Vernosť a zrada

Úloha, ktorú majster Valeris zveril, nebola jednoduchá. Ale majster sa na ňu spoliehal, to bolo isté. Mohol sem vyslať aj iných, ale prečo by riskoval? Valeris patrila k najlepším. A týmto si ju zároveň mohol otestovať, zistiť čo dokáže, ako sa zachová, ako vyrieši zložité problémy. Úspech by ju rozhodne vyzdvihol v očiach majstra, o tom nebolo pochýb - no to čo jej nasľuboval, tomu sa dalo veriť len ťažko. Občas spomenul, že by jej daroval viac voľnosti, niekedy aj skutočnú slobodu, no zatiaľ to boli len prázdne slová. Ale mohol to myslieť aj skutočne. Nádej tam vždy bola.

Informácií, aspoň tých užitočných, dostala pramálo. Jedno mesto - Myrachov kopec, jeden regionálny mág sídliaci v tomto meste... a ktorý vlastní niečo o čo má majster obrovský záujem. Niečo skutočne mocné, niečo čo by spoločenstvu konečne pomohlo získať nadvládu v Maraku. A možno aj čosi viac...
Problém je taký, že Valeris netuší o aký predmet ide, a či to vôbec predmet je. Majster jej to nepovedal - buď to sám nevedel, alebo to bolo súčasťou jej testovania. No ak mu na predmet naozaj záležalo, musel niečo skrývať. A okrem toho sa nedozvedela nič vhodné - no nájsť jediného mága v meste by nemal byť problém, a ani dostať sa do jeho výučby. Skutočným údelom mohlo byť identifikácia, nájdenie a získanie ''predmetu.'' No majster veril, že to Valeris zvládne. Povedal, že ak to čo hľadá nájde, bude to naisto vedieť. A čo sa týka jej vzhľadu či schopností? Na to si mala nájsť vysvetlenie sama... a dúfať, že bude dostatočne presvedčivé.

Po niekoľkohodinovej ceste konečne dorazila k bránam mesta, a samozrejme ju pred vstupom zastavila dvojica strážnikov odetých v ľahkom brnení. Mierne sa mračili, dozaista kvôli jej zvláštnemu vzhľadu. Takých ľudí tu nemali často - mohla sa zdať podozrivá. O to lepší dôvod na vstup do mesta potrebovala. A ak niečo v dnešných časoch ľudia nepotrebovali, boli to ďalšie problémy a starosti. Zločin, chudoba a korupcia už teraz boli v historických výšinách.
''Kamže, mladá? Čo chceš v meste?'' Spýtal sa starší z nich, zatiaľ čo mladší ju obišiel a pozorne obzeral, najmä po zbraniach či nebezpečných alebo pochybných predmetoch.

Moje kroky ma viedli k mestu, ktoré by na tom pravdepodobne nemalo byť až tak zle. Kto vie. Pre túto úlohu som nebola ani tak zapálená, ako som skôr mala obrovské očakávania. Síce mi toho majster mnoho krát sľúbil veľa, no nikdy sa nestalo že by svoj sľub aspoň čiastočne nedodržal. Pre to som ani len nemala dôvod mu neveriť. Mala som nájsť niečo, nech už to bolo čokoľvek a následne to priniesť majstrovi. Malo to byť niečo mocné, niečo, čo vlastnil iný mág. Ale ako sa k tomu dostať? Keďže mal byť mág len jeden, nájsť ho v meste nebude pravdepodobne také ťažké. No ako sa dostať do mesta?

Bola som oblečená celkom normaĺne. Ako každý iný cestovateľ. Môj odev nevyzeral ani tak draho, ako skôr obnosene no zároveň funkčne. Za opaskom som mala zastrčenú jednoručnú sekeru a loveckú dýku, klasická výbava. Každpádne som mala možno problém s mojim vzhľadom ako takým. Červené vlasy a oči nikdy neveštili nič dobrého. Taktiež tie znamenia na mojom tele, taktiež som sa ich nijak nezbavila. Možno práve pre to ma dvaja strážnici na prvý pohľad zjavne nechceli do mesta pustiť.

Na ich výzvu som sa len zastavila a oboch som ich premerala kritickým pohľadom, možno až trocha namyslene. "Zaujímavý spôsob, ako privítať mága." Naklonila som hlavu na stranu a len s týmito slovami som sa snažila prejsť popri nich, smerom k bráne a následne do mesta. Nepodávala som im žiadne vysvetlenie. Samozrejme za mága by sa mohol vydávať hockto. Ale ja som hocikto určite nebola.

Z jej odpovede boli obaja unesený, možno až príliš. Tvárili sa nahnevane. A nebolo divu, to čo robila Valeris bola priama provokácia. Mágov naozaj nemali radi, a prezentovať sa otvorene na verejnosti ako jeden... to si priamo pýtalo o problémy. Bolo jej jasné, že stráže v meste si odteraz na ňu budú dávať pozor. Rovnako ako na každého iného mága. Nie že by ich bolo veľa, ale o to ľahšie sa udržiavali pod kontrolou.
''O nič sa nepokúšaj, bosorka, lebo skončíš na lane... bo na hranici. Tak ako sa vám hnusám patrí.'' Odvetil celkom agitovane starší strážnik a rukou siahol na svoju halapatrňu. Rovnako urobil aj jeho kolega, no viac si nedovolili. Aj napriek názorom na mágov a maggyju na nich nemohli útočiť bezdôvodne. Predsa len, išlo o ''civilizovanú'' krajinu. Nejaké tie zákony tu platili... a občas sa ich niekto snažil aj uplatniť.
''I... idete za Vellemirom?'' Opýtal sa mladý; s viditeľnou obavou a rešpektom v očiach. Nebol to nutne strach, ale ako rozumný človek vedel že urážať mága nebol najlepší nápad, a akoby sa snažil vykúpiť seba aj svojho staršieho kolegu.

Valeris

Pokrčila som ramenom na odpoveď jedného zo strážnikov, vyzeral že je starší. Síce obaja položili ruky na svoje zbrane a vyzerali, že sú ostražitý, no nemali dôvod. Nemala som v pláne nejak útočiť a robiť si problémy. Skôr ma zaujali slová toho mladšieho, na ktorého som sa otočila s ľahkým úsmevom na tvári.
"Idem, a pomohlo by mi, keby že mi poviete kde sa nachádza." Prehovorila som k nemu. Vyzeral rozumnejšie, a určite viac racionálne než jeho starý kolega. Možno že mi uľahčí niekoľko problémov, ktoré by sa mohli vyskytnúť pri hľadaní mága. Aspoň som už vedela jeho meno. Vellemir. Také divné meno mohol mať naozaj len mág. Aj keď ja by som o tom svojom mala radšej čušať. 
"Alebo ho mám vyhľadať sama? Musí byť nejaké miesto kde sa s nim dá spojiť." 

Starší kolega sa naňho spýtavo pozrel, akoby mu pohľadom hovoril, že nemá s Valeris ani komunikovať, nie to jej ešte pomáhať. Mladý ale sklonil oči a znova sa zahľadel na ''bosorku.''
''Nedávno sa vrátil do mesta.'' Ukázal smerom medzi domy a pohybom ruky ju popohnal vopred. Nechcel aby vznikla medzi jeho kolegom a Valeris ďalšia konfrontácia; no nevysvetlil jej presne kde Vellemira nájsť.
Videla ako viacero ľudí smeruje k námestiu, kde sa niečo dialo - bolo tam ľudové zhromaždenie pred akýmsi pódiom, na ktorom stáli nejakí muži a divoko gestikulovali; Valeris však nepočula o čom presne ich vodca hovorí.

Valeris

"Ah, vidím.. ďakujem chlapče." Usmiala som sa na mladého a následne som len žmurkla po tom staršom. Vydala som sa do vnútrajška mesta. Respektívne smerom, ktorý mi ukázal mladý. Po ceste som si všimla viacero ľudí. Natiahla som si na hlavu kapucu, aby som zakryla moje červené vlasy a sama som sa vydala s týmito ľuďmi na námestie. Aj keby to mala byť obkluka. zaujímalo ma, čo sa deje. Došla som až k pódiu, kde stálo niekoľko mužov. Podišla som bližšie, aby som počula a čakala som, o čom toto.. zhromaždenie, alebo Čo to malo byť, je. Že by sa rozprávali o novinkách ap odobne? Kto vie, možno je na pódiu aj mág.

Ak Valeris dúfala, že pôjde o niečo nového alebo prevratného, mýlila sa. Zapálený kňaz s obyvateľmi mesta nadšene zdieľal slová a múdrosti Isena a Erasa, dvoch Najvyšších. Ale aspoň nehovoril o konci sveta; ten sa už bohužiaľ udial, a pomerne dávno. Dračie božstvá neboli ničím novým, za posledné desaťročia sa výrazne rozšírili po Isenii, a bohvie kam inde. Viacmenej tu boli odjakživa, len v rôznych formách, už od kataklyzmy. V tejto oblasti zrejme nemala cirkev uctievania drakov ešte také silné zázemie, podľa slov cestovateľov a obchodníkov v cudzine už znova vládli ''draky.'' Tentoraz nie osobne (aspoň nie vždy), ale cez sprostredkovateľov, svojich kňazov. A pokiaľ ľudia vedeli, skutočné draky s týmto uctievaním nič nemali... ale pamäť národa stále existovala, a prežívala. Práve preto väčšina ľudí na námestí nahlas na kňaza nadávala, a hlasno dávali najavo svoj nesúhlas. Kňazovi sa do tváre ušlo aj niekoľko kameňov a tvrdých predmetov, no on neprestával, lebo stále ho podporovalo zopár ľudí, a situácia sa začala prevracať do menšej mestskej bitky.
O mestskom mágovi však nebolo ani slychu; Valeris vôbec nevedela kde to býva.

Valeris

Bola to škoda. Ten kňaz mágom pravdepodobne.. teda skôr určite nebol. Bol to len nejaký klaun ktorý využíval ich meno. Úprimne som neverila, že vôbec s niektorým z drakov prehovoril to.. bola naozaj, dosť bledá myšlienka. Obecenstvo sa pomaly začalo rozdeľovať na dva tábory. Zatiaľ čo jedny podporovali tohto kašpara, druhý nie. Že by sa plánovali pobiť? No kto vie, možno to vyláka toho mága. Alebo aspoň strážnikov. Rozhodla som sa pre teraz čakať v uličke, sledovať situáciu a nezapájať sa. Pre čo by som aj. Bol to ich problém a mne osobne slová toho blázna boli ukradnuté.

Stráže spozorneli keď dav začal viditeľne zúriť, a pripravili sa na najhoršie. Niežeby nejaká hromadná bitka bola problém; v takom prípade bolo najlepšie nechať ľudí vymlátiť sa, aspoň to upokojilo všetky horúce hlavy. No tu nešlo o malú vec; veľké množstvo ľudí úprimne nenávidelo draky a čokoľvek s nimi spojené, a nebolo by zvláštne ak by sa dve skupiny chceli medzi sebou pozabíjať.
Niektorí, pokojnejší, napätie vycítili a z námestia sa pobrali preč. No nie každý im dal pokoj, a do Valeris vrazila nahnevaná žena, ktorá chcela vyfackať útleho chlapa, ten sa však dal na útek a žena si teda potrebovala vybiť hnev na niekom inom. Valeris bola najbližšie.
''Čo tu tak postávaš! Hnusa jedna.'' Soptila a pritom si Valeris obzerala. Samozrejme si všimla, že nevyzerá tak celkom obyčajne...
''Č' si zač? Pozri na seba. Hnus! Určite patríš drakovi. Určite je dračia kurva!'' Hovorila nahnevane a vyfľusla na Valeris, pritom ťahala svojho manžela za rameno, aby sa do Valeris tiež pustil. Ten očividne nechcel mať so situáciou nič spoločné; a tak sa potichu odťahoval preč.
Medzitým sa po námestí vyskytlo viacero takýchto potýčok, a kňaz sa musel unáhlene vytratiť, inak by ho pravdepodobne stihol krutý lynč.

Valeris

Kto by si bol pomyslel, že ma moja úloha dostane do podobnej situácie. Netušila som, ako na ženu reagovať.  Pozrela som sa po okolí a trocha spýtavo som na seba poukázala prstom. 
"J.. ja?" Na tvári sa mi objavil pobavený úsmev a ja som nad jej slovami len mávla rukou. "Nemáte ani len .. tušenie." Povzdychla som si a trocha som začala ustupovať do ústrania uličky, ďalej od nejakých zvedavých očí. Jednu z rúk som pri tom držala za chrbtom, pri čom mi popri prstoch začali pobehovať zelené iksry. Mala som v pláne z oboch vysať životnú energiu. Nie dosť na to, aby som ich zabila, no dosť na to, aby obaja upadli do bezvedomia. Pochopiteľne mimo dohľadu strážnikov.