Prolog: Rozžeravená oceľ

Zoltanor

"Není času nazbyt, brácha.." Řekl Zoltanor ke Gáldhiemovi a ten okamžitě věděl, že tím bráchou myslí jeho. Následovali tedy Magrina k tomu jejich útulnému místečku na výrobu Faelniru, počas chůze pošeptal Zoldan svému bratranci "Hele.. Máš někde tu látku, která způsobuje návyk? Bylo by dobrý to tam přidat.. Všichni pajzlové by to k nám chodili kupovat.." Pošeptal mu tiše, aby to Magrin neslyšel, to už se však dostavili na ono místo. Byli tam všechny potřebné suroviny, jen co to jejich pohled viděl a krom toho i něco na přítok vody. "Gáldhieme! Dáme se do práce.. Zatím jsme sami, tak toho nevyrobíme tolik, nicméně musíme si dát menší náskok. Tak jde se vyrábět!!" Vykřikl Zoltanor a pustil se do práce na stůl si pokládal všechny ingredience a začal s přípravou, i když toho sami nenarobí tolik, stejně jim to pomůže. Už od pohledu šlo vidět, že se v tom oba vyznají a i když přijde 50 neznalců, tak s jejich pokyny to jistě půjde. "Hlavně se ujisti, jestli není něco prošlé.. To by bylo ku*va špatné.." Řekl Zoldan a dále pokračoval v práci.

Gáldhiem

Obzeral som si všetok tovar a privoniava k nemu. No, myslím že by to malo byť v pohode keďže sú to dobre zabalené bylinky. Vytiahol som z vrecka meseč a vysipal ho do osobitnej misky, to bola tá navyková látka. Zoltanovy som ukázal kde to je a pokračoval v práci. Začal som vybaľovať veci keď prišly tý dobrovoľníci a tak sme im zadeľovaly prácu... Jedny pripravovaly fľašky, druhý kotle s vodou, iný drvily bylinky a pod naším dozorom miešaly suroviny... Práca šla pekne rýchlo a faelnir sa množil.... Postupne sme to rozlievaly do fľaštičiek a do každej som pridal štipku návykovej zmesi. Haha, zarobíme na tom a ešte si aj urobíme zákazníkov. Hodiny plynuly a my sme sa postupne blížily ku konci práce. Už ma z tých výparov začínala bolieť hlava ale hlavné bolo že už to takmer máme. Trebalo by to oznámiť generálovy, aby to rozoslal vojakom...

Čas bežal v pevnosti Dar-Dum pomaly. Hodiny sa preťahovali a vojaci boli nervózni. Veľgenerál pripravil výbojnú jednotku, ktorá by poprípade bleskovo zaútočila na katapulty. Inak už bolo všetko pripravené. Hliadky pozorovali južnú stranu, odkiaľ by malo vojsko zaútočiť. Nad ostrov padla tma a spustil sa dážd. Šomranie trpaslíkov bolo počuť kade tade, lebo dážd nemali radi. Zhoršoval viditeľnosť a to o dosť. V takomto počasí by ani nemuseli nepriateľskú armádu vidieť a zrazu by k nim mohli nečakane doletieť ohnivé projektily z katapultov. Veľgenerál ukončil organizáciu celej obrany, nechal vojakov vyčkávať na útok a velenie na chvíľu prenechal iným veliteľom. Išiel sa totiž pozrieť ako pokračujú v práci tí dvaja - Zoltanor a Gáldhiem. Plánoval si pozrieť všetky ich ingrediencie, či neplánujú niečo nekalé. Síce sa v tom až tak nevyznal, ale to neznamenalo, že nedokáže rozoznať nejaké rastliny.

Po ľudoch zatiaľ nebolo ani stopy.

Gáldhiem

Elixíry boly pripravené, zvyšok návykovej látky som odložil spať do vrecúška a vložil si ho vrecka. Vytiahol som fajku, zapálil si a bafkal si z nej. Teraz počkáme kým príde generál alebo pôjdeme za ním ? Smeroval som otázku ku Zolatnovy. K vojakom som sa ozval, Chlapy, keď príde generál bude chcieť vydieť ukážku toho elixíru takže, nejaký dobrovoľníci ? Buď vás zabije toto alebo ľudia, v podstate nemáte čo stratiť. Popod fúzy som sa uškŕňal a žmurkol som na Zoltana. Snáď to výjde a generál nám nadelý peknú tučnú odmenu v zlate a nejaký šľachtický titul k tomu by tiež nebol zlý... Zamýšľal som sa. Lord Gáldhiem, hm to neznie zle. Povedal som nahlas tak aby to počul len Zolt a uškrnul som sa na neho.

Zoltanor


Všechno už se blížilo ke svému konci, Zoltanor ještě vyrobil pár elixírů, respektive drog, tentokrát již však bez návykové látky, co by způsobila problémy. Poté si už jen v poklidu sedl a čekal dokud nepřijde generál, Zoldan musel poslouchat bratrancovi řeči, no nevadilo mu to, jen se usmíval. Do chvíle však uslyšel nějaké kroky směřující dolů k nám.. "To bude šéfiček.. Takže kdo půjde jako dobrovolník? Ukážeme mu, jak naše droga funguje v praxi!" Zakřičel nahlas přes místnost, v tom už dorazil Magal a nejspíše čekal, až mu Gáldhiem a Zoltanor předvedou, že v tom není žádnej podvod. "Jsem popravdě vcelku dosti zvědav, co nám za to Magal dokáže nabídnout.. Nejlepší by bylo, kdyby nás z války propustil.. Nicméně uvidíme.. Taky ještě záleží na výsledku bitvy." Problesklo mu hlavou a podíval se na mokrého generála od deště "Podle toho jak vypadá, soudím, že venku hustě prší.. Hmm.. to je zajímavý.." Pomyslel si Zoldan a poté už jen čekal na slova vyššího.

Magal Tessrin

Zmoknutý z toho blbého dažda som vošiel do katakómb a uvidel, že tam vládne pohodová atmosféra. Bolo tam teplo, pohodlne... vytočilo ma to, lebo ostatní vojaci museli stáť v daždi a nepolaviť pozornosť ani na sekundu. Gáldhiem si bafkal z fajky akoby bol na dovolenke.
Predpokladám, že keď tu tak pohodlne sedíte, všetko je pripravené. Chcem to vidieť na jednom vojakovi... Ganthir, poď sem. ukázal som do davu vojakov.
Jeden z trpaslíkov nesmelo pristúpil ku mne.
Dajte mu ten maglajz čo ste navarili. Ak to bude len nejaká hustá polievka, všetko si sami zjete a vystrčím vás pred brány tejto pevnosti, rovno ľudom do náručia. Môžete len dúfať, že to bude fungovať. nervózne som vyhlásil a spýtavo sa zahľadel na tých dvoch.
Náhle sa zhora ozval krik - v diaľke sa objavili ľudské pochodne po celom obvode planiny. To bolo totižto jediné čo mohli vidieť cez ten dážd. Toľko pochodní mohlo značiť len blížiacie sa vojsko.
Tak do toho, nemáme viac času! zaručal som.

Zoltanor


Zoltanor vyslechl Magala a začal okamžitě jednat bez jakýchkoliv dalších zbytečných slov. Podal tedy flašku Ganthirovi, vojákovi zvolenému Magalem.. "Vypij to.. Stačí jenom trocha.. Potřebujem to vyzkoušet.. Látka zapůsobí až pět sekund po zhltnutí.." Řekl ke všem v místnosti a dodal.. "Tak kdo to chce vyzkoušet? Gáldhieme, bratře... Co třeba ty? Hlavně ho nezabijte, určitě se bude ještě hodit, jen se pokuste Ganthira zranit, to bude stačit." Vydal ze sebe Zoldan a čekal, kdo první vytasí svoji zbraň a zaútočí na něj.. Teď už se jen Gáldhiem stejně jako Zoltanor mohli začít modlit, ať to funguje. Sice všechno připravili přesně podle plánu, nicméně na pochybách by byl v takové situace naprosto každý, ne jen oni dva, i přesto, že mají v sobě trpaslíčího ducha.

Gáldhiem

Tak poďme na to povedal som a nebojácne som vykročil ku Ganthirovy ktorého pohľad sa z nesmelého zmenil na odvážny. Takže to funguje, vďaka predkom.. Vytiahol som spoza pása díku a chytil Ganthirovu dlaň a prebodol ju. Díku som vytiahol a sledoval čo bude ďalej, nejavil žiadne známky bolesti len sa na mňa pozrel a ďalej tam stál, po chvíly zo seba vypustil A čo ďalej ? Uškrnul som sa. Vy to teraz do seba nalogáte a pôjdete zabíjať ľudí. zatiaľ čo mi tu na vás počkáme a budeme istiť tento sklad pred nepriateľom. Vôbec som nechal chu nechať sa tam vonku zabiť.

Magal Tessrin

Nedôverčivo som sa pozrel na tých dvoch. Buď hovorili šaláty alebo mali pravdu. Dúfal som, že mali pravdu. To by nás všetkých zachránilo. Aj keď mi bolo trocha odporné piť akúsi drogu aby sme vybojovali nejaké víťazstvo. Trpaslíci bojovali sami so sebou, nie posilnení nejakou omamnou látkou. Ale takéto časy vyžadujú veľké kompromisy...
Ganthir od Zoltanora dostal fľašku. Do 5 sekúnd? Môže byť...
Vyzval Gáldhiema aby nejako zranil Ganthira. Dúfal som, že ho nezabije. Ganthir sa však už netváril tak ako predtým - teraz mal v očiach niečo iné. Vyzeralo, že to naozaj funguje. Ešte však trebalo potvrdiť, či to len nezlepšuje náladu.
Gáldhiem mu však prebodol dlaň. Ganthir sa na sekundu zaškeril, očakávajúc silnú bolesť, avšak po bodnutí sa zatváril úplne normálne, zároveň trocha prekvapene.
Funguje to...? Naozaj to funguje... možno nás títo dvaja práve zachránili.
Sám som si neplánoval dať nič z tej drogy, na toľko som im ešte neveril.
Vojaci sa začali zbiehať k tým dvom a pýtali od nich dávku. Očividne boli nadšení z toho ako funguje.
Zoltanorovi a Gáldhiemovi som prikývol na súhlas a odišiel z katakómb hore, do reality.
Od veliteľa som sa dozvedel, že vojsko ľudí pripravuje katapulty na streľbu. Zároveň sa opevnili, proti bleskovým jednotkám.
Sviniari.. zašomral som nervózne a vyšiel na hradby. Z katakómb už vyliezali vojaci, posilnení drogou a další tam schádzali. Len som dúfal, že budú môcť omámiť všetkých 1500 vojakov.

Vtedy sa na oblohe objavil prvý zapálený projektil, ktorý smeroval na prvý pohľad na hrad, ale v skutočnosti len dopadol pred hradby... ľudia len skúšali akú potrebujú vzdialenosť. Onedlho budú strielať presnejšie... omnoho presnejšie.

Gáldhiem

Začaly k nám schádzať vojaci a ich rady sa zdaly nekonečné... Boly tu dve rady jeden vchádzal s fľaštičkou v ruke a druhý čakaly kým ju nafasujú. Šlo to pomerne rýchlo, do hodiny by to maly dostať všetci. Bol to stereotyp, jednou rukou som im dával fľašku druhou som si bral ďalšiu. Dolu vchádzaly nervózny trpaslíci hore zatiaľ čo hore sa vracaly bojovníci ktorí si šly za víťazstvom...
Postupne ich začalo chodiť menej a menej, a z bojiska nad nami bolo počuť čoraz vačší rachot.
Keď sme daly fľaštičku poslednému, zvalil som sa na lavičku a vytiahol fajku. Počas jej zapaľovania som začal konverzáciu. Pôjdeme tam hore ? potiahol som si z fajky Alebo ostaneme tu a budeme oddychovať ? Najradšej by som tu ostal, ale nedá mi tu len tak nečinne sedieť kým oni tam hore umierajú...
Nervózne som sa pomrvil a čakal čo povie Zoltan. V každom prípade ak tam hore pôjdeme dúfam že sa dožijeme zajtrajška...