Tajomstvá Srdca

''Je mi to ľúto, ale predtým som ti isté veci nemohol povedať. No hovoríš dobre; rob tak aby si prežila.'' Odvetil a založil si ruky vbok. Obom vám bolo jasné, že ešte mnohí túto výpravu neprežijú, a k jazeru sa dostane málokto. Ale museli ste pokračovať, nech ste stratili kohokoľvek. Majster iba prikázal Sashi aby si dávala pozor, a znova prešiel do prednej časti, keďže ste sa blížili k rokline.

Krajinu akoby predeľoval hlboký zráz. Tak hlboký, že ste v spodnej časti videli len temnotu. Pád dole by znamenal istú smrť. Cez roklinu kedysi muselo prechádzať mnoho mostov, aj na tomto mieste ste videli kamenné pozostatky toho čo bývalo. No tie boli dávno zrútené a spadnuté. Roklina bola celkom široká, a na druhú stranu sa jednoducho nedalo preskočiť, ani len s mágiou. Potrebovali ste čosi iné.
Majster ale vedel čo robiť. Cez roklinu začal vytvárať pevné bariéry, akoby nový most. Museli byť hrubé, a udržať ich pod váhou sprievodu, najmä klietky, nebolo jednoduché. Preto mohol vytvoriť len úzke bariéry - prechádzať sa po nich mohlo po jednom. Prvá prešla klietka, z logických dôvodov. Za ňou sa veľmi pomaly a opatrne pustili civilisti, a zbytok mágov. Väčšina podporných pozostala vzadu, aby dávali pozor na ľudí, ktorí cez roklinu prechádzali, vrátane Sashi. Ak by niekto spadol, vytvorili by ste bariéru a mohli ho zachrániť. Nerah aj s taurenom a klietkou sa napokon ocitli na druhej strane, bezpečne a bez problémov. Majster zostal vzadu a čakal kým nad roklinou prejdú všetci ostatní. Mágovia, ktorí vytvárali bariéry, mali ísť poslední.

Všetko sa zdalo až príliš pohodlné, keď sa k vám znieslo niekoľko vtákov prieskumníkov. Sora, ich vodca, sa zniesol k majstrovi.
''Ajajaj, problém majstre! Z oboch strán sa sem blížia oooobrovské potvory. Hady. Mohutné, naozaj. Kariskovia! A nie sú živé, to teda nie. Prehnité, mŕtve. Hah, nemŕtve? Ten sviniar neplánuje dať pokoj, že?'' Rýchlo hovoril Soka a majstrovi bolo hneď jasné, že vám nezostávalo príliš veľa času. Ale stále ste mohli všetci prežiť. No zatiaľ ani jeden z civilistov neprešiel na druhú stranu... roklina bola príliš široká. A udržiavať bariéry nebolo jednoduché, ani len pre majstra. Pomerne sa pri tom vyčerpával.
''Vitvorte tu ochrani, barjéri, a dajte im vjac času! Sadršíme ich!'' Zrúkol Joka so svojím starým prízvukom. Takto znel staršie a dalo by sa povedať, menej vážne. Mnohí majstri ho určite podceňovali keď sa prezentoval ako staručký, slabý a drobný anolián.

Ale situácia sa zvrhla v priebehu momentov. V jednu chvíľu ste si všimli rúcajúce sa stromy, ďalšiu vás už obkolesili obrovské hady, veľké ako draky bez krídel. Ich koža bola zhnitá, miestami ju ani nemali. Spod nej im vytŕčali kosti a kusy orgánov, mäsa. A ten smrad... smrdeli ako storočné zdochliny. No zubiská im zostali, a bez váhania sa nimi pustili do sprievodu. Nestihli ste sa zorganizovať, a Joka musel udržiavať bariéry cez roklinu. Bez prúdu jeho maggyje by sa rozpadli za niekoľko sekúnd. Našťastie, všetci civilisti už vstúpili nad roklinu a prechádzali na druhú stranu. Boj o život patril mágom a preživším jazdcom.
Z mŕtvych tiel kariskov vypadávali kusy tiel iných potvôr, aj celé tvory, a osoby, ďalší nemŕtvi. V zmätku sa vyskytla nepríjemná situácia. Sasha mala na výber. Mohla sa predrať cez roklinu a v bezpečí sa dostať na druhú stranu. Ostatní získali dosť času aby sa jej nič nestalo. Na bariére by sa snáď pretlačila, a záležalo jej vôbec či niektorí z civilistov popadajú do hlbín lebo ich tam sotí?
Na jej ľavej strane spadla Kyras na zem, nad ňou jeden z kariskov, plánujúci zaútočiť a zabiť ju. Dievča kričalo o pomoc, a ak by Sasha chcela, mohla ju zachrániť.
Na jej pravej strane bojoval o život Meynah, proti niekoľkým nemŕtvym, ktorí vypadli z tela kariska. Mal namále, a bez pomoci by ho zabili.
Ostatní mágovia boli zamestnaní bojom, a majster taktiež. Sasha si mohla vybrať zachrániť jedného z nich a pri tom sa vážne zraniť či vyčerpať, alebo uniknúť bez problémov. Z krátkeho pohľadu naokolo jej bolo jasné, že táto bitka je prehraná a bezpečie sa nachádza len na druhej strane.

Kráčali sme ďalej až cez nepríjemne vyzerajúcu roklinu. Za opaskom sa mi húpal tento krát už normálny meč. Oba moje najvzácnejšie artefakty boli v ťahu. Aj dýka cez ktorú som viedla ohnivú maggyju, aj kamenný bodec o ktorý som prišla kvôli grifonom. Mohla som si dávať väčší pozor. Sama som kráčala v zadnej časti priekopu a úprimne som sa nemohla dočkať, kým budeme mať ďalšiu zastávku. Démon mal v tomto výhodu. Oni sa nepotrebovali zastavovať, mi áno. Niečo mi hovorilo že kým príde noc, expedícia stroskotá a na žive ostane už len pár jedincov. V takom množstve by sme sa mu aj vedeli skrývať. Ale čo s tým drakom? To mohlo robiť najväčší problém. Kým sme sa hýbali, boli sme relatívne v bezpečí. Navyše nemŕtva armáda. Ako sa s ňou dalo bojovať? Telá sa hýbali aj po tom, čo im človek odsekol hlavu. Zničiť ich nebolo také jednoduché. Pre to som už ani nepoužívala luk. Ak som šípy neočarovala mágiou, nemali absolútne Žiaden efekt. Popri chôdzi som však nelenila a do samotného meča som vyrezávala runy. Nebola to žiadna majsterska práca. Na to som u seba nemala vybavenie. Jednalo sa vlastne o očarovanie, respektívne zjednodušenie očarovania. S takýmito runami mi stačilo meč obaliť mágiou ktorú už runy viedli ako také. Preto som sa nepotrebovala sústrediť aj na tvar a aj na milión ďalších vecí. Užitočná to vec.

Jeden z poslov nás však varoval. Blížili sa sem Kariskovia.. nemŕtvy Kariskovia. Ako sme proti takým veciam mali bojovať? Ako ich vôbec oživil? Muselo to stáť neskutočne veľa mágie. Aj keď 3000 ročný démon jej za svoj život musel nazbierať naozaj ohromné množstvo. Prípadne aj nájsť spôsoby, ako ju inak využívať.. a celkovo, démoni sa vymykali logike. Majster sa rozhodol vytvoriť most z bariér, zatiaľ čo mi sme boli podporná zložka. Skôr než však všetci stihli prísť, kariskovia sa ukázali a mi sme ich mali zdržať. Mágovia, jazdci.. Už živý Karisk robil problém,y veľké problémy. Nemŕtvy? To isté len bez slabín, ktoré by ste u živého hľadali. Všimla som si tiež to, že dvaja moji známy potrebujú pomoc.  Čo som však mala robiť? Toto nebola bitka o to, kto vyhrá a kto nie. toto bolo o tom, koľko z nás prežije. Zachrániť jedného, druhého alebo samú seba. V podstate sme svoju úlohu splnili. Okrem tejto voľby tu neostávlao nič iné. všetci sa začali sťahovať. Bohužiaľ som však nemohla zachrániť oboch.. a rozhodla som sa nezachrániť ani jedného. Karis bol moc veľké sústo. Vyčerpala by som sa pri pokuse o záchranu tak, že by som nebola schopná ďalšej cesty. Expedícia si nemohla dovoliť čakať a starať sa o zranených. Znova som sa začala zmenśovať a strácať v oblečení. Premena na medojeda. Momentálne dokonalá vec na únik. Tiež som sa rozbehla na druhú stranu, pomedzi normálnych ľudí som kľučkovala s ľahkosťou. Medojed bol malý a odolný. Aj keby na mňa niekto stúpil, nezranilo by ma to.

Keďže sa Sasha rozhodla nezachrániť ani jedného z nich, bez väčších problémov sa preplietla pomedzi nohy civilistov kráčajúcich cez ''most'' a na druhej strane sa mohla pokojne premeniť, a z diaľky a bezpečia pozorovať čo sa deje.

Nebolo to pekné. Obkolesení mágovia nevedeli čo robiť najprv. Bojovať? Obraňovať ostatných? Seba? Mnohí sa rozhodli za seba a snažili sa vôbec prežiť. Majster tam neponechal tých ktorí dokázali efektívne bojovať. Tí už stáli na druhej strane. A odtiaľto im nebolo možno pomôcť, nie bez toho aby situáciu ešte zhoršili. Jazdci sa neudržali dlho, a zo svojich zverov niektorí zostúpili. Všetci z nich však na nohách našli smrť, pretože sa do boja pridalo ešte niekoľko ďalších zverov. Zastavili ste pochodujúcu hordu, ale neuvedomili že kráľ nemŕtvych ovláda čokoľvek po smrti. A Falteany nemali o také bytosti núdzu. Nikde ste neboli v bezpečí. Pár jazdcov sa rozbehlo do strán, a za krátko sa stratili medzi hlbokými stromami. V lesoch nemohli prežiť dlho. Mágovia sa držali najdlhšie, no začuli ste niekoľko výkrikov, a vedeli ste komu patria. Bol to skutočný masaker.
Kyras proti kariskovi nemala šancu. Schmatol ju do papule a v polovici tela ju rozpolil. Zvnútra jeho obrovitánskych úst sa ozval smrteľný výkrik, ten zanikol a na zemi po nej spadli len oddelené nohy. Krvavý kúpeľ pokračoval. Meynah bojoval do posledného, ale nemŕtvi ho napádali s každej strany. Jeden z nich ho zozadu chytil za vlasy, stiahol na zem, a tam sa na neho niekoľko mŕtvol okamžite vrhlo. Nevideli ste čo sa stalo, ale cez výkriky sa dalo tušiť, že ho nemŕtvi roztrhali na kusy. Mnohí skončili podobne.
Sasha si všimla, že Bertyl a Done tam stále zostávali. No vedeli že nasleduje ich smrť, a nemienili sa s tým zmieriť. Tak sa rozhodli utekať, a to si zaumienili aj ostatní mágovia. Videli ste niekoľko premien na lietajúce potvory, na iné zvery, podobne ako Sasha na medojeda. Niektorí civilistov preskočili, pristáli na moste, a pokračovali. Ostatní sa jednoducho pretláčali a bez okolkov zhadzovali kohokoľvek kto sa im postavil do cesty. Padajúce osoby zmizli v hmlistej temnote, a ich kriky ste viac nezapočuli. Väčšina mágov sa na druhú stranu prebila, kde padli na zem, vyčerpaní a mnohokrát zranení.
Bertylovi sa ale útek nepodaril. Zaplietol sa do mlátenia s istým mužom na moste, ktorý ho nechcel pustiť, stratili rovnováhu, a obaja spadli do hlbín.
V tejto chvíli boli kariskovia a nemŕtvi hotoví z masakrom. Jediný zostával Joka. Majster stále držal bariéru, ale keď videl ako je situácia beznádejná a všetci sú mŕtvi alebo na druhej strane, s menším zaváhaním pustil maggyju ktorou držal most a aktivoval na sebe bariéru. Premenil sa na lastovičku a letel priamo k vám. Most sa bez majstrovej energie rýchlo začal rozpadať. Stále na ňom boli všetci civilisti, a niekoľko mágov, ale nedalo sa im pomôcť. Ležali ste vyčerpaní na zemi, a neboli schopní ešte niekoho zachraňovať.
Bariéra sa im pod nohami rozpadla. Po nej sa cez roklinu už hnali mŕtvoli, aj samotný karisk. Majster urobil dobre. Ak by most ponechal, prešli by po ňom mŕtvoly. Avšak všetci čo na ňom zostali stratili pevnú zem pod nohami a s krikom sa rútili do hlbín, kde o niekoľko sekúnd ich rev zmizol.

To čo sa stalo bolo definovateľné jedine ako obrovská katastrofa. Väčšina sprievodu bola brutálne povraždená v priebehu minút. Na druhej strane si mŕtvi robili hostinu z tiel, a nechutné zvuky, ktoré pri tom vydávali vám dvíhali žalúdky. Druhá strana rokliny bola červená. Krv začala stekať aj nadol, ako malý potôčik. Karisk sa zrútil do rokliny, a keďže most zmizol, nemohli sa k vám dostať. A tak si vás naďalej nevšímali...

Na pohľad si Sasha uvedomila, že je vás približne 15. A všetci mágovia. Ani jeden jazdec, vojak, civilista... všetci mŕtvi. Počas tejto akcie umrelo viac ako 36 ďalších ľudí. Bola to tragédia. A tí čo zostali? Mnohí z nich zranení, vyčerpaní. Bez slova ste polehávali v tráve, pod príjemným tieňom stromov. Nikto sa nechcel vyjadriť k tomu čo sa stalo. A čo by sa aj dalo povedať? No zdalo sa že si môžete na čas oddýchnuť. Prieskumníci nezistili žiadne nebezpečenstvo v okolí. Tým sa našťastie nič nestalo, a viacerí si priali aby v tejto chvíli mali krídla. Alebo počas celej expedície.
Zo skupiny Sashi zostala len Done. A snáď Slaz, ale toho myseľ sa strácala, pomaly a isto. Bez slova podišla k Sashi a bezvládne zosadla na zem. Zúfalo sa obzrela na ňu a potom znova na masaker. Nemala slov, rovnako ako majster Joka. Ten potichu sedel na strane a nahlas vzdychal zo sklonenou hlavou.

Naozaj nás neostalo veľa. Bol to masaker na ktorý som sa radšej ani nepozerala. Zožieralo ma svedomie, to určite áno. Aj keď som počula jej krik.. a jeho. Nemala som však na výber. Bolo hlúpe pokúsiť sa zachrániť jedného a pri tom prísť o krk. Nechcela som sa však vyhovárať. Keby že som na úrovni majstrov, zvládla by som to.. a nemusela by som si ani vyberať. nebola som však.. Doskočila som na pevnú zem a v ústach som držala plášť nejakého nešťastníka, ktorý padol do priepastne. Bolo to bezcitné? Pravdepodobne. Znova som sa začala premieňať späť do mojej klasickej podoby a ako sa tak stalo, Zakryla som sa plášťom a.. sadla som si na zem. Skôr som sa tam zvalila. Nebola som hrozne vyčerpaná. Reálne som sa snažila ochrániť len seba. Ostatný na tom neboli tak dobre ako ja. Teda až na mágov, ktorý prešli ako prvý. Rozhliadla som sa. Bolo nás niečo cez 15 a pavúčica.. nie práve veľké číslo. 
Bolo to strašné no na druhú stranu? Teraz začala expedícia naberať na obrátkach. S menśím počtom sa nám bude postupovať lepšie.. len keby sme sa zbavili tej klietky. Očividne ju však potrebovali na to niečo, čo je pod jazerom. Všimla som si že prišla Done, nehovorila nič...bola znižená a len sa zviezla na zem. Zachytila som jej pohľad, na čo sa náš oboch otočil za nemŕtvymi, ktorý lovili posledným tých, ktorí prežili. Nechcela som však zaháľať dlho. Postavila som sa a zatiaľ čo som si zvnútra jednou rukou pridržiavala dotrhaný plášť, začala som kráčať k majstrovi. Po ceste som položila Done ruku na rameno na znak útechy. Tak nejak som dúfala, že sa sem horda nedostane. Zároveň som o tom však pochybovala. "Majster Joka.." Prehovorila som, po ćom som si sadla k nemu. Vyzeral zdrvene. Bol to telolepec, tí podobné výjavy museli znášať najhoršie. Predsa len.. oni študovali na to, aby životy zachraňovali. Nie ich.. obetovali pre podobné veci. 
"Postarajme sa o zranených a .. poďme. Viem že to je ťažké, tu sme však na odstrel. Nemôžme si dovoliť trúchliť." Prehovorila som k nemu pevným hlasom. Neznela som nadšene, ale vedela som v akej situácií sa nachádzame.

Majster zdvihol hlavu a chvíľu na Sashu pozeral. Potom len súhlasne prikývol.
''Máš pravdu, Saša. Nemuošeme sastavovať... mošno sa nám tentoraz podarí uniknúť.'' Odvetil potichu, s očividným smútkom v hlase. No on a Nerah boli vodcovia tejto výpravy, nemohli sa vzdať. Nie teraz. Boli ste na pol ceste, stále zostávalo mnoho míľ, ale teraz vás nič nespomaľovalo. Jedine vyčerpanosť. Ale stále ste boli mágovia Engenirthu, a ak vám niečo nerobilo problém, bola to výdrž. Bez používania maggyje ste dokázali pokračovať, síce istým tempom, ale stále ste mohli robiť aspoň nejaký postup. Majster si išiel pohovoriť s Nerah, a onedlho Joka vyhlásil, že expedícia pokračuje, nech sa stane čokoľvek. Toto miesto nebolo vhodné. Z druhej strany na vás zazerali už mŕtvoli, niektoré z nich spadli, tak vás chceli zožrať. A kto sa mohol pozerať na ten masaker? Po tom ako sa všetci pozbierali ste vykročili vopred.

Stromy začali riednuť čoraz viac, a napokon ste z lesa vyšli. Pred vami sa otvorila obrovská trávnatá, rovná pláň. Prieskumníci vo vzduchu ju vyhodnotili ako bezpečnú, a prechod cez ňu mal byť rýchly. Rozhodne rýchlejší ako cez hustý les. Napätie, tmavosť a tesnota lesa sa stratili, a vy ste si mohli vydýchnuť. Ovial vás príjemný vietor, vôňa trávy a kvetov. Oproti miestu z ktorého ste vyšli sa jednalo o skutočný raj. Na takomto otvorenom priestranstve vám nehrozila horda, ani zvery, ani kariskovia. Tých by si vtáky všimli dávno pred útokom.
Done sa znova pripojila k Sashi a chvíľu sa zdráhala hovoriť.
''Povedz... stálo to za to? Ani len sme nenašli Slaza... a kvôli tomu som sem išla. A teraz... teraz je Kyras... Bertyl... sú mŕtvi. A pre nič.'' Hovorila s potláčaným hnevom v hlase, a hľadala odpoveď v očiach svojej jedinej preživšej kolegyne. Nikdy ste neboli najlepšie kamarátky, ale v tejto chvíli Sasha bola jediná koho dobre poznala.

Sama som sa postavila a následne som len vyčkala kým vyhlásia, že pokračujeme ďalej. Chvíľu trvalo, kým sa každý pozbieral. Tiež sme potrebovali ošetriť poniektorých, ktorý mali zranenie. Predsa len keď schytáte od tisícročnej mŕtvoly, ruka k ruke ide s takými zraneniami aj infekcia. Bolo by nepríjemné aj to, keby že sa po našej skupine rozšíri nejaká choroba. Boli sme tu však už všetci mágovia. Na také veci sme boli z časti imúnny, stále sme sa ale o seba museli starať.
Kráčali sme ďalej, až poslovia priniesli správu, že sa blížime k pláni. Teda skôr to, že je bezpečná. Bola to príjemná zmena, dokonca aj vzduch tu bol úplne iný. Muselo tu byť krásne niekedy v minulosti. Tuhšie som sa ovinula do plášťa a pozrela som sa na oblohu. Kedy bude znova tma? Snažila som sa vyčítať to, koľko je vlastne hodín. Dlhšie som na ňu nemala výhľad a ani som pred tým nič podobného nerobila, takže som stratila pojem o čase.
Pripojila sa ku mne Done, ktorá.. prehovorila s hnevom v hlase. No čo som jej na to mala povedať.
"Nikoho som nenútila." Prehovorila som k nej potichu. Nebolo dobré zbytočne podkopávať morálku ostatných členov. Dúfala som, že na mňa nevybuchne lebo úprimne? K srdcu by si to teraz zobral snáď úplne každý. Až na ľudí, ktorý mali podobné zmýšľanie ako ja. Tiež som sa jej však pozrela do očí. "Nech už tam nájdeme čokoľvek. Určite nám ich to nevynahradí, ale teraz sa nad tým nezamýšľaj Done.. " Musela som ju držať ďalej od slaza. Ak by sa nebodaj pri nás objavil, pokojne ju aj omráčiť. Pre jej vlastné dobro. A Slaz? Ten bol v mojich očiach mŕtvy..

Done neodpovedala, a možno chcela niečo povedať, niečo unáhlené a nerozvážne, no len neveriacky pokrútila hlavou a pobrala sa dopredu. Z jej reakcie bolo jasné, že je na Sashu nahnevaná. Alebo na majstrov. Alebo na celú expedíciu. Všetci z vás preživších ste boli nahnevaní na niekoho, niečo. O tom sa nedalo jednať. A v tejto chvíli to ani nemalo zmysel. Museli ste sa držať pokope, ak ste vôbec chceli prežiť.

Ale dnešný deň sa nekončil. Pre Falteany áno, no pre vás čakalo ešte niekoľko zvratov. Slnko na obzore už mizlo, oblaky sa červenali a ani ste si neuvedomili že váš boj, teda skôr útek, pred démonom trval celý deň. Pomalým krokom ste sa sunuli pomedzi vysokú trávu a zelené kopce, bez slova, bez energie, bez nálady.
Pred skupinu však náhle predstúpila jedna z mágyň. Sasha ju spoznala podľa tváre, jej meno bolo Vycera. Otočila sa k vám, a zdvihla ruku.
''Stojte!'' Prikázala potichu, a keď sa niektorí nezastavovali, zdvihla hlas. Druhý krát ju už započuli.
''Videli ste čo sa dnes stalo. Všetci sme niekoho stratili. Katastrofa za katastrofou, tragédia za tragédiou. Niet im konca. Začali sme v počte vyše stovky, a teraz nás je koľko? Tucet? Viac, menej?'' Hovorila nahlas, s nenávisťou v hlase.
''A kto za to môže? Vaše sestry, vaši bratia, umreli pre nič! Pozrime sa na skutočnú príčinu... áno, dal by sa vinníkom nazvať Engenirth, a jeho neschopnosť. No Engenirth tu nie je. A nikdy sa k nemu nevrátime. Nie pod týmto vedením... nie pod týmito majstrami.'' Ukázala na Nerah a Joku.
''Milá Visera, šjadam ťa abi si prestala. Hneď. Naša víprava je višerpaná, potrebujeme si odíchnuť. Vispíme sa a...'' Začal Joka svojím karhavým hlasom. No Vycera ho prerušila.
''Nie som tvoja milá, Joka. A po tomto fiasku nie si ani mojím majstrom. Ani jeden z vás si nezaslúži ten titul. Dostali ste nás sem, do pekla, a nechali zomrieť. A čo vám pomohol váš titul? Nič... absolútne nič. Engenirth musel vedieť kam to ideme. Cesta je že vraj bezpečná. Budú nás chrániť majstri. Tak kde je tá ochrana?!'' Kričala naňho mágyňa, a Sasha si teraz spomenula, že v masakri pri rokline zabili jej brata. No doteraz o tom mlčala.
''Naši majstri sú slabí. A my ostatní... tiež. Nechcem prevziať velenie tejto... ''expedície.'' Ani náhodou. Ale viem kto by tak urobiť mohol. Predsa len, v tejto klietke je niekto zodpovedný. Mocný. Ja... navrhujem vypustiť Wladaryka.''
Po jej slovách tauren schmatol zbraň a kráčal k nej, no Nerah ho zastavila. Viacero mágov sa nahlas ozvalo. Niektorí zhrozene, niektorí súhlasne. Joka sprvu nemal slov. Dnešok ho obral o všetko, a teraz už nedokázal bojovať proti rebélii z vlastných radov. Podľa jeho pohľadu sa zdalo že by najradšej zaľahol do trávy a na veky zaspal. A čo sa týkalo Nerah, tá bola ticho. No taurena zastavila, nedovolila mu zabiť Vyceru. Na jej tvári pohrával zneistený výraz.
Niekoľko vašich kolegov prešlo na stranu Vycery a skupina bola v tejto chvíli rozpolená. Polovica a polovica. Done bez slova prešla tiež, na jej stranu a pri tom sa po Sashi ani neobzrela.
Joka sa napokon ozval.
''Moje deti, snáď ste sabudli? Wladaryk je uvesnení tisícki rokov. Jeho hnev bude nekonešní. Všetkích nás sabije. Bes mihnutia oka. Akobi ste neposnali histórju, neštudovali ju celé vaše šivoti. Mislíte še vás ušetrí lebo ho oslobodíte? Mílite sa. Je to smrteľní omil, a neccem abi ste ho spravili. A preto vás šjadam, nerobte to.'' Vysvetlil majster v krátkosti svoj pohľad na vec. Zdal sa viac rozumný. Ale boli ste v zúfalej situácii. Ak by sa démon rozhodol naďalej vás prenasledovať, neprežili by ste dlho. Nemali ste šancu. Pre viacerých sa zdalo vypustenie draka ako lepšie riešenie, a obe strany mali istý zmysel. Ale dračí hnev bol legendárny. Poznalo ho každé dieťa. Išlo snáď len o rozprávky? Podľa majstra rozhodne nie.
Rozhodnutie ku komu sa pridať stále zostávalo na Sashi.

Bol to pekný západ slnka. Dúfala som, že tento deň už skončí. Ráno je múdrejšie večera. Všetci budú oddýchnutý a možno aj zmiznú tie plamienky hnevu? Aj keď úplne určite nie. Ten pohľad Done sa mi nepáčil. Hovorila som pravdu, prečo všetci museli jednať tak impulzívne? Túto otázku som si však položila druhý krát, keď som neveriacky zazerana na Viceru a na jej preslov. Vzbura? Chcela poštvať mágov proti majstrom? Ona sa úplne zbláznila. To som si myslela, že civilisti budú najväčší problém. Nie.. to určite nie. Najväčší problém nastal teraz. Nerátala som pochopiteľne nejaké vypustenie draka. To by bol koniec, katastrofa. Ostatný mágovia sa k nej ešte pridali. Teda poniektorý. Vyzeralo to tak, že bol majster Joka unavený, nemal silu príliš odporovať. Po psychickej stránke pochopiteľne. Postavila som sa k majstrovi a založila som si ruky pod plášťom na hruď. Súhlasila som s ním. No aké slovo som mala voči ostatným mágom? Navyše bolo nebezpečné si podobných mágov držať pri sebe. No keby že sa ich zbavíme, mohli by sa proti nám obrátiť aj ostatný. nespalo by sa mi dobre.
"Spravme kompromis. Ak sa objaví démon, vypustíme ho. Ak nie, necháme ho v klietke." Navrhla som no neboli to moje posledné slová. "Drak nás bez váhania zabije. Nebude to však príjemná smrť, to určite nie. tisíc rokov sa len tak nezabúda. Navyše si všetci vieme predstaviť, akou mágiou ovplíva. Ak však tak hrozne chcete umrieť, prosím.." Ukázala som smerom, odkiaľ sme prišli. "Pravda však je, že by nás momentálne pozabíjal aj démon. Ak by sa ale objavil, mohol by zamestnať draka, aspoň na chvíľu.. a tú by sme využili na uniknutie, ak by to bolo potrebné.. hm?" Bola pravda, že som ťahala za veľmi vratké slamky. Dochádzali mi nápady, no bolo to aspoň neičo. Navyše som sa nechcela zobudiť s krkom v hrdle.

Vo vzduchu viselo napätie. Na vašej strane boli obaja majstri a tauren, no Joka sa nezdal byť plný energie, a kto vie, či by dokázal zraniť, alebo dokonca zabiť vlastných študentov. Nerah nechcela draka vypustiť za žiadnu cenu. Trpela by z vás najviac, ak by ho aj vypustila. Wladaryk jej nikdy neodpustí, ani za tisíc rokov. A ona to vedela. Preto sa rozhodla klietku za každú cenu obrániť. Po slovách Sashi sa obe strany mierne upokojili. Vycera zneistela.
''Zdá sa mi to ako trik. Nabudúce už nemusíme mať šancu. Teraz máme faktor prekvapenia. Možno od nás odídete uprostred noci. Možno nás zradíte inak. Možno klietku zabezpečíte aby sme ju nemohli otvoriť. Neverím vám...'' Nepresvedčene odvetila a pokrútila hlavou. No mágovia na jej strane si neboli istí. Súhlasili, nesúhlasili s týmto kompromisom... Sasha mala pointu. V tejto chvíli ste draka nepotrebovali. Démon svoj lov aspoň na čas prerušil. Mohli ste počkať. Predlžovanie jeho vypustenia vám dávalo čas.

Ale osud si zaumienil čosi iné. V diaľke ste začuli hrdelný škrekot. Niekoľko míľ od vás, na oblohe letelo priamo ku skupine početná letka grifonov. Nerah ich zabila predsa. Ako teraz mohli útočiť? No prieskumníci vás prišli znova varovať. Tak ako predtým kariskovia a iné zvery, títo grifoni boli mŕtvi. Alebo skôr nemŕtvi. A nemusel vám nikto dvakrát hovoriť kto je za toto zodpovedný... niekto vysoko na oblohe vás musel nenávidieť. Po dnešnej horde a masakre pri rokline démon neplánoval zastaviť, neplánoval vám dať pokoj. Ovládal maggyju ktorá bola na inej úrovni, v inom svete. Nemali ste tu čo robiť. Falteany nepatrili živým. A kráľ mŕtvol vám to každou minútou pripomínal. Jeho moc tu bola neobmedzená, a proti jeho výtvorom ste nezmohli nič. Prenasledoval vás každú sekundu, a uvedomili ste si, že nikdy neprestane.
Na boj s toľkými grifonmi ste nemali energiu. Nevládali ste. Možno ste ich dokázali poraziť, ale koľko ďalších tromfov mal tento démon? V tejto chvíli k vám nemuseli smerovať len nemŕtve vtáky. Koľko kariskov? Kde mal ešte hordu?
Vycera sa nahlas rozosmiala, akoby v šialenstve a ukazovala na oblohu.
''Tam je váš kompromis. Ten bastard sa nezastaví. Ako som povedala, máme jedinú možnosť. Tak to urobme! Pred tým ako nás stretne smrť!'' Kričala nahlas a svojím spojencom pokynula aby ju nasledovali. Pomaly sa blížili ku klietke. Majstra ranilo, keď sa k nej presunuli aj ostatní. Zostala pri ňom len Sasha a hŕstka verných. Joka nemal slov. Nerah sa pripravovala na obranu, rovnako aj tauren. No boj to bol zúfalý, početne ste nemohli vyhrať. A grifoni mali doletieť každou chvíľou. Na vnútorné rozbroje nebol čas... buď ste Wladaryka vypustili alebo táto expedícia skončila.

Povzdychla som si. Naozaj musela riešiť podobné veci? Aj keď bola pravda, že ma to napadlo. Ustúpila som do strany a v ruke sa mi znova objavila ohnivá kopija. Vyzeralo to tak že aj cez grifinov, som stále stála pri Nerah. 
"Máte pravdu.. presne to som mala na mysli." Prehovorila som k mágom a na slová, že ich mám v pláne zarezať. Namierila som ohnivou kópiou na mágov a bez váhania som ju do skupiny hodila. Budem to ja kto vyprovokuje súboj. V hlave sa mi črtal plán a na to aby som ho mohla uskutočniť som.. potrebovala...čas. Čas kým sem prídu grifini. Môj plán bol pomerne jednoduchý. Byť poslednou ktorá prežije a následne pomocou tela Nerah klietku otvoriť.. áno, možno zomriem. No bola to moja najlepšia šanca alebo nie? Preto som sa aj pri prípadnom boji držala trocha ďalej a skôr mágov odstreľovala z diaľky. Bol tu Tauren a Nerah. Aj keď Nerah mohla byť unavená.. tauren tak naozaj nevyzeral. Proti jeho sekere boli všetky bariéry zbytočné. Bolo mi ľúto hlavne Joka. Možno to prežije? Zabiť som ho nechcela. Pravdepodobne sa Wladaryka bál a pravdepodobne by ho drak zabil ale.. so mnou to bolo podobné.