4|A|9999

Lilynette

"Ďakujem." Poďakovala som Engenirth. Bolo mi jasné, že by bez nej Velli nezvládol let, nech už mal akékoľvek veľké reči. Bol to typický chlap, nikdy by si nepriznal vlastnú porážku. Po chvíľke sa z vody vyrútila Níla a ospravedlnila sa mi. Samozrejme po tom, čo sa s Vellim privítali. Pozrela som sa na ňu trocha unaveným pohľadom a len som na tvári vyčarila menší náznak úsmevu. Mohla si to zobrať, ako už len chcela. Moc som sa však nehnevala.. predsa len, žila som. Do budúcna by ma síce mohla upozorniť, ak by sa chystala na podobný kúsok. Keď mi vysvetlila jej plán, len som pokývla hlavou a unavene som si povzdychla.
"Najprv.. by som rada pristála na pobreží. Nohy mám zodrané do krvi a nevraciam len preto, že v žalúdku nič nemám." Prehovorila som. Tiež som mala popraskané pery a v ústach stále tu hnusnú príchuť slanej vody. Na to som sa však nesťažovala, aj tak by to nemalo zmysel.
"Erasov dych? Myslím že na takú úroveň budem potrebovať ešte nejaké tie roky." Uškrnula som sa pobavene a len som mierne pokrčila ramenami.
"Pokračovala by som v elementárnej mágii, chcela by som zvládnuť všetky elementy aspoň na mierne pokročilej úrovni.. poprípade mágiu zameriavanú na deštrukciu plus spojenie elementov vo vyššej forme. Ako je napríklad Erasov dych, len jeho slabšie odvari. Ľadová mágia či podobne. Je toho veľa, čo by som sa chcela konkrétne naučiť a je mi jasné, že to zaberie ešte veľmi veľa času. Takže to asi zhrniem tak.. že by som sa chcela naučiť to, čo ma zvládneš naučiť sa, za tých štyridsať dní." Dodala som, ako by som niečo podobné hovorila niekomu každý deň.

Nila sa zatvárila prekvapene. Začudovane sa obzrela na Lilynette a na jej ústach sa objavil mierny úškrn.
Máš to premyslené. Popravde som čakala že nebudeš vedieť čo sa chcieť naučiť. Ale som rada, aspoň nemusím premýšľať čo bude pre teba najlepšie. Odvetila uznanlivým tónom. S obavami pozerala na Velliho, ktorý letel so zatvorenými očami a vyzeralo akoby už teraz spal. Jediné čo ho držalo pri silách bola tá trocha energie ktorú mu poskytla Engenirth. Leteli ste stále nad oceánom, podnebie sa nemenilo - stále vládol mráz, a aj oceán pod vami vyzeral nehostinne. Rozhodne to nebola tropická dovolenka. Ale aké prostredie môže byť lepšie na učenie sa vodnej a ľadovej mágie ako prímorská severská oblasť? Ohnivá mágia by tu príliš nefungovala. Už vôbec na úrovni na akej ju ovládala Lilynette...
Draky pokojným tempom leteli a leteli, až kým sa na obzore neobjavila akási pevnina. Onedlho sa objavili siluety obrovských vysokých hôr. Boli celé zasnežené, nie len na vrchole. Sneh siahal až po dolnú časť, po úpätia. Nila si vydýchla a len tak spomenula, že už ste takmer konečne v cieli cesty. Pohorie Etlas-Torwen, domov elfov s rovnakým menom, bolo jedno z najvyšších v celej Erasii, a prakticky aj v celej Deritrei. Ich studené podnebie bránilo komukoľvek žiť na horských úbočiach, a ani úpätia neboli príliš husto osídlené. Občasná rybárska dedina, občasné menšie mesto trpaslíkov, ale nič prevratné. Nikto sa tu nezdržiaval dlho kvôli hrozbe elfov, ktorí ale väčšinou dali pokoj nízko položeným osídleniam. Ale aj keď nehrozili elfovia, hrozilo príliš studené počasie ktorému sa chcelo väčšina ľudí vyhnúť. Pohorie sa postupne zväčšovalo a zväčšovalo ako ste sa k nemu blížili a Nila upozornila Velliho aby vyletel do väčšej výšky - nechcela vyvolať rozruch na pobreží. Aj keď ten tam už musel vládnuť. Bohvie koľko drakov už tadiaľ preletelo v poslednom čase. Ale obyvatelia nepotrebovali vidieť ešte väčšie draky ako videli doteraz.
Pohorie bolo skutočne obrovské. Oproti nemu sa zdali aj draci ako zrnká piesku. Velli využil svoj zrak, aj s poslednými silami, a na nižšom úbočí hory našiel dostatočne veľkú jaskyňu, takú, kde sa mohli zmestiť dva obrovské draky a aby stále zostalo miesto.

Jaskyňa bola neuveriteľne studená. Našťastie sa ukázalo že je prázdna a nikto ju neobýva. Avšak jej výhodou bolo to že bola chránená proti snehu a silnému studenému vetru. Vchod do nej bol síce menší, a Velli sa najprv skoro zasekol a vyzeralo to že tentoraz zamrzne namiesto utopenia. Nila však naňho použila tlakovú mágiu a chudák Velli do jaskyne vletel plnou rýchlosťou. Podarilo sa mu rozraziť si pysk, ale jeho unavenosť ho v okamihu dostala. Uložil sa do zadnej časti a okamžite zaspal. Po dlhom čase vyzeral spokojne, a zároveň pokojne. Kľudne vydychoval a vdychoval, a postupne naberal sily. Nila poznamenala že Velli sa uložil do dračieho spánku.
Tento spánok je vrodená dračia ochrana proti smrti z vyčerpania. Po takej spotrebe energie by zomrel každý, ale nie drak. Jeho telo sa po úplnom vyčerpaní doslova... vypne a upadne do spánku. Dal by sa prirovnať ku kóme - takmer všetky životné funkcie sú úplne deaktivované. Jediné čo funguje sú vitálne orgány, a aj tie na minime. Jeho životnú stopu by teraz nedokázal zistiť ani skúsený mág, takže je v bezpečí. Pokiaľ sem neprivoláme niečo my... s našou stopou. V každom prípade, Eras nebol hlúpy. Väzenia vytvoril tak, aby po zničení väzby drak bol vyčerpaný tak aby upadol do dračieho spánku... len na to aby okamžite zomrel. Všimla si si že ja by som padla rovno do lávy a Velli by sa utopil? Presne tak, skoro sa to stalo. Pri mojich ostatných kolegoch si budeme musieť dávať pozor. Vysvetlila Nila a na vchod jaskyne uvalila niekoľko ochranných kúziel.
Mohla by si rozložiť poriadne veľký oheň? Bez tepla tu onedlho zamrzneme... Velli potrebuje aspoň nejaké teplo, aby sa nepodchladil. Rovno si tým môžeš zopakovať ohnivú mágiu.
Nila už predtým doniesla niekoľko kmeňov od stromov ktoré našla na stráni hory. Tie teraz ležali v strede jaskyne, a iba čakali na zapálenie.
Sú studené a mierne premočené, najprv ich ohrej, potom zapáľ... nechám to na teba. Ja idem chytiť nejakú zver. Na jedlo. Och, a o komín sa nestaraj. To som zariadila. Len sa to posnaž zapáliť. Povedala dračica a s týmito slovami vyletela z jaskyne.

Lilynette

"Mala som dosť času, premýšľať o tom." Usmiala som sa na dračicu a len som potľapkala Velliho po krku. Dúfala som, že zrazu neodpadne a nevpáli si to so mnou priamo do vody. Nebolo by to príjemné a po všetkej tej námahe, ktorú ho stálo vyslobodenie sa z väzenia, by to bolo aj celkom kruté. Následne sme sa však vydali na dlhšiu cestu, pre mňa obzvlášť bolestivú. Spočiatku som kúzla na podporu a liečenie dosť odsudzovala. Bolo to podľa mňa trocha zbytočné. Ako vedela som, že je každému na pomoci nejaké kúzlo na zocelenie nejakých rán ale až teraz, keď som bola zranená som chápala, ako sa taký naozaj zranený človek cíti. Leteli sme celkom dlhý čas a aj keby, si to nejaký človek užíval, ja som skôr trpela. Stále som nevedela vytvoriť žiadny štít, čo bol následok dvoch nepekných krvavých stôp na mojich nohách a na mieste, kde som sa rukami snažila držať dračích šupín. Tie pochopiteľne neboli stavané na to, aby na nich niekto sedel či sa ich držal. Boli stavané prevažne na prežitie a obranu. Niektoré hrany boli trocha ostrejšie no aj tie tupé sa mi nepríjemne zarezávali do kože. Udržala som však jazyk za zubami a nesťažovala som sa. Možno to bola moja zaťatosť no.. nechcela som prejaviť nejakú slabinu.

Pohľad na hory ma uchvátil. V tejto výške som naozaj mrzla a tak som len na svojom tele vytvorila menšie plamienky, ktoré mi však v momente sfúkol vietor. Zakliala som v trpaslíčom jazyku.. bolo to vlastne jediné slovo či nadávka, ktorú som poznala. S obľubou ju totiž využíval jeden môj bývalý učiteľ počtov. Jediné teplo na ktoré som sa mohla spoľahnúť, bolo práve to, ktoré sálalo z Velliho. Nebolo však také veľké, aby ma vedelo dostatočne zahriať. Navyše bol sám unavený a tak sám od seba moc veľké teplo nevydával. Chlad sa mi zahryzával do otvorených krvavých rán, ako aj do zničených rúk a zaslzených očí. Pár krát som si ich musela pretrieť, páč som mala pocit, že sa mi začínajú viečka lepiť o seba. Až o niečo neskôr sme konečne pristáli. Zostúpila som z Velliho, pri čom sa mi takmer od bolesti podlomili nohy. Trocha som sa zatackala a nakoniec som sa oprela o stenu jaskyne, v ktorej sme sa usídlili. Tam som sa nakoniec po skalnej stene zošuchla na zadok a len som na Niline slová prikývla. Pozrela som sa na drevo ktoré doniesla. Bola ho naozaj hromada a všetko bolo dosť vlhké a studené. Sama som v sebe mala len minimálne tepla a tak som musela siahnuť do hlbších zásob, mojej magickej energie. Začala som šepkať básničku v dračom jazyku. Mala som totiž čas a aj tak som musela drevo najprv vysušiť. Teplota okolo mňa o niečo vstúpla a ja som nakoniec mierne rozstrasenými rukami ukázala na drevo. Nevytvorila som hneď oheň, len som potrebovala teplotu v danej Časti vzduchu zohriať, aby sa z neho vlhkosť vyparila. Po chvíľke sa mi v rukách vytvorila menšia ohnivá guľa, ktorá vpálila do najsuchšej časti hromady dreva. Na moje potešenie sa chytilo a tak som už tomu nechala prirodzený priebeh. Zatiaľ čo Níla lovila, pozrela som sa na svoje rany. Dala som si zo seba dole zdrapy látky, ktoré volakedy boli nohavicami a natrhala som si z nich malinké pásky. S menšou nechuťou som zistila, že ich nemôžem použiť ako obvezi kvôli slanej vode, ktorá po sebe nechala slušné množstvo soli. Dala som zo seba dole aj tričko a priblížila som sa o dosť bližšie k ohňu. Oblečenie ktoré sa ešte dalo nosiť, som si poukladala okolo neho, aby sa mi vysušilo. S natrhanými látkami som sa trocha trápila no nakoniec sa mi z nich podarilo vyklepať to kritické množstvo soli a ja som si s nimi začala opatrne čistiť rany na stehnách, ktoré mi spôsobili dračie šupiny. Vodu som zobrala práve z roztopeného snehu blízko jaskyne. Sama som netušila ,ako sa mi podarilo dostať na nohy, nejaký sneh nabrať a doniesť ho sem. Dosť som pri čistení rán syčala od bolesti a tiež ma pár krát trhlo. Bola som zvyknutá na.. pomaly uhorenie. Fyzické zranenia som však zatiaľ neutrpela.. aspoň teda nič vážne či nič takéhoto rozsahu. Vatra sa po chvíľke pekne rozhorela a tým pádom v jaskyne zavládlo teplo.. alebo aspoň v oblasti ohňa. Aj vďaka tomu som to tu dokázala vydržať v podstate bez oblečenia, ktoré sa mi sušilo okolo ohňa.

Teraz už zosušené drevo sa chytilo a plamene ho postupne pohltili, vytvárajúc príjemný pukotajúci oheň. Vatra sa rozširovala a rozširovala, oheň bol obrovský, predsa len, na kope tam bolo niekoľko stromov. Ale na takú veľkú jaskyňu nezostávalo nič iné. Vyhriať niečo tak studené a veľké ale mohlo trvať dlho. Pri ohni však bolo príjemne. Oheň sa rozšíril a pokrýval všetko, čoho sa mohol chytiť. Rozširoval sa, rýchlo... až príliš rýchlo, aj mimo dreva. Dlhé plamene sa náhle načiahli k Lilynette, začali sa o ňu obtierať a na svojom tele pocítila silnú páľavu. Ohne ju akoby odrazu pohltili, rozostavili sa okolo nej, siahali po jej tele... ozýval sa z nich šepot, ktorý nedokázala Lilynette rozoznať. Bol to rovnaký hlas ako predtým, aj keď tentoraz sa dali rozoznať jednotlivé slová, boli v starom dračom jazyku. Ale len niektoré... odrazu si Lilynette uvedomila, že porozumela jednej z viet: Peklo, len pre teba. Cesta hrôzy. Ničiť... a zabíjať všetko. Boli to slová majstra Duviela, ešte keď ju na Engenirthe učil pochopenie ohnivého elementu. O ohnivom elemente jej ale nepovedal všetko. Každý element má svoju obeť, každá škola mágie si vyžaduje niečo, za svoje používanie, musí používateľ niečo navrátiť... na to sa ozval iný hlas, ktorý Lilynette nespoznala. Zabíjaj. Chcem ničiť! Znič niečo! Chcem KRV! Ten hlas bol plamenný, hrozný, nepriateľský. Bolesť s plameňov bola už neuveriteľná. Lilynette cítila ako jej telom postupuje páľava, napĺňa jej tepny, útroby, a postupne ju ukladá k večnému spánku. Nič sa už nedalo vidieť, Lilynette stratila zrak, sluch, okolie sa stratilo v červeni plameňov.
Bojuj! Zakričala Engenirth zúfalo. Lilynette nebola v bolesti sama, Engenirth tiež bolestne vzdychala a jej hlas bol skutočne ustráchaný. Potlač to! Nenechaj sa ovládnuť!
Bol to samotný oheň, element, ktorý sa snažil zničiť Lilynette.

Lilynette

Trocha podozrivým pohľadom, som sa pozrela na oheň, ktorý sa začal šíriť viac než by mal. Spočiatku som si myslela, že je to len nejaký efekt kvôli tomu, že som unavená. Následne ma však plamene pohltili a k môjmu prekvapeniu, ma aj pálili. Skríkla som od bolesti a takmer v momente som stratila koncentráciu a nechala sa plameňom pohltiť. Nakoniec som si však v hlave dokázala vyhradiť miesto, do ktorého som skreslený úsudok z bolesti nepustila. Práve v tej časti sa ozvala Engenirth. Jej hlas mi pomohol dostať sa aj cez neznesiteľnú páľavu znova do reality. Oheň je dobrý sluha ale zlý pán.. toto pravidlo bolo známe už niekoľko tisícročí, snáď odkedy prvý krát oheň o život pripravil prvého človeka. Netušila som, že to platí aj pre mágov. Očividne mi to niekto zabudol povedať.
Keď stretnem Marikhelma, zabijem ho. Pomyslela som si v prívale agónie bolesti no len som zaťala zuby, prestala som kričať a ruky som tiež zaťala v päsť. Začala som sa sústrediť. Bolo to, ako keď som chcela vysať Viliho plameň, tiež sa nechcel spočiatku podriadiť. Celkom ma prekvapilo, že na mňa môj vlastný zaútočil. Hlasy ktoré sa mi ozývali v hlave som poznala len s časti. Ignorovala som ich však a rukou som sa chytila za hlavu.
"Neovládneš ma.. neovládne ma niečo, čo som sama stvorila.. v žiadnom prípade." Šepla som si sama pre seba a len som sa sťažka pozrela do plameňov, ktoré ma obklopovali.
"Stiahni sa!" Prikázala som plameňu v dračom jazyku nekompromisným spôsobom. Mala som sto chutí znova začať kričať od bolesti no teraz som sa nemohla podvoliť. Musela som byť silnejšia než samotný tento oheň.

Plamene sa nechceli podvoliť, bojovali, ale nedostatočne. Oheň, bytosť, ktorá prehovorila k Lilynette, hrozivým hlasom zaručala a stiahla sa. Začala na Lilynette nadávať neslušné nadávky, a preklínať ju, ale napokon povolila. Páľava postupne upadávala, a ustupovala do pozadia. Na teraz si vyhrala! Ale nabudúce skončíš v pekle! Ozval sa posledný krát ten plamenný hlas a v mihu sa plamene stiahli naspäť len na drevené kmene. Oheň sa správal akoby sa nič nestalo, plamene pokojne plápolali. Bolesť pominula a navrátili sa aj zmysly. Lilynette stále mohla cítiť ako sa Engenirth trasie a zhlboka vydychuje. Nepovedala však nič. Asi toho už tiež mala dosť. Aj napriek tomu že táto skúsenosť bola strašná, Lilynette sa zdalo, že niečo pochopila. Bolo ťažko povedať čo, bolo to ako keď si na niečo neviete rozpamätať a máte to slovo na jazyku. Avšak oheň ktorý pred ňou horel sa jej zdal prívetivejší a pocítila k nemu väčšiu náklonnosť. Normálne by sa niekto mohol po takejto skúsenosti ohňa báť, ale v tomto prípade nie... jej moc nad ohňom sa akoby zlepšila a nebol žiadny dôvod pre strach.
Lilynette sa ani nestihla spamätať a do jaskyne vletela Nila. Vo svojej papuli niesla dve horské snežné srny, ktoré boli obľúbeným jedlom kohokoľvek kto žil v takomto prostredí. Jedna z nich stále žila a vyplašene sa metala v papuli Nily. Položila ich na zem a po zašepkaní niekoľkých slov sa náhle zmenila na... akúsi elfku. Pravdepodobne jej praktická smrteľná podoba? Zvláštne bolo, že na tele mala aj oblečenie, ale pri drakoch asi nič nezvyčajné. Podišla k Lilynette a nechápavo na ňu pozrela.
Stalo sa niečo? Cítim že si mierne rozrušená. Celá sa trasieš... Opýtala sa s obavami v hlase.

Lilynette

"Každý raz skončí v pekle." Zamumlala som znova dračím jazykom no boli to len slová do prázdna. Dosť som sa triasla. Nebála som sa no naozaj som začala rozmýšľať, či tie problémy priťahujem. Oboma rukami som si zovrela obnažené ramená a len som sa trocha podivným spôsobom na teraz už pokojný oheň pozerala. Po chvíľke, ktorá sa mi zdala ako celá večnosť prišla Nilla a spýtala sa ma, či sa niečo stalo. S odpoveďou som si ešte dala na čas. Stále som len oči upierala do ohňa. Prekvapilo ma.. že mu rozumiem, aspoň o niečo viac než pred tým.
"Neviem ako to popísať." Zamumlala som neprítomne a len som sa načiahla k ohňu, z ktorého vyšľahol jemný plamienok, ktorý mi pośteklil ruku. Nepálil, znova.. bol to predsa môj oheň.
"Snažil sa ma ovládnuť. Oheň." Dodala som. Pôvodne som sa chcela usmiať ale nevládala som. Bola som na tom podobne ako Veli až na to, že ja som nebola drak. Odkedy som prvý krát nasadla na Nilu, nespala som a navyše som bola aj nie zrovna príjemne zranená. Trocha sa mi zatvárali oči no ja som sa rozhodla, že ešte chvíľku vydržím pri vedomí. S údivom som sa pozrela na elfku, ktorá bola vlastne premenená Nila.
"Tušila som, že niečo také dokážete.. popravde som si to však nechcela pripustiť." Okomentovala som jej premenu, zatiaľ čo úsmev stále nejak neprichádzal.
"Prosím, nemohla.. by si sa mi pozrieť na nohy? a ruky ? Sú zodrené z tvojej a Veliho kože. Ak si ich aspoň neobviažem alebo niečo, ďalších pár dní sa nebudem môcť postaviť.. v lepšom prípade. V horšom dostanem infekciu a rovno mi ich budete môcť odkusnúť." Natočila som sa na zemi k nej a odhalila som zodre ruky, hánky, dlane, predlaktia, lakte a stehná, holene, chodidlá. Nebol to pekný pohľad. Zopár odrenín som mala aj na hlave, hrudi, chrbte a bruchu no tie neboli také kritické.

Nila sa tentoraz tvárila už skutočne udivene. Posadila sa blízko k ohňu, vedľa Lilynette a zamyslene sa zahľadela do plameňov. Vypočula Lilynette a pozorne ju prezrela.
Máš pravdu. Vyzerá to zle. Ale sú to malé zranenia, o to sa postarám. Povedala Nila a prisunula sa bližšie k Lilynette. Vyslovila niekoľko magických formúl a končeky jej prstov zažiarili tmavomodrým svetlom. Pomaly nimi prechádzala po zraneniach ktoré lemovali telo Lilynette. Bol to neskutočný pocit, zranenia prestávala postupne cítiť, a aj prsty Nily boli jemné a príjemné.
Zranenia zmiznú, ale budeš sa musieť aj umyť. S vodou by nemal byť problém. Pousmiala sa a z rúk prešla ku nohám. Jej liečivé dotyky boli akosi veľmi šteklivé a po bývalých zraneniach Lilynette cítila silné svrbenie.
A k tomu... čo sa stalo. Tvoj majster, učiteľ, ktokoľvek ti o tomto nepovedal? Bez tejto informácie si mohla zomrieť... nebyť Engenirth, ktorá ti dopomohla k potlačeniu démona, teraz by z teba bol ohnivý elementál, ktorý by všetko zabíjal a ničil. Preboha, vedľa nás tu spí bezbranný Velli. Ani nechcem vedieť čo by sa mohlo stať. V každom prípade, musím ti to vysvetliť ja, keď tak neurobil tvoj neschopný majster. Každý jeden element, a nie len element, ale každá škola mágie, má svoju... cenu, za jej znalosť, za jej používanie. Keď sa ju niekto naučí, aj na minimálnej úrovni, musí ju využívať správne. Musí ju využívať na to na čo je tá konkrétna mágia určená. Inak sa môže stať to, čo sa stalo teraz. Neplatíš ohnivému elementu čo mu patrí. Smrť. Deštrukcia. Pálenie a ničenie. Málo sa približuješ k jeho... podstate. Preto je ovládnutie viacerých elementov veľmi obtiažne. Nemožno platiť cenu každému z nich... to môžu len veľmi mocní. A draci, iba niektorí. Ja sama nedokážem ovládať všetky elementy. A ako budeš postupovať v úrovni ohnivého elementu, ako sa budeš učiť viac a viac jeho tajomstiev a kúziel, bude od teba vyžadovať stále viac. A démon bude čoraz silnejší, jeho sila bude stúpať rovnomerne s tvojou znalosťou ohnivej mágie. A napokon ťa čaká skúška, ktorá očakáva každého kto chce skutočne ovládnuť nejaké odvetvie mágie. Napokon budeš musieť tohto démona poraziť, ukázať mu kto je pán, a až vtedy skutočne ovládneš oheň. Tak je to vždy, pri celej mágii. Keď ho porazíš, bude to znamenať, že tvoja znalosť ohnivej mágie je lepšia ako jeho znalosť, ak prebiješ ohnivým elementom ohnivý element, tak si vyhrala. A toto je ten dôvod prečo sa mágia učí len na niektorých miestach, napríklad na Engenirthe. Keď sa niekto naučí niečo bez dozoru, niekde vo svete, po čase ho ovládne démon a zabije ho. Preto treba majstrov a učiteľov. Mala si skutočné šťastie, že máš na pomoc Engenirth. A... je zvláštne že sa oheň ozval až takto neskoro. Predpokladám že si niekoho zabila... je tak? Zabila si niekoho ohňom a nechtiac si zaplatila jeho cenu na istý čas? Vysvetlila obšírne Nila o čo ide a práve v tú chvíľu skončila aj s liečením.

Lilynette

Myslela som si, že bude liečenie trocha bolestivejšie. Spokojne som si povzdychla a nechala som Nílu, nech svojimi prstami prechádza po mojich zraneniach. Tie sa začali zacelovať a ostával po nich len príjemný, trocha šteklivý pocit. Mala som zatvorené oči a pozorne som počúvala Nílu. Jej slová ma mierne znepokojili. Mohla som sa stať ohnivým elementálom a navyše som mohla vážne ohroziť teraz v podstate bezbranného Velliho. Pár krát som len nasucho otvorila a zatvorila ústa. Odpovedať na jej otázku som chcela, až keď ma úplne vylieči. Nakoniec sa tak stalo a ja som už nemala prečo ďalej otálať.
"Jeden .. otrokár.. prestrelila som mu ohnivým šípom krk. Nemohla som zniesť jeho slová na účet mojej priateľky.. teda.. bývalej priateľky." Zamumlala som a pohľad som znova uprela niekam do ohňa. Ohnivá mágia bola predsa len prekliatím. Každá mágia bola prekliatím a ja som sa celkom desila toho, čo ma bude stretávať pri ďalších a ďalších. Každopádne som sa však nezľakla natoľko, aby som zrazu zmenila moje rozhodnutie a tak som na Nilu vyčarovala menší úsmev.
"Kedy začneme s .. mojou výukou ? Myslím že je čo doháňať." Dodala som no stále šeptom. Nechcela som ďalej rozoberať nič, čo malo niečo spoločné s ENgenirthom či Emetou.

Myslela som si. Keď chceš ovládať oheň aj naďalej, a nechceš aby ovládal on teba, musíš v tom pokračovať. Elementu zodpovedá aj charakter mága, jeho osobnosť... a keď sú povahy elementu a používateľa rovnaké, dôjde k dokonalej rovnováhe. Vtedy sa to odvetvie rýchlejšie učí, chápe, rozumie. A mágia je v tom ohľade mocnejšia. Oheň je síce ťažký, ale napríklad udržať mágiu ilúzie alebo prírodnú mágiu na uzde, to je skutočný výkon. Ohňu sa ľahko ulahodí, stačí robiť, to čo chce. Ale o tom ti teraz nebudem hovoriť... začneme s tvojou výukou zajtra. Keď sa poriadne vyspíš. Použila som na teba neštandardné liečenie s upokojujúcimi látkami... preto ťa to nebolelo. Onedlho zaspíš aj keby že nechceš. Vysvetlila Nila a spokojne sa usmiala. Lilynette už teraz chytala akási únava, látky v jej organizme postupne začínali pôsobiť. Mala pravdu, netrvalo dlho a oči Lilynette sa zatvorili, a pomaly odplávala do ríše snov.
Hej, ty! Povedz jej nech niečo zničí! Alebo ešte lepšie, nech niečo zabije! Niekoho! Na čo sa snažila pochopiť moju blbú podstatu keď ju nevyužíva, dofrasa?! Zabije jedného hlupáka, a myslí si že to stačí?! Posťažoval sa rozhorčene ohnivý elementál. Lilynette stála niekde, niekde v neznáme. Pred ňou divoko rozhadzoval ohnivými rukami elementál a neďaleko stála Engenirth, ktorá iba zamračene zazerala na ohniváka.
Chcel si ju zabiť. Nás... oboch.
Blbosť. Blbosť! Chcel som pomôcť. Možno, teda určite, to znie podivne, ale snažil som sa mojej dievčine vnuknúť lepšiu znalosť ohňa. Si síce mocná dračica, ale ja som samotný oheň. Bol som stvorený Drakom! Ešte pred Isenom! Isen bol prvý môj používateľ, vieš? A išlo mu to, s ním je to vždy zábava... toľko ničenia a deštrukcie! Narozdiel od nudného Erasa... hah-hah. Zasmial sa schuti oheň a Lilynette sa skoro zastavilo srdce keď sa obrátil na ňu. Ale jeho oči sa upierali inam. Nevidel ju. Alebo možno áno. Znova sa obrátil na dračicu ktorá stála pred ním.
Engenirth, viem že Isena nenávidíš, ale neobmedzuj tu moju dievčinu, ona má o môj element skutočný záujem. Narozdiel od tvojho. Myslím, že by sa jej páčilo mať v jej tele mňa ako teba... tvoja ochrana je smiešna. Je to zbytočnosť. So mnou... čo by len dokázala so mnou... ohnivú mágiu by ovládla na doteraz nevídanej úrovni. Marikhelm by bol prekvapený. Príjemne prekvapený. Isen tiež. Určite by Isen radšej videl Nositeľku so mnou, s ohňom v duši, ako s nejakou Erasovou hlúpou bábkou. Vyslovil teatrálne oheň a priblížil sa k Engenirth.
Prestaň hovoriť hlúposti. Ja... drž sa ďalej! Nositeľke by som neublížila. Ustúpila Engenirth dozadu.
A vie tvoja Nositeľka o tom že jej druh, tá zvláštna anomália v mágii, dokáže byť nositeľkou aj niečoho iného ako teba? Engenirth, cítim že si slabá, dokázal by som ťa zničiť... vyhnať z jej tela. Ale ja som rovnako slabý. Zosilniem akonáhle sa bude učiť ohnivú mágiu, ale ty nie. Stále si ospalá z dlhého spánku, však že?
To by si neurobil, ty sviniar. Ani sa o to nesnaž. Nepodceňuj moju silu. Ak budeme bojovať, zabije ju to. A neexistuje dôvod...
Existuje ich mnoho. Si do smrti oddaná Erasovi, a Lilynette sa sama rozhodla pre Isena. Ty sama máš moc zabiť vlastnú Nositeľku. Akonáhle príde ten správny čas, ukáže sa, komu si skutočne oddaná. Zabiješ Nositeľku aby nemohla ohroziť Erasa... presne tak ako sa to stalo pri Seljaiane, že? Len preto že sa rozhodla odísť od Erasa a pridať sa k Isenovi... Vellimu, zabila si ju. Je mi z teba zle. Zasyčal oheň nenávistne.
Tebe je zo mňa zle? To hovorí ten pravý. Element ohňa, ktorý žije pre ničenie a deštrukciu.
Nezabúdajme na príjemné teplo domáceho ohňa. Na slnko, ktoré daruje život celému svetu. To je oheň, moja milá. Dokážem byť impulzívny, nenávistný, ale zároveň aj dobrý a nápomocný. A vidím, že si hrozba pre Nositeľku. Preto sa ťa zbavím, či to bude chcieť alebo nie... dúfam, že uvidí správnu cestu. Lebo ak to nespravím ja, Isen ťa z nej vytiahne bleskovo. Odvetil pokojným hlasom oheň a zmizol. Na to sa Engenirth rozplynula tiež, Lilynette mohla naposledy vidieť ako sa jej oči lesknú od sĺz.

Keď sa Lilynette zobudila, bola vonku tma. Velli stále vyzeral ako mŕtvy, ležal v rovnakej polohe. Ohnisko stále pokojne plápolalo. Vonku, pred vchodom do jaskyne, sedela Nila vo svojej elfskej forme a v rukách si prehadzovala vodu akoby to bola akási želatína. Dym ohniska nestúpal hore, ale smerom k východu z jaskyne. Toto mala predtým Nila na mysli. Až teraz si všimla, že vonku je lejak a Nila v ňom sedí. Bola to predsa voda, dážď si nemohla nechať ujsť. Podľa stavu ohniska musela Lilynette spať viac ako jeden deň...
Lilynette. Ozvala sa potichu Engenirth. Je to... je to ťažké, ale... nemôžeš sa vzdať elementu ohňa? Nechcem už aby si sa ho učila, ani o trocha viac. Videla si aké je to nebezpečné, bojím sa, aby sa ti niečo nestalo. Prečo radšej nezobrať vodu... alebo čokoľvek iné? Nila ťa bude učiť vodnú mágiu, nepotrebuješ oheň. Podľa tohto sa jednoznačne ukazovalo že ten sen nebol sen ale skôr vízia z jej vlastného podvedomie v ktorom sídlila Engenirth a očividne nejaký čas už aj Oheň.