Tajomstvá Srdca

Slaz nervózne krúžil po stane z rukami založenými za chrbátom a pod nos si čosi mrmlal.
''To o mojom utopení neplatí - kto zo sebou nosí draka?!'' Chytil sa za čelo a pokrútil hlavou. Aj napriek tomu že sa v Odraze už preháňal, nikdy sa celkom nepriblížil k vašej skupine, a preto spiaceho Wladaryka ešte nestretol. Teraz ho videl prvýkrát, a ako každému sa mu to zdalo ako šialenstvo. No očividne nemal náladu to riešiť dnes... dohodli ste sa, že sa zatiaľ rozídete, Slaz sa vyspí kdesi potajme a Sasha sa vráti do spoločného stanu. Síce vstala len nedávno, ale liečebný tranz neslúžil na odpočinok vo forme spánku. A navyše po vašej prechádzke a boji v Odraze Sashu chytila silná únava. Potrebovali ste spánok, zajtra mala expedícia znova vyraziť. Dlhé zdržanie mohlo byť smrteľné; pravdepodobne horšie ako pokračovať v ceste.

Ráno ju pri stane zastavil Meynah s miernym úsmevom na tvári.
''Dobré ráno. Chcem sa ťa čosi opýtať, ak to je v poriadku. Nebola si tu niekde v noci po tábore? Ja viem, všetci mágovia tam boli, nám nechceli nič ukázať, a nie som si istý... možno som videl zle. Ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem.'' Spýtal sa neisto pričom ukazoval približne na miesto kde sa Sasha objavila nahá priamo z Odrazu.

"To beriem, dobrý dotaz." Poznamenala som popri obliekaní Slazovi. Mal pravdu. S drakom nikto nečakal, okrem mňa. Bolo to zlé rozhodnutie no, čo by sme s tým teraz mohli robiť.. nič. Dohodli sme sa na tom, čo budeme robiť ďalej. Ja som mala ísť späť do stanu, čo som aj vykonala. Išla som rovno spať. Bola som hrozne unavená. Na to že som sa stále regenerovala, súboj s drakom rozhodne nerobil dobre. Vlastne som si až teraz uvedomovala, že som mala pomerne šťastie.

Ráno som sa znova zobudila a začala som sa pripravovať. Stratila som svoj nôž, čo bolo celkom nanič. Bola to dobrá zbraň a stála ma veľa úsilia. No na druhú stranu som získala niečo iné. Menovite skúsenosti a vedomosti o drakoveku. Stále som nad tým rozmýšľala. Svojim spôsobom, som sa tam chcela vrátiť.
Keď som odchádzala, zastavil ma pra´ve Meynah, úplne som zabudla že existuje. Chvíľu som sa na neho nechápavo pozerala. "Eh? Nie to, asi nie? Úprimne si moc zo včerajška nepamätám, väčšinu času som spala.. vieš liečba a tak." Vysvetlila som mu pomerne lajcky, no po tom som sa na neho usmiala.  Ani som sa nezačervenala, svoje emócie som dokázala kontrlovať dobre. "Ako sa dnes cítiš? Pripravený na jazdu?" Spýtala som sa ho, zatiaľ čo som si pripravovala opasok novú čepeľ. Tento krát to vyzeralo, ako nejaký vytvarovaný kus horniny. Znova sa však jednalo o runovú zbraň. Mala som celkom zásobu.

Meynah sa na jej odpoveď len pousmial. Asi sa mýlil, aj keď by mohol zaprisahať že Sashu naozaj videl.
''Pravdu? Mám zlý dojem. Vo vzduchu visí čosi... temné.'' Poznamenal potichu obzerajúc sa po tábore, ktorý bol v procese balenia. Mal pravdu, ale pocit zla tu bol neustály, nekonečný. Predsa len ste sa nachádzali na Falteanoch. Každý deň ste mali pocit akoby sa všetko malo pokaziť, a bola len otázka času kedy ste trafili správny deň.
''Dúfam že sa nič nestane.'' Povzdychol si a chcel sa Sashi niečo opýtať, no prerušila vás Done. Pribehla k nej, schmatla ju za plece a ukazovala na okraj tábora. Niečo sa tam dialo, na mieste bolo zhromaždených viacero ľudí.
''Poďte, musíte to vidieť.'' Zavolala vás a tak ste všetci prikráčali k davu, a snažili sa cez neho prebiť. Pred vchodom do tábora, od spáleného lesa, postávala nekromantula, biela ako mlieko, no na pomery svojej rasy pomerne malá. Pred ňou stáli vojaci v pozore, z vytiahnutými kopijami a mečmi a lukmi, pričom všetky zbrane mierili rovno na ňu.
Niekto z mágov však zakázal pavúka zabiť, nevedno prečo. Majster Joka došiel krátko po vás. Ostatným mágom pokynul aby sa priblížili a zoradili sa za ním, tak ako počas pochodu.
''Tak, tak, čo sa tu teje?'' Pozrel majster na strážnika ktorý ju našiel.
''Chytili sme ju, ako sa zakrádala okolo tábora! Hľadala obeť, určite.'' Odvetil ozbrojenec hrdým hlasom.
"Prečo ste toho svinského pavúka nezabili?!'' Zrúkol ktosi, no majster dav gestom umlčal.
''Ja aj meno mať. Wylanaerothianovala.'' Prehovoril pavúk tenkým kvílivým hlasom a zhromaždením sa ozvalo prekvapenie, tichý šepot, niekoľko výkrikov hrôzy a desu.
''To je... prekvapenje. Nešakal som v tíchto oblastjach hovorjacu mantuľu. A akoše sa to voláš, milá mantuľa?''
''Wylanaerothianovala.''
''Meno s knihi, je tak? Nječo mi pripomína. Tak teda vitaj, Wylana. Muošem tebe hovoriť Wylana?''
Pavúkovi sa očividne meno zapáčilo a horlivo prikývol. Bola to samička? Ak áno, celkom to nedávalo zmysel. Pavúčice bývali zväčšia väčšie ako samci, no pri hovoriacich nekromantulách sa neuplatňovali všetky pravidlá. Na narodenie takejto nekromantule existovala miniskulná šanca, bol to jeden pavúk spomedzi miliónov. Boli extrémne vzácne a chránené. Kvôli ich vyššej inteligencii a schopnosti učiť sa, dokonca samoučiť sa, sa považovali za tvory šťasteny. No to bolo najmä kvôli ich vzácnosti, tak ako to bývalo aj pri štvorlístkoch. No ľudia vedeli, že takéto nekromantule sú málokedy agresívne, a skôr sa snažia s ostatnými inteligentnými rasami komunikovať ako na nich útočiť. Mnohokrát sú vyvrhnuté z kmeňových sústav, do ktorých sa nedokážu zaradiť, no bohužiaľ, väčšinou sa ich vykázanie končilo smrťou.
Joka bol očividne nadšený takýmto nálezom. No nie všetci zdieľali jeho nadšenie, najmä nie tí, ktorým umreli priatelia po včerajšom fiasku v lese. Na pamäti vám stále ležali tisíce pavúkov chytajúcich a žerúcich všetko čo im prišlo do cesty. Na ich názore teraz ale nezáležalo.
''Prečo si sa nami prišla, Wylana?'' Pokračoval majster zvedavým tónom.
''Útočiť na vás kmeň, to nesprávne. Moje kmeň veľmi rád, vy vyčistili prameň. Mŕtvoláci z neho odísť. Ale. Kráľovná nás kmeň, hlad, málo jedlo. Zaútočil kmeň! A moja kmeň neveľmi rád za plameň... červená žiara. Dym je smrť. Zomrieť tisíc. A tisíc. A viac tisíc nás. No ja? Wylana povedať kráľovná - zle nedobre, člov a saur odstrániť mŕtvoláky. Vás zachrániť nás. Neútočiť, neútočiť! Moja kmeň? Kmeň magor. Kmeň idiot. Kráľovná nepočúvať Wylana. Kráľovná vyhnať Wylana. A tak ja tu.'' Vysvetlila Wylana svoj krátky ale zaujímavý príbeh.
''Nevedieť kam. Kam cesta? Idem? S vás? Vami? Ja môcť vás cestu ukázať. Cesty. Trasy. Tajnosti lesa. Džungľa! Bezpečný prechod?''
Joka si Wylanu pozorne vypočul a pokynul mágom naokolo aby zatiaľ nad jej návrhom premýšľali.
''Myslím, že klame. Je to pasca. Odvedie nás rovno do hniezda.'' Ozval sa prvý názor, no väčšina ostatných mu rýchlo oponovala tým, že hovoriace inteligentné nekromantule sú jedna z nekonečna a ostatné pavúky sú jednoducho zvieratá, beštie, ktoré nerozumejú zložitým plánom, najmä nie pasciam. Nemohli sa dohodnúť na ničom. Joka Wylane pokynul aby počkala a otočil sa smerom k vám.
''Nevjem, nevjem. Muoše to biť pasca, len nje v spolupráci s jej kolegami. Mošno s niekím iním. Pavúki s démonmi nepracujú, ale... tu sa nachádsa mnoho iních inteligentních bitostí. Ale ak hovorí pravdu, mohla bi to biť víhoda. Tajné cesti. Bezpešné. Tak?'' Vyjadril svoj názor a pozrel na ostatných.

Nejak som sa z toho vykĺzla, pravdepodobne? Ak by však spomenul nejaký detail. Trebárs nejakú jazvu alebo tak, asi by som mala problém a už by som to neobkecala. Bola som ale rada, že to ďalej neriešil a rovno odpovedal na môj podnet. Usmiala som sa na neho a rozhodila som rukami. "Sme na Falteanoch, tu to je bežné." Povzbudila som ho. Bolo to vôbec povzbudenie? Kto vie. V tom však pribehla Done, ktorá ma chytila za rameno. Museli sme niečo vidieť, no čo? Keď som k danému výjavu pribehla, musela som sa usmiať. Oprela som sa o časť palisády a sledovala som, ako s týmto tvorom majster kecá. Jej príbeh znel zaujímavo. Kto vie prečo no prišla mi sympatická. Taká.. hrozne zvedavá a až naivná. Keď sa k nám Joka otočil, zamávala som na Wylanu a usmiala som sa na ňu. Zaujímavý to tvor. "Prečo by sme ju nemali zobrať zo sebou? Nechať si od nej pomôcť je len optimálna možnosť, aj keby sme nesúhlasili, stále môže cestovať s nami nie?" Spýtala som sa a stále som si ju pozorne prezerala. "Môžem si ju zobrať na starosť. Viem sa premeniť na medojeda.. môžme tvoriť prvú líniu namiesto jazdcov, o ktorých sme pri strete s "tým" prišli." Navrhla som. Takto sme sa aspoň nemuseli deliť no nie?

Na dlhé rozhovory a zložité dedukcie ste nemali čas. Tábor mal onedlho vyraziť, a jednať sa tu o tom či zo sebou vziať nekromantulu alebo nie bolo bezpredmetné. Dôležitejšie bolo či sa chce expedícia riadiť podľa jej pokynov a ciest.
''Víborne, Saša. Soberjeme ju, ale musí pri nej vždi biť aspoň jeden mág. Ccem ju satjaľ mať pod dosorom. Takše bude na tvoju sotpovednosť.'' Obrátil sa k nej majster. Musel byť rád že sa našiel niekto kto sa o ňu postará, sám by to rád určite urobil, ale nemal čas, a to ani Nerah.
''Ponechám prjeskumníkov abi s ňou prediskutovali našu trasu. A potom uvidíme.'' Vyjadril sa k návrhu Wylany, teda že vám ukáže tajné cesty. Následne všetkých rozpustil a popohnal ich vrátiť sa k baleniu tábora.
''Milá Wylana, si medsi nami vítaná. Satjaľ nasleduj tu Sašu, ona teba sprevedje.'' Pozrel na ňu Joka. Pri odchode ešte zastavil pri Sashi a naklonil sa k nej.
''Sabespeč prosím abi sa jej nič nestalo. Ide o naosaj vsácni druh. Po návrate ju na Engenirthe radi privítame.'' Povedal potichu a potom sa pobral k svojim povinnostiam.
Vojaci zložili zbrane a neisto sa odoberali preč, no po Wylane stále pokukovali a boli pripravení ju kedykoľvek prebodnúť. Aj napriek tomu že bola malá na svoje pomery, stále sa jednalo o mohutného pavúka, ktorý by zvládol zabiť dospelého muža bez väčších problémov. A ktovie či má jed?
Pavúčica sa priblížila k Sashi a spýtavo na ňu pozerala.
''Ja a ty? Skupina? Ja veľmi rada. Chcieť... zlepšiť jazyk. Reč. Kniha málo. A ja ukázať cesta. Cesta bez môj kmeň. Nie útok, žiadny útok. Ale ja mať niečo dôležitý povedať. Kráľ mŕtvolák. On stáť v les, áno. Pod tento kopec. A ja vidieť - mŕtvoláci plánovať útok. Tvoj kmeň musieť utekať.'' Vysvetlila Wylana akoby sa jednalo o samozrejmú vec. Jednou nohou pritom ukázala na miesto pod kopcom, a ak mala Sasha dobrý odhad, bolo to presne miesto kde v parku stál starec s hrozivou aurou a pozeral priamo na kopec.
''Môj kmeň nepomôcť. Mŕtvoláci strach. Hrôza. Ale ja? Nebáť sa.''

Prikývla som. Veľmi rada sa o ňu postarám. Aj keď to bude pravdepodobne znamenať vystavovanie sa väčšiemu riziku. Nerobilo mi to až taký problém. Čo mohlo byť horšie, než boj s drakom? Možno len boj s drakom ktorý ovláda mágiu. Stála som tam so založenými rukami za chrbtom a poslúchala, ako Joka rozdáva pokyny. Teda viac menej. Keď sa znova priblížil bližšie ku mne a pošepkal, aby som na ňu dávala pozor. Znova som prikývla. "Môžete sa spoľahnúť majster." Usmiala som sa a len som sledovala, ako odchádza. Wylana sa ku mne priblížila a ja som si ju pozorne prezrela. Vyzerala .. učenlivo. Ako keby chcela nasiaknúť všetku múdrosť sveta. Veď sa konečne nachádza medzi niekým inteligentným no nie? "Áno Wylana, sme skupina." Musela som sa zasmiať, keď tak kostrbato rozprávala. Svojim spôsobom to bolo zlaté. "Stačí sa pýtať, veľmi rada ti poradím." No jej ďalšia správa ma trocha zneistila a tak som len naznačila, aby ma nasledovala. "Poď za mnou Wylana, povieš to aj majstrovi Joka dobre? Potrebuje to počuť. A mimochodom. Ak sa rozpúta boj, nemusíš bojovať, len sa drž pri mne." Žmurkla som na ňu, aj keď jej takéto expresívne výrazy možno moc nehovorili. Musela som znova nájsť majstra, ktorý by však mal byť kúsok. "Majster Joka! Toto je dôležité. Wylana vám musí ešte niečo povedať!" Zastavila som ho pomerne náhle a pozrela som sa na Wylanu, aby znova spustila o tých nemŕtvych.

Joka čosi organizoval keď ste k nemu podišli. Wylana mu zopakovala to čo povedala Sashi.
''Naši prjeskumníci vedja o veľkej horde mŕtvich, ktorá sa sem teras blíši. Nepovedali sme nikomu, necceme abi snova došlo k panike. Sabalíme tábor, a srýchlime tempo, mali bi sme uniknúť.'' Potvrdil informáciu majster no stále sa zdal prekvapený.
''Kráľ mŕtvolák? Ten démon? Toho sme uš snova nenašli. Vjeme še ovláda mŕtvoli, ale satjaľ sa nám ho nepodarilo lokalisovať. Vďaka Wylana, ale bohušjal, musíme ustúpiť.'' Odvetil smerom k pavúčici a bez slova pokračoval vo vydávaní rozkazov. Z toho čo Joka povedal vám bolo jasné že o horde nemŕtvych nemáte ani muknúť. Dobre ste si pamätali čo sa stalo len prednedávnom. Wylane nedala odpoveď majstra pokoj.
''Mŕtvoláci... nie utiecť. Nemožno. Kráľ mať moc. Veľká moc. Váš kmeň musieť nasledovať Wylana. Ak nie, váš kmeň koniec.'' Povedala rozrušene. Majster sa len pousmial.
''Máme to pod kontrolou, milá Wylana. Sme mocní mágovia, svládneme nemŕtvich.'' Ubezpečil ju a odchádzal. Ocitli ste sa osamote.
''Ja ospravedlňovať, ale... váš kmeň tiež magor?'' Spýtavo sa pozrela Wylana na Sashu.

Onedlho bol tábor konečne rozložený a expedícia pripravená vydať sa ďalej. Správy o nemŕtvych sa medzi nemágmi našťastie nerozšírili, a tak zatiaľ vládla pokojná atmosféra, aspoň najviac pokojná ako v takomto prostredí mohla byť. Väčšina vojakov sa presunula do zadnej časti, na pokyn majstrov, no tým nebolo celkom jasné prečo. Majstrova skupina mágov, ktorá prišla o štyroch členov, zostala vpredu, a početnejšia skupina majsterky znova kráčala vzadu pri vojakoch. Vtáky mali prehľad nad hordou, ktorá už onedlho po vašom odchode zaplavila či obišla kopec, miesto táboriska. Nemŕtvi sa podľa všetkého nikam neponáhľali, a sprievod len pasívne nasledovali v bezpečnej vzdialenosti.
Jeden z vtákov sa zniesol k majstrovi a podal mu nové informácie. Joka sa tváril vážne celý čas, no teraz jeho tvár potemnela. Dal k sebe privolať majsterku, o čomsi prehovorili, a následne si zavolal všetkých mágov. Presunuli ste sa do zadnej časti sprievodu, mimo uší vojakov a civilistov.
''Neccel som abi sa tak stalo, ale máme noví problém. V horde sa objavili mŕtve zveri... medvede, vlki, iné beštje. Horda sríchlila, teras uš mŕtvi bešja priamo na nás. A njelen sosadu. Zveri pobehli dopredu a pravdepodobne saútočja s bokov.'' Vysvetlil situáciu v krátkosti Joka a pozeral na zhromaždených kolegov.
''Obávam sa še budeme musjeť ponechať našich chrabrích bojovníkov posadu. Saujmú hlavnú hordu, spomalja ju. Sprjevod sríchli tempo, pobešíme. Neďaleko pred nami sa nachátsa roklina, ces ňu neprejdú. Ale na to musíme mať čas. O beštje sa my - mágovia - postaráme. Ochrániť menej ľudí bude ľahšje.'' Navrhol plán. Bolo to pomerne strašné. Znamenalo by to nechať vojakov zomrieť, možno všetkých, len na to aby ostatní mohli uniknúť. V každom prípade, bola to súčasť ich služby, v prípade núdze a potreby umrieť. Ak mal pravdu, cez roklinu bude sprievod prechádzať dlho, a kým by polovica sprievodu prešla na druhú stranu, horda by vás dobehla. Niekto alebo niečo ich muselo zadržať. Dalo sa to spraviť aj magickým spôsobom? Nemali ste toľko času. A nebolo by to tak efektívne... podľa slov prieskumníkov mal útok zverov a následne hordy prísť už zakrátko.

Súhlasila som s majstrom aj keď, kto vie. Možno by bolo lepšie poslúchnuť pavúčicu. Aj keby som tak chcela spraviť, nemala som na to žiadne páky. Majster pravdepodobne vedel čo robí.. pravdepodobne. Nakoniec sme sa znova pohli a pokračovali sme normálnym tempom ďalej. Celý čas bola situácia naozaj vyostrená. Pravdepodobne si už všetci pripúšťali reálnu hrozbu toho, že bude táto expedícia neúspešná. Možno keby sme boli len malá skupina mágov, naozaj silných tak... áno. Bolo by to omnoho ľahšie.  Kráčali sme nejaký čas, možno hodinu? dve? tri ? Kto vie. Keď majster Joka zvolal mágov na poradu. Naše obavy sa naplnili. Keby že sa s nimi máme stretnúť, pravdepodobne by nás všetkých pozabíjali. Joka navrhol riešenie. Teda jediné, ktoré v tento moment dávalo zmysel. Obetovať vojakov. Mal mnoho trhlín. 
"To už rovno môžeme obetovať aj civilistov. Neutečú, nie sú na to vycvičený." Nepochybovala som o tom, že tu nebol žiadny tlstý šľachtic, ale civilisti sa jednoducho nemohli rovnať vojakom alebo nebodaj mágom, čo sa týkalo fyzickej výdrži. No prišlo mi to hrozné a nechutné. Obetovať také množstvo ľudí.. bola to naozaj jediná šanca? "Majster Joka, ak veríte, že to je jediné riešenie, ostanem s vojakmi. S aspoň jedným mágom vzadu, bude odpor omnoho efektívnejší." Rozhodla som na koniec. Nebolo to nič ľahké ale, vedela som že proti takej horde by ani tí najšpičkovejší vojaci príliš nezmohli. Navyše ak tam bude démon, bude mu stačiť tlesknutie rúk. Bez bariér by ich dokázal veľmi ľahko roztrhať. Možno aj horšie ovplyvniť, aby sa v konečnej fázy postavili proti nám. Na bariéry som bola naozaj dobrá. Myslela som si, že až na majstrov, jedna z najlepších, čo tu sú. No rozhodovanie nebolo na mne. Museli sa na tom zhodnúť dvaja majstri. Nemali moc času.

Nikto nebol s týmto plánom spokojný, no nič iné nezostávalo. No dal sa upraviť tak aby to aspoň niektorí vojaci mohli prežiť, v lepšom prípade väčšina z nich.
''Ak vojakom necháme niekoľko z našich na podporu, mohli by hordu zdržať, snáď aj prežiť. Budú ju zadržiavať po čas kým všetci ostatní neprejdú cez roklinu. Potom sa postupne budú presúvať aj oni. Mohlo by to fungovať.'' Ozval sa jeden z názorov ktorý prakticky súhlasil so Sashou v tom, že pozadu zostanú jeden alebo dvaja podporní mágovia. Zdalo sa že Joka s tým súhlasí, no nie výberom.
''Saša. Nespochibňujem tvoju schopnosť, ale ccem ponechať njekoho iného, koho presné schopnosti posnám a muošem odhadnúť..'' Odvetil majster Sashi. Ani si nevšimla, no Wylana sa k nej prikradla zozadu a začala potichu hovoriť.
''Sasha nechodiť. Ak áno, Sasha zomrieť. Je to istota.''

Môj plán bol ako takou útechou, že v tom vojakov nenecháme samých. 
"Fakt je ten že ak by to ani jeden z vojakov neprežil, ďalší by padli na ranu civilisti. Reálnu šancu by sme mali po neúspechu zadržania hordy len mi, mágovia. Aj to by sme sa museli skrývať a postupovať opatrne." Dodala som a len som sa otočila k Wylane, ktorá ku mne prehovorila, aby som nechodila.. že to je sebevražda. Myslela som si, že zvládnem utiecť ak by bolo treba, no nemienila som to robiť. Nie že by som sa však hnala na smrť, to určite nie. 
"Ak dovolíte majster, nepochybujem o vašom rozhodnutí ale, kto má viac skúseností s Falteanmi a nemŕtvymi než ja? Ak by sa naše skupiny rozdelili. Mohli by ste nechať aj štyroch či piatich mágov s vojakmi, stále by zahynuli. Nepoznajú to tu.. teória ktorá sa učí na Engenirthe v praxi jednoducho nefunguje." Hovorila som z praxe. No rozhodnutie bolo stále na ňom. "Nebudem vám však oponovať, nechám rozhodnúť vás." A stále tu išlo o čas. Kto vie, ako rýchlo sa Horda približovala. Museli sme jednať naozaj rýchlo.