Dávno...
Koľko času už ubehlo od prvej zmienky? O neprebádaných brehoch, o zemi, ktorá leží kdesi na juhu, ďalej než kto kedy zašiel? A sú vôbec pravdivé, alebo ide len o chýry, podložené nanajvýš tak fantáziou námorníkov a bádateľov? Rozhodnúť o tom nemohol nikto; ako by len, k tejto pevnine sa nedostal nikto. Mnohí sa pred kráľmi vychvaľovali, že áno, oni tieto nové zeme našli, a požadujú pocty, bohatstvo, ba snáď aj urodzené manželky. No kráľ sa vždy opýtal: kde je tvoj dôkaz? Ukáž mi kvet, ba či zver, i kus zeminy z týchto krajín, a ja ti uverím.
Aj potom sa klamári snažili klamať, cez zuby im prelietala špina a klamstvá, ukazovali zajace zafarbené na červeno, či obrovské exotické hady, až sa kráľ nahneval, a podvodníkov nechal vyhnať, ak nie rovno popraviť. Možno niektorí z nich hovorili pravdu, možno sa kráľ, či jeho radcovia mýlili. Predsa len, dôkaz nemusel byť jednoznačný. Čo ak ten had pochádzal z južných zemí, a len náhodou sa podobal na pralesného pytóna z Aguelských džunglí?
__________________________________________________________________
- Mapa:
Prvý raz sa zvesti o týchto zemiach na juhu začuli v prístavoch. Obchodníci, námorníci, prichádzajúci z rôznych krajín o nich hovorili neprestajne, až sa tieto reči stali témou kráľovstva Garsternu. Nikto nebol výnimkou. Tmaví vodáci z K'sabhanu, sestry či dcéry z matriarchátov severného Nuadhu, ba aj zo vzdialených brehov Chajaqu a Akaku na Agueli. Garstern však nebol jediný kto ich započul - reči sa nevyhli ani prístavom ľstivého Charnu či ostrovom Katayamy. A chýry sa miešali, a miešali, každý hovoril iné, každý hovoril svoje, a nikomu vlastne nebolo jasné čo je pravda, čo je klamstvo, a či vôbec existuje nejaká pravda, a vyskytla sa otázka - pozná niekto túto pravdu?
Najvyššia elita týchto krajín sa chcela pravdu dozvedieť. Nevedno ako to bolo inde, kráľ Garsternu Dallomar II. vyhlásil, že odmení kohokoľvek, komu sa podarí dostať do týchto južných zemí, vráti sa, a bude môcť svoju úspešnú cestu nejako dokázať. Niekto sa snažil plaviť, no o týchto mužoch už nikto nezapočul, stratili sa, ich plavidlá obrátené ničivými vlnami vysokého oceánu, alebo prelomené zubiskami oceánskych potvôr. Niekto tam chcel doletieť, na skrotených zveroch, grifonoch, okamiách, no tie sa po dlhých dňoch letu od únavy zrútili do vôd, a utopili seba, aj svojho jazdcu.
Keď si mnohí uvedomili, že možno tieto zeme neexistujú, a na juhu sa nachádza len nekonečný oceán, alebo sa k nim nie je možné dostať dnešnými vymoženosťami, prišli podvody, o ktorých sa už povráva vyššie. A kráľ Dallomar bol zúfalý. Viac šťastia nemali ani vodcovia iných krajín - Charn či Narukata nenašli nikoho, kto by sa na juh dokázal dostať. Zdalo sa, že tieto zvesti nie sú pravdivé, možno išlo len o vtip, výstrelok znudených námorníkov, ale...
... reči o neuveriteľnom bohatstve nedali chudobným ani už bohatým spať. Zeme, ktoré sú plné zlata, striebra, vzácnych kovov, minerálov, drahokamov, tak ako kedysi kopce Erasie, ešte predtým než väčšinu týchto zdrojov si jej obyvatelia odobrali pre seba.
__________________________________________________________________
Uvedomiac si že bez kráľovskej pomoci sa táto výprava nemôže nikomu podariť, Dallomara napadla myšlienka - čo ak by výpravu sponzoroval z kráľovskej pokladnice? Skúsených námorníkov bolo mnoho, ale mnohí z nich jednoducho nevlastnili plavidlo schopné veľmi dlhej plavby, možno nemali dosť peňazí na zásoby, pomocnú posádku - jednoducho to nemohli zvládnuť sami. Peňazí dosť mala šľachta, to áno, no ju nezaujímala žiadna plavba. A čo cechy? Tie si uvedomovali, že trpaslíci nie sú najlepší plavci, námorníci, ich plavidlá sú možno obrovské a odolné, ale ťažkopádne, pomalé. Existovali na boj, nie na plavbu. Radcovia sa snažili toto kráľovi vysvetliť, a ten si možno aj uvedomoval, že majú pravdu, no snov o južnej zemi sa nedokázal zbaviť.
Tak sa rozhodol otvoriť pokladnicu pre niekoľko výprav. Bol to zlý krok, každý to vedel, samozrejme aj Zorgar, vediac perfektne a naspamäť finančnú situáciu kráľovstva. Tá nebola dobrá už po dlhé roky. Zadlženie kráľovstva sa časom len zhoršovalo, a Dallomar ho nedokázal riešiť. Možno to bol problém neriešiteľný, predsa len, Garstern bol v hlbokom dlhu už pri nástupe Dallomara. Boje proti rozmáhajúcim sa barbarom na západnej hranici, upokojovanie vášnivých elfov na severe, výrazná peňažná pomoc bratom z východnej Erasie v boji s ľuďmi Isenie, a občasné potýčky z Charnom na juhu, nič z toho kráľovskej pokladnici nepomáhalo.
A preto si jeho najbližší pomysleli, že musel zošalieť, keď sa rozhodol vyslať tieto výpravy. Fantázie a nekonečné reči o bohatstve ho zaslepili natoľko, že ako jediné východisko zo zlej situácie Garsternu videl zlaté doly južných zemí. Ktoré nemuseli, a pravdepodobne neexistovali, ktoré zatiaľ nikomu nevyšli, ba sa tam nikto nedostal. No kráľ si nedal povedať. Každý vedel že neúspech týchto výjazdov by znamenal blízky koniec kráľovstva, aspoň zosadenie kráľa, prípadne občiansku vojnu, a tá by mohla predurčiť Garstern k skorému zániku.
__________________________________________________________________
Svoju šľachtu požiadal o pomoc, a tá mu podľa starých zákonov bola povinná dodať istú časť financií, no s podmienkou že svoj dlh bude musieť v budúcnosti splatiť. Bolo jasné, a vedel to aj dlžník, aj tí čo požičiavali, že k splateniu dlhu nedôjde, a šľachta tým získa právo vzdorovať kráľovi bez toho aby to bolo považované za velezradu. Ak kráľovská pokladnica do určitého času peniaze nevráti, spustí sa vojna taká, ktorá kráľovstvo roztrhá zo vnútra, a šľachta na to len radostne čakala. Mnohí z jej radov sa obzerali po korune, a kráľovi tak z radosťou peniaze dali, aj napriek nárekom jeho poradcov.
Na prvú - skúšobnú - výpravu nevyslal svojich najlepších, vediac že jej zlyhanie je viac ako pravdepodobné. A tak sa aj stalo. Po dlhom čase sa prestali ozývať, správy žiadne nedoleteli, a kráľ znova posmutnel. Ale keď už raz s tým začal, tak prečo prestať? Už nebolo návratu.
Musí túto zem nájsť, aj ak neexistuje, alebo príde koniec kráľovstva takého ako ho Garstern pozná.
Druhá výprava sa skončila rovnako, a šľachticom sa začali zbiehať sliny na korunu a kráľovský palác, pripravujúc svoje armády, ak by kráľ náhodou vzdoroval - no kto by pre takého zmyslov zbaveného kráľa chcel bojovať?
V tejto situácii nebol na správnej strane nikto. Dallomar sa napriek očakávaniam ukázal ako očividne nekompetentný kráľ, narozdiel od jeho legendárneho otca, no správanie najvyššej šľachty bolo snáď ešte odpornejšie. Ani len sa nesnažili zakryť svoje ambície. Samotný ľud nevedel na koho strane stáť, obe strany kráľovstvo ničili a ohrozovali. Nálada posledného času v Garsterne sa zhoršila na bod mrazu. Napätie sa zakrádalo ulicami, ako slizký had, ktorého sa neviete zbaviť, lebo sa vám vyšmykne z rúk, domami sa povrávalo o neslávnom konci kráľovstva, šepoty pri každej zmienke o vojne, otvorené pochody šľachtických vojakov, ako by už Garstern ovládali, a depresia širokého ľudu.
Akoby to nestačilo, elfovia Aráchnoru sa začali domáhať dlhov, útoky barbarov na hranicu sa zosilnili, a východ žiadal ďalšie, a ďalšie financie na boj proti Isenii. A všetky z nich musel Dallomar ignorovať - peňazí už pomaly nemal dosť ani na bežný chod kráľovstva.
__________________________________________________________________
Ale situácia sa mala zmeniť, ba možno aj zlepšiť. Garstern bol mocný, jeho história sa nedala len tak zadupať, a nemohol zmiznúť v rozvírenom prachu vojny po tisíc rokoch slávy - ak prežil stovky bojov, mnohé vojny, tak ako mu mohli ublížiť nejaké problémy z peniazmi? Trpaslíci boli schopní vojaci, obchodníci, ale aj vyjednávatelia. Preto sa kráľ rozhodol otočiť na cisárstvo, ako na poslednú nádej. Narukata bola vždy z Garsternom v neutrálnom pomere, ani jeden z tejto dvojice si nezavadzal, a dva národy bojovali po dlhý čas proti barbarom Turranu. A čo zbližovalo viacej ako spoločný nepriateľ?
Cisárovná Shia prijala diplomatov Garsternu z radosťou. Dallomar sa rozhodol poslať Zorgara ako hlavného hovorcu, toho, ktorý túto misiu viedol. Tak sa na jeho pleciach objavila tiaž celého kráľovstva a pohľady nekonečných očí. A že nebolo ľahké ich uniesť.
Ak to ktosi dovtedy nevedel, Narukata rada vyjednávala. Shia na Zorgara a jeho sprievod zoslala kopy vlastných diplomatov, stratégov, hovorcov, a tí hovorili, a hovorili, a nechceli sa dohodnúť, ich podmienky boli nekonečné, a diskusie sa ťahali, a neviedli nikam, len do tmavej ničoty.
No niekoľko vecí sa vám zistiť podarilo. Niektoré boli jasné už odjakživa. Narukatánci vlastnili výrazne väčšie ľodstvo, kvalitnejšie, rýchlejšie lode, v jednoduchosti im oceány prináležili. To sa o Garsterne a trpaslíkoch všeobecne povedať nedalo. Nepoužívali lode ako pevnosti, ale na prepravu, a nanajvýš námorné potýčky, no rozhodne nie ako citadely. Ich plavidlá sa dokázali dostať na vzdialené brehy niekoľko krát rýchlejšie ako plavidlá trpaslíkov. Svižne zvládali vysoké vlny, búrky, nevhodné podmienky, na moriach mohli stráviť dlhší čas. Mali skúsenosti s pirátmi, Moregil im bol dobre známy. Tu nebolo pochýb, že ak by sa nejaká výprava dohodla, použiť by bolo potrebné lode Narukaty.
Dozvedeli ste sa aj - nepriamo - že Narukata podnikla niekoľko vlastných výprav. Tie boli zoširoka úspešnejšie ako tie ktoré vyslal Garstern, ale cieľ sa im nepodarilo dosiahnuť. Ich nepodarené výpravy sa však aspoň vrátili. Jedna z nich sa podľa všetkého obrátila kdesi na pol ceste, ďalšia bola prepadnutá nepriateľmi a boli prinútení uniknúť, a iná narazila na neprekonateľné prekážky, ťažkosti, ktoré nedokázali zvládnuť. Ale o čo išlo? Presnejšie ste nezistili, no bolo jasné, že sa k tejto téme cisárovná ešte len dostane.
Diskusie sa dostali k záveru, a cisárovná a jej zbor predložili podmienky, ktoré by zabezpečili ich spoluprácu na výprave. A že diplomatov Garsternu vrátane Zorgara neporazilo o zem.
... Shia žiadala, aby sa Garstern zriekol niektorých oblastí Turranu, ktoré aktuálne patrili barbarom, no časom by ich Narukata alebo Garstern dobyli a prevzali. Týmto by kráľovstvo prišlo o územie, ktoré zatiaľ ani nevlastnilo, no nebola to podmienka ľahko prijateľná. Zorgar vedel že na týchto územiach sa nachádza nerastné bohatstvo, ktoré by Garsternu pomohlo. Ale kráľova inštrukcia bola jasná.
... Ďalej požadovali tribút, splatný kedykoľvek, v rôznej materiálnej podobe. Garstern vlastnil zásoby hornín, minerálov, iných vzácností, ktoré nepotreboval, no tie existovali ako hmotná poistka, niečo čo existovalo na predaj počas núdze. A Dallomar už tieto vzácnosti dávno začal rozpredávať, len aby mohlo kráľovstvo prežiť zo dňa na deň. No keďže bližšie neurčili čas splatnosti, mohlo to byť pokojne aj po vybavení všetkých dlhov. Ale tribút by sa časom navyšoval, a situáciu by to mohlo len zhoršiť.
... A to nebol koniec. Garstern sa musel zaviazať že v prípade potreby vojensky či materiálne pomôže cisárstvu, ak by sa vyskytli problémy, ktoré by ohrozovali jeho integritu. Inak povedané, Garstern by musel poslať jednotky na obranu cudzej zeme, neobývanej trpaslíkmi. To by vojaci len ťažko zhltli. Ale podmienka bola podmienka.
... List pokračoval. Vyskytla sa tam štandardná dohoda o neútočení, nevyhlasovaní vojny spojencom a partnerom cisárstva, zníženie dovozných daní a ciel pre obchod, a zopár ďalších drobných ústupkov. Garstern mal taktiež zabezpečiť zvýšenie vlastníckych a obchodných práv pre elfov. Tie boli v kráľovstve totiž obmedzené, z rôznych dôvodov, najmä historických. A elfov tam nikto moc neobľuboval aj tak. No Narukata s nimi obchodovala, a negatívny postoj Garsternu narušoval tento obchodný trojuholník.
... Na druhú stranu prisľúbili Garsternu vojenskú pomoc v určitých prípadoch (v boji s barbarmi), výrazné zvýšenie obchodnej činnosti a najmä dovozu, rozširovanie vlastných cechov v kráľovstve a dočasnú finančnú pomoc v hodnote podľa ich vlastného uváženia. V prípade úspechu výpravy by Narukata darovala niekoľko plavidiel Garsternu, aby sa tam mohli doplaviť aj sami. Shia v žiadnom prípade nechcela aby Garstern padol, alebo skončil v občianskej vojne. Obchod bol pre Narukatu výhodný, aj tlak na barbarov z východu - a preto prisľúbila že Narukata v rámci svojich možností pomôže potlačiť hospodárstvo Garsternu nahor.
Podmienok bolo mnoho, ale nemali ste na výber. Shia a jej zbor bol nepohnuteľný, tieto boli konečné, a nezmeniteľné. No kráľ dohodu chcel, a tak ju mal. Zorgar pri podpise mohol dúfať, že práve na papier nespisuje posledný epitaf kráľovstva, ktorý by bol vyrytý na jeho hrobe.
Prípravy sa započali.
__________________________________________________________________
Keďže kráľ minul aj posledné mince, a pokladnica zívala prázdnotou, že by sa po nej ani zlodej neobzrel, o financie musel žiadať aj bohatých obyvateľov miest, nielen šľachtu. Všetkým však prisľúbil časť z lupu, ktoré má výprava podľa všetkého nájsť. Dá sa povedať, poľahky, že s týmto nebol spokojný nikto. V krajine sa našiel už len málokto kto by kráľa podporoval, aj jeho verní začali strácať vieru. Ale on v túto výpravu úprimne veril. Bola to predsa len jeho posledná šanca vykúpiť svoju vládu, možno aj svoj život.
Onedlho sa dostavil šok, prekvapenie, vo forme listu z Narukaty, no niečo také sa dalo čakať. Narukata počas diplomatických hovorov nespomenula, že od trpaslíkov potrebuje niečo, čo je kriticky dôležité pre úspech výpravy. Ak by to len Zorgar vedel, pozícia kráľovstva by bola silnejšia, mohol vybaviť lepšie podmienky - a kráľ začal zvažovať že platnosť podpísanej zmluvy zruší. Ale mal vôbec na výber? Nech bol nahnevaný akokoľvek, Garstern bol v katastrofálnej pozícii. Narukata nepotrebovala túto výpravu, im to bolo jedno. A tak sa rozhodol len potichu protestovať, na čo Narukata odpovedala s tým, že o tejto skutočnosti netušili. Muselo to byť klamstvo, to bolo jasné.
No na čo bola skúseným námorníkom z Narukaty súčasť bojových lodí Garsternu? Nedávalo to zmysel. Podrobnosti boli vysvetlené odborníkom, ktorí to následne vysvetlili kráľovi. Vyskytlo sa podozrenie že Narukata chce získať vojenské tajomstvá Garsternu, ale to nemohla byť pravda - ich plavidlá boli v každom ohľade lepšie a modernejšie. Nech bola pravda akákoľvek, išlo o silný, sčasti mechanický pohon, inak povedané motor, ktorí využívali plávajúce pevnosti. Tie ho mali kvôli svojej mohutnosti, bez neho by sa na vode ani takmer nepohli. Podľa Narukaty mal slúžiť na zdolanie stojacich vôd, ktoré obklopovali južné zeme ako ochrana, na ktoré narazili predchádzajúce výpravy, miesta, kde nefúkal vietor, a voda sa prestala hýbať.
Potom sa dostavila ďalšia správa, tentoraz však pozitívna. Akási osoba, človek, veľmi bledý, vysoký a chudý, nosiac tmavý plášť, očividne vysoko postavený, pravdepodobne dôležitý, z ďalekých zemí na východe, požiadal o audienciu z diplomatmi Garsternu. Kráľ znova vyslal Zorgara, a to čo sa od človeka dozvedel bolo nečakané.
Z tajných prastarých archívov vlastnej krajiny doniesol listinu, ktorá hovorila o južných zemiach, povrávala o ich existencii, cestovaní na juh - inými slovami, ak to nebo falzifikát, bol to jednoznačný dôkaz, že výprava má skutočný cieľ a naozaj môže vyjsť. To by v kráľovstve rozhodne zlepšilo nálady. Muž mal záujem aby bola výprava úspešná, a požiadal, aby sa tam mohol zúčastniť jeho spoločník.
Odborníci zistili, že listina musí byť stará najmenej niekoľko tisícok rokov, ešte z čias Erasa a Isena, a to znamenalo, že tajomný muž hovoril pravdu. Bola mnohokrát prepísaná, ale informácie ktoré povrávali o juhu boli naozaj prastaré. Kráľ sa mohol zaradovať, a mužovi prisľúbil, že do posádky pridajú jeho spoločníka.
A tak prípravy pokračovali. __________________________________________________________________
Garstern
Rok 9 832
Ranné svetlo v hlavnom meste sa po dlhých útrapách nieslo aspoň v trocha pozitívnom svetle. Akoby si slnko uvedomilo že má vyjsť spoza mrakov, a pre zmenu sa pousmiať na Garstern. Na slnečné lúče ste si ani nepamätali; daždivé obdobie trvalo nezvyčajne dlho, a odrážalo všeobecnú náladu v kráľovstve. No slnko teraz mohlo znamenať len zlepšenie. Alebo to bolo len ďalšie klamstvo, ilúzia?
Kráľ si dal Zorgara pozvať do svojej komnaty, chcel mu oznámiť niečo dôležité. Posol nepovedal o čo ide, ale mal sa poponáhľať. V poslednom čase sa Zorgarovi často sťažoval, nikto mu nedal pokoj, obťažovali ho snáď všetky vrstvy spoločnosti, od najnižších farmárov po najvyšších hodnostárov, a tak si k sebe pozýval len osobne. Negatívnej pozornosti mal dosť, a kvôli depresiám ju prestal zvládať, verejné audiencie boli preňho nemožné. Vo svojej komnate mal pokoj, a mohol tam vojsť len ten, koho tam chcel mať. A dnes to bol Zorgar.
Mohlo to byť niečo ohľadne príprav na výpravu. Ešte bolo potrebné doladiť viacero vecí, najmä zložiť časť posádky, len najlepších z najlepších - kapitána, vojakov, remeselníkov, odborníkov... diplomatov. Na výprave predsa nejakí byť museli... čo ak by na tom juhu niekto žil? Nové, neznáme civilizácie? Bez obratných slov diplomata by sa prvé stretnutie mohlo skončiť katastrofou.
Stráže Zorgara vpustili cez niekoľko krídlových dverí, až sa dostal do bohato vyzdobenej izby, ktorá sa dala považovať za menšiu sálu. Na širokej stoličke tam posedával kráľ Dallomar samotný. Na stole pozorne spisoval nejakú listinu. Skúsenosti s kráľom Zorgar mal, stretával sa s ním predsa často. Dokonca ste sa dobre poznali, aj keď stále išlo najmä o profesionálny, pracovný vzťah. No podľa nálady sa kráľ k Zorgarovi správal aj priateľsky.
''Vitaj, môj milý Zorgar! Sadni si. Máme o čom hovoriť.'' Pozdravil kráľ, no od listiny oči neodtrhol. Muselo ísť o niečo dôležité. Ale po chvíli sa na Zorgara obzrel.
''Tvoje služby si veľmi cením. Bol si schopný v každom vyjednávaní ktoré som ti uložil. Ukázal si sa ako správna voľba, a moje rozhodnutie spraviť ťa kráľovským diplomatom som nikdy neľutoval. Ak niekomu v tejto krajine verím, budeš to ty. Ale chcem sa dostať k veci.'' Povedal celkom vážne kráľ, akoby videl Zorgara naposledy, no potom zložil listinu na stôl a vrhol naňho spýtavý pohľad.
''Čo by si povedal na malú výpravu na juh?''
Predmet: Prastaré brehy 
St 17 február 2016, 06:52
