Útek

Gregür

Vlky sa za vami nepohli; naopak, upokojili sa. Nechali vás odísť, a spokojne sa pustili do hostiny, ktorú som im sám pripravil. Chudák Keln, nezaslúžil si takýto osud. Mali sme tam zomrieť obaja... a fakt, že som prežil, mohol znamenať len zásah vyššej moci. Nad absurditou tejto situácie som teraz nechcel tráviť čas, ale... bolo to zvláštne.
Po krátkom ústupe som konečne mohol zložiť môj meč; beštie boli zamestnané a zdalo sa že neplánujú žiadnu agresiu. Potom však prišla otázka, ktorej som sa chcel vyhnúť viac ako ju zodpovedať.
''Ja? Len... navštevujem mesto. Počul som o ňom toľko chvály; chcel som vidieť čo je na tom pravdy.''
''Alebo... hľadám lepší život. Ale to my všetci, nie?'' Poznamenal som zamyslene dúfajúc že jej moja odpoved postačí... časom sama zistí, že ma nemala zachraňovať. Alebo možno, možno by jej na tom nezáležalo? Tomu som neveril; ktokoľvek zistil čo som zač, vyhýbal sa mi a automaticky ma začali neznášať; považovať za menejcenného človeka. Akoby tá prekliata vec na mojej ruke bola nejaká nákazlivá choroba, niečo čomu sa treba vyhnúť za každú cenu.

Alais

Brána sa neotvorila úplne, na čo by aj? Stačilo, aby sa v krídlach brány otvorila niečo ako menšia brána cez ktorú sme nakoniec prešli. Dovolila som sa mu o mňa podopierať ak chcel, no stále som musela viesť môjho koňa.
Jeho odpoveď ma moc neuspokojila no čo iného som od neho mala čakať.. každý mal svoje tajomstvá a dôvody.
"To nie si sám.. vieš ako blízko má mesto k naplneniu jeho kapacity? Každý tu hľadá úkryt." Odvetila som mu po čom sme sa však dostali za bránu a ja som sa od neho trocha vzdialila.
"Máš nejaké peniaze? Alebo niečo čo by sa dalo predať?" Spýtala som sa ho na rovinu s pomerne podivným výrazom v tvári, až takým skúmavým. Ak totiž nemal, pravdepodobne ho čakalo dosť nemilé prekvapenie a ťažká situácia v celom tomto meste.

Gregür

Aj napriek zraneniam ktoré som utŕžil, chcel som chodiť sám. Moju váhu by aj tak pravdepodobne neuniesla, a nechcel som ju zbytočne zaťažovať. Už len záchrana z mojej hlúpej chyby bolo dostatočne zadosťučinenie.
Netušil som, že mesto by mohlo byť tak preplnené, tak ako sa zdalo podľa jej slov. Ale Karmand netvorilo len jedno mesto; predsa len, išlo o celé kráľovstvo. Na vidieku muselo žiť menej ľudí. No možno len predsa, mnoho ľudí utekalo zo zničených, vypleniených oblastí...
''Zo sebou nemám príliš veľa... ja...'' Začal som jej hovoriť, no aby som jej povedal pravdu, musel som jej prezradiť nepeknú vec.
''Nemá zmysel to zakrývať. Pracujem ako kuriér.'' Vyslovil som rázne, a vyhrnul rukáv. Nad lakťou sa vynímalo značenie, vypálený symbol, ktorý označoval, že patrím k nebezpečným zločincom. Symboly sa líšili podľa prečinenia, a môj patril k tým najhorším - viacero vrážd. Alais okamžite vedela o čo ide.
Ak bol nejaký zločinec chytený, občas mu boli ponúknuté dve možnosti - poprava alebo stať sa kuriérom. Prvá možnosť znamenala okamžitú smrť; druhá oneskorenú smrť. Prácu kuriérov v týchto časoch, či oblastiach, nerobil nikto dobrovoľne. Tím, ktorí sa rozhodli prijať túto prácu, bolo daných niekoľko ''falošných'' doručení, a ak ich úspešne splnili, dokázala sa tým spoľahlivosť kuriéra - jednoducho, že neunikne a že dokáže prežiť v hlbokej divočine. Ak aj niekto z nich unikol, bolo to s falošnou donáškou, a v divočine sám neprežil; každý vedel, že je to nemožné.

Povzdychol som si a dúfal, že sa dievča nerozhodne okamžite odísť. Nemohla vedieť okolnosti mojich zločinov, ale... išlo o niekoľko vrážd, a tie sa nedali vždy odobriť. Koľko existovalo dôvodov zabiť viacero ľudí? No svoje dôvody som mal, a stál som za nimi. Zločinom som bol ale aj tak, to na tom nič nemenilo.
A teraz mohla pochopiť aj prečo som skoro zomrel kvôli tomu balíku. Ak kuriér donášku úspešne nedoručil, po príchode bol potrestaný, väčšinou smrťou.
''Je to zásielka pre akéhosi mága v Karmande. Niekto dôležitý. Odmenu dostanem ak sa k nemu zásielka dostane nepoškodená, a z tej odmeny žijem až do nasledujúcej ''práce.''
Nespomenul som jej, že ten komu zásielku doručím mi môže zaplatiť akýkoľvek poplatok. Preto som sa často ocitol na ulici a bol nútený žobrať či kradnúť, a občas sa mi podarilo prespať v hostinci, s teplým jedlom v žalúdku. Ale len občas.

Alais

Momentálne sme stáli za bránou. Prechádzalo okolo nás niekoľko stŕažnikov, ktorých som len zbežne pozdravila. Mohol si všimnúť že ich poznám a to asi dôverne. Pozdravili ma totiž po mene. Tak sa teda mohol aj dozvedieť že sa volám Alais, na tieto končiny pomerne bežné meno. Jeho informáciu o tom že je kuriér som najprv musela stráviť. Na druhú stranu som tiež mala svoje tajomstvo, aj keď o ňom nikto nevedel a aj keď by to bol rozhodne horší prípad, než on. Predsa len mať v sebe démona.. začalo mi dávať zmysel prečo vlastne tí vlci nechceli bojovať. Proti "nemu" by nemali šancu. Možno aj pre to som správu o tom že je kuriér brala pomerne dobre.
"Viem o kom hovoríš... vedela by som ťa nasmerovať." Navrhla som mu a potľapkala som svojho koňa po krku.
"Asi nemáš kde prespať? Mohla by som ti zohnať miesto...." Kto vie, prečo som k nemu bola taká prívetivá. No v tomto svete nebolo nič zadarmo.