Veľké hry v Morskej Skale

Zoznam postáv
____________________________________

Charn
Galett (25) - kapitán Liany [zabilo ho komando fúrií, pretože bol násilný k ženám]
Eralia (19) - lodná neviestka na Liane [zomrela následkom vážnych zranení pri stroskotaní Liany]
Dalmar (42) - barón a veliteľ útočnej partie [zabilo ho komando fúrií počas prepadnutia v lese]

____________________________________

M'arresh
A'mirala (27) - Sestra Morskej Skaly
Illisa (24) - Sestra Zeleného Oka
Meggar (32) - osobný ochranca a poradca Sestry Illisy
Ikrimah (29) - osobný ochranca a poradca Sestry A'miraly
Pafros (38) - hlavný tréner a mentor v aréne [zomrel pri obrane arény a Sestry Illisy počas útoku baróna Dalmara]
Chifa (35) - veliteľka komanda fúrií [zomrela pri obrane Sestry Illisy počas prepadnutia komandom Sestry A'miraly]
________________
Sej'ai (17) - otrokyňa a zápasníčka, v súčasnosti bez panie
Malia (13) - otrokyňa a zápasníčka v službách Sestry Illisy
Werita (20) - otrokyňa a zápasníčka, v súčasnosti bez panie
Perqus (16) - otrok a zápasník, v súčasnosti bez panie
Risudeon (23) - otrok a zápasník, v súčasnosti bez panie
Cexil (19) - otrokyňa a zápasníčka [zomrela pri obrane arény počas útoku baróna Dalmara]
Maruc (21) - otrok a zápasník [zomrel pri obrane arény počas útoku baróna Dalmara]
Ratell (27) - otrok a zápasník [zomrel pri obrane arény počas útoku baróna Dalmara]
Rufus (14) - otrok [zabila ho Cexil, pretože sa ju pokúsil zmrzačiť]
Lialla (15) - otrokyňa [zabila ju Sej'ai pomocou ozubeného obojku po tom ako utiekla z boja]
Manir (16) - otrok [zabila ho jedna z fúrií pretože bol ako otrok "nepoužiteľný"]
Averton (24) - otrok [zabili ho piráti počas útoku na ich úkryt]
Terewa (22) - otrokyňa [zomrela počas útoku baróna Dalmara na arénu]
Jerevana (24) - otrokyňa [zabili ju piráti počas útoku na ich úkryt]

____________________________________





Sej'ai mohla v momentoch pred istou smrťou premýšľať nad svojím doterajším životom. Ako otrok sa narodila - aj keď v Charne jej kastu nazývali skôr "poddanými" - a ako otrok mala napokon aj zomrieť. Nikto si na ňu nespomenie, do sveta nespraví dieru a do histórie sa nezapíše. Istým spôsobom to bolo oslobodzujúce. Po prvý raz by pocítila mier a pokoj, prvý raz za posledných sedemnásť rokov svojho života, ktorým sa musela plahočiť ako bahnistým močiarom. Nikdy to nemala jednoduché a to sa nezmenilo ani po stroskotaní Liany, kde slúžila ako takzvaná "neviestka," prakticky teda kurva pre námorníkov, pričom jej jedinými starosťami okrem uspokojovania nadržaných chlapov bola príprava jedla a upratovanie paluby. Z jedného otroctva oboma nohami skočila - alebo teda vplávala - do druhého, ale ak chcela prežiť, nemala na výber. Bahnistý močiar nemal konca, nemal žiadneho brehu či kúska suchej zeme, žiadne miesto, kde by si mohla na chvíľu oddýchnuť...
A čo Malia? Sej'ai ju skoro vôbec nepoznala, a pritom ste mali v tejto kobke spoločne umrieť. Prvýkrát ste sa stretli len prednedávnom v boji na život a na smrť, v ktorom Malia síce prehrala, ale Sej'ai spôsobila zranenia blízke smrti, a mimo toho hlbokú a mohutnú jazvu. Možno o nej raz bude hovoriť svojim deťom, ak sa jej niekedy podarí založiť rodinu. Sestra Illisa ju potom donútila rozhodnúť o osude mladej Malie, dievčaťa, ktoré zabilo nejedného protivníka na pokyny svojej panie, a ktoré bolo vlastne stále dieťaťom. V podobnej situácii musela dospieť aj Sej'ai. Ani jedna z vás nemala detstvo, tak to v otroctve jednoducho nefungovalo.
Ale keď ste zahliadli to jasné a prenikavé svetlo, tvár toho muža znalého v umení maggyje, akoby sa samotné Veľké Slnko vodralo do tejto podzemnej hrobky, osvetliac tmavú miestnosť a vaše zhasnuté nádeje na prežitie. Aréna, v ktorej Sej'ai začala svoju cestu touto cudzou krajinou, sa krátko po tom rozpadla. Váš tajomný záchranca sa predstavil ako Ikrimah, no viac vám neprezradil. Kto ho vyslal a ako vedel, kde vás presne nájsť? Malia na tieto otázky našla jednoznačnú odpoveď: maggyja. Tajomstvá mysticizmu boli pre vás neznámou a exotickou veličinou, no ako sa hovorí, láskavosť by sa nikdy nemala odmeňovať nevďačnosťou.

Spoločne s Ikrimahom ste sa po krátkej ceste vrátili za Sestrou Illisou a jej sprievodom - alebo aspoň to čo z neho zostalo. Malia mala povinnosť predstaviť ho svojej pani. Záchrana otroka (a teda majetku) v týchto krajoch znamenala pre dobrodinca istý nárok na odmenu, prípadne nárok na vyplatenie nákladov alebo náhradu škody, ktorú pri tejto činnosti utrpel. Hrdina však zostal skromný a od Illisy nežiadal nič; naopak, len jednoduché pohostenie pri Sestrinom stole, čo mu Illisa z radosťou dopriala. Následne ho ako čestného hosťa pozvala aj do Zeleného Oka, malého mesta, ktorému ako Sestra panovala.
Sej'ai si mohla konečne vydýchnuť. Čas trávila najmä s Maliou, pričom vašou úlohou bolo dohliadnuť na to, aby sprievod neprepadli banditi a dravé zvery, čo znamenalo, že ste mohli byť osamote a trocha sa spoznať. Dalo sa očakávať, že ani život Malie nebol ľahký a obe ste si prešli nehoráznym peklom. Istým spôsobom ju zachránila až Sestra, keď ju zobrala do svojej služby. A tak mladé dievča dúfalo, že Illisa sa rozhodne "zachrániť" aj Sej'ai.

Cestou do Zeleného Oka ste sa na noc museli zastaviť blízko malej osady. Meggar vám neprezradil dôvod tejto prestávky, ale Sej'ai mohla usúdiť, že sa jedná o zdravotné problémy Illisy, ktorým bola svedkom počas úteku z arény. Malia detaily tohto ochorenia nepoznala; vedela jedine to, že Illisa sa občas "nečakane" odoberie do súkromia a Meggar pri sebe vždy nosí rozkladaciu taštičku so striekačkami a množstvom lektvarov naplnených akousi čiernou tekutinou.
Táto nočná pauza sa vám však stala osudnou. Keď Sej'ai v spánku niekto pichol do rebra, uvedomila si, že nad ňou stojí divoká tmavá žena s kopijou v ruke a pohľadom, ktorý jasne hovoril, že ak spraví čo i len jediný pohyb, bude na mieste mŕtva. Nezostávalo jej nič iné než sa vzdať a odložiť svoje zbrane. Malia dopadla podobne. Jednak ste mali obrovské nešťastie, jednak niekto naozaj nenávidel Illisu. Druhé prepadnutie v rozpätí niekoľkých dní? To bolo snáď nemožné. No za krátko ste sa dozvedeli, že o náhodu rozhodne nejde. Fúrie z komanda vás zhromaždili na jedno miesto, spoločne aj so Sestrou. Po Meggarovi nebolo ani stopy - možno padol pri ochrane svojej panie, možno sa vyparil - proti komandu fúrií sám nemal šancu a jeho smrť by bola vskutku zbytočná.
Maggyj Ikrimah sa tentoraz v prítomnosti Illisy predstavil celým svojím titulom ako pravá ruka Sestry A'miraly, na čo Illisa zareagovala súborom všemožných nadávok a prekliatí, snáď všetkých, ktoré v jej rodnom jazyku malofar existovali. Táto zrada ju nielen sklamala, ale aj poriadne nahnevala. Následne vás spútali reťazami a donútili k pochodu smerom kdesi na sever k pobrežiu. Z veľkého hrdinu sa razom stala ohava. Sestry sa zrejme nemohol dotknúť bez povolenia svojej panie, ale to sa netýkalo otrokov a iných členov sprievodu. Akonáhle niekto odvrával, fúrie ho na Ikrimahov príkaz zmlátili do krvi, a ak následkom toho nedokázal tento chudák kráčať, jednoducho mu prerezali šľachy na nohách a nechali ako hostinu pre dravú nočnú zver. Malia si po jednej drzej poznámke vyslúžila nepekný trest - Ikrimah ju schmatol za rameno, poriadne pritlačil až sa jeho ruka rozžiarila pekelným ohňom. To ju po bolestných výkrikoch umlčalo na celý zbytok cesty. Maggyj si to všetko s úškrnom náramne užíval. V bizarnom obrate situácie si Sej'ai a Malia uvedomili, že ako otrokyne nemôžu klesnúť nižšie. Otroci ako majetok len menili "ruky" a stali sa vlastníctvom inej panie. Tá mohla byť väčšmi zhovievavá ako tá predošlá, no sami ste videli čoho je Ikrimah schopný. Na koľko sa poradcovia odlišovali od svojich pánov? Illisa sa občas správala stroho, ale rozhodne sa nevyžívala v zbytočnej krutosti.

Rivalka Illisy - Sestra A'mirala - sídlila v opevnenom hradisku zvanom Morská Skala, ktoré sa v skoré ráno hrdo vypínalo na vysokých skalných útesoch severného pobrežia, a tak sa javilo ako nedobytné - Sej'ai spoznala, že Skala je podobná vyvýšeným opevneniam na pobreží Charnu. Z hradieb tejto pevnosti ste mohli vidieť na míle, najmä kvôli nízkemu "kopcovému" porastu a oblým svahom, ktoré sa rozliehali južným smerom. V blízkosti Skaly sa nenachádzali skoro žiadne stromy.
A že to bolo obdivuhodné sídlo hodné aj veľkomožného charnského baróna. Nie ako tá polorozpadnutá drevená aréna, do ktorej pred dlhými mesiacmi doviedli Sej'ai. Pod útesmi, priamo pod Skalou (pevnosťou) sa rozliehalo nemalé mesto, obklopené poliami na jednej strane a morom na strane druhej. Mohla si len predstavovať ako vyzerá Zelené Oko, ktoré patrilo Illise - no A'mirala sa javila ako mocnejšia z dvoch Sestier. Pozoruhodná aréna Morskej Skaly sa nachádzala v strede prímorského mesta. Bola postavená z bieleho kameňa a asi dvojnásobne väčšia než tá predošlá.
Na hradnom nádvorí už na väzňov čakal uvítací zbor, na čele ktorého stála A'mirala samotná. Po krátkom rozhovore s Illisou si Sej'ai uvedomila, že tieto dve sú si jednou rodinou. Sestry pokrvné a zároveň Sestry v moci. Poznali sa veľmi dobre; tu sa nejednalo o malichernú hádku, ale o dlhoročný boj v rámci rodiny. A'mirala sa vysmiala do tváre svojej sestry, tak ako to dokázali len súrodenci, a priznala sa k dohode s barónom Dalmarom, čo znamenalo, že za útokom na arénu - a smrťou Pafrosa a mnohých iných - stála práve ona. Illisu nemohla dostať doma v Zelenom Oku; nie v bezpečí opevnenia. A tak si trpezlivo počkala až sa Illisa vydá na cestu. V pláne sa vyskytlo pár zádrhov, ako napríklad Meggarova záchrana Illisy (a masaker rytierov), ale situáciu napokon zachránil Ikrimah. Ten sa vydal do horiacich ruín arény a pomocou maggyje zistil, že Malia - obľúbenkyňa Illisy - je v smrteľnom nebezpečí. Ešte predtým než ju zachránil sa tam však objavila Sej'ai, a po chvíli čakania vás vyslobodil obe. Zbytok je história...

Ak ste si neboli istí kto je čiernou ovcou tejto rodiny, nemuseli ste dlho čakať. Vrana k vrane sadá a Ikrimah a A'mirala pri sebe vysedávali skutočne blízko. Rozhodla sa urobiť vám zo života peklo (akoby peklom už nebol predtým) a rovno začala Illisou. Priamo na nádvorí sa do nej pustila ako zviera a za krátko svoju sestru dobila a dokopala tak brutálne, že bolo divu či to vôbec Illisa prežije. Z jej tváre a tela tiekli potoky krvi, zatiaľ čo sa váľala v blate a snažila sa bezmocne vstať. No dochádzali jej sily. A'mirala niekoľkokrát dupla po jej nohe, na čo sa ozvalo hlasité a nechutné praskanie, a hradisko preniklo srdcervúcim krikom Illisy. Ikrimah sa len prizeral s potmehúdskym úsmevom. A'mi zo svojej sokyne stiahla zničené a špinavé šaty a pretočila ju na chrbát. Následne jej uštedrila niekoľko kopov medzi prsia a Illisa na chvíľu prestala dýchať. Dusiac sa zúfalo chytila za hruď, a napokon ju odrovnal silný kop rovno do tváre, rozbitého nosa a zničených pier. Fúrie ju potom v bezvedomí schmatli zo zeme a niesli kamsi do priestorov hradiska.

Zbytok sprievodu sa bitke ku šťastiu vyhol. Ozbrojenci vás popohnali do hradného podzemia, do chladných katakomb, kde ste všetci dostali ostené obojky. Sej'ai tieto veci poznala dôverne - na krku ich mali všetci členovia skupiny, ktorú viedla počas útoku na úkryt pirátov, a mala ich aktivovať, ak sa niekto rozhodol z boja zutekať. Do hrdla sa po stlačení západky na ovládači - diaľkovo - vysunulo niekoľko ostrých čepelí, ktoré otroka okamžite usmrtili. Sej'ai predsa musela Liallu takýmto strašným spôsobom popraviť.
Muži vás následne bez slova hodili do hromadných žalárov. Kapitán stráží vám len pripomenul, že ste sa stali väzňami Sestry A'miraly a váš osud leží len a len v jej rukách. Znamenalo to, že kedykoľvek môžete zomrieť.
A tak sa začalo dlhé čakanie. V žalároch ste si odsedeli najmenej tri týždne, pričom len raz za čas niekoho v putách zobrali a viac ste ho nevideli. Katakomby boli naozaj rozľahlé, a v poslednom týždni sa k vám pridalo niekoľko tuctov nových väzňov - boli to hlavne bojoví zajatci a otroci z blízkych miest a dedín. Zo všetkého sa zdalo akoby A'mirala hore viedla otvorenú vojnu. Jediné informácie ste dokázali pochytiť pozorným odpočúvaním strážnikov, ktorí sa občas o tejto téme potichu zhovárali, a od väzňov samotných - tí na A'miralu nenašli dobrého slova, pretože podľa ich slov boli jej útoky celkom bezdôvodné. Ale pravdu povediac, nižšie vrstvy len málokedy mali dostatočný politický nadhľad na zhodnotenie vojnových dôvodov.
V žalároch ste nemuseli trčať celý deň. Pravidelne vás púšťali na čerstvý vzduch, dokonca vám povolili aj trocha trénovať, no jedlo bolo strašné (zrejme len kuchynské zbytky) a voda smrdela ako hnoj. Neraz vás obľahli nepredstaviteľne kruté žalúdočné kŕče.
Netrvalo dlho kým sa naskytlo niekoľko zásadných otázok - prečo A'mirala drží toľkých väzňov naraz, a prečo po tak dlhý čas? Prečo vás jednoducho nezabije?

____________________________________

Odpovede na otázky, ktoré vám nedali riadne zaspať, sa jedného dňa zodpovedali celkom samé. A malo to byť práve dnes.
Posledné upršané dni ste všetci strávili zatvorení vo svojich hnusných žalároch, kde jedinou zábavnou činnosťou bolo pozeranie sa na kamenné steny, počítanie mŕtvych múch na okenici zamrežovaného okna a chytanie krýs. Konverzačné témy ste už dávno vyčerpali, a navyše ste tu nemali žiadne súkromie - v jednom priestornejšom žalári posedávalo aspoň zo desať osôb. Po troch týždňoch vo väzení sa niektorí skoro zbláznili, a Malia nebola výnimkou.
Ale počasie sa konečne umúdrilo a Veľké Slnko vás oslobodilo spod utrpenia toho zatuchnutého a vlhkého vzduchu podzemia. Táto časť dňa sa nedala ničím nahradiť. Bolo to jediné svetlo, jediný dôvod, prečo ste sa tam dole ešte navzájom nepozabíjali. Malia sa s prekríženými rukami opierala o mohutnú skalu a zamyslene hľadela kamsi za obzor, za ďaleké kopce. Rada by sa pozerala na more, ale z tejto strany ste naň nemali výhľad. Väzenský výbeh sa nachádzal v zadnej časti hradiska, rovno v tieni jeho hradieb. Možno by mala trénovať, tak ako niektorí zajatci, ale dnes na to nemala náladu. Malo vôbec nejaký zmysel udržiavať sa vo forme? Aká bola šanca, že sa vám podarí uniknúť? Pohľadom sa v dave pomedzi desiatkami otrokov a väzňov snažila nájsť svoju jedinú kamarátku Sej'ai, ktorej prítomnosť ju ako jediná vec na svete udržiavala pri rozume.

Sej´ai

Posledných pár týždňoch bolo.. no zaujímavých. Keď som sa nad tým tak zamyslela, tak to bola irónia osudu. Síce som sa nachádzala vo väzení a človek si nikdy nemohol byť istý, či sa ho niekto nerozhodne popraviť ale.. na druhú stranu to bolo asi najpokojnejšie obdobie za celý môj život. "Nemusela" som robiť nič, no na druhú stranu veľa vecí stálo úplne za hovno. Chýbalo mi jedlo, ktoré sme dostávali v aréne.. no keď som si to tak zobrala, to bol asi jediný rozdiel ktorý som teraz videla. Stále som bola niekde zavretá. či už to bola loď, aréna alebo teraz .. toto. Ani som sa nemohla hnevať na rivalku sestry, ktorá si ma chcela zobrať pod seba. Ešte som si viac menej pamätala prvý deň, keď sme sem prišli a to čím si musela prejsť no.. ja som vtedy necítila žiadne emócie, ani teraz.. len ma to mrzelo kvôli Malii, keďže tá svoju pani úplne zbožňovala.

Chodila som po rozmočenej zemi a v rukách som si pohadzovala malú skalu. Bolo to cvičenie, ktoré ma v aréne naučil Pharos. V podstate len niečo, čo som mohla robiť na samotke, len tak z nudy. Vyhodila som si vždy skalu do vzduchu a ako začala padať, druhou rukou som sa ju snažila rýchlo chytiť, ako keby som tým imitovala úder. No dlho mi to nevydržalo a len som s nechuťou do kameňa vrazila, až sa odkotúľal niekam, odkiaľ som ho nemienila zdvihnúť.
"Ešte pár dní.." Začala som sa naťahovať, zatiaľ čo som pomaly kráčala ku Malii. ".. a dosť možno ma mrdne." Oprela som sa o skalu vedľa nej, no hneď na to som sa zviezla na zadok a len som lenivo oprela hlavu dozadu.
"Chceš si zahrať Tok?" Tok bola hra, ktorú som jej pred pár dňami predstavila. Hrávali ju námorníci.. a moc k tomu človek nepotreboval, pár mincí, prípadne kamene. Bola to nuda, ale bolo to lepšie než tá nuda, ktorú som zažívala teraz. ".. alebo čokoľvek?" Dodala som a aj to vyzeralo tak, že sa zasmejem.. sucho.. ale nakoniec sa tak nestalo. Bola som ako vygumovaná.

Malia kamarátke venovala krátky úsmev, ale na viac sa nezmohla. Nebola nahnevaná, na to už nemala dostatok síl a vôle, ale skôr pokorená a nemotivovaná, skoro až v hlbokej depresii. Služba Sestre vkladala do jej života zmysel, účel, ktorý po väčšinu svojho detstva nedokázala nájsť. Sej'ai sa nemohla diviť, že ju Malia tak zbožňovala. Nebyť Illisy, mladé dievča by už dávno nežilo. A bolo jedno, že sa stala otrokom. Otrok v službe dobrej panie bol podľa nej slobodnejší než človek chudobný, ale skutočne voľný. Za kvalitnú službu Malia získala relatívne bezpečie, dobré jedlo, kvalitný oddych, tréning a príjemnú spoločnosť - čo viac potrebovala? No ani po týždňoch nedokázala zabudnúť na to čo sa stalo na nádvorí. Tvár svojej panie vtedy cez prúdy krvi nedokázala rozpoznať. Tá jej skurvená sestra ju skoro zabila, a ešte sa pritom usmievala. V tom mohla nájsť svoj nový cieľ. Ak Illisa ešte žila, zachrániť ju za každú cenu a zabiť A'miralu, rovnako krutým spôsobom ako sa správala k svojej pokrvnej sestre. A následne aj toho bastarda maggyja, ktorého meno zabudla.
"Pár dní, a pri prvej šanci zapichnem jedného z tých hajzlov." Pohľadom naznačila na skupinu strážnikov, ktorí pozorne sledovali húfy zbedačených a zúbožených väzňov. Pokusy o útek tu boli na dennom poriadku, ale vždy sa skončili smrťou daného zúfalca alebo zúfalcov. Ak ste sa aj prebili cez dlhočizné kopije strážnikov, na hradbách postával zo tucet kušiníkov - a tí sa len málokedy netrafili do svojho cieľa. Znechutene si odpľula na zem, ale návrh na hru Toku jej aspoň trocha zlepšil náladu. Bola to pomerne jednoduchá hra, pravidlá pochopila rýchlo, a hlavne to bola aktivita, ba aj nudná, čo znamenalo, že sa nemusí niekoľko hodín pozerať na kamennú podlahu alebo kamennú stenu v žalári. Čokoľvek bolo lepšie než sa topiť vo vlastných myšlienkach.
"Čo myslíš že s nami naozaj plánujú urobiť?" Spýtala sa Malia už tradičnú otázku počas hry, akoby ste sa nad tým nezamýšľali deň čo deň. Teórií od výmyslu sveta bolo v žalároch dosť, ale podklady a dôkazy žiadne. Niektorí sa domnievali, že vás pošlú rovno na nebezpečné práce (púštne karavány alebo bane), možno do bojov ako zálohu, prípadne bojovať do arény, dokonca ste sa mali stať ľudskou zásobou pre experimenty toho pomäteného maggyja. Ale Sej'ai len včera v noci začula vzdialený rozhovor dvoch strážnikov, ktorí sa tešili na akúsi veľkú udalosť a z ich opisu usúdila, že sa jedná o nejakú zábavu či festival.

Sej´ai

"Povedz mi o tom.." Sucho som sa zasmiala a len som sa začala venovať hre, teda najprv ju trebalo pripraviť ale.. naozaj to bola jednoduchá záležitosť. Môj vzťah s Maliou sa.. ak už nič iné tak zlepšil. Aj keď sme si navzájom dosť zavarili ako po fyzickej stránke, tak aj niečoho, čo nám teraz bolo úplne na prd - reputácii, teraz sme patrili asi k najlepším priateľom. Síce som stále na nádvorí stretávala aj moju starú bandu no skôr som sa rozprávala práve s Maliou, ona tu moc takých kamarátov nemala. Možno späť v Zelenom oku no nie tu. Navyše bola mladšia a aj keď v boji sme si boli viac menej rovné, ja som bola viac skúsená v iných veciach. Predsa len som žila o pár rokov dlhšie a tak som v tomto kamarátstve skôr pôsobila ako taká morálna podpora. 

"Niečo, z čoho budú mať profit. Aspoň tak by to bolo v Charne no tam neexistujú tak úplne otroci, aspoň nie v pravom slova zmysle.." Zamyslela som sa a len som na chvíľku pohľad uprela na lukostrelcov, ktorý postávali na hradbách. Rozhodne sa odtiaľto neoplatilo utekať. "Možno sa chystá nejaký trh.. kde nás budú chcieť rozpredať." Zamyslela som sa. "Osobne by som radšej skončila v aréne než kdekoľvek inde.. mala som to tam rada." Priznala som. A tiež som si myslela že to tak aj skončí. Predsa len sme boli bojovníčky, aspoň ona a ja. Navyše baby.. a zo skúseností som vedela, že na nás sa jednoducho pozerá lepšie čisto z eh, iných dôvodov, než na mužov. Aj keď oni mohli byť fyzicky viac akčnejší a agresívnejší. No tieto názory som si na teraz nechala pre seba.

Myšlienka na otrocký trh Maliu desila. Okrem toho, že by musela isto odísť od Sej'ai a z blízkosti Sestry, ktorú by potom už nikdy nemusela nájsť, ju mohol kúpiť niekto naozaj odporný a krutý. Pravda, v tejto situácii by sa dostala do vlastníctva horšej osoby akou bola Sestra A'mirala len ťažko, no ľudská zlosť a skazenosť nemala konca. Nech ste boli na tom akokoľvek zle, vždy to mohlo byť horšie.
"Dúfam, že nie. Ak by nás rozdelili, asi by som si podrezala žily. Alebo si rozbila hlavu na kameni." Prehodila nonšalantne Malia, akoby ste sa zhovárali o celkom bežnej záležitosti, a nervózne hodila kamienkom do zeme. Sej'ai bola v tej hre dobrá - koľkokrát ju asi počas svojich námorných čias na hrala?
"Veruže. V aréne by som aspoň mohla niekoho rozsekať." Pohľadom zavadila o zbrane strážnikov a na chvíľu ju premkla chuť spraviť niečo naozaj hlúpe. Predstavovala si, ako tomu vysokému chlapovi vezme dýku spoza opasku a bodne mu ju rovno do krku, potom schmatne jeho kopiju a druhému prekľaje srdce. V tom momente by sa do jej lebky zapichol šíp z kuše, a ona by sa mŕtva zrútila na zem. Stále väčšia zábava ako tu sedieť a nudiť sa. Neurobila to len kvôli Sej'ai a svojej pani. Dva jediné dôvody prečo v tejto chvíli ešte žila a plahočila sa týmto utrpením.
Na ramene náhle pocítila pálčivú bolesť. Ten bastard ju tam svojou plamennou rukou poriadne spálil, kvôli čomu neprespala niekoľko prvých nocí v žalári. Ruku mala vtedy celé dni priloženú na studené kamene; dokonca aj strážnici sa zľutovali a dovolili jej to zranenie vyčistiť - no to skôr pre hrozivý smrad, na ktorý sa neustále sťažovali ostatní väzni a bolestné stony v trhavom spánku. Ale v ruke stratila cit, prakticky ju nemohla pri tréningu ani používať - alebo len z veľkými bolesťami. Aj tomu maggyjovi plánovala bodnúť dýku do... nie do krku, ale medzi nohy. Tak ako si zaslúžil.
Sej'ai hru znova vyhrala a Malia sa bezvládne zvalila na piesčitú zem.

Po ukončení vychádzky vás ako zvyčajne mali stráže odviesť do katakomb a tam hodiť naspäť do žalárov, no dnes sa tak nestalo. Namiesto toho vás zavelili do radu a popri hradbách ste sa vydali k hlavnej bráne hradiska. Ozvalo sa niekoľko prekvapených hlasov, ktoré strážnici pomocou svojich ostrých bičov rýchlo umlčali. Zmätený a vystrašený dav väzňov dotiahli na nádvorie Skaly, kde na vaše prekvapenie čakali desiatky nových zajatcov, ešte stále v putách a reťaziach. Sej'ai ich počet dokonca mala problém prepočítať; bolo vás tam natlačených najmenej dve či tri stovky. V takomto počte by ste mohli započať vzburu, ale proti toľkým ozbrojencom ste nemali šancu. Na okrajoch nádvoria stáli v pohotovosti elitné komandá fúrií a celé kohorty mužských vojakov v segmentovanom pancieri, a na hradbách kŕdle stepných lučistníkov a kušiníkov. Jeden pokus a všetci otroci by ležali mŕtvi na zemi v priebehu krátkej chvíle.
Hradiskom sa znenazdania ozval prenikavý zvuk vojenskej trúby, ktorý dav otrokov efektívne utíšil, a na vyvýšenú drevenú tribúnu v prednej časti nádvoria vykročilo niekoľko osôb. Nebola medzi nimi Sestra, ani nikto zjavne dôležitý - skutočný ruch ste až teraz začuli z mesta pod hradiskom - dvíhajúca sa vlna tisícov hlasov ľudí, zvierat, kočov, zvukov všemožnej aktivity, ba sa to tam muselo zmeniť na obrovské trhovisko. No potom na pódium za vojakmi a ženami vystúpil váš obľúbenec Ikrimah. Maliou v tom momente trhlo, ale ovládla sa. Od tribúny ste boli ďaleko a navyše by sa k nemu musela prebiť masou zajatcov.
"Otroci! Naslúchajte! Isto sa podivujete prečo sme vás tu zhromaždili v takomto... bujnom počte. Nebudeme vás ďalej dráždiť. Ale vedzte, že dnes sa vám dostalo obrovskej, výnimočnej pocty. Naša velebná Matriarcha, nech jej Veľké Slnko a Žltá zem dopraje, na pozvanie vznešenej Sestry A'miraly oficiálne v Morskej Skale vyhlásila Veľké hry. A vy... vy ste účastníkmi týchto hier!" Vyhlásil s úsmevom, pričom sa zdalo, že po poslednej vete očakával v dave výbuch bujarej radosti. Nestalo sa tak. Len máloktorí z vás to pociťovali ako "poctu." A domáci vedeli čo Veľké hry obnášajú - smrť stoviek ľudí, samozrejme z väčšej časti otrokov ako nedobrovoľných účastníkov. Netrvalo dlho kým sa nespokojným otrokom táto informácia uložila do hlavy. Viacerí sa začali rozkrikovať a všemožne urážať Matriarchu či Sestru a niektorí sa podujali na hádzanie kamienkov smerom k pódiu. Do davu vošlo niekoľko obrnencov a vzbúrencov rýchlo spacifikovali.
"Konečne." Obrátila sa Malia s povzdychom na Sej'ai. Kamarátke nudný pohľad na život skutočne nemohla vyčítať. Radšej chcela zomrieť v boji ako odschnutím kdesi vo vlhkom žalári.

Sej´ai

Jej slová neboli ničím novým, respektívne nie pre mňa. Koľko krát som si hovorila, že niečo podobné spravím na lodi? No vždy som bola príliš posratá na to, spraviť takýto krok. Dnes som bola rada, že som to nespravila. Len som jej jeden kamienok hodila do čela, nie moc silno, no dosť karhavo som sa na ňu pozrela.
"Mali... Ako mŕtvola sa nikomu nepomstíš..." Poznamenala som sucho a ďalej som sa venovala hre, v ktorej som no.. pochopiteľne bola lepšia než ona. Neznamenalo to, že som ju plánovala vždy rozdrtiť, skôr som si to užívala.
"Moje slová.." Uchechtla som sa a len o pár nádychov na to, hra skončila. Videla som na nej, že má zas problémy s rukou. Ktoré reálne nikdy neprestali. No nevedela som čo s tým spraviť. Úprimne na tom nebola z môjho pohľadu dobre. Videla som čo robili v tej starej zatuhnutej aréne s niekým, koho nepovažovali za užitočného a to vyzerali civilizovanejšie než títo tyrani.

Keď sa nám skončila vychádzka, k môjmu.. a nie len môjmu prekvapeniu, nás nezavreli späť do žalárov. Vyviedli nás niekam inam. Ak by som to mala nejako popísať, tak by som to pomenovala nádvorie. Bol tam už tak dosť veľký zástup iných otrokov a naša skupina sa k nim v podstate len pridala. Vyzerali oveľa čerstvejšie než mi. Bolo nás tu dosť na to, aby niekoho mohli napadnúť vtipné myšlienky a tak som sa držala v blízkosti Malii. Ona bola niekedy expert na blbé myšlienky. 
"Oh nie tento idiot.." Zamrmlala som v Charnčine, keď k nám prehovoril Ikrimah a radšej som jednu ruku položila na zdravé rameno Malii, aby ju fakt nenapadla nejaká blbosť. Začala sa nebezpečne rozhliadať a vedela som si živo predstaviť, prečo.
Jeho slová sa mnohým nepáčili. Veľké hry znelo ako niečo.. väčšie, než môj zápas v aréne. No mňa to celkom potešilo. Predsa len som posledné mesiace bojom žila a smrti som sa až tak strašne nebála. Bola som jej vystavená už toľko krát.. a teraz ma tu žiadny vyhladovaný medveď nečaká nie? Mala som si vtedy radšej zobrať kopiju.. Prebehlo mi hlavou pri spomienke na moje problémy s medveďom.

Veľavýznamne som sa pozrela na Mali, bol to ten pohľad na štýl "viem že si navzájom budeme kryť chrbát", alebo niečo na ten štýl. Neverbálna komunikácia nebol až taký problém, ak ste s niekým boli každý jeden boží deň, celý deň, posledný mesiac. "Ey no ták.." rozčesala som jej vlasy a len som sa zasmiala. "Týmto sme doteraz žili, ak toto nie je naša šanca.." Bolo vidieť, že ma správa o hrách potešila. Krviprelievanie pre mňa znamenalo len viac mŕtvych ľudí na jednom mieste, než zvyčajne.. kým som medzi nimi nebola ja..

Malia sa odmlčala a úporne premýšľala na čo všetko si o hrách vie spomenúť. Nikdy sa ich síce nezúčastnila ako diváčka, aj napriek tomu že to v krajine a dokonca aj celkovo na kontinente bola veľmi častá a obľúbená udalosť. Illisa ich nikdy nemala príliš v láske. Považovala ich skôr za pochabý masaker slabých a neskúsených než sa zmysluplný boj. V aréne vždy aspoň bojovali osoby, ktoré boli na tento účel špeciálne vybraté. Nie niekto kto sa nikdy nechytil zbrane. Boje v aréne tiež neboli väčšinou dobrovoľné, ale šancu tam mal každý. Ale v tejto hromadnej bitke? Ani náhodou. Ak ste nemali spojencov alebo nespolupracovali, nedokázali ste dlho prežiť. Sej'ai našťastie z väzňov poznala asi troch otrokov, ktorí boli jej kolegami v tej všivavej drevenej aréne. Malia si uvedomila, že piati máte naozaj dobrú šancu prejsť prvým kolom a postúpiť ďalej.
Ikrimah pokračoval vo svojom prejave a Malia mu znova venovala svoju plnú pozornosť. Toho muža nenávidela, ale tieto informácie boli životne dôležité. Máloktorý z otrokov mal podobný náhľad na hry, čo vôbec i len nejakú znalosť o nich. V kruhoch vysokých rodín sa o nich často diskutovalo a Malia približne tušila čo sa bude diať. A bolo to zlé. Naozaj zlé.

Po radostnom oznámení sa všetci otroci museli vrátiť do žalárov, ktoré boli teraz natlačené do popuku. Mnohých väzňov museli vtesnať do klietok, ktoré dovliekli na nádvorie alebo do katakomb, prípadne viacerých reťazami pripútali k stenám alebo stĺpom ako besné psy. V takýchto počtoch už nedokázali ani strážnici udržať pokoj, a medzi otrokmi sa strhlo niekoľko šarvátok. Tie sa neraz zmenili na krvavý konflikt a bolo rozumné sa do nich nezapájať.
V chladnej cele, kde ste boli natlačené s ďalším tuctom žien, ste si spoločne s Maliou našli tmavý roh, ktorý jej kamarátka vybojovala jediným výhražným pohľadom. Bolo to vlastne smutné. Pomedzi vami sa tu nachádzali desiatky sedliakov a "mierumilovných" ľudí, a tí v nadchádzajúcom boji na život a na smrť nemali šancu prežiť dlho. Predsa len, ak sa niekto zľakol 13-ročného dievčaťa? Pravda, Malia dokázala vyzerať vskutku krvilačne a nebezpečne.
"Pozri, bude nás tam niekoľko stoviek a... ja neviem ako to vysvetliť. Je to obrovská mela. Robia to zvyčajne na veľkej ploche - niekoľko míľ do každej strany. Určite tam budú aj lesy, roviny, kopce... vieš, pre "rozmanitosť hry." Nás tam vpustia na okraji... a možno začneme v strede. Nemusia nám dať nič, ale niekedy majú všetci zbrane. Našou úlohou je hlavne prežiť." Snažila sa Malia osvetliť situáciu svojej kamarátke, ktorá o podobných "hrách" nikdy ešte nepočula. V Charne to rozhodne nebolo kultúrnou záležitosťou ako v M'arreshi a severnom Nuadhe. Ten bastard vám však ako účastníkom nepovedal tie najzásadnejšie informácie. A prečo? Pretože pre divákov bolo viac zábavné sledovať ako sa vy chudáci prispôsobujete situácii, prípadne panikárite a robíte hlúposti. V tme vás ponechali schválne.

Sej´ai

Bola som celkom v tme. No keďže Malia pre teraz len počúvala, tiež som ostala ticho a snažila som sa nasať čo najviac informácií. No pravdepodobne mi lepším zdrojom stále bude Malia. Niekedy to mali cudzinci jednoducho ťažšie. Netrvalo až tak dlho, kým nás odviedli späť do žalárov. Tie však teraz boli preplnené do nepoznania. Sotva sa tu dala udržať nejaká morálka, v podstate si tu každý mohol robiť čo chcel a strážnici s tým mohli niečo spraviť len zriedka. Bolo na čase sa utiahnuť niekam stranou a do ničoho sa nepúšťať. V ženských celách to nebolo o nič lepšie, než kdekoľvek inde. S Maliou sme si obsadili tmavý kút, kde sme sa znova pustili do rozhovoru.
"Hmm, znie to ako sranda." Poznamenala som trocha sucho. Úprimne zo mňa nejaké nadšenie opadlo. No stále lepšie ako neustále trčať v žalároch. Skôr sa mi nepozdávala myšlienka, že sa čisto teoreticky môžeme ocitnúť v situácii ktorá sa jednoducho nedá za žiadnych okolností zvládnuť. Mohli sme byť s Maliou akokoľvek dobré ale ak si nás vytipuje skupinka desiatich, čo nám ostávalo robiť iného, než útek? Poškrabala som sa pri premýšľaní na nose. "Arrrh.." Pošúchala som si spánky. Nebolo to bohvie čo ani kvôli tej jej ruke. 
"Myslíš že nás na začiatku nejak rozdelia? Náhodne? či to je zbytočne veľa práce?" Len som nechcela skončiť niekde úplne inde než ona. Na koho iného som sa mohla spoľahnúť? Ešte tu síce boli chalani z arény ale u nich to bolo také.. no na hrane. Moc som sa s nimi nerozprávala. Predsa len som z arény so sestrou utiekla, zatiaľ čo oni tam bojovali. Mohli sa na mňa pozerať skrz prsty.

Sej'ai nadhodila veľmi dobrú otázku; niečo také Maliu ani nenapadlo. V prípade rozdelenia by ste sa museli nejako nájsť, ale to pri toľkých súťažiacich bolo takmer nemožné. Malia bola schopná rýchlo behať, ale stálo by to za také vyčerpanie? A dokonca by vôbec nemohla vedieť kde Sej'ai vošla do hry. Ona si sama s tou rukou príliš nefandila. Či chcela alebo nechcela, v tomto boji potrebovala niekoho pomoc. A to ju vskutku hnevalo.
"Dúfam, že nie. Snáď..." Odvetila Malia neisto, pretože odpoveď nepoznala. Odpoveď nemala na žiadnu z otázok. A to z dobrého dôvodu.
"Sej, najväčší problém je ten, že každé Hry majú rozdielne pravidlá. A dokonca aj iné kategórie. To všetko určuje organizátorka, v tomto prípade A'mirala. Nech by som sa zúčastnila všetkých Hier za posledných desať rokov, je mi to na nič. Pre divákov to má byť prekvapenie, zábava, chcú niečo nečakané a nové, svieže. A pri A'mirale si môžeš byť istá, že jej verzia Hier bude kru... no, viac krutá ako zvyčajne." Vysvetlila Malia nepríjemnú situáciu v ktorej ste sa teraz nachádzali a ktorá sa dala jedine definovať ako obrovská šlamastika.
"Ale som rada, že nás nedotiahli na Slncové hry. Tie... tie by sme určite nezvládli. Vyhlasuje ich Matriarcha a konajú sa len každých pár rokov. Tieto "Veľké" sú popravde menšie, len provinciálne. Vieš, do Slncových sa prihlasujú aj dobrovoľníci, skutoční profesionáli, ktorí chcú legálne masakrovať kopy chudákov." No ak ste sa obzreli okolo, v dave väzňov ste poľahky zahliadli tucty vojakov, ktorí sa tu zrejme ocitli ako vojnoví zajatci. Z odpočúvania strážnikov sa dalo usúdiť, že Sestra A'mirala sa spoločne s ďalšími spojencami v posledných týždňoch zúčastnila bojových výprav, ktoré pre ňu museli skončiť úspechom, pretože Veľké hry sa mohli konať len v období mieru.

Sej´ai

Príliš ma jej neistota nepotešila, no nemala som jej to za zlé. Zatvárila som sa kyslo no.. naučila som sa tak nejak počítať s tými najhoršími možnými možnosťami. Keď sa človek pripravil na to najhoršie, tak ho až tak veci nevedeli zaskočiť. No tu sa mi tie "zlé" scenáre moc nepáčili.
"Tak.. aspoň budú ostatný minimálne tak zle pripravení, ako mi." Poškrabala som sa vo vlasoch a len som sa trocha zamrvila. Aj keď sme mali obsadený roh cely, stále to tu bolo celkom tesné.. nehovoriac o smrade..

"Na ďalšej vychádzke sa odo mňa moc nevzďaľuj, preberieme nejaký.. plán. Môžme kontaktovať aj mojich známych." Navrhla som jej. Nenazvala som ich moc priateľmi lebo by to bolo trocha silné slovo. Predsa len, keby že nás proti sebe postavia, nikto z nás by necúvol a nenechal sa tým druhým zabiť. A asi by nás to až tak nezasiahlo. Teda aspoň mňa nie. Bol to krutý svet, priateľstvá boli skôr výnimočnosťou než danosťou.
V hlave sa mi ale nejaký plán formoval. Predsa len to prvé kolo bola čistka a nikto kto mal nejaké bojové skúsenosti či už z arény alebo z vojny, by si schválne nevyberal súperov ktorý pre neho predstavujú hrozbu. To som mala v pláne využiť a jednoducho sa zamerať na .. slabých ľudí. Človek ich vedel rozoznať ani nie tak z ich telesnej stavby, ale skôr z toho ako sa hýbali, ako sa tvárili.. ako reagovali na agresivitu. Tie ženy ktoré nám uvoľnili miesto pri rohu po tom ako na nich zagánila Malia pravdepodobne zomrú veľmi rýchlo.