej plošine pri dverách neobjavil jedinú pascu. Jun bol z toho mierne sklamaný, no Bian si mohol vydýchnuť. Právom sa obával, že stratí dobrého muža. Bez obáv ste teda vykročili nahor a na mohutnej plošine pred dverami ste uvideli hrozivý výjav. Desiatky kostier, starších i novších, pri dverách, okolo nich, jednoducho všade. Avšak to nebola tá hrozná vec. Našli ste nielen kostry, ale aj mŕtvoly. Polorozpadnuté, dokonca i zopár celkom čerstvých. Do nosa vám rýchlo udrel neuveriteľne odporný pach rozkladajúceho sa mäsa. Pach smrti. Niekoľko ľudí na zem vyvrátilo svoj obed a rýchlo sa vzdialili naspäť na schodisko. "Doriti..." Zaklial Jun potichu pričom bol nútený držať si nos. V blízkosti tiel bol pach na omdlenie. Magister sa nenechal zastrašiť a s rúškom na tvári a rukavicami rýchlo prehliadol mŕtvych.
Skupina sa stiahla na schodisko, kde ste premýšľali ako postupovať. "Niektorí z nich umreli len pred pár dňami. Všetko tigrani, námorníci z Katayamy sú vylúčený. Je podivuhodné že sa rozkladajú - ostrov sa zdá mŕtvy, no ich telá sú plné červov." Vrátil sa magister s informáciami, no Jun ho rýchlo rukou zastavil. Nechcel aby niektorí členovia skupiny vyvrátili aj svoje raňajky. "Mŕtvych nechajme mŕtvymi... čo tie dvere?" Jun celkom jasne nechcel diskutovať o tých nešťastníkoch, ale rýchlo zistiť čo sa nachádza za dverami a vypadnúť z ostrova. "Na pohľad sú hrubé a ťažké. Ak sa ponáhľame, jedine nálože. Obávam sa skôr o integritu tej hory nad na..." Začal vysvetľovať Bian, ale Jun prerušil aj jeho. "To je jedno. Odpáľte to." Prikázal nervózne. Hlavný prieskumník si všimol jeho mrzutosť, no aj tak sa spýtavo obhliadol na Tayu. Vedel, že občas má na svojho brata dobrý vplyv. "Výbuchom môžeme zhodiť celú horu." Dodal Bian a pokrčil plecami.

Nesnažila som sa vytrhnúť, len som sa trocha provokačne usmievala na brata a ostala som pri ňom, sledujúc muža, ktorý sa podujal na túto pomerne riskantnú cestu. Chvíľu to trvalo, vlastne to trvalo naozaj dlho a zatiaľ sme mali čas si trocha oddýchnuť a najesť sa. Ostala som sedieť v tráve, až kým nebolo všetko obhliadnuté a všetci sme nevyšli po schodoch až na plošinu.
Naplo ma. Nebol to príjemný pohľad. Bolo tu množstvo kostier a mŕtvol. Dokonca aj niektorých v štádii rozkladu. Ustúpila som o pár krokov z dosahu toho zápachu a len som sa na to všetko škaredo pozerala.
Nastalo ďalšie rozhodovanie, no mne sa nepáčila myšlienka, že by sme tie dvere predsa len otvorili.
"No.." Začala som skôr, než to niekto stihol odpáliť.
"Nie sú tu žiadne pasce.. ale stále dosť mŕtvol.. čo ak sa to podarilo otvoriť im?" Spýtala som sa magistra a poukázala som rukou miestam, kde boli mŕtvoly.
"Nevieme čo je vo vnútri.. každý by si prial, aby to bolo niečo významné.. artefakty, zlato.. kultúrne dedičstvo.. no veľmi dobre tam môže byť aj nejaký mor.. tvor, choroba.." Dodala som moje obavy, na čo som sa znova pozrela na brata.
"Nechajme ostrov ostrovom. Vieme kde sa nachádza.. a neprišli sme sem pre tento malý kúsok zeme, ani pre nejaký poklad.. nie sme lovcovia odmien. Vráťme sa na loď, obrkúžme raz súostrovie, možno nájdeme aj ich lode. A vydajme sa späť na cestu." Navrhla som. Znova som kývla smerom k dverám.
"Ak to chcete otvoriť, tak bezo mňa." Bez varovania som sa vydala späť po schodoch dole.. a v podstate k lesu a späť k lodi. Ešte pred tým som sa ale otočila.
"Ty ideš so mnou, zavedieš ma späť k lodi." Ukázala som na jedného z prieskumníkov.

Jun ju sprvu pozorne a trpezlivo počúval no ako hovorila ďalej, jej nápad sa mu nepáčil čoraz viac. Dokonca spomenula aj artefakty, bohatstvo, čokoľvek ste tam mohli nájsť. Nikdy by sa už nemusel obávať svojho miesta v rodine. O vzácnosti vo vnútri by sa nemusel s nikým podeliť. Mohol odísť kamkoľvek do sveta a postaviť si tam vlastný palác. Stať sa kráľom. Možno aj na Západe, ak sa tam vôbec dostanete. Bol by to úžasný začiatok. Na jeho tvári sa objavil potmehúdsky úsmev. "Sestra moja, musíme udržať pozitívnu morálku." Provokačne zopakoval jej nedávne slová a na jej návrh odmietavo krútil hlavou. "Nejdeme nikam. Na to je príliš neskoro. Tie zasrané dvere otvorím aj keby sa musím plahočiť cez tisíc mŕtvol." Zvyšoval hlas a jeho pohľad potemnel. Jun nemal vo zvyku osočovať sa na členov rodiny, no Taya vedela že občas dokáže byť odporný a malicherný. "Ani krok." Ukázal prstom na prieskumníka, ktorý mal Tayu zaviesť naspäť k lodi. Pohybom ruky preventívne prikázal ozbrojencom aby zablokovali zostup zo schodiska. Prakticky Tayu obkľúčili. "Sme predsa rodina, nie? A rodina robí veci spoločne." Ostatní len túto scénu mlčky sledovali a pre istotu prestali dýchať. Týkalo sa to len vás dvoch.

Podvihla som jedno obočie. keď zatrhol môj odchod. Ja som ho nenútila ísť so mnou, pokojne si čokoľvek čo tam našiel mohol nechať a kto vie čo.. Pozrela som sa na ostatných, ktorý ma v podstate obkľúčili. Na očiach im bolo vidieť .. ani nie nerozhodnosť no.. postaviť sa voči členovi kráľovskej rodiny na iný príkaz člena kráľovskej rodiny. To ma však príliš netrápilo.
"Áno.. sme.." Odvetila som mu, na čo mohol v mojich očiach vidieť sklamanie. Ďalej som mu však neoponovala. Mala som síce chuť, no nespravila by som mu to pred mužmi. Iba by to bolo podkopávanie autority a to bolo to posledné, čo sme potrebovali spraviť. V tichosti som sa vrátila po jeho boku, no ten pohľad čo som mu pred tým venovala, bol posledný, ktorý odo mňa na nejaký čas uvidel. Teraz som vyzerala aj ja dosť nepríjemne, prísne.. a stroho. Bola to moja dosť odutá tvár.. a on ju poznal. Dokázala som sa s niekým nerozprávať aj celé dni až týždne.

V tejto chvíli ho nezaujímalo čo si Taya myslí. Chcel sa dostať k čomukoľvek čo sa za tými dverami nachádzalo a nikto ho nemohol zastaviť. Predsa len, otec určil jeho ako veliteľa tejto výpravy. Taya nemala na výber. S úsmevom prikývol a ďalej sa jej nevenoval. Avšak vojaci stáli na pozore, ak by sa predsa len pokúsila utiecť. Nechceli sa dostať do problémov len kvôli tomu že nevedeli na mieste zadržať malé dievča. "Nálože. Pohnite." Nariadil Jun prísnym hlasom a Bian so svojimi mužmi sa bez čakania pustili do práce. Námietok a argumentov by sa našlo mnoho a nielen od Tayi, no po tom čo sa stalo radšej všetci držali jazyk za zubami. Jun nemal dobrú náladu a tiež chcel z tohto pekelného miesta vypadnúť čo najskôr.
Chlapi rýchlo umiestnili a zabezpečili nálože okolo dverí. Medzitým ste sa na pokyn hlavného prieskumníka vybrali dole. Na schodoch alebo v ich blízkosti nemohol stáť nikto, bolo to príliš nebezpečné. A ak sa nezrútia schody, môže to urobiť hora nad vami. Už teraz bolo riskantné skúšať podobné šialenstvo, no Jun bol pevne rozhodnutý.

Mohutný výbuch museli na flotile započuť, ak nie rovno vidieť. Ohne vyšľahli do výšky a spálili všetko navôkol, pričom začiernili aj bielu skalnú stenu. Akonáhle explózia pominula, mohli ste opatrne vyjsť nahor. Schody to vydržali, dokonca v nich neboli ani pukliny. Bola to kvalitná práca. A nespadla na vás ani hora... no uprostred výstupu nahor sa zem začala triasť. Nezhodilo vás to na nohy, no museli ste na chvíľu zastaviť. Spadnúť zo schodov z tejto výšky by mohlo byť aj smrteľné. "Zemetrasenie?" Pozrel Jun na Biana. "Lavína?" Navrhol kartograf, no Bian len odmietavo krútil hlavou. Trasenie za krátko prestalo a ostrov sa upokojil. "Ani jedno... pád kamenia by takéto otrasy na zemi nespôsobil, a zemetrasenie by trvalo dlhšie." Odvetil Bian. Neklamal - úprimne netušil čo sa stalo. Keďže otrasy prestali, mohli ste pokračovať.

Dvere padli! Alebo aspoň teda ich časť. Diera po explózii bola dostatočne veľká na vstup. Oheň zároveň na plošine spálil všetky mŕtvoly a kostlivcov. Bian dovnútra vyslal jedného zo svojich mužov. Po chvíli sa znova vynoril. "Je to bezpečné. Musíte to vidieť." S veľkým úsmevom na tvári sa znova vrátil dovnútra. Ozbrojenci stále dávali pozor aby Taya neutiekla a tak ju tam posotili prvú. Vnútro nebolo ničím výnimočné. Videli ste veľkú kavernu, z mnohými chodbami do rôznych strán. Nie interiér budovy, hrobky. No uprostred tejto kaverny ležalo niečo čo by sa doslova dalo nazvať pokladom. Obrovská kopa artefaktov. Museli tam byť stovky maggyjských predmetov. Zbrane, nástroje, pomôcky, brnenia, predmety od výmyslu sveta. Mnohé z nich vydávali zvuky, žiarili, svietili a tak osvetľovali celý priestor jaskyne. Nikto zo skupiny nemal slov. Muselo ísť o ukryté bohatstvo, akési skladisko, patriace niekomu dávnemu. "Ničoho sa nedotýkajte." Prikázal Bian a jednému z vojakov naťahujúcemu sa po ligotavú dýku capol po rukách. "Nič tu nepoznáme. Tie veci vás môžu zabiť." Ako to bývalo, jedine hlavný prieskumník sa správal zodpovedne. Ale potenciál tohto objavu bol neobmedzený. Aj zopár artefaktov znamenalo že sa stanete bohatou osobou. Táto hromada? Môžete si kúpiť kráľovstvo. Junovi sa doslova ligotali oči. "Berieme... všetko. Všetko." Musel sa vážne snažiť aby sa na poklad nevrhol a nenaplnil si tými vecami vrecká aj batoh. "Musíme sa vrátiť, doniesť prístroje a... dva vagóny. Niekto to zostane strážiť." Po tomto musel znova niekoho od vzácností odsotiť. "Chceš stratiť ruku? Alebo nás všetkých zabiť?" Zrúkol hlavný prieskumník a skupinu začal z kaverny vyháňať. Jun pozostal a obdivne poklad sledoval. "Taya, to je ono. Nikdy sa nemusíme vrátiť. Nikdy už nemusíme počúvať otca a trpieť tých nafúkancov."

Ostávala som stáť vedľa brata, až kým sme sa sami neodpratali zo schodov dole a čakali sme, kým nálože odpália. Rana to bola obrovská. Určite väčšia, než som očakávala. Chceli snáď zhodiť celú horu? Zem sa roztriasla počas toho, ako sme stúpali hore a ja som si už už myslela, že sa na náš začnú valiť balvany alebo štrk.. alebo čokoľvek, čo sa hore na hore nachádza no.. nestalo sa tak. Nejakým spôsobom sme to ustáli bez jediného škrabanca. Pomaly sme došli znova až na plošinu, kde sa už nenachádzala jediná mŕtvola kvôli silnej žiare. Dokonca aj biela časť hory bola obhorená a vo dverách? Vo dverách bola diera.
Nehovorila som nič, len som zo zatajeným dychom čakala na to, kým sa odtiaľ vynorí muž, ktorého tam poslal Bian. A on sa nakoniec vynoril.

"Vyzerá to tak, že sa ti musím ospravedlniť braček.." Zamrmlala som takmer nečujne a v naprostom ohúrení. Toto bolo naozaj.. niečo extra. V podstate poklad, ktorý dokázal bez problémov založiť menšiu ríšu, alebo minimálne mesto. Rovnako ako brat, aj ja som mala chuť sa na to vrhnúť a hneď si niečo skúsiť.
"Vyzerá to tak braček.. že nový svet pre nás znamená úplne nový začiatok hm?" Spýtala som sa ho s ľahkým úsmevom a len som ho potľapkala po chrbte. "Ostaneš tu strážiť ty, alebo ja ? Jeden z nás by mal ísť späť a dohliadnuť na to, aby si pohli." Spýtala som sa ho. Bolo mi viac menej jedno, či by som sa vrátila ja, alebo on.

"Je to úžasné, Taya. Netušil som že nájdeme skutočný poklad. A celkom nechránený!" Zasmial sa a akoby reakciou na jeho slová boli ďalšie otrasy. Tentoraz silnejšie, boli ste nútení pridržať sa steny. Niekoľko mužov s bolestivým záupením spadlo na zadok. Musel sa triasť celý ostrov, nielen táto hora. "Zemetrasenie" trvalo dlhšie ako predtým. Na hlavy vám padal prach a drobné kamienky. "Len nech nám ho nezasype!" Zrúkol s obavami Jun, no Bian ho ubezpečil o dobrej stabilite kaverny. "Takže súostrovie je mŕtve kvôli týmto artefaktom. Musia spoločne vydávať silnú auru. Dlhodobo... smrteľnú." Poznamenal magister, odrazu odborník na artefakty. No vedeli ste že táto "aura" ktorú kopa artefaktov vyžarovala bola pre vás v krátkom čase neškodná. "Zároveň aj dôvod prečo nefungoval detektor." Dodal Bian. Jun ich nechal na pokoji a obzrel sa na Tayu. "Možno by sme sa mali vrátiť obaja. Poklad nikam nezmizne." Naznačil aj to že nikomu z tejto skupiny by kradnutie neprešlo; artefakty sa dali ľahko detektovať. V tom momente sa spustili zatiaľ najmocnejšie otrasy. Interval medzi nimi sa výrazne skrátil. Kopa artefaktov sa pohla a mnohé z nich zleteli s buchotom na zem. Zvláštne bolo, že kaverna pevne stála a na vás sa znova spustil len prastarý prach. "Pre istotu." Povedal vážnym hlasom keď sa pozbieral zo zeme. Dúfal, že Taya ho vypočuje. "Polovica skupiny sa vráti. Ostatní tu zostanú." Prikázal Jun a prstom ukázal kto bude čo robiť. Zostať mal kartograf zakresľujúc kavernu a jej okolie, väčšina vojakov a zopár prieskumníkov. Magister a Bian mali ísť s vami k pobrežiu. Viacerí chceli protestovať, ale zbytočne. Artefakt, ne-artefakt, každý sa chcel vrátiť k flotile. Tie otrasy boli čoraz vážnejšie...
No pred odchodom si niečo Jun všimol. Po poslednom zemetrasení sa k jeho nohám prikotúľalo akési zrkadlo. Na pohľad obyčajné, no isto išlo o mocný predmet. Jun sa uistil že ho nikto nesleduje a potajme ho zdvihol a strčil do batohu. Jedine Taya to zahliadla. Jun na ňu žmurkol a zoširoka sa usmial. Mohlo to byť vaše tajomstvo, nie? Bianove zákazy boli občas skutočne otravné.

Keď sa Jun dosť nadšene ozval a okomentoval tento nález, nemohla som inak než prikývnuť. Tak nejak som čakala, že sa tu na nás vyvalí minimálne horda nejakých malých golemov alebo niečoho podobného.. a ono nič. Aspoň teda zatiaľ. No ostrov sa otriasol znova, teda.. nevyzeralo to tak, že sa otrasovala len hora.
Začala som nervózne prestupovať namieste. Vedela som že treba opatrnosť ale tie otrasy sa mi vôbec nepáčili.. a boli stále častejšie.. spustili sme niečo mi?
"Máš pravdu, no mali by sme sa pohnúť." Odvetila som mu a keď vydal rozkazy, pomaly som sa vydala k východu. Všimla som si, že si zo sebou zobral nejaké zrkadlo. Chvíľku ma chytala panika no.. nič sa mu nestalo.. asi to bolo bezpečné? Len som mu opätovala úsmev. Bola som pripravená vyraziť.

Bez zdržania ste vydali naspäť k pobrežiu. Tentoraz vám to nemalo trvať dlho - cesta bola vysekaná a voľná. Pridali ste do kroku a potom vošli do ľahkého behu. Hlavný prieskumník chcel zistiť čo sa deje a na flotile to možno vedeli. Mali predsa výhľad na ostrovy a túto duniacu, hlučnú horu. A ak vám hrozilo vážne nebezpečie, mohli ste sa v rýchlosti odplaviť zo súostrovia.
Ešte pred vstupom do lesa ste si všimli v okolí viacero kostier, ktoré tam predtým naisto neboli. Bolo to mimoriadne znepokojujúce, ale Bian vás uistil, že kostry tam ležali celý čas - len tieto otrasy ich vynorili spod hustej vegetácie. A to ste nemohli čakať čo nájdete v lese. Samotná zem sa zmenila na kostnicu; otrasy objavili skutočne nepríjemný pohľad. Kostry boli všade, a naozaj všade. Museli tam byť pozostatky stoviek ľudí, kam len ste mohli dovidieť. Ak ste sa chceli vrátiť, nemali ste na výber. "Nezastavujte. Sú to len kosti." Popohnal vás Bian, no Jun sa na moment zastavil. "Démoni. Môžu to byť... démoni. Zabijú nás!" Hovoril vystrašene Jun a pomaly ustupoval. Mal na mysli démonov, ktorí posadli kostry mŕtvych. Podľa slov mnohých námorníkov a cestovateľov išlo o celkom bežnú vec v mnohých častiach sveta. No tí na tom zvyčajne boli lepšie. Tieto kopy kostí sa nezdali byť príliš démonicky aktívne. "Preto je ostrov mŕtvy! Všetci tu umrieme!" Junove obavy sa zmenili na miernu paniku. Bian sa ho pokúsil upokojiť, no Jun ho odsotil. "Výsosť, povedzte mu niečo. Na toto nemáme čas." Obrátil sa Bian s prosbou na Tayu.

Spočiatku som kráčala, aj keď krok za chvíľku prešiel do behu a mi sme sa ponáhľali späť k lodiam. No cesta späť bola o dosť znepokojujúcejšia, než cesta sem. Už aj kvôli tomu, že sme nenarazili na jednu kostru, ale hneď stovky.. ba priam tisíce. Boli všade. Dokonca nám aj krupali pod nohami. Prikývla som na ubezpečenie Biana, no môj brat mal asi iný plán. 
"Démoni?" Spýtala som sa zľahka pochybovačne. Nie že by som na ich existenciu neverila, bola potvrdená no.. nevyzeralo to tak, že by sa na nás kostry hrnuli s úmyslom roztrhať nás. Vlastne.. boli celkom bez.. pohybu, len tma ležali a natriasali sa s natriasaním zeme.
"Jun!" Okríkla som ho a len som ho poriadne zaťahala za rukáv. Bola som viac pri sebe než on už len z toho dôvodu, že som bola celkom nebojácna. Aj keď ma veci vedeli prekvapiť a znepríjemniť, aj keď som sa vedela báť, ak bolo treba, strach som dokázala úplne potlačiť a zmieriť len do nepríjemného pocitu. 
"JUN!" Okríkla som ho znova, na čo som ho prudko zatiahla. "Spamätaj sa, sú to len kosti!" Dodala som dosť rázne a prísne tónom, ktorí by si Bian nikdy nedovolil.