Tmavé mračná

Sarah

Prebudila som sa v tme. Ešte stále som cítila dozvuky silnej bolesti na čele.. očiach a vlastne celom tele. Posledné spomienky ktoré som mala boli naozaj, nie príliš uspokojivé. Vlastne som si nepamätala takmer nič, okrem svojho mena a nehoráznej bolesti, ktorú som chvíľu pred svojou "smrťou" musela pretrpieť. Rukou som si prešla po čele, kdesom mala vypálení nejaký znak.. rovnako ako aj k očiam, kde som zas mala tenké jazvy. Bola som si však istá že som videla.. vlastne.. som videla až príliš dobre. Bola som si stopercentne istá že je tma.. ale... ja som videla. Bolo to zvláštne. Zrazu som započula hrozný hluk.. príšerný zvuk ktorý pripomínal nejaké nechutné klepkanie.. obrovských klepiet. Zakryla som si rukami uši a vydesene som sa pozrela po svojom stenách miestnosti, v ktorej som sa nachádzala. Zrak mi zastal na malom pavúčikovi.. čakala ma dlhá noc.

Trvalo pár dní, kým som z danej katakomby mienila vyliezť.. kým som si aspoň trocha zvykla. Bola som strhaná, vlastne som musela vyzerať ako nejaká nočná mora. Práve pršalo a všade vládla podivná čierňava.. ďalší z tých pekných dní.. Rukami som si objala ramená, aby som sa zhriala.. no zrazu som si uvedomila že mi ani nie je zima. Každopádne som tam tie ruky takto nechala.. už zo zvyku. Vôbec som toto miesto nespoznávala.. Vedela som len to, že som vyliezla z nejakého polorozpadnutého domu, že ma bolelo celé telo a pociťovala som nehorázny smäd. Nemala som však pri sebe žiadnu vodu.. no.. čo už. Pomaly som sa rozišla po malej kamennej cestičke, ktorá odtiaľto viedla. Veď predsa len, každá cesta niekam vedie.

Po dlhšom čase, asi niekoľkých hodinách som pred sebo uveľmi jasne uvidela svetlá.. bola som pred nejakou dedinou. Nevedela som, či je dobré skúsiť vojsť no.. nič iné mi tak či tak nezostávalo. Preto som sa len začala približovať k dedine a dúfala som, že ma hneď niekto nezasype šípmi.

Cez drevené palisády sa nedalo do mesta vidieť, a tak Sarah nemohla odhadnúť veľkosť osídlenia. V týchto časoch malo už každých pár domov hradby, kamenné či drevené, kvalitné či narýchlo vybudované. Väčšina ľudí sa však zoskupovalo do úzkych komunít, a do lepšie obránených miest. Dediny boli vypaľované a plienené denne, ich ochrana nestačila proti armádám banditov, ghúlov či iných beštií. Preto sa obyvateľstvo koncentrovalo skôr do miest.

Palisáda bola dobre vysvietená, a na jej vrchole stálo niekoľko strážnikov. Hradby boli strážené neustále, a okolie bolo pod neustálym dozorom. O príchode Sarah už strážnici vedeli niekoľko minút dopredu, najmä vďaka ich ďalekohľadom. Niekoľko desiatok metrov pred hradbami ležalo na zemi zopár chorých ľudí. Boli úplne znivočení. Vyhadzovať neliečiteľne chorých bola bežná praktika. Nemohli riskovať, že sa od jedného nakazí celé mesto.

Chorí ležali blízko akejsi čiernej kopy, z ktorej sa dymilo. Sarah si uvedomila, že to je spálená kopa mŕtvol, pravdepodobne mŕtvi ktorí zomreli na choroby. Mŕtve telá pálili mimo mesta, čo bolo samozrejmé.
Sarah na niektorých chorých, ale stále živých ľuďoch, ktorí polihovali pri spálenisku , videla ghulifikáciu. Ich telo, orgány sa pomaly rozpadávali, hnili a ich myseľ a rozum postupne zanikali. Koža im odpadávala, a tak vyzerali hrôzostrašne. Videla, že sú v obrovských bolestiach a mukách a potichu prosia o zľutovanie. Nedalo sa im pomôcť, jedine smrťou.

Niekoľko strážnikov uprelo pohľad na Sarah a nechápavo na ňu zazerali. Stáli na hradbách, a bola tma, takže im to moc nepomohlo. Jeden z nich sa ozval ako prvý.
''Okamžite odpovedaj na tieto otázky. Kto bol náš posledný kráľ? Koľko rokov ubehlo od kataklyzmy? Aký je názov tejto oblasti?'' Vyštekol strážnik nahlas.
Bola to štandardná procedúra. Stráže nemohli riskovať - v týchto časoch sa po krajine mimo ohradených miest pohybovalo len zlo.
Sarah však vedela čo povedať. Prvá otázka bol chyták, kráľ tu nebol už stovky rokov. Posledný titul bol cisár. Rokov ubehlo samozrejme dvadsať, a oblasť sa jednoducho nazývala Mannersko.
Týmito stručnými otázkami mohli zistiť, či sa nejedná o prelud, zlého mága iluzionistu, čarodejnicu, či akýkoľvek iný hnus stvorený kataklyzmou.

Sarah

Pozrela som sa smerom hore. Osvietenie ktoré tam bolo ma popravde viac znervózňovalo než keby tam bola úplná tma. Jeho otázky mi prišli úplne nepochopiteľné a trocha nezmyselné. Vlastne mi trvalo kým som vôbec pochopila jednotlivým slovám. 
"Žiadny kráľ tu.. nie je.. nebol..dlho." Zamumlala som a rukou som si pošúchala čelo. Naozaj ma bolela hlava.
"Neviem.." Zamumlala som nakoniec a trocha podráždene som sa na neho pozrela. Nevyzeralo to však ani nahnevane, ako skôr.. oduto.
"Nepamätám si pomaly ani vlastné meno idot !" zakričala som na neho, aj keď som si očividne trocha blbo odhadla situáciu, v ktorej som sa nachádzala.

Muž zo svojho opasku vytiahol pištoľ a nepriamo ňou mieril smerom na Sarah.
''Drzosť ti teraz nepomôže, slečinka.'' Zrúkol po nej strážnik a zamračil sa. Ostatní okolo neho tiež spozorneli a uprene na ňu hľadeli, s pozornými očami.
''Teraz odíď, alebo schytaj guľku do hlavy.'' Varovne vyslovil muž a pohybom pištole ju náznakom popohnal preč od hradieb a mesta. Jeden zo strážnikov zneistel, a kapitánovi niečo pošepkal: ''Nie je to trocha tvrdé? Je to len mladé dievča.''
Ten len pokrútil hlavou.
''Mladé dievča, pche. Môže to byť bosorka, vlkolak, upír, iluzionista, nejaký prízrak, čokoľvek zlé, čo medzi nami nechceme.'' Odpovedal mu potichu, no Sarah to aj napriek tomu počula, čo bolo zvláštne.

Sarah

Neveriacky som sa na toho muža pozrela.
"Myslím.. že tá guľka by ťa stála viac než môj život.." Zamumlala som si skôr pre seba a len som zakrútila hlavou. Každopádne som si chcela aspoň na chvíľu oddýchnuť, aj keď som v podstate vôbec nepociťovala únavu len.. také zničenie. Sadla som si nakoniec na zem a chrbtom som sa oprela o drevené palisády.
"Poslúž si.." Odpovedala som mu so zatvorenými očami a pár krát som sa tak zhlboka nadýchla. Fakt to tu smrdelo, po tých spálených mŕtvolách a ľuďoch ktorý sa nimi len mali stať.

Všetci na hradbách na seba nechápavo pozreli a pozornosť znova venovali Sarah, no očividne nevedeli ako reagovať. Bola mimo mesta, takže bezpečnosť neohrozovala, ale zostať tam takto nemohla. Kapitán pištoľ len sklopil, no neodložil ju. Zamračene sledoval Sarah, akoby čakal že každou chvíľou na nich zaútočí.
''Malk!'' Náhle skríkol jeden zo strážnikov.
''Kapitán, otvoríme mu.'' Povedal, a už sa pustil otvárať bránu. Malk bol očividne istý muž v otrhanom plášti, ktorý sa blížil k hradbám. Vyzeral byť mladý, ale zároveň starý, z nejakého dôvodu to bolo ťažké určiť.
Kapitán však otváranie brány pozastavil a podozrievavo pozrel na Malka.
''Nebol kráľ, bol cisár, dve dekády, Manneria.'' Vyslovil muž v rýchlosti. Kapitán potom len pokýval hlavou a povolil otvorenie brány.
Malk sa však pred vstupom do mesta zastavil a zahľadel na spálenú kopu, zomierajúcich ľudí vedľa nej a potom na Sarah. Pri pohľade na nej mu očami prebehlo prekvapenie, ale iba na moment.
''Prečo toto dievča nepustíte? Je tu so mnou.'' Povedal muž smerom ku kapitánovi.
''Neodpovedala na bezpečnostné otázky.'' Vysvetlil kapitán a znova sa zahľadel na zúboženú Sarah.
''Musíte jej to odpustiť, v posledných dňoch je na tom zle. Volá sa Marianne.'' Odvetil muž v plášti a vošiel do mesta cez otvorenú bránu. Marianne? V každom prípade, muž nedal Sarah žiadny pokyn aby za ním išla.

Sarah

Mohli by aspoň rozprávať, nebolo by tu také ticho.. Sedela som na zemi opretá o palisádu, keď som zrazu započula kroky. Podvihla som hlavu a len som sa pozrela na muža, ktorého volali Malk. Nečakala som, že sa ma zastane.. vlastne... mi to doplo až po chvíľke. Sklopila som zrak k zemi a len som sa postavila. Následne som vošla za ním a vstúpila som cez bránu do mesta. Moc sa mi tu nepáčilo. Popravde som sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu cítila lepšie v tom lese, a po ceste sem.. než priamo tu v meste. Pristúpila som bližšie k mužovi.
"Prečo?" Šepla som otázku, ktorá mi ukotvila v hlave práve vo chvíli, keď mi pomohol.

Muž zastavil, a pomaly sa otočil. Podišiel bližšie ku Sarah a pozorne si ju prezeral. Svoj lampáš zdvihol k jej tvári a zo záujmom na ňu hľadel. Náhle ju schytil za rukáv a odtiahol ju do tmavej uličky. Potiahol spínač na lampáši, a ten zhasol. Oboch vás obvinula príjemná tma.
''Kedy si sa zobudila?'' Bola jeho stručná a jasná otázka. Zdalo sa, že vie prečo sa práve takúto vec pýta. Možno vedel niečo bližšie...

Sarah

Trocha som naklonila hlavu a prižmúrila oči, keď ku mne zodvihol ten lampáš. Nerobila som však nič.. žiadne zbrklé pohyby či podobne. Chytil ma za rukách a odtiahol do uličky. Keď vypol lampáš, zaliala to tu príjemná tma a ja som sa znova cítila trocha pokojnejšie. Jeho otázka ma však zaskočila. Sama som ešte tak úplne nechápala, čo sa mi stalo.
"Z..zobudila?" Zopakovala som otázku a len som sa zamyslela. 
"Neviem.. asi.. dva-tri dni dozadu, v nejakom opustenom chráme.." Zamumlala som, po ćom som si rukou pošúchala čelo.