Namar Northsong

Nikto Počet príspevkov : 16

Pohlavie: Mužské

Vek: 20

Rasa: Ludská

Miesto pôvodu královstvo Amarské

Bydlisko: Amar

Rodina:

Otec
Jeho historia:
Otec sa nenarodil v týchto krajoch a nevie sa presne z kadial pochádza. Prišiel do královstva z juhovýchodu, avšak nič presnejšie nie je známe. Ako slabý, podvýživený, dorazil do dediny, kde sa zrútil. Objavila ho rodina rybárov, ktorá sa o neho postarala, aj ked v tých časoch by bolo lepšie mať o jeden hladný krk menej. Oni to spravili. Otec tam ostal, aj ked nie kvôli mužovi a jeho žene, ktorý ho zachránili, ale kvôli ich dcéry, ktorá sa stala jeho manželkou. Viac sa k svojemu starému životu, nech bol akýkolvek nevracal, či už rozhovorom alebo myšlienkami. Domov si našiel tu.

Vztah k nemu,povaha, spomienky:
Osoba, ktorá tvorila jeho život, od narodenia až do blízkej smrti, ktorá ho čaká. Svojeho otca uctieval ako muža, ako svoj vzor. Naučil ho hovoriť, kráčať a následne aj uvažovať o tom, čo je správne a čo nie. Učil ho, že svet musí byť tolelaratný, aby mohol dalej existovať, aby neskončil iba v spomienkach. Učil ho, že ku všetkým rasám sa má správať rovnako a aj ked ostatný budú tvrdiť opak. Preto vždy, ked robí taťké rozhodnutie, obracia sa myslou k svojemu otcovi.

Matka
Jej Historia:
Vidiecke dievča, ktoré sa narodilo a prežilo svoj život normálne, bez epických príbehou a predsa vznešene, ako sa na ludskú ženu hodí. Detstvo mala tvrdé. V 10 bola poslaná na tvrdú manuálnu prácu, avšak na také bola zvyknutá. Zvyšok života pomáhala otcovi a matke. Na prahu dospelsti k ním otec priviezol slabého tuláka. Starala sa o neho. Stala sa jeho ženou. Dala mu nádherného syna, aj ked ho nemohla vydieť vyrásť. Chorobu, ktorá o 5 rokou po jej smrti zasiahla dedinu, dostala ako prvá. Avšak až do poslednej chvíle svojeho života sa snažila byť dobrou manželkou aj matkou, najviac ako mohla. A tým si získala úctu a zmenila osud celého sveta.

Vztah k nej, povaha, spomienky:
Príliš ju nepoznal, aj ked s nou žil prvých 5 rokov. Bola totiž chorá, tažko chorá.Choroba ju postihla rok potom, čo sa narodil. Postupne jej odumieralo telo, prestalo ho ovládať. Ale aj tak sa držala 4 dlhé, bolestné roky. 4 roky ostávala, aj ked jej telo už cítilo, že má odísť. Doktory jej dávali mesiac, aj ked odmietla ich liek v podobe pijavíc. Vydržala, kvôli svojemu manželovi a malému synovi. Síce toho spolu vela nehovorili, zdedil po nej Namar silu mysle, sílu bojovať až do konca a to bola iba najnepodstatnejšia z vecí, ktoré ho naučila. Každý deň, ráno aj v noci, chodieval ku nej a zaspával jej na klíne, aj ked ho otec vyhánal kvôli chorobe. Nedokázal ho zastaviť. Ešte teraz, daleko od svojeho domova, sa pre nu modlí, či skôr spomína.

Frakcia:
Zatial žiadna

Povolanie:
Zlodej

Popis povolania
Postava v plášti okolo vás nenápadne prejde, až príliš neskoro si spomeniete, prečo nemáte mešec.
Jeho povolanie je skôr z donútenia ako vlastnej cesty životom. Okráda druhých ludí a ostatné tvory o peniaze, cenosti a iné dôležité predmety. Kedže sa to naučil až v 10 rokoch svojeho života a zdokonaluje sa doteraz, stáva sa že ho pristihnú, aj ked v poslednom čase strašne málo.

Talent

Vyniká v manipulácii s ludmi, presvedčiť ich, aby robili to, čo on chce. Dalej má talent, či skôr dar, bojovať až do konca, ži sa jedná a boj ako taký, alebo menej krvavý konflikt. Nikdy sa nevzdáva. Posledný z jeho talentov je talent na zlodejstvo, zakrádanie a všetky vedlajšie aspekty tohoto povolania.

Schopnosti zručnosti
Zakladá si na rýchlosti a talente slova. Ovláda tichú chôdzu, rýchlosť rúk a mimiku tváre, aj ked nie tak dokonale, ako si hovorí. Jeho práca s rukami a ich ladnosť mnohých jeho obetý prekvapuje. Tú zručnosť získal časom, bolestou, strachom a hladom. Jeho bojové zručnosti nie sú príliš dokonalé, ale jeho inštinkt je vypracovaný. Ale najdôležitejšie je, že dokáže používať rozum, aj ked nedokáže čítať ani písať. Vždy sa snaží z každej udalosti urobiť niečo pre seba.

Magia
Má z nej mrazivý strach, bojí sa jej, avšak cíti k nej náklonosť, ako ked vidíte oheň.Viete, že páli a predsa k nej idete bližšie, pretože obsahuje teplo, ktoré vás zahreje.takýto pocit má z nej. Bojí sa jej, avšak keby bol spôsob ako okúsiť tú moc, podlahne jej. Zatial však taká udalosť nenastala a ani nenastane (snád).

Politické presvedčenie:
Verí, že svet by sa mal spojiť pod jednou vlajkou, pod jednu radu. Nebudú královia, cisáry ani Inkvizátori, len slobodný svet. Tento názor schováva, kedže nikto iný v neho neverí a ak aj niekto áno, ešte ho nestretol.

Vtahy k ostatným rasám
Trpaslíci- Sú podla neho príliš podobný ludom a tak sa im vôbec nedá veriť. Správa sa k ním ako k ludom, čiže záleží na povahe
Elfovia- U tejto rasy nevie ako sa správať, pretože ich vela nestretol

Ciele:
Znovu sa stretnúť s tými, ktorých mal rád a s tými, ktorým ublížil, aby im splatil to, čo im spôsobil v tomto svete. Prežiť svoj život najlepšie, ako sa dá.

Povaha:
Jeho povaha je viacvrstvová, skrýva sa pod rôznymi maskami pre divákov, tažko sa dá určiť, čo je on a čo je pretvárka. Často sa správa priatelsky, ale tý, ktorý podlahnu tejto tváry, vždy skončia oklamaný a okradnutý. Často je chladný k ludom, ako aj k ostatným bytostiam len preto, že si ich drží od tela. Avšak pod tou vrstvou pretvárok a iluzii je to chlapec, ktorý má strach a úctu. Stále si ctí slová svojeho otca, avšak v skutočnom svete ich nemôže dodržiavať. Preto vždy, ked jniekoho okradne, zmáti, urazí čo zosmutní, spytuje si svedomie. Avšak jeho viera mu hovorí, že bude trpieť, za každý hriech, ktorý spôsobil druhým. To ho ukludnuje, pretože vie, že neodíde bez trestu.

Oblúbené:
Dodám neskôr

Neoblúbené:
Dodám neskôr

Fóbie/Strachy
Zatial sa žiadne neprejavili

Životopis:

Dejtsvo prvé: Ťarcha života

Ked tak teraz premýšlam, na sklonku svojich dní, moj príbeh začal už v dobe, ked som prvýkrát uzrel svetlo sveta. Nepamätám si tú chvílu, aj ked viem, že nastala. Tak začal každý život, či už človeka alebo iného mysliaceho tvora. Nasledoval plač, ktorý akoby upozornoval na temnotu, z ktorej som prišiel a na temnotu do ktorej sa vrátim. Avšak ten plač bol pre zlo, ktoré bude medzi tým. Narodil som sa matke, ktorá ma milovala viac akos voj vlastný život, ktorý stratila 5 rokov po mojom narodený vdaka chorobe, ktorá ju postihla ako prvú. Avšak skrývala to, pred svojim manželom aj predomnou, aj ked sme to vycítili. Ja, ako nemluvňa,on ako starostlivý manžel. Ked už som spomenul svojeho otca, musím vám povedať pár slov, aby ste pochopili moju lásku k nemu. Môj otec, ktorého tvár aj meno je už príliš hmlisté,aby som vám popísal jeho úsmev, ktorým ma vždy obdarovával. Príliš hmlisté, aby som vám opísal ruky, ktoré ma uspávali vedla chorej matky,kým to nebolo až príliš vážne a nákazlivé. Avšak pametám si teplo jeho rúk, ked ma objímal, tá ochrana, ktorá z neho vyžarovala, ked bola matka spálená, pár hodín po smrti. Mal som iba 5 rokov, avšak už som pocítil prvú bolesť, prvú stratu. Ešte teraz mi v hlave znejú jej slová, posledné, s vysloveným ktorých posledný krát vydýchla "Opäť sa stretneme v temnote, z ktorej sme boli stvorený a tam, budeme navždy spolu, syn môj, môj malý Namar." Ruku mala vtedy položenú na mojom čele. Obviazanú a presiaknutú krvou čiernej farby. Bola poskrúcaná do nepravidelného tvary. Rovnako ako otcovu, ani jej tvár si nespomínam. Vždy ju mala obviazanú, aspoň odo dní, ked moja mysel bola schopná vnímať okolie a pamätať si ho. Doteraz lutujem, že som ju viac nepoznal. Týmto som objasnil základ mojeho života, aj ked iba kúsok z toho, čo ma tvorilo. Preto preskočím pár rokov mojeho života v malej dedine nedaleko hraníc nášho královstva, presne o 5 rokov dalej, kde sa príbeh rozvinul prvý krát. Do obdobia, ked v mojej dedine kosil mor.....

"Johane, pod ku mne. Hneď!"
Vykríkla matka na chlapca, blížiaceho sa k telám ešte živých ludí. Tekutiny z nich vytekali, a oni samotný neboli schopný pohybu. Obrie vredy,plné bolesti tisícok ludí, sa objavovali stále častejšie. Dedina bola v karanténe. Drevené oplotenie, stráž. Ani zdravý nemohli opustiť územie. Namar utekal, dával si pozor, vyhýbal sa tváram známych aj neznámych. U mnohých ani nemohol určiť, ktorý z nichje mrtvy a ktorý iba umiera. Dobehol domov,ku svojemu otcovi. Aj ked celý čas v dedine behal, pred domom spomalil a ukludnil dýchanie. Pred otcom musí byť silnýa normálny. Potichu otvoril dvere. Pristúpil k otcovej posteli, kde už stál doktor, s maskou na tváry. Pokýval hlavou a odstúpil. Kufrík zabuchol a odkráčal, čo najrýchlejšie ako mohol. Otec zakašlal. Jeho obväzy, páchnuce krvou, rovnako ako matkine, boli hrbolaté. Mor. Otec si ho zavolal, bližšie. Namar poslúchol s ochotou, nezvyčajnú pre 10-ročné dieťa. Otec šepkal slová, sekavo a s námahou. Nechcel, aby jeho syn skončil ako on. Pred dvere sa ukázal další chalan, asi 15 ročný. To on prišiel s tým nápadom. S nápadom úteku.

Dejstvo druhé: Mená nie sú dôležité

Na jeho tvár si vždycky spomeniem. Svetlá, mužná, chladná. A pre ženy prítažlivá. Závidel som mu, aj ked som si to nikdy nepriznal. Ešte teraz vidím tú povýšeneckú tvár jasne, ako ked sa dívam na sám na seba vo vodnej hladine. Možno ešte jasnejšie. Plán, v ktorom sme mali újisť,bol odvážny, jednoduchý a neskutočný zároveň. My dvaja, ja dieťa a on, najmladší syn starostu, sme boli posledný zdravý. Teraz, ked nad tým premýšlam, myslím, že som bol skutočne výnimočný. Otca som už nenavštívil. Nechcel, aby som ho videl v jeho posledných dnoch ako matku, zničeného na tele aj na duchu. Premýšlam, že to bolo od neho správne, aj ked som ho za to nenávidel, že ma od seba takto odtrhol, chápal som ho. Náš útek z pod kosy moru prišiel cez noc, tesne pred tým, ako sa stráže striedali. Ja som bol najdôležitejšou častou plánu. Cez malý tunel, do ktorý by môj priatel neprešiel, som pomaly. Musel som byť v tej chvíli obozretný, nesmel som spraviť jedinú chybu. Pomaly som otvoril poklec na bráne. Strážca spal. Striedali ho o chvílu. Ostatný práve diskutovali z budúcou strážou, čo sa stalo, koľko listou spadlo zo stromou. Nezaujímavé tláchanie. Príliš nezaujímavé pre moje 10 ročné ja. Klúče, ktoré som ukradol stráčovi, boli z hrubé a velké, s vela klúčami. Podarilo sa mi to. Zvládol som to. Obaja sme odstúpili a utekali zo svetla. Ked sme boli už dosť daleko, od chrbta nám v noci zažiarilo ostré svetlo. Moju dedinu v tej noci podpálili. Morová nákaza skončila, nešírila sa. Aspoň na tých pár rokov.

Namar vykríkol. Aspoň na chvílu. Jeho spoločník mu pevne stisol ústa. Netíšil ho, neupokojoval. Chcel len aby bol ticho, avšak nemohol to spraviť hned. Slúbil to jeho otcovi. Dohoda mužou, ktorý vedeli pravdu o tom druhom a predsa mu dôverovali. Chlapec, malý Namar, kričal dalej. Až do chvíle prestal, ked ho tažký kameň udrel do hlavy. Odpadol. Kým sa prebral, druhý z chlapcou bol preč. Malý namar plakal. Oči mal červené od plaču. Pretlkal sa životom. Prestúpil do dalšej dediny, v ktorej vedel, že má rodinu, aj ked nepoznal ich tváre. Nikdy ich nevidel.otrhaný chlapec kráčal dedinou, za temného svitu mesiaca. Bolo tam príliš hlučno. Svetlá pochodní osvetlovali tú temnotu. A hluk, áááh ten hluk. Bojový pokrik davu, priahnuceho po krvy. A v strede stála jeho obeť, prehadzovaná z ruky do rúk, ako kus mäsa, pripraveného na nakládanie. Namar sa priblížil davom, započúval sa do rozhovorou, ktoré zazneli. Slová ako prekliaty, démon, či netvor. Namar uvidel tvár chlapca, kedysi takú pyšnú a chladnú, teraz plnú bolesti a strachu. Bol nahý, vyzlečený v noci rozhnevaným davom. Vo svite pochodní mu jasne kontrastoval pluzgier v podpazuší s jeho bledou pokožkou. Oči plné strachu ho uvideli. Vykríkli príliš nahlas na mužské pomery, tak, aby dokázal prekričať dav. Vraveli "On ma pozná, vie že nie som nakazený" Ukazoval prstom a tým ešte viac odhalil svoju chorobu. Dav zahladel svojim lačným pohladom na Namara. A napriahol sa. Oblečenie mu roztrhali, odhalili jeho malé, detské telo, mierne podvíživené. Žiadne pluzgiere neobjavili. Jediný zdravý z dediny, nakazenej morom a následne vypálenej človekom, bol v poriadku. Chlapec kričal. Vravel slová ako, pomôž mi, povedz im pravdu." Avšak Namar na neho pozeral neprítomným pohladom. "Opäť sa stretneme v temnote, z ktorej sme boli zrodený a tam ti vrátim všetko, čo som ti dlžný." Slová si opakoval celý čas, kým chlapca zaživa upálili. Kým počúval jeho krik. Až kým úplne nestíchol a dav sa nerozprchol.

Dejstvo tretie: Výkriky do prázdna

Vždy, ked sa obraciam k svojemu detstvu, spomeniem si na 3 veci: Na mojeho otca, na moju matku a na toho chlapca, ktorého som zabil. Ano, vedel som, že s tým nedokážem nič spraviť, vedel som, že by umrel tak či tak. Avšak stále to lutujem. Ten jeho pohlad, ako sa na mna díval, plný vyslovených aj nevyslovených prosieb. On bol prvý z mnoých mojich obetí, obetí mojich slov a činou. Asi preto si na neho spomínam najviac z toho obdobia, viac, ako na vlastných rodičov. Bol to druhy, či snád už tretí dôležitý medzník v mojom príbehu. 4 sa len chystal ukázať. Nahý, vedla nakazeného, horiaceho telo som sedel a snažil sa nezamrznúť. Musel som tam počkať, až kým nevíde slnko. Možno vám to príde nechutné, neludské, avšak vtedy som tak nerozmýšlal. Bola mi zima a zachránil som sa tým. To bolo najdôležitejšie. S východom slnka som utekal. Nechcel som čakať kým ma tu objavia. Nahý,10 ročný chlapec utekal, snažil sa niekam dostať. Možno to bude pre vás absorudné, vymyslené, avšak skutočne som v zime prešiel cez krajinu až do jej stedu, do hlavného mesta. 4 medzník mojej púte. Tam som začal so svojim prvým remeslom, ktorému som sa naučil. Tlodejina, žebráctvo, klam. Moje vlastnosti, ktoré ma vtedy utvárali, sú vo mne ešte doteraz. Život, ktorý tam bol, život, ktorý som žil 10 dlhých rokov, ma poznačil natrvalo. Keby som bol strojcom svojeho osudu, žil by som tam ešte doteraz, alebo umrel v nejakých priekopách, skosený morom či inou chorobou spodiny. Za tých 10 rokov som sa naučil rkadnúť, žobrať, klamať takmer dokonale, avšak stačilo to na miestnych ludí. Bolo jedno či strážcov, obchodníkov či podobných neštastnýkov ako som ja. Vždy to bolo bud oni alebo ja. Raz im to vrátim, jedného dňa sa opäť stretneme. Môj život v hlavnom meste sa začal meniť až od chvíle, ked som stretol vieru a počul príbeh stvorenia

Strážcovia kráčali, každý z jednej strany vedla dotrhané, vysokého 17 ročného mládenca. Držali ho pevne. Svit slnečného lúča ožiaril katedrálu, ukázal obrazy bohov, drakov aj démonov. Namar si to nevšímal. Bol radšej, ked vídal tie obrazy z opačnej perpektívy, z vonkajšej a s kúskom chleba v ruke. Teraz ho však prichytili. Už videl, ako mu usekávajú ruku, ktorou kradol. Prehltol, avšak vo svojich zelených očiach, dedičstvom po matke, hrdo hladel dopredu. Blížili sa k mníchovi, ktorý stál najbližšie. Starý muž v rokoch, s plešinou na hlave a s neprítomným, slepeckým pohladom. Zašpinená tvár Namara sa snažila dívať do očí, avšak nedalo sa to. Príliš blúdili po okolí, akoby tik z časou minulých. Stráže sa spýtali, kedy ho majú odovzdať do rúk zákona, aby bol odvedený do armády. Toho sa bál. Vojna. Nikto sa z nej ešte nevrátil, aj ked boje vyhrávali. Mních odvolal stráže, čo Namara prekvapilo. Mních sa mu zadíval do očí pohladom, ktorý hovoril, že ho nemožno oklamať.Tie oči stratou získali schopnosť vidieť to, čo je pre ostatných skryté. Nezačal poučovať, ako to robia starci v takýchto situáciach, ani týrať či pokúsiť sa o znásilnenie, nie, bol úplne mimo reality. Začal rozprávať o Dozorcovi, ich predkovi. Postupne sa prestal vzpierať a započúval sa do jeho príbehu, do príbehu bohou a démonov, do príbehu stvorenia...

Príbeh Stvorenia

Legenda hovorí, že prvý vznikli bohovia a až po nich draci. Iná zase hovorí že vznikli súčasne dalšia že draci vznikli z božskej pochabosti. Každá z týchto legiend skrýva v sebe zrnko pravdy a my nemôžeme určiť, ktoré z nich je skutočne pravdivé. My máme len tú možnosť rozšíriť tú pravdu medzi ludí. Hovorí sa, že bohov bolo pri vzniku vela, rovnaký počet ako drakov. Na začiatku žili bohovia a draci v miery, až kým neprišla tá volba, ktorá zmenila celú historiu: život, bohovia chceli vytvoriť ludí aj iné rasy, aby svet nebol taký pusty.Avšak draci to zobrali ako akt zrady. Bohovia ihc ccheli poraziť, vyhubiť, robili si armádu. Začala prvá vojna, ešte pred stvoreným, v ktorej padlo 5 bohov, zradilo svojich druhov. Boli to bohovia, Hnevu,Hladu,Pýchy,Lenivosti a Túžby, ktorý sa pridali na sranu drakov. Predtým, ako sa k nim pridali padlý bohovia, draci vojnu prehrávali. 5 Padlý bohovia ovládli mysle najslinejších drakov a stali sa výplnou schránky 5 drakov. Od tých čias sa nevolajú bohovia, ale démony a draci sú ich poslami. Bohovia sa báli svojich bratov a kvôli ich porážke museli spojiť svoju sílu v poslednej bitke. Síla toho kúzla je dodnes nopopísatelná. Ani najväčší mágovia nedokážu vytvoriť iba kúsok z tej moci. Celá božská moc explodovala v jedno momente. Duše bohov a drakov boli uveznené naveky v dračích telách. Ich schránka stvrdla, stala sa čírim diamantom. Pár drakom sa podarilo újisť, avšak už nikdy nedokázaly povstať proti bohom. Ani bohovia neodišli bez ujmi. Ich síla stále prúdi do dračieho vezenia aby nijaký z nich neušiel. Avšak duše bohov, skryté v dračích telách, stále prevládajú a ovládajú svojich volných druhou, aby ich oslobodili. Preto sme my, ludia, zdedili túto úlohu, vyhubiť démonov, ktorý sa budú snažiť oslobodiť svojich pánov. Avšak ani my netušíme, kde sa nachádza miesto posledného boja a vezenie démonov v podobe drakov. Môžeme len hladať, tú našu večnú úlohu a pokúsiť sa konečne ukončiť tyrániu drakov. To je osud všetkých rás, aj ked mnohé sa nechali opantať ich mocou a podlali ich rase. Iba my ludia to dokáže, Sintexus, drake, Imolaterx.
Knaz ukončil svoj príhovor a pustil ma. Viem, že ma chcel iba opantať, aby som presviečal dalších ludí na ich "pravú" vieru, avšak vtedy ma to zaujalo. Síce nie až tak, aby som mu neukradol mešec, schovaný pod tunikov ani dýku, pozlatenú a z drahokamom uprosterd. Stále som na neho myslel, na ten príbeh, kým som predával v obchode s "prvotným zbožím" pozlátenú dýku. Je to pravda?, pýtal som sa sám seba kým som vypil chladné pivo, kúpené za peniaze a zajédal ho chlebom s klobásou, ktorá jemne chrupala. Oprášil som svoj zaplátený plášť plný malých vreciek, mnohých skrytých s mojimi pokladmi. V tej chvíli som sa rozhodol, že to nechám tak. Snívajú iba deti a šlachtici. My spodina sme vždy nohami pevne na zemi. To bol náš osud a vtedy som vykráčal smerom do....
Tati! Vykríkla jeho dcéra, dcéra Namara. "Mamka nás už volá na obed" A odbehla preč. Striebristé vlasy jej vialy pod náporom vetra. Muž, volaný Namar, sa postavil a poškrabal kypel lavej ruky. Ešte teraz na nej vídal biele, hrubé jazvy po bývalých bojoch., S tým som už skončil, s politikou, bojom a nenávistou...Usmial sa a pošrabal dcéru so špicatými ušami. Limea..odkráčal s nou a zanechal svoj deník, svoj príbeh ležať na stole. Má ešte čas ho dorozprávať. Má všetok zbývajúci čas....

Theme:

Výzor/Foto
- Nosí dlhý zaplátený plášť s veľkým množstvom na uskladnenie.
-Vlasy zdedil po svojom otcovi čiernej farby
Namar Northsong Thief_by_doubleleaf