Vernosť a zrada

Vellemir pokrútil hlavou a zatváril sa prísne.
''O tom nemienim diskutovať. Sám som sa rozhodol pomáhať.'' Odriekol jej pochybnosti a zamračil sa. Pravdepodobne išlo o tému ktorej sa nerád venoval, bolo to jednoducho poznať. No keď uvidel ako Valeris vo svojej ruke dokázala poľahky vytvoriť plameň - a nie celkom obyčajný - tvár sa mu mierne rozjasnila, ale zdalo sa že jej stále neverí. Teraz už nie ohľadom jej schopnosti ovládať maggyju. Viditeľne spozornel.
''Odkiaľ prichádzaš? Kto je tvojím učiteľom?'' Opýtal sa zo zažmúrenými očami, premýšľajúc. Z dobrého dôvodu bol podozrievavý. Máloktorý mág dnes bol ''dobrý,'' väčšina z nich patrila k zločincom, a prítomnosť mága takmer vždy znamenala zlé správy. Počet černokňažníkov sa v týchto dobách vymykal kontrole, a bol to ďalší z mnohých dôvodov prečo tak ľudia nenávideli maggyju. Za jedného mestského mága, akým bol Vellemir, ste v divočine našli niekoľkých šialencov, bažiacich po nekonečnej moci, bez akýchkoľvek morálnych zábran.

Valeris

Bolo mi jasné, že sa ma spýta na môjho učiteľa, no povedala som si, že polovičná pravda je lepšia než úplná lož. Pre to som len pokývla ramenom a tvár sa mi ešte viac rozjasnila. "Mohol by si povedať, že v podstate nikto. Niektorý hovoria že z kníh sa mágia naučiť nedá ale.. ja som našla jednu špeciálnu. Nemusela som sa učiť ...moc. Viac menej som túto mágiu prebrala. Postupom času som začala prichádzať na jej využívanie. Nenechaj sa oklamať, nie som tak mladá ako na prvý pohľad vyzerám." Bola pravda, že som mala svoje tajomstvá. Aj jemu to muselo dojsť. No ja som rešpektovala jeho rozhodnutie nediskutovať o jeho rozhodnutiu pomôcť, on mohol chápať moju diskrétnosť. "Nemôžem povedať že som zopár mágov nevyužial vo svoj prospech, niektorých zlých, niektorých dobrých.." Pokrčila som ramenom. "Ale nikdy som žiadneho nezabila. Ak sa nepokúsil o niečo.. " Vetu som nechala nedokončenú. Pravdepodobne mu došlo, čo tým myslím.

Pozorne ju vypočul, no tentoraz nevedel ani kde začať. Hovorila nejasne, neúplne, no to ho ešte viac zneistilo.
''Knihy sú nebezpečné. O to viac tie... ''špeciálne.'' Odvetil potichu a teraz Valeris podozrieval ešte väčšmi. Mal pravdu, mnohokrát boli magické spisy nebezpečnejšie ako samotní mágovia, najmä ak boli spísané drakmi alebo niekým mimoriadne mocným. Obsahovali tajomstvá, ktoré nedokázali ovládnuť ani tí najsilnejší, a veľká časť dnešných zlomágov pochádzala práve z knižného učenia. Spisy nebol problém nájsť, po drakoveku sa nachádzali takmer všade.
No potom sa musel pozastaviť znova. Nebola tak mladá ako vyzerá? To mohlo značiť na ilúziu, alebo veľmi mocnú maggyju, alebo ešte niečo horšie - ako napríklad to že nemusela byť človekom, prípadne živou bytosťou.
A k tretej veci, ktorou naznačila že pozná iných mágov, sa Vellemir ani nechcel vyjadrovať. Ak poznala v tejto oblasti iných, rozhodne nepatrili k tým príjemným. Oficiálny mág tohto mesta bol jeden, a bol ním Vellemir. Ostatných mali chytiť alebo zabiť na pohľad.
''Mne sa to celé nezdá... čo vlastne chceš? Hovor pravdivo.'' Vyzval ju s vážnym pohľadom.

Valeris

Zasala som v ňom semienko nepokoja. Pravdepodobne ma podozrieval a ani nevedel z čoho, no.. aj toto mi mohlo hrať do karát ak to správne využijem. Aspoň si takto mohol byť istý že pred ním až tak veľa neskrývam a viac menej hovorím pravdu. Každý by vedel prísť s vymysleným príbehom ktorý by znel vierohodne, no v dnešných časoch..
Po jeho otázke som sa znova usmiala. "Proste chcem prežiť. Nemyslím si, že som toho schopná sama. Tiež som dosť.. unavená z neustáleho cestovania. Mať miesto, kde môžem bezstarostne zložiť svoje kosti.. a tak." Odvetila som mu znova jednu z poloprávd, ktoré som mala pripravené. Chcela som prežiť, to rozhodne áno. Aj keď u mňa bolo pomerne zložité popísať život. Nebola som tak úplne človekom, no nebola som mŕtva a zároveň som nepripomínala žiadneho oživlého alebo niečo podobné.

Vellemir napokon len pokrútil hlavou a zosadol na svoju stoličku, pričom stále pozoroval Valeris. Musel si ju premerať už niekoľko krát, a podľa všetkého usúdil, že by jej mohol dať šancu. Sám bol vyčerpaný z toľkej práce bez žiadnej vďaky, a dalo sa povedať, že ho ničila aj samota, ktorej sa ako mág nemohol zbaviť. A nech boli úmysly či pôvod Valeris akokoľvek pochybné a neisté, aspoň by nebol sám. Predsa len, mnohokrát sa chcel niekomu vyrozprávať, hovoriť o histórii, o maggyji, no nebolo komu. A tak sa jeho podozrenie síce nerozplynulo, no rozhodol sa že nechá Valeris preukázať sa.
''Tak dobre, snáď mi môžeš pomôcť. Ale budem ťa mať na očiach.'' Odvetil nakoniec. Zdalo sa že prístup k jeho knihám jej nedovolí, aspoň zatiaľ nie, a rovnako k jeho spisom.
''Povedz, čo vlastne dokážeš?'' Spýtal sa zo záujmom a očakával, čo mu Valeris povie.

Valeris

Pousmiala som sa. "Vedela som že spravíš správne rozhodnutie. Teda aspoň.. tušila." Žmurkla som na neho a sama som sa oprela o blízku stenu, s rukami stále za chrbtom. Pootočila som hlavou a zamyslela som sa nad jeho otázkou. Čo všetko som vlastne dokázala? Ťažko povedať. Nebola som úplne špecificky zameraný mág.. teda ako sa to vzalo.
"Sčasti elementárna mágia, prevažne oheň. Tiež viem posilniť samú seba, trocha liečiť. Mojou najsilnejšou stránkou je asi Entrópia. Ten plameň ktorý som ti ukázala, je v podstate duševný plameň. Vyznám sa sčasti aj v bariérach a ochranných kúzlach.." Musela som si znova na chvíľku spraviť priestor v hlave. Čo všetko mu prezradiť tak, aby som sa neskôr náhodou sama neprezradila. Povedať mu aj o nekromancii? "Viem že to môže znieť všelijak ale.. ak by som chcela.. vedela by som oživiť mŕtveho.. alebo dvoch. Alebo si od niekoho prebrať životnú energiu.. trocha.." Pozrela som sa na neho trocha ospravedlňujúcim pohľadom. Nekromancia však bola niečo, čo mohlo v dnešnom svete mágovi zachrániť život. Hlavne tulákovi, na ktorého som sa teraz hrala.

Vellemir si jazyk jej tela všímal, no snažil sa na neho nereagovať, aspoň nie pozitívne. Ešte nevedel či urobil správne rozhodnutie, no bol rozhodnutý zistiť to. Jeho podozrenie nezmizlo, skôr sa posilnilo a keď ju mal pod dohľadom, mohol ju lepšie kontrolovať.
''To neznie dobre. Zväčša proti tejto maggyji obraňujem životy týchto ľudí. Maggyja sama o sebe nie je zlá, no jej nositelia... to je iná vec. A mňa zaujíma akou si nositeľkou. Nerád súdim na prvý pohľad, je to hlúpe. Ale často mám pravdu, ak poviem že tí čo ovládajú životy iných sami nepoznajú hodnotu života. A preto si ju nevážia.'' Vysvetlil jej so smutným úsmevom, očividne mal dosť skúseností z nekromanciou ako takou.
''Draky sú takým príkladom. Nemať rešpekt k niečomu... niekomu, znamená narábať s tým ako sa ti zachce. No nebudem ich hádzať do jedného vreca. Bol by to nefér; mnoho z nich sa nad tieto veci dokázali povzniesť, a využiť svoju moc k dobru. Nech sa ich snahy skončili akokoľvek...'' Rozhovoril sa, no potom náhle zastavil.
''Prepáč, znova som sa zahovoril. Aj tak ťa to nezaujíma. História... skutočná história dnes nezaujíma nikoho.'' Znova si povzdychol zhlboka, pričom okrem iného naznačoval na nepravdy o ''božskosti'' Isena, Erasa, drakov a o ich pôvode.

Valeris

"Sú to temné časy." Prikývla som, no nijakým spôsobom som sa hneď neohlásila ako svetlo svetla. Mala som svoje muchy, aspoň som chcela aby to tak vyzeralo. Nič perfektné nie je dobré. Všetko dokonalé vzbudzuje až príliš veľkú nedôveru. "Vyzerá to tak, že budeš mať možnosť to zistiť." Usmiala som sa, no to už sa rozhovoril. Tieto informácie mi príliš známe neboli. Nikdy som sa nepýtala a majster o nich sám príliš nehovoril. Pravdepodobne mu boli ukradnuté.. minulosť ktorá nech ostane minulosťou. Osoby ako on sa zameriavali skôr na to, čo ležalo priamo pred nimi. Ja som ale mala za úlohu s týmto mužom vytvoriť isté puto dôvery, navyše som si nemyslela, že by história bola úplne od veci. 
"Nemôžem povedať že by ma to nezaujímalo Vellemir ale, najprv by som.. asi mala vyriešiť otázky istého typu. Napríklad ubytovanie.. a pravdepodobne niekto bude chcieť vedieť že som tu. Po tom sa s tebou ale veľmi rada porozprávam." Dodala som, aby to nevyzeralo tak, že by ma to naozaj nezaujímalo. Vlastne by som podobné poznatky uvítala.

''Ach, áno. Nasleduj ma.'' Povstal zo stoličky a kráčal k dverám, ktoré podľa všetkého viedli do hlbšej časti katakomb. Nebolo to luxusné miesto, chodby i komnaty boli vlhké a studené, no Vellemirovi to postačovalo, a musela sa s tým uspokojiť aj Valeris. No jedna vec mu tu nechýbala, a to bolo súkromie a pokoj. Pod zemou sa nemusel starať čo sa deje nad ňou, bolo to perfektné miesto. Zdalo sa že pôvodne to bola hrobka, na chodbe si Valeris všimla mohutné výdlaby v stenách, kde kedysi ležali kamenné kobky, pravdepodobne ešte za drakoveku. Vellemir ju doviedol do malej izbičky, v ktorej nebolo viac ako posteľ, malý stolík a stolička. Aj tento nábytok sa sem zmestil len tak tak, miestnosť to bola skutočne drobná.
''Táto izba niekomu patrí, ale zatiaľ tu môžeš zostať.'' Oznámil jej pričom viac nevysvetľoval o koho ide. No predsa len tu nebol tak sám.
''Ak si po ceste vyčerpaná, tak si pokojne ľahni. Ja musím... pokračovať v práci. Na jedlo dojdi za mnou.'' Pobral sa preč, pričom jej pri odchode ešte ukázal na dvere, za ktorými sa nachádzala kúpeľňa.

Valeris

Následovala som ho až k miestu, kde som mala dočasne bývať. Už po ceste mi bolo jasné, prečo si toto miesto vybral. Aj keď malo zopár .. no nebol to úplný luxus. Ale ten si v tejto dobe mohol dovoliť len málokto. Vstúpila som do miestnosti a sama som prikývla. "Prídem.." Uistila som ho, aj keď bez bližšieho časového údaju. Nie že by som sa potrebovala vyspať, no nebolo od veci dať si na pár hodín pauzu. Aspoň tak do rána. Počkala som kým odíde a následne som na stôl hodila vak s mojimi vecami. Nebolo tam toho moc. Mala som len jeden typ oblečenia a z každého len jeden kus. Výnimkou snáď bola len ľahká tunika sivej farby, ktorú som mala aspoň jednu v zálohe. Na stôl som tiež položila niečo, čo mohlo pripomínať knihu. Bola však úplne prázdna. Následne som zašla do kúpelne. 

Tam to tiež nebol rozhodne žiaden luxus, no ja som na žiaden zvyknutý nebola. Bola som len zvedavá ako sa môj život zmení po tom, ako majster spolu so spolkom ovládnu to mesto. Musela som sa pre to aj v tejto úlohe snažiť. Z blízkej pumpy som si teda do vane napustila vodu a zmila som zo seba všetku špinu z ciest. Napadlo ma, ě by som to mohla spraviť aj s oblečením a tak som sa po mojej očiste pustila do čistenia vecí, ktoré snáď do rána uschnú. AK nie, tak im k tomu pomôžem. Neostávalo mi nič iné, len si ľahnúť na postel, zavrieť oči a ponoriť sa do mojich vlastných myšlienok. Takéto chvíle boli pre mňa pomerne vzácne. Vedela som si ich vychutnať.

Keď sa mi zazdalo, že mohlo nastať ráno, vstala som. Prehodila som cez seba zatiaľ len záložnú tuniku, nohavice a nohy som vsunula do vysokých vojenských čižiem. Vyhrnula som si na tunike rukávi, prehrabla som si rukami krvavo-červené vlasy a vydala som sa hľadať môjho nového učiteľa. Bola som zvedavá kam sa dnes posunieme. Respektívne ćo vôbec budeme robiť. Mimo to som si z izby pochopiteľne zobrala aj opasok s pošvou a krátkym mečom.