Smrť prichádza od severu

Starý Aét, 36. storočie

Urážka, alebo snáď pocta? Nech ste si mysleli čokoľvek, vysloviť svoj názor nahlas by nebolo v tejto situácii múdre, ani chytré. Sprevádzať dcéru Vládcu bola úloha prazvláštna, nevídaná, a istým spôsobom dôležitá... no fúrie si ani neboli isté ako mladé dievča oslovovať. Jej rodičia patrili k Najvyšším, pred ktorými sa davy tejto ríše skláňali a vzdávali im poctu - boli to predsa len Stvoritelia, Najlepší, Najmúdrejší, vaši Bohovia a králi a páni. Zrejme ste sa k nej mali správať rovnako ako k ostatným Vládcom, no bolo to zvláštne - to dievča malo za sebou menej liet a zím než najmladšia členka fúrií. A prečo ste vôbec túto úlohu od generála dostali? Fúrie boli bojovníčky, nie sprievodkyne a strážkyne detí, ktoré sa rozhodli vydať do bojových línií. Táto ''Vládkyňa'' nemala v horách čo robiť; pre vás sa len stala kotvou, obrovskou zodpovednosťou; a vedeli ste čo bude až sa na jej tvári objaví malé škrabnutie.
Dať si dve a dve dokopy nebol problém - situácia v horských priesmykoch bola pomerne zlá, medzi utečencami zo severu, útokmi nespokojných kmeňov na pobrežiach či vysoko v horách a hrozbou hordy jašterov - gediánov. No kde tam bolo miesto pre útle dievča, ktoré sa nevie o seba postarať?
No odporovať by znamenalo jednu vec, a to ste nechceli. Shagar by sa pravdepodobne pri odvrávaní ušiel povraz, ak nie rovno stratená hlava. A tak bolo nakázané, sprevádzať mladú Shaheh do hôr, kde chcela vidieť týchto utečencov a pomôcť im. Osobne. Nevedela do čoho ide, ale jej otec, Vládca Harun, o tom nechcel ani počuť. Generál Setran mal pre fúrie dôležitejšie úlohy, no musel sa riadiť pokynmi od vyšších. Nemal na výber.

Z mesta (Phredi) ste sa mali vydať na odchod už dnes. Na pokyn Shaheh zo sebou nechcela mať celý sprievod - len osobného ochrancu, ktorý ju mal na starosť. Tak prišlo ďalšie poníženie. Shagar bola síce vodkyňa fúrií, jej osobný ochranca Hamar však mal podľa generála posledné slovo, a museli ste ho poslúchať. Aby to nestačilo, Hamar bol muž (mugran) - priame velenie muža nebolo u fúrií zvykom. Priamo pred odjazdom sa fúrie mali dostaviť do hlavnej siene paláca v centre Phredi. Bola to grandiózna budova, najvyššia v meste, a najbohatšie vyzdobená, ku ktorej viedlo mohutné stĺporadie. Pri prvom pohľade na ňu nemohlo byť pochýb kto v paláci prebýva. Najvyšší mali radi svoj luxus, a pohľad zhora na celé mesto len umocňoval ich božskosť. Nástenné maľby v hlavnej sieni vyobrazovali hrdinské činy Vládcov za posledné tisícročia, celú zbierku mýtov a histórie tejto ríše. Do siene mohla vstúpiť len Shagar, ako veliteľka fúrií. Tam už na ňu čakal Hamar, v tejto chvíli zamestnaný. Vydával rozkazy strážnikom a vojakom; zabezpečiť ulice bolo pri prechode mladej Shaheh potrebné.

Shagar

Čo som si o tom mohla myslieť. Nebyť rozkazu priamo od našich vládcov, pravdepodobne by som len ohrnula nosom a dievča nechala dievčaťom no.. to nebolo možné. Nemohla som sa však hnevať, v našich vládcov som mala istú.. vieru. Predsa len, aj keď sme pre nich pracovali, vďaka nim sme ako jednotka prosperovali, bez ich podpory by sa v horách žilo omnoho, omnoho ťažšie. Verila som že nepotrebujem mojim sestrám vysvetľovať pre čo je táto úloha dôležitá. Stále ma to ale trápilo. Predsa len mi sme neboli žiadne.. štíty. Bola ale pravda, že sme v horách dokázali bojovať lepšie, než ktokoľvek iný.. možno aj toto bol dôvod pre čo mladé dievča a jej ochranu zverili na starosť práve nám? Každopádne som len kývla na jednu z mojich sestier a sama som pred vstupom zosadla zo svojho zvieraťa, pohladila som ho po srsti a sama som vyšla schody, ktoré viedli k vstupu do paláca. 

Bola som tu len pár krát a vždy mi toto miesto vybilo dych. Tak vysoké budovy.. proste som na to nebola zvyknutá. Popri tom ten luxus, ktorý mi možno ani nič nehovoril, no stále ma oslovil a ohromil. Už po niekoľký krát som si až fascinovane prezrela maľby, až kým môj pohĺad nespočinul na Hamarovi, ktorý bol osobný ochranca mladej vládkyne. Kým som sa mu ukázala na oči, počkala som, kým dovydáva rozkazy a kým bude mať aspoň trocha priestoru na nadýchnutie sa. No nemienila som čakať večnosť a tak som sa predsa len odhodlala k prerušeniu jeho prípadných rozkazov.
"Sme pripravené..." Odvetila som jednoducho. Pravdepodobne už dostal oznámenie o tom, koľko nás tu približne je. Vlastne nás nebolo viac než dvadsať a dôvod bol celkom jednoduchý. ďalšie čakali pri horách, keďže pohybovať sa s veľkou skupinou by bola sebevražda, ani som to nemienila robiť.

Hamar jej slová chvíľu ignoroval, práve sa zhováral s kapitánom stráží, ktorý ho ubezpečoval, že v meste nič nehrozí. No osobný ochranca Shaheh si nebol natoľko istý. Po tom ako kapitánovi zvýraznil dôležitosť ochrany tejto osoby zvýšeným hlasom ho Hamar poslal preč a otočil sa k Shagar. ''Dobre. To je dobre.'' Zamyslene odvetil a pozrel jej priamo do očí. ''Mám zlý pocit. Povedz svojim nech majú v meste oči na stopkách.'' Tento pocit poznali dobre všetci bojovníci, každý kto mal v bojoch a konfliktoch už dlhé a bohaté skúsenosti. Ak sa aj nič nestalo, vždy existuje šanca, že sa niečo môže stať. Dobre ste vedeli, že spochybňovať nepríjemný dojem iného mohlo skončiť zle pre všetkých. A keď to hovoril osobný ochranca mladej Vládkyne, nebol to výmysel. Bolo pravdou, že mugrani mali na tieto veci prirodzené zmysly, od prírody. Nebezpečenstvo neraz vycítili aj dlho pred jeho príchodom. ''Musím sa priznať, že s fúriami som ešte nemal to šťastie. No generál vám verí.'' Pokračoval v inej téme Hamar, bola to nepriama otázka znejúca - na koľko sú fúrie schopné a čo v boji dokážu? Potreboval to vedieť, ak sa mal prispôsobiť. Z jeho slov sa dalo usúdiť, že skôr či neskôr očakáva boj.

Shagar

Počkala som kým dohovorí. Nie že by som sama mala príliš otázok, vlastne som .. nemala žiadne, aspoň zatiaľ nie. Aj keď naša úloha bola dôležitá, znenie bolo veľmi jednoduché a podrobnosti snáď ani neexistovali. Počas čakania som si len ruky založila na hrudi a znova som sa obzrela po okolí. Naozaj to malo svoje čaro.. no vedela by som si predstaviť trebárs.. tu bývať? Pravdepodobne nie. Hory mali svoje vlastné čaro a v podstate si ma úplne získali. Keď sa mi Hamar znova venoval, len som sa na neho pozrela a s porozumením som prikývla. 
"Stále majú oči na stopkách, ale zdelím im to." Pôsobil nervózne, no možno to nebola ani tak nervozita ako starosti? Ja som ich mala tiež, aj keď som nemusela vybavovať xy vecí a tak som to ani nedávala príliš najavo. "V horách? nemáme súpera." Povedala som a len som hlavou naznačila smer, ktorým som prešla. "Čaká tam dvadsať ostrieľaných Fúrií a dvadsaťtri horských a skrotených veľvlkov." Pred vstupom do hôr nás čakajú ďalšie. "Každá z nás je Dumanskej krvi, pokrstená aspoň desiatkami bojov. Táto úloha je príliš dôležitá na to, aby som si mohla dovoliť čokoľvek menej." Ubezpečila som ho, no naśledne som sa na neho sama predsa len spýtala. "Dúfala som že mladá vládkyňa a vy využijete naše zvery. Sú.. spoľahlivejšie." Toto bola skôr taká nepriama prosba. Naozaj som dúfala že sa nepokúsia nasadnúť na nejaké ťavy, alebo nebodaj kone.. to by bola naozaj katastrofa. Tie zvieratá boli v horách nepoužiteľné.

Z jej odpoveďou bol Hamar mimoriadne spokojný. Nebol si celkom istý čo fúrie predstavujú, no podľa slov ich kapitánky sa zdalo, že budú aspoň schopné a zodpovedné. To bolo jediné čo vyžadoval, nič viac, nič menej. Generál mal zrejme pravdu, aj keď počul ohľadom fúrií mnoho spochybnení. Tie vychádzali najmä z úst aétov, ktorých ženy neboli natoľko... silné. A Hamar tomu rozumel. Predsudky boli mocné, a on sa im snažil vyhýbať. Fúrie mohli byť azda lepšie než akási ''elitná'' palácová jednotka. No zastihla ho naivita, alebo skorej prílišná praktickosť, kapitánky Shagar. Jemu jazda nerobila problém, ale Vládca Harun by vás všetkých povešal ak by ste jeho dcéru posadili na špinavé, neohrabané zviera. Bola to viacmenej princezná; čo Shagar očakávala? Hamar sa skoro rozosmial, no vystačil si s ráznym krútením hlavy a úsmevom. Vedel, že dumanka bude nahnevaná. ''Moja chránenkyňa sa bude viesť v povoze.'' Odvetil potichu. Sám tento fakt neobľuboval, no nebolo jeho miestom prikazovať mladej Shaheh akým spôsobom cestovať. Tento patril medzi tie najpomalšie. A najmenej bezpečné, najmä v situácii, v akej sa ríša teraz nachádzala. Mali ste ísť celú cestu na sever krokom. Do hôr.

Shagar

Sama som sa musela pousmiať.. povoz. S povzdychom som len prikývla, no mala som na výber? Vládcovia mali pravdepodobne nejakú.. nádchu na praktické veci. Toto nám zaberie viac, než som pôvodne plánovala ale, nemali sme moc na výber. "Neuľahčí nám to prácu, ale prispôsobíme sa." Prikývla som následne. Zvieratá z toho tempa budú na nervy. Vlci mali radi pohyb, rýchli pohyb.. rozmýšľala som nad tým že ich pravdepodobne vypustíme a necháme pobehovať okolo sprievodu, zatiaľ čo fúrie pôjdu po vlastných. Nebolo by to nič závažné či zlé. Niečo ako chôdza nás nevyčerpá, na to sme boli príliš dobre.. stavané. 
"Máme nejaký.. plán cesty? Alebo najprv mladú vodkyňu ubytujeme v pevnosti? Predsa len.. len cesta tam zaberie.. čas." Tým že nepoužijeme zvery to môže byť bez problémov aj celý deň. Ak by sme vyrazili teraz no.. možno by sme to stihli do polnoci? Krokom.. pravdepodobne. Naša pevnosť síce nebola plnohodnotná pevnosť, no bolo tam bezpečne. Aspoň som o tom bola presvedčená.
"A posledná otázka z mojej strany.. kedy vyrážame?" Spýtala som sa znova. Fúrie vonku začínali byť netrpezlivé. Aj keď boli mestá skvostné a veľké. Nebolo to niečo kde sme sa cítili ako doma.