Útek

Gregür

''Teraz nie... teraz ma nezastavíte.'' Zavrčal som si pod nosom a obzrel sa po okolí. Zavýjanie sa ozývalo zo všetkých strán, zvuk sa pri prechode hustým lesom skreslil, a tak som netušil z ktorej strany potvory prichádzali, alebo koľko ich bolo. Dvaja? Piati? Celá svorka? Bolo mi jasné, že tieto svine sú rýchlejšie ako môj kôň, akokoľvek rýchlo mohol klusať.
Opraty na mojom koni som zapriahol tak prudko a silno, že Keln nahlas zaručal, a rozbehol sa po ceste ako blesk. Začal sa závod nie o rýchlosti, ale kto skôr dorazí pred hradby mesta.
Vedel som, že nebolo ďaleko. Ešte chvíľu, a budem v bezpečí. Ale mimo civilizácie sa za tú krátku chvíľu mohlo stať veľa vecí, najmä zlých. S tým som mal dobré skúsenosti, rovnako ako každý človek či zviera žijúci v týchto hnusných časoch.
Rýchlosť a silný protivietor ma odľahčili, a prečistili moju myseľ. Zrazu som si uvedomil, že démon sa neobjavil už niekoľko dní. Niekedy bol na mojich pätách, niekedy... nestíhal? Ale takto dlho? Krátko mi mysľou preletela nádej, že démon tento lov vzdal, ale sám som vedel, že to nie je pravda, a nikdy nebude. O to dôležitejšie bolo dostať sa do Karmandu, a nájsť toho odborníka!
Zavýjanie sa stratilo, čo znamenalo že beštie spustili lov. Kútikom oka som na svojej pravej strane zahliadol niekoľko tmavých škvŕn, rovnako aj na ľavej. Dobiehali ma, a pochytil ma pocit, že sa len hrajú so svojou obeťou.
Tak kde sú tie hradby?!

Gregür

Pomedzi husté kmene sa mihla sivá farba, farba kameňa. Bol som blízko, a tie potvory s tým nemôžu nič spraviť! Na tvári sa mi rozľahol široký úsmev, a nahlas som veselo zakričal. Na radosť nebol dôvod, za posledné roky teda nie, no toto malé víťazstvo ma jednoduchým spôsobom potešilo, aspoň na moment.
Na Kelnovi som vystrelil z lesa rovno na rozľahlé lúky, kde sa mu bežalo lepšie a rýchlejšie. Zrýchlil tempo, no vlky sa stále blížili, a nechceli dať pokoj...
Prechádzali sme popri zoseknutých kmeňoch stromov, lesa, ktorý tu kedysi býval, no pre účel obrany ich pravdepodobne zrúbali. Pred hradbami každé mesto potrebovalo aspoň pol kilometra rovnej a čistej plochy, už len aby si mohli všimnúť hroziace nebezpečnestvo skorej. Nad praktickými dôvodmi som ale teraz nemal čas premýšľať - na hradbách som si všimol pohyb, kušiníci sa zbiehali, a nabíjali. Dúfal som, že nebudú mieriť na mňa. V Karmande som nikdy nebol, ale počul som o ňom mnohé... zaujímavosti. O ich bohatstve a kráse ich miest, niečo, čo bolo v tejto dobe výnimočné.
Do mesta som vidieť nemohol, ale hradby ma zaujali na prvý pohľad. Veľkolepé, tak, že by udržali aj proti armáde obrov, udržované a kvalitné, dobre bránené. Karmand musel byť naozaj bohatý.
Zostávalo len niečo cez pol kilometra, keď sa náhle stala vec, ktorú som v tejto chvíli potreboval na svete najmenej. Keln od vyčerpania zakopol do jedného z kmeňov, a v plnej rýhlosti zletel na zem, aj so mnou. Pád z koňa často býval smrteľný, no dokázal som rýchlo reagovať. Dopadol som na chrbát, a pocítil silnú bolesť, v chrbáte, v hlave, všade. Z očí mi vyhŕkli slzy a nahlas som záupel. V šoku sa mi podarilo postaviť na nohy, a potácať sa, môj pohľad bol rozmazaný, od sĺz, či od krvi. V ústach som pocítil chuť krvi, a tá tiekla tiež z nosu, a bohvie odkiaľ. V adrenalínovom stave som priskočil ku Kelnovi, ktorý sa na zemi zvíjal, a chcel schmatnúť môj meč. Stále tu bol ten problém vlkov, tých hnusákov.
Meč som schytil do oboch rúk, ale môj stav nebol zhodný s akýmkoľvek bojom. Videl som dvojo, a zdalo sa mi že ku mne dobieha sto tmavých šmúh. Zbraňou som párkrát švihol do vzduchu, no boli to tak nešikovné seky, že mi skoro vypadol z rúk. Napadlo ma že zakričím o pomoc, ale kto by to počul? Hradby boli ešte vzdialené...
Toto je... koniec...

Alais to všetko videla, a zároveň si všimla že po brutálnom páde muža ho začali obkolesovať tmavé obrovské vlky, s hustou čiernou srsťou. Boli len dva, no... aj jeden stačil na to aby zabil niekoľko ľudí, ba aj ozbrojených. Neboli to obyčajné vlky, ale nakazené veľvlky, pričom jeden z nich dosahoval výšku jeden a pol metra. Prakticky išlo o medvede, ale silnejšie, rýchlejšie a nebezpečnejšie. Ako to u vlkov bývalo, jeden sa blížil spredu, a druhý pomaly muža obchádzal, aby mohol zaútočiť na jeho chrbát.
Muž vytiahol svoj meč, ale podľa jeho potácania a katastrofálnej rovnováhy nebol práve v stave na boj.

Alais

Sledovala som toho muža, ktorého kôň však bohužiaľ nezvládol tunajší terén a v takom zhone zakopol. To bol pre koňa viac menej koniec a pre muža pravdepodobne tiež. Mala som v pláne sa otočiť a vojsť do mesta, zatiaľ čo sa tí dvaja temný vlci budú kojiť mäsom z toho nešťastníka no zrazu som si uvedomila, že sa ešte stále hýbe.. takže to prežil? 
Každý normálny človek by sa na neho vykašlal. Proste to nestálo za ten risk. Kto vie, možno to je len nejaký pošuk u ktorého by jeden nedal ani ruku do ohňa. Možno to bol nejaký vrah... aj keď v dnešnom svete malo podobné pomenovanie nie príliš veľký význam. Možno som bola naozaj blázon, no predsa len som sa mu rozhodla pomôcť. Na jednu stranu som ale Ľutovala, že som momentálne nebola v nejakej ťažkej zbroji. Síce by som sa z nej vytrepala dosť otlčená no neriskovala by som zbytočne život.. ale teraz? Jeleňa som dala zo sedla na zem a sama som na svojho koňa vyskočila, pri čom som ho popohnala práve k tomu mužovi. Tí dvaja vlci sa okolo neho zakrádali ako taký klasický vlci a mňa napadla len jedna vec. AJ keď kto vie, či to bude fungovať práve na nich. Počas jazdy som si zo sedla tiež odviazala fakľu a pomocou kresadla som ju zapálila. Bol to celkom úspech, keďže sa nejednalo o tak jednoduchú vec, aby to jeden bežne robil za rýchleho klusu. Nakoniec sa však rozhorela a ja som sa už rútila aj s fakľou smerom k mužovi.
"Heja heja!" Popohnala som koňa a snažila som sa s ním vbehnúť medzi muža a zvieratá. Chcela som ich odohnať, alebo aspoň kúpiť dostatok času na to, aby stihol nasadnúť na môjho koňa a mi by sme tryskom začali cválať smer hradby. Tam by sa už o tieto potvori postarali kušostrelci.

Gregür

Aj napriek zraneniam, ktoré som pri páde utŕžil, ma adrenalín dohnal do stavu, v ktorom som bol schopný vzpriamiť meč a postaviť sa do ako takej obrannej pozície. Vedel som, že vlky pri útoku na svoju obeť skáču, a jediný spôsob bol nabodnúť ich na meč počas skoku, alebo uskočiť. Pri prvej situácii by ma však zavalil, pravdepodobne neumrel a jeho spoločník by mi odkusol tvár. V početnej nevýhode nebolo možné vyhrať takmer nikdy, no neplánoval som sa vzdať. Nie teraz, nie po takom dlhom úteku. Napadlo ma že by som mohol využiť moju ruku, ale nech bola stvrdnutá akokoľvek, len silný úder na tieto monštrá neplatil.
Ani som si to nevšimol, ale konské hlasy sa začali miešať, boli odrazu akoby dva. Moja hlava bola otrasená, ale už som nevidel dvojmo. Ale klopanie kopýt sa nedalo pomýliť. To nemohol byť Keln, ktorý ležal schúlený na zemi. Nebol to dobrý nápad, najmä nie ak sa vlk predomnou približoval, a čakal na vhodnú situáciu kedy zaútočiť... ale otočil som sa, a tam bola.
Kôň, na ňom osoba... dievča? Dokonca mladé dievča. Potešil som sa spoločnosti, no za krátko ma napadlo, že vlci zožerú aj ju. Prečo by sa kvôli komusi cudziemu zabila? Tieto otázky ma ale nezaujímali, zdalo sa, že ma chce zobrať.
Musela byť šialená. Mimo hradieb zachraňovať kohokoľvek bola samovražda. Existovalo milión situácií, keď moja situácia mohla byť len divadielko, hrané renegátmi, banditmi, potvorami či dokonca démonmi.
Vlky sa k nej otočili, a ten čo ma plánoval skočiť zozadu, nahlas zavrčal, no odskočil o niekoľko krokov dozadu. Teraz bola tá šanca, naskočiť a pokúsiť sa dostať k hradbám.
Zásielka. Zásielka!
Bez nej ma do mesta nepustia tak či tak. Bola dôležitejšia než môj život. Pohľad som vrhol na Kelna a batoh, ktorý niesol na chrbáte. Našťastie naňho nespadol, inak by som spod neho tú vec nikdy nevytiahol.
Nemotorne som priskočil ku koňovi, a schmatol vak. To však využil vlk, útočiaci spredu. Skočil rovno na mňa, a obrovská tmavá masa by ma zavalila, a roztrhala mi krk, ak by som sa okamžite nehodil na zem, pri Kelnovi. Vlk bol nútený preskočiť koňa a to že ležal na zemi mi zachránilo krk, doslova. Rýchlo som sa posadil, s vakom pod pazuchou a čepeľ meča namieril na beštiu, ktorá sa práve otáčala. Teraz som bol ľahký cieľ, stačilo ak by skočil, no nebol úplne sprostý - ak by tak urobil, iste by sa nabodol na môj meč. To mi získalo niekoľko sekúnd.
Dúfal som, že to dievča niečo urobí, ale... z jej pohľadu som urobil sprostosť, nevyužijúc šancu na útek. Ale ona nemohla vedieť, čo táto zásielka pre mňa znamená. Ak by teraz unikla, nemal by som jej to za zlé.

Gregür

To dievča sa na mňa nevykašlalo, prekvapivo. Netušil som čo ju postihlo, že začala zachraňovať kohosi, uprednostiac ma pred bezpečím mesta. Väčšina ľudí by využilo moju zlú situáciu na útek, predsa len, vlky sa aktuálne zaujímali len o mňa, a dievčine by dali pokoj... ale ona bola rozhodnutá.
Jednou voľnou rukou som sa snažil postaviť, no cítil som akoby mi popraskali všetky kosti v tele. Druhú som mal stále vystretú, držiac v nej meč, tak aby na mňa tá beštia nemohla skočiť a prežiť zároveň. Oprel som sa o telo funiaceho Kelna, ktorý si pri páde pravdepodobne zlomil obe predné nohy, a teda sa nemohol postaviť. Keln bol dobrý spoločník, a pri pohľade na jeho utrpenie ma zabolelo srdce, ale teraz nebol správny čas na smútok. Nechcel som posedávať na zemi kým ma zachraňuje nejaké dievča. Dievča!

Vlk stojaci pred Alais zavetril jej prítomnosť, a ako sa blížila, ustúpil o niekoľko krokov dozadu. Jeho uši boli stiahnuté, a tvár sa mu pretiahla do agresívneho úškľabku, pričom nahlas vrčal. Ako pes keď vidí alebo cíti nejakú hrozbu; niečo, čo nechce aby sa k nemu priblížilo. Bol to obranný postoj, a zdalo sa mi to zvláštne. Prečo sa jej vlk tak bál?
Vystrašená beštia nahlas zaštekala, a vlk stojaci predomnou sa tiež otočil. Oba pred Alais jednoducho ustupovali, a ich pohyb sa zrýchlil. Podľa reči ich tela nechceli bojovať, ale skôr uniknúť. Ak by sa k nim priblížila, buď by utiekli alebo vyskočili na útok.
''Bo.. boja sa ťa. Neviem ako to robíš, ale pokračuj.'' Povedal som prekvapeným hlasom. Títo sviniari sa nebáli len tak čohokoľvek; s tým dievčaťom nemohlo byť niečo v poriadku. Ja sám som si to nevšimol, ale zver mala na isté veci lepší pohľad. Lepší čuch.

Alais

Veľvlci sa ma naozaj báli. Že by vo mne vycítili môjho brata? Alebo to bolo tým plameňom? Typovala som skôr tú prvú možnosť, pretože bolo viac než vidieť že chcú skôr utiecť. Len som sa po nich zahnala fakľou a sama som pôsobila defenzívne. Tiež som s nimi nechcela bojovať, ak som nemusela. Predsa len.. zbytočný risk a ja som za sebou mala pomerne dlhý a namáhavý lov. Dúfala som, že môj koň niekam neušiel a čakal pred bránou.
"Mali by sa..." Odvetila som pomerne sucho no sústredila som sa, aby si to tí vlci nerozmysleli a nenapadli nás v momente, ako  by sme im otočili chrbát.
"Zabi svojho koňa.. akonáhle to spravíš tak budeme cúvať smerom k bráne." Zavelila som. Bolo vidieť, že som bola zvyknutá rozkazy rozdávať.. a zväčša to neboli len nejaké blbosti. Na mojich slovách často boli postavené životy mojich mužov. Teda.. v minulosti, teraz už skôr nie.

Gregür

Akonáhle beštie ustúpili dozadu, získal som priestor na dýchanie. Zmohol som sa postaviť, a obzrel sa na Kelna. Nebolo ho možné zachrániť, na to sme nemali čas, ani prostriedky. A ak by sme len tak odišli, vlci by ho roztrhali zaživa. Bol dobrý spoločník, kým to bolo možné, ale nedalo sa nič robiť. Ušetriť mu utrpenie bola najlepšia možnosť.
Sklonil som sa k nemu, pohladil ho na hrive a môj meč pomaly zasunul do jeho krku. Kôň naposledy vydýchol, a aj síce s bolesťami, sa pobral na lepší svet. Možno ho zoberie Isen, možno Eras... nech ktokoľvek, lepšie ako v tomto svete.
Následne som rýchlo pribehol k mojej záchrankyni a spravil tak, ako prikázala. Zdalo sa že s rozdávaním rozkazov má skúsenosti, prišlo mi to zvláštne. Sám som s tým mal dobré skúsenosti, a trocha ma zamrzelo, že ma odchytila v takejto slabej chvíli.
Ruku s mečom som mal pripravenú, na prípadný útok vlkov. Dúfal som, že si nevšimne znamenie, ktoré som nie práve hrdo nosil. Ale ak ma zachránila, znamená to... znak ešte nevidela. Nevedela čo som zač, a mne to v momente nevadilo.

Alais

Začali sme ustupovať a ja som si dávala pozor pred tým, aby sa po nás tí veľvlci znova pustili.
"Nechápem čo tu robia.. takto blízko k mestu sa už nejaký čas dvojica veľvlkov nedostala." Zamrmlala som k nemu, aj keď ho to asi nezaujímalo. Ak sme boli v bezpečí a v bezpečnej vzdialenosti, schovala som svoju zbraň a trocha som sa uvoľnila.
Môj koň ma už čakal pri bráne a ja som len strážam dala signál, že je všetko pri bráne.
"Dnes sa na teba usmialo šťastie.. kto si zač?" Spýtala som sa muža a snažila som sa nejak zhodnotiť jeho stav. Niekedy predsa len človek pád z koňa ani neprežije, ak nevie padať. On však bol živí a dokonca aj stál na oboch nohách, čo sa rozhodne za šťastlivca dalo považovať.