Mestečko na okraji sveta

Sigrior

Vyzeralo to tak, že už po mne nič nebude chcieť. Aspoň s počiatku. V duchu som si trocha odfúkla. Teda nečakala som že ma bude otravovať moc ostatne, som bola len kdejaký bezdomovec hľadajúci lepší život nie? Pozerala som sa ako vytiahol pečať, ktorá bola to "dôležitejšie" povedzme to tak. No skôr než klepol, ešte ma oboznámil s poplatkom. Nahlas som preglgla. Rozmýšľala som či mu to zaplatiť teraz, alebo si to nechať na dlh? Na dlh by dávalo väčší zmysel, aspoň zo strany mojej momentálnej maškarády.
"To by bolo, rozumnejšie.." Slabo som sa pousmiala na jeho návrh o vypísanie dlhu. Päť týždňov bolo celkom dosť. V podstate sa tu tak či tak budem musieť zastaviť a radšej by som mu to zaplatila s tým že som mala "šťastie" s peniazmi, než tu teraz vytiahnuť peniaze ktorých nebolo úplne málo. Predsa len 20 sherinov.. eh,

"Pekný deň prajem." Kývla som h lavou, zobrala som si od neho papiere a pri ceste von som si ich strčila do výstrihu šiat. Rozhliadla som sa po okolí.. stále všade blato, dážď.. vedela som presne, Čo treba spraviť ďalej. Samej sa mi viac páčilo chodiŤ v šatách no nebolo to práve praktické oblečenie, no a tak som sa vydala do hneď niekoľkých obchodov. Chcela som si kúpiť nohavice, vysoké boty, tuniku, nejaké staršie pončo a pravdepodobne aj už použitý kobúk. Chcela som to nájsť hlavne z obchodoch z druhej ruky. Ostatne.. by sa mi zišiel aj opasok s nejakou spočiatku mechanickou zbraňou. Mala som už papiere, takže by to nemal byť problém. K tomu ešte možno cestovný vak a jedlo? možno deku.. naozaj som nevedela či sa vopchám do svojho rozpočtu.

Mohlo tak byť k prekvapeniu Sigrior, ale väčšina drobných podnikov v rámci bežného obchodovania od zákazníkov nevyžadovala predloženie osobných dokladov alebo registračných papierov. Niektoré ich mali v povinnosti prezerať, ale pri nákupe v malom množstve a za pomenej sherinov ich ani v takom prípade nezaujímali. Zaujímal ich najmä biznis a peniaze, ktoré u nich zákazník nechal. Sigrior pri svojom nákupe nemusela papiere vyťahovať ani jediný raz. Pomohlo aj to, že nekupovala nič mystického charakteru, ale len základné pomôcky a veci na prežitie v pohraničí. Nič čo by vzbudilo pozornosť, nič drahé alebo priveľmi špecifické.

Ak chcela v Skale urobiť najlacnejší nákup všeobecnej povahy, lepšie miesto ako obchod zo zmiešaným tovarom nenašla. Jeho majiteľom bol príjemný drobný saurián vyššieho veku, menom Sahanna. A pravda bola taká, že aj v snahe vyhľadať tovar tej najnižšej kvality, Sig mala problém zmestiť sa do svojho skromného rozpočtu. No napokon sa vám to akosi podarilo. Sahanna jej predal nohavice za 5.75 SH, vysoké boty za 10.75 SH, tuniku za 6.75 SH, postaršie pončo za 8 SH a použitý klobúk za 6 SH. Okrem oblečenia v jeho obchode našla aj cestovný vak za 9 SH a deku za 6 SH.
Pre zbraň a opasok si musela zájsť do zbrojárstva, kde pán Hellet, luteg stredného veku, predával zbrane mechanické i artechové. Za krátko zistila, že si môže dovoliť nanajvýš najlacnejší mechanický revolver v ponuke. Rozhodne nemala dosť peňazí na pušky, opakovačky, a už vôbec nie na brokovnice. Bol to však aspoň dobrý začiatok. Hellet jej predal jednoduchý, ale relatívne spoľahlivý pohraničný revolver za 40 SH, opasok na zbraň za 20.50 SH a zopár krabičiek nábojov za 3 SH.
Na jedlo jej teda zostalo 4.25 SH. V trhových stánkoch, ktoré lemovali hlavnú ulicu, si mohla zakúpiť ovocie a zeleninu, ktoré po kusoch stáli najviac po päťdesiathalierovke, väčšinou však okolo dvadsať halierov. Plechovky s jedlom (napríklad so zapekanou fazuľou, hovädzinou a rybou) sa pohybovali medzi pol filierom a dvoma filiermi (mincami). Na kvalitné čerstvé mäso nemala dosť sherinov; to sa pohybovalo v cenách od 2 do 4 SH. Sahanna za 30 halierov predával chlieb, za 40 halierov slušný kus syra a lopatku masla, sušienky a tabuľku čokolády za 2 SH, sucháre za 1 SH a ovsené placky za 4 SH.

Z tohto nákupu vyvstala najmä jedna dôležitá skutočnosť - Sigrior potrebovala zohnať nejaké peniaze, a to rýchlo.

Sigrior

Pozerala som sa na svoj vlastný odraz v jednom z výkladov. Teraz by si ma ťažko niekto pomýlil s bezdomovcom či uprchlíkom. Banditom? Možno.. miestnym? Pravdepodobne. Potiahla som nosom a len si klobúk stiahla hlbšie do tváre. Vďaka ponču a klobúku som aspoň nejakým spôsobom mohla chodiť v daždi bez toho, aby som bola v momente mokrá. Ostatne tu predávali snáď len nepremokavé - aspoň čiastočne - veci. Na chvíľku som sa len oprela o drevenú stenu jednej z budov, vytiahla som revolver a chvíľku som sa s ním babrala. Pár krát som ho prebila, vysunula cylinder.. zas ho zasunula, nakoniec som doň vložila náboje a zastrčila ho do opasku po mojej pravej strane. Prehodila som cez neho poncho, aby mi nezmokol, a vydala sa späť k tabuli, na ktorej bolo vyvesených niekoľko ponúk. Trocha som sa prebehla. Mala som už funkčnejšie handry no, nechcela som vyslovene "moknúť" a skúšať ich.

Pri tabuly som si obzrela niekoľko.. ponúk. Pozrela som sa na niekoľko zatykačov a následne aj na tú.. zvláštnu ponuku.
"Hmm.. zatykače by sa mi zišli, možno mi budú vedieť vystaviť kópie?" Zamrmlala som skôr pre seba. Ostatne tak to pravdepodobne fungovalo. No pri nich by som ani len nevedela kde začať. Chcelo by to niekoho, kto by ma remeslu naučil. S povzdychom som sa pozrela na divnú ponuku a následne ju z tabule strhla. Zrolovala som ju, schovala si ju do ponča a začala sa obzerať po dome s označením čísla 15. Mala som na pamäti aj heslo, ktoré si vyžadoval.