Vernosť a zrada

Zdalo sa že úsmev ktorý na ňu Valeris vyčarila ju nahneval ešte viac, a tentoraz ju už posotila. Neprestávala s osočovaním, pričom jej prstom pichala do hrude a Valeris sa dozvedela o sebe také veci, o akých nikdy nepočula.
''No čo sa smeješ, ty... ty štetka!'' Kričala zatiaľ čo ste pomaly vstupovali do uličky, v tejto chvíli ste už boli mimo dohľadu väčšiny ľudí. A tí čo by niečo mohli vidieť sa o vás nezaujímali.
''Ktorého draka si pošukala, hm?! Toho.. Sena či Meraza?'' Manžel sa ani nebránil, bez odporu len kráčal za svojou ženou, a tváril sa znudene, možno mierne zahanbene za jej správanie, no podľa jeho pohľadu to bola bežná vec.

Ustúpila som znova o pár krokov dozadu a keď už som si bola naprosto istá, že nás nikto nevidí, rukou som spoza chrbta vystrelila priamo oproti žene a mužovi. Vlastne obe, keďže som mala viac cieľov. Nemyslela som si, že sa proti mne budú vedieť brániť. Ani poniektorý mágovia to nevedeli, keďže bol tento typ mágie odsudzovaný ešte pred kalamitou. Ako som už ale spomínala, nechcela som ich zabiť. To by bolo moc veľa otázok. Len ich nechať v .. bezvedomí. Nič si nebudú pamätať a najbližší týždeň ich bude neskutočne všetko bolieť.. plus im týmto pravdepodobne skrátim dĺžku ich života, respektívne toho prirodzeného. Nič príjemné ale, bol to spôsob, akým som sa živila. Spôsob, ktorý ma naučil majster.

Títo chudáci sa nemali ako brániť; a tak sa stalo presne to čo Valeris chcela. Na moment ich ovládla maggyja, zastavila vyčínanie ženy a z ich úst sa spustil úpenlivý krik, ktorý však nikto (pravdepodobne) pre hluk na námestí nezapočul. Za krátko spadli na zem, priamo do blata, v bezvedomí. Energia vošla do Valeris. Bol to extrémne dobrý pocit; skoro akoby zobrala silné drogy. Na tejto činnosti sa veľmi ľahko dalo stať závislým.
Stráže sa bitku snažili rozohnať, no nie celkom úspešne. Ten chaos sa Valeris netýkal; stále mala nájsť miestneho mága.

Valeris

Najprv som sa odtiaľto o niečo vzdialila. Nepotrebovala som, aby ma tu niekto objavil pri dvoch ľuďoch v bezvedomí, aj keď ak by to neboli práve tí dvaja z vchodu, asi by som nejak vedela vysvetliť že odpadli.. trebárs od nedostatku vody. Potĺkala som sa teda ulicami znova zahalená len kapucou a snažila som sa mága nájsť. Najprv len očami, no po tom som sa rozhodla, že sa ho skôr pokúsim vycítiť. Možno sa neskrýval, kto by sa aj dokázal skrývať stále. Teda ak nemaj nejaký artefakt alebo nejakú magickú pomôcku, ktorá mu v tom pomáhala.

Problém nájsť ho nemala, mág sa rozhodne neskrýval. Valeris mohlo prekvapiť že sa nenachádzal v meste, ale skôr pod ním, v akýchsi katakombách. Nešlo o nejakú vežu, v ktorých mágovia tak radi prebývali. Pravdepodobne býval v nejakej zatuchnutej pivnici, kde mal pokoj od ľudí a záležitostí mesta, napríklad takých na akú narazila Valeris.
Vstup do jeho komnát bola prakticky diera v zemi, mohlo dokonca ísť o starú kanalizáciu. Ako sa blížila k dverám, ktoré za ním viedli, musela si spomenúť na slová majstra. Mala byť nanajvýš opatrná, existovala len jediná šanca na úspech. Ak mág získal nejaké podozrenie čo by v skutočnosti mohla Valeris byť (a o čo jej v skutočnosti ide), celé by to padlo. Trpezlivosť bola dôležitá. No hlavný cieľ zostával - zistiť jeho tajomstvo.
Muž stál chrbtom k Valeris, nevidela jeho tvár. Dvere poriadne zaškrípali, no on sa ani neotočil. Na stole niečo robil, upratoval, organizoval a zdalo sa že je poriadne zaneprázdnený.
''Prepáčte, mám kopu roboty. Ak ste tu ohľadom mŕtvych na poli, proste ich zatvorte do kôlne, poriadne zaklapnite a čakajte kým sa dostavím. Hlavne sa ich nesnažte spáliť.'' Povedal v rýchlosti a stále sa neotáčal.

Valeris

Vycítila som ho. Nevyzeralo to tak, že by sa snažil svoju prítomnosť skrývať. Pravdepodobne ani nečakal, že by tu mohol naraziť na nejakého iného mága. No teraz na tom nezáležalo. Vstúpila som do tejto.. kanalizácie, alebo z čoho si svoj úkryt spravil. Rozmýšľala som nad rôznymi možnosťami, ako k nemu pristúpiť, ako ho osloviť a prípadne.. ako sa mu dostať pod kožu. Je viac než pravdepodobné, že bude podozrievavý. No kto vie, možno rád uvidí ďalšieho mága.
Otvorila som dvere, čo bolo počuť viac, než by som si priala. Jeho reakcia ale vôbec nebola agresívna. Ostala som pre to v nich len stáť a aj keď možno trocha neskôr, trocha som po ráme dverí poklopala. 
"Nie som obyvateľ mesta.. zatiaľ." Prehovorila som a tak som sa na seba snažila obrátiť trocha viac pozornosti. 
"Poćula som, že má toto mesto schopného mága. Ste ním vy.. ak sa nemýlim."  Nebola to otázka, skôr skonštatovanie. 
"Dovolte mi predstaviť sa. Moje meno je Valeris a som.. mág, no nie príliš.. povedzme že zdatný. Nemôžem sa rovnať majstrom. Hľadám mága ktorý by mal záujem využiť moje služby, a zároveň ma prijal ako sovjho žiaka." 

Vellemir sa po jej slovách na ňu konečne otočil a možno sa tváril mierne prekvapene - a možno nie. Valeris si nemohla byť jeho výrazom celkom istá. Krátko si ju obzeral, akoby usudzoval či naozaj ide o iného mága, no nezdalo sa že by bol uchvátený.
''Správne, som Vellemir. Je to od teba milé, Valeris, ale nepotrebujem žiadnu pomoc. A rovnako nepotrebujem žiaka. Ak nemáš inú žiadosť... mám mnoho práce.'' Pousmial sa majster a pohľadom ju hnal von zo svojej komnaty. Pravdepodobne nehovoril pravdu, no zdalo sa neverí ani tomu, že Valeris je mágyňou. Mnoho ľudí si to dnes myslelo, a väčšina z nich sa mýlila. Talent na používanie maggyje bol užitočný, ale ak jedinca nemal kto učiť, ten talent bol zbytočný.
Nech Valeris odišla alebo nie, Vellemir sa otočil naspäť k svojmu stolu a pokračoval v práci.

Valeris

Vyzeralo to tak, že som nebola jediná, kto za neho s podobnou žiadosťou prišiel. Ostala som tam ale stáť aj po tom, ako sa ma snažil pohľadom vyhnať.. a následne ma obdaril otočením chrbta. Ah aké som mala nutkanie na neho teraz zaútočiť. Možno by sa mi to podarilo, no ako som mala vedieť čo bola tá vec, ktorú môj majster tak potreboval a chcel? "Protirečíš si, Vellemir." Oslovila som ho a začala som sa prechádzať po tejto.. miestnosti. Nech už bola akokoľvek zatuhnutá. "Najprv nepotrebuješ pomôcť a po tom máš veľa práce.. pre ľudí ktorý to nikdy neocenia." Obaja sme vedeli, ako mágov ostatný ľudia vidia. Na jednu stranu ich potrebovali, na druhú stranu to bol jediný dôvod, prečo ich neupálili na hranici. "Ale ja.. to chápem, poznám. Môžem pomôcť.. no táak. Alebo mi.. neveríš? Že som schopný samozvaný mág?" Podvihla som jedno z obočí, na čo som sa už nachádzala len veľmi blízko pri jeho stole. Vlastne som mu nakúkala cez rameno. Nemala som v pláne dať sa len tak ľahko odbiť.

Keď si uvedomil, že Valeris mu len tak jednoducho nedá pokoj, zodvihol hlavu a povzdychol si.
''Veľa mojej práce. A ľudia ju ocenia. Len si neuvedomujú čo vlastne robím... že bez tej nenávidenej maggyje by neprežili najbližší týždeň. Ale je to fér, predsa len, tento svet zla stvorila predsa len maggyja. Prečo ti to vlastne hovorím? Máš odísť.'' Rozhovoril sa, no prudko zastavil a mierne ju odsunul od svojho stola ako malý chlapec ktorý odsotí iného od vlastných hračiek. No potom sa zamyslel.
''Nemôžem zaprieť tvoju zvláštnu auru, to nie. No to nič neznamená... ak skutočne neovládaš maggyju, si pre mňa zbytočná záťaž.'' Povedal pričom ju vlastne vyzval aby ukázala či naozaj niečo dokáže, alebo je to len výmysel. Vellemir sa spýtavo zahľadel na Valeris.

Valeris

Takže predsa len ma chcel trocha vyskúšať. Samozrejme že by sa mu pomocník hodil. Už len kvôli maličkostiam, ktoré mu ako mágovi mohli prísť až frustrujúce, zatiaľ čo pre normálnych ľudí to bol niečo ako druhý koniec sveta. "Vieš, že to nikdy neocenia. Určite nie v tomto storočí.. určite nie v tom ďalšom." Uškrnula som sa. Bola som celkom realista, navyše som poznala majstra.. Nechala som sa odsunúť, teda skôr odsotiť no stále som neodchádzala. 
"Nie som záťaž." Žmurkla som na neho a pravú ruku som nechala vzplanúť slabým z elenkastým, až zľahka fialovým plameňom. Vlastne pripomínal tak trocha miazmu či farbu, ktorú zväčša naberali klasický duchovia. Nebol to obyčajný plameň.. to určite nie. Ako rýchlo som ale nechala pravú ruku vzplanúť, tak rýchlo som ju aj nechala uhasiť a následne som obe ruky založila za bok. Vyzývavo som podvihla branu a na mojich perách sa znova objavil úsmev.
"Tak?"