Ilúzie

Keď mu Lah začala liať tekutinu na ranu, trocha ním trhlo, ale nechal ju pokračovať. Po rýchlom ošetrení sa mu viditeľne odľahlo.
"Vďaka, Lahmia-del. Vysokí sa na teba usmievajú." Povedal celkom vážne a zároveň s ľahkým úsmevom, no Lahmia netušila koho myslí "Vysokými." Hovoril o Vládcoch? No nikdy nepočula že by ich niekto nazval Vysokými. Možno to bola súčasť jeho zvláštneho dialektu, ktorý sa Lah zdal cudzí.
"Hľadanie otázok a odpovedí musíme my, deti, nechať na Vysokých. Tak je správne." Vysvetlil jej poučne a k jeho slovám chýbal len zdvihnutý prst. Lahmia teraz rozhodne nepotrebovala vierouku, ale Jozam ďalej netlačil. Sústredil sa na dôležitejšiu vec.
"Voda, áno. Shewa - jazero. Možno rieka? Vedúca nám isto poradí." Jozam prudko vstal zo svojho kameňa a pohľadom sa zameral na Vassu. Lahmii pokynul aby vykročila prvá, dal jej prednosť. Vassa bola na rovnakom mieste, sedela v tieni stromu a v rukách strúhala kus dreva. Keď ste sa priblížili, svoje dielo rýchlo založila do vrecka, takže ste sa nemohli kochať jej rezbárskym talentom. Vassa na Lahmiu zamračene zagánila, tvárila sa akoby ste ju otravovali počas relaxu.
"Čo chceš?" Vyštekla, a Lahmia hneď vedela, že nebude tak príjemná ako Jozam.

"Vysokých?" Spýtala som sa podivne. Úprimne som si nemyslela, že tým naozaj mysli Vládcoch. Asi som ani nevidela jaštera, ktorý by pod nimi pracoval či slúžiť s radosťou. No nechcela som to nejak ďalej rozoberať. Čo sa týkalo nášho náboženstva, táto vojna už roky ukazovala, že vládcovia nie sú až taký všemocný, ako sa často opisujú. Aj keď tieto myšlienky som si vždy nechávala pre seba, keďže sa jednalo o rúhanie a ja som nechcela prísť o hlavu. Taktiež som sa postavila. Keď mi dal prednosť, musela som sa pousmiať. Nemyslela som si, že to bolo zo slušnosti. Skôr chcel pred seobu a tou okrídlenou potvorou niečo mať.
Ako sme k nej podišli, v podstate na mňa vyštekla. 
"Nevideli ste počas prieskumu nejakú vodu? Jazero.. potok, prameň?" Spýtala som sa slušným spôsobom. Nepotrebovala som si robiť problémy. Taktiež bola.. no.. dôležitejšia než ja. Nepotrebovala som si kvôli rozhnevaniu nej rozhnevať aj kapitána.

Pri jej vyzvedaní o Vysokých sa na ňu Jozam len tajomne obzrel, ale potom odvrátil pohľad, očividne o tom nechcel hovoriť alebo na to nebola teraz vhodná chvíľa. Namiesto odpovede s pobavením sledoval ako sa Lahmia trápi s Vassou.
"Možno áno. Možno nie... čo za to?" Pozrela spýtavo na Lahmiu. Nebola si istá či to myslí vážne alebo sa s ňou len pohráva. Naozaj od vás chcela nejakú platbu za informáciu? Nervózne sa zamrvila, celkom jasne nespokojná s vašou prítomnosťou a "obťažovaním." Mala toho dosť od kapitána, to ste vedeli aj vy.
"Vāssa-hal, mēkaṅkaḷ paṟṟi cintikkavum." Zapojil sa do konverzácie Jozam vetou, s ktorej Lahmia stihla zachytiť zopár zvláštnych slov a písmen, no väčšinou išlo o nerozoznateľné zvuky. Tento jazyk počula len u niektorých rás, no rozhodne nie u noryánskych. Nevedela z neho ani jediné slovo, a teda netušila čo jej mohol Jozam povedať.
"Nāṉ ceykiṟēṉ, Jōzam-sau." Odvetila s povzdychom a prstom ukázala kamsi za seba, smerom na východ. Lahmia sa mohla cítiť nanajvýš ako tretie kolo. Ak prehovorili navzájom v jazyku, ktorí poznali len oni, muselo ísť o niečo dôverné.
"Dve míle poniže svahu nájdete jazero." Mykla plecami a pohľadom sa s vami rozlúčila; chcela pokračovať vo svojom oddychu. Jozam sa otočil na Lahmiu.
"Rezkým krokom vyrazíme, a ba aj sa vrátime pred zotmením." Vyslovil s ľahkým úsmevom a z jeho výrazu bolo zrejmé že sa k vode teší.

Pozastavila som sa nad tým. Nebola som zvyknutá na podobné správanie. Uvedomila som si, že je voči mne drzá. Alebo to tak aspoň vyzeralo. Možno by som sa mohla na ňu aj oboriť, no skôr než som sa stihla čo i len zamračiť, Jozam sa do tohto rozhovoru pridal so svojim, teraz už pre mňa úplne neznámym jazykom. Síce som ho pred tým počula, nemala som nikdy tendenciu naučiť sa ho. Bolo už dosť zvláštne, že niekto ako ja vie čítať a písať v tom jazyku, ktorý Aét využíval bežne. 
"Patrí ti moja vďaka." Kývla som hlavo smerom k operenkini a slabo som sa na Jozama usmiala. "To by sme si mali pohnúť, ak si chceme vodu aspoň trocha užiť." Prevesila som si luk cez rameno. "Budeme sa držať v blízkosti stromov, aby sme tak nečrtali na poli.." Oznámila som mu, teda nemyslela som si, že by nesúhlasil. 
"O čom to bolo? Ak mi to môžeš povedať."

Na jej návrh len nepatrne prikývol, pretože sa ponáhľal vopred. Či to chcel to naozaj stihnúť ešte pred zotmením alebo sa na jazero skutočne tešil, Lahmia nedokázala povedať. Popravde, cestou k jazeru ste sa nemuseli vôbec kryť. Koruny stromov takmer celkom zakrývali oblohu, vytvárajúc príjemný tieň a chládok v lese, a zhora by vás nemal šancu nikto vidieť. Gediáni sami nedokázali lietať, ale medzi ich spojencov sa rátali viaceré rasy, vrátane tých, ktoré túto schopnosť mali. Samozrejme že ich využívali tiež ako skautov a špiónov.
"Maj na srdci oblohu..." Preložil pre ňu Jozam vetu, ktorá vám od Vassy získala lokáciu jazera. Možno by si ju mala zapamätať. Keď si všimol že preklad sám o sebe jej príliš nepomohol, pokračoval vo vysvetľovaní.
"Príslovie. Máte ho aj vy, delnovia - hľaď na väčší obraz. Hovorím správne?" Spýtal sa s neistým úsmevom; predsa len delnské príslovia neboli jeho métou. Cesta vám ubiehala rýchlo, viacmenej ste sa pohybovali po znižujúcom sa svahu, a onedlho ste si všimli koniec stromoradia, za ktorým sa nachádzala zelená lúka s vysokou trávou, a napokon aj jazero, prekvapivo mohutné. Opačný breh bol aspoň pol míle od tunajšieho brehu. Jazero bolo výrazne zarastené krovím, vodnými rastlinami a okolie prekypovalo životom, vo vode aj vôkol nej. Na pobrežnej lúčine ste neboli krytí lesom, ale Jozama to zrejme nezaujímalo. Svižne vykročil k vode, do jazera ponoril ruky, zatvoril oči a začal vykonávať akýsi zvláštny rituál, ktorý zahŕňal rôzne gestá a slová neznámeho jazyka.

Po ceste lesom sa mi snažil vysvetliť, o čom bola tá ich konverzácia. "Vystihol si to dobre." Prikývla som. Nebolo to tak zlé. Aj keď sme to niekedy hovorily trocha inak, zas záležalo na rôznom nárečí a podobne. Poniektorý zbožný ľudia, by tam určite pridali aj vládcov. Spokojná s odpoveďou som pokračovala v ceste. Netrvalo to až tak dlho. Aj keď sme doteraz boli krytý, u vody sa to povedať nedalo. No jemu to nevadilo. Sama som pri pohľade na vodu zabudla na opatrnosť a len som rýchlo vykročila k hladine. Vyzerala čisto. Nesmrdela a plávali v nej ryby. Najprv som si chcela naplniť čutoru, po tom sa osviežiť, aj keď jeho rituál ma naozaj zaujal. Ostala som teda ticho sedieť pri brehu, zatiaľ čo som si znova skladala zbrane, vak a podobne. Nechcela som ho prerušiť.

Po chvíli svoj osobný rituál dokončil, mokrý od hlavy po päty. Kvôli chladnému vzduchu by sa mnohí v jeho stave triasli, no Jozam bol práve naopak mimoriadne spokojný a s úsmevom sa otočil na Lahmiu.
"Odpusť. Zvyk mojich ľudí - uctiť si každé jazero. Každú rieku. Ba aj najmenší potok. Je to stará tradícia z času, keď od týchto vôd záležal náš život." Vysvetlil v skratke pričom sa na šíre jazero pozeral s takou láskou, s akou by sa deln či lorn pozeral na krásnu trávnatú pláň. Lahmii bol teraz jasný dôvod, prečo sa sem tak Jozam náhlil. Toto jazero bolo preňho celkom nové. Takto hlboko v horách a v divočine, bohvie či tu nebol ako prvý saurián za posledný vek?
"Žiada sa mi ho obzrieť. Vyčkaj, zanedlho sa vrátim." Povedal zo zamysleným pohľadom a vykročil popri brehu smerom na juh. Prejsť okolo celého jazera by mu trvalo večne, no to nebol jeho plán. Lahmia netušila prečo sa chce prejsť po brehu, no vedela že chce byť na moment osamote.

Nech Lahmia zostala na mieste, alebo sa vydala druhou stranou na sever, odrazu začula krik. Vychádzal spoza hustého krovia, ktoré rástlo popri jazere, a tak Lahmia nemohla vidieť kto tak kričí. Bol to srdcervúci detský plač. Malé dieťa na takomto mieste? Len z hlasu nedokázala rozoznať o akú rasu ide, ale mohol to byť deln. Plač ustal, a vystriedal ho nerozoznateľný ženský hlas. Vydesený, vystrašený, akoby ženu a jej dieťa niekto alebo niečo naháňalo. Zrejme sa skrývali v kríkoch.

"Nemám ti čo odpúšťať, nič sa nestalo." Kývla som hlavou a ako som kľačala pri vode, naberala som si do čutory vodu. Bolo dobré sa takýmto spôsobom zásobiť. Predsa len u nás v skupine si každý musel zaobstarať podobné veci sám, prípadne sa s ostatnými mohol podeliť. Keď na mňa prehovoril, len som prikývla hlavou na znak, že mu rozumiem a nechala som ho ísť. 
Sama som ostala na kraji brehu. Chcela som si namočiť nohy, ale nakoniec som si to rozmyslela. Bola celkom zima a kto vie, kedy môj partner príde. V tom som však započula desivý zvuk, ktorý ma v momente postavil na nohy. Pozrela som sa smerom do lesa, odkiaľ vychádzal. Bolo to nejaké dieťa? Strach a neistota ma na chvíľu ochromili. Ani som sa nepozastavovala nad tým, ako by tu mohol nejaký malý fagan zavítať. Ako som započula aj nejaké nerozoznateľné ženské nariekanie, rozbehla som sa smerom, ktorým som si myslela, že sa zvuk ozýval. Ani som sa nesnažila byť nejak opatrná.. skôr rýchla. Samozrejme som v rukách držala môj luk a niekoľko šípov.

Nariekanie sa celkom jasne ozývalo spoza vysokého krovia, cez ktoré nedokázala Lah vidieť. Jediné čo mohla urobiť bolo predrať sa cez kríky, isto nepríjemná záležitosť s toľkými pavučinami a potenciálne nebezpečným hmyzom. Okrem toho by bola poriadne doškrabaná. Matka so svojím dieťaťom však musela cez porast prebehnúť bez váhania, pretože mnohé konáriky sa javili dolámané - a cez krovie sa črtala akási prebojovaná cesta. Oba hlasy náhle stíchli a Lahmia začula len šušotanie lístia a trávy, ktoré sa k nej rýchlo blížilo. Ešte predtým než sa stihla ozvať a tieto ustráchané osoby nejako osloviť, Lahmiu premklo zlé tušenie. Nevedela prečo, ale niečo tu nesedelo. Tušenie bolo rýchlo vystriedané pocitom opísateľným len ako živočíšny strach vychádzajúci z hlbokého podvedomia, a Lahmia proti svojej vôli zamrzla na mieste, so srdcom prepadnutým až do jej žalúdku. Krovím sa bleskovo prehnala čierna neforemná masa, a keď sa v nasledujúcom momente Lahmia uvedomila, musela bojovať o život. Skočil na ňu mohutný tvor, akýsi druh mačkovitej šelmy, zhodil a privalil ju na mokrej zemi (a pri prudkom dopadnutí skoro prestala dýchať) a od smrti ju delila len panika a adrenalín. Obrovské tesáky jej šialene klapali okolo tváre - šelma sa snažila dostať ku krčnej tepne a prehryznúť ju, čím by svoju obeť okamžite usmrtila. A že Lahmia musela na prežitie vynaložiť všetky svoje sily, táto obluda bola silná a ťažká, čo jej znemožňovalo sa dostať zo smrteľného zovretia. Kdesi v diaľave začula Jozamov vystrašený krik.
"Lah-del!" Zrúkol vydesene a šprintom sa rútil svojej spoločníčke na pomoc. Na ďalšie slová nemíňal dych. Ostrie jeho kopije bolo namierené na hlavu šelmy, a krátke zaváhanie monštra neistého či sa stiahnuť, dalo Lahmii jedinú šancu na únik.

Predierala som sa cez húštinu. Bola som dosť dosekaná od krovia. V podstate všade, tvár, ruky s ktorou som sa snažila kryť, či stehná alebo brucho. Nebolo to nič vážne, predsa len to boli len vetvičky, ale stále to bolo nepríjemné. No mojou mysľou sa začínal predierať strach. Zastavila som sa v momente, keď som si uvedomila, že už ten zvuk nepočujem. Videla som, aký som mala problém sa cez húštinu dostať a predrieť ja. Žena s deckom by nemala šancu. Ako som sa však prebudila z prvého inštinktívneho pudu pomôcť a ako mi znova začala fungovať hlava a racionálna časť mojej mysle, príliš mi to nepomohlo. Taktiež ma totiž začala premkýnať hrôza. Zrazu do mňa udrela ako kladivo do kovadliny. Zamrzla som na mieste a všetky jemné chĺpky po tele sa mi postavili do pozoru. Oblial ma pot. To ako sa na mňa vyrútila šelma, som zaregistrovala, až keď ma prudko zrazila dolu k zemi. Inštinktívne som uhla hlavou do strany, čo bolo dobre, inak by mi rozkúsla hrdlo a takto hlavou a tesákmi len rozhrabla zem kúsok od môjho ucha. Oboma rukami som sa zaprela do hrdla šelmy, ktoré som zovrela a snažila som sa ju od seba odtlačiť a držať ďalej, no pomáhalo mi t iba v tom, že som sa dokázala včas vyhýbať jej pokusom o prehriznutie môjho krku. Započula som Jozama, ktorý sa pravdepodobne vyrútil na pomoc. Ako šelma zamrzla a začala ho sledovať, zašmátrala som jednou rukou na miesto, kde som opustila šípy. Chcela som jeden zobrať a vraziť jej ho do tváre, oka.. čumáku, úst, kto vie, proste niekam. Mohla by som sa snažiť zdrhnúť, ale bola hrozne ťažká. Úplne ma svojou váhou drvila.