Podivná dvojica

Garren

''Stále myslím, že je to blbý nápad.'' Zafučal som pod nos a obzrel sa po okolitom lese. Tvrdohlavo som sedel na veľkom kameni, a nemal v úmysle sa pohnúť. Od najbližšieho vojenského tábora sme neboli ďaleko, a ako sme sa k nemu približovali, tento Duvralin plán sa zdal hlúpejší a hlúpejší. Prečo to vôbec chcela? Zapojiť sa do armády? Do ľudskej armády? Bojovať sme mohli sami, na to sme boli dosť schopní. Prečo počúvať štekoty nejakého ľudského magora, ktorý sa nazýva kapitánom?
Spýtavo som pozrel na Duv, a aj keď sme túto tému preberali už niekoľkokrát, naznačil som jej aby pokračovala sama.
''Nirtháci nebudú spokojní. Cítim ich oči na nás. Neustále.'' Na krku som pocítil svrbenie a rýchlo sa otočil. Medzi stromami nebolo nikoho. V posledných dňoch mnou hádzala silná paranoja, ten nezbaviteľný pocit, že nás niekto prenasleduje. Liezlo mi to na nervy. Mal som chuť vykričať do lesa aby ten zbabelec vyliezol a ukázal tvár, aby som mu ju mohol rozbiť.
''A nebude sa im páčiť že sa pletieme do... armády. Politiky. Vieš čo myslím. Je to ich územie.'' Zavrčal som, a dúfal, že sa Duv znova nezačne snažiť presvedčiť ma. Rozhodol som sa tu zastaviť, a nepokračovať. Nech ide sama.

Duvralin

Môj trucovitý učeň znova prehlásil, že sa mu môj nápad nepáči. Trocha ustarostene som sa na neho pozrela. Dúfala som, že to už máme za sebou. Celé vysvetľovanie však nemalo zmysel, nebol Taurenom pre nič za nič. No bolo zaujímavé mať tvrdohlavého študenta, aspoň nebola nuda. Ruky som si založila v bok a otočila som sa k nemu. Bol veľký, pomaly dva krát taký ako ja. Stále však zo mňa bolo cítiť pravdepodobne viac autoritatívny prístup.
"Môj zlatý učeň." Usmiala som sa naňho. Nebol to nepríjemný úsmev, skôr taký láskyplný až pomaly materský.
"Viem že sa ti tento nápad nepáči... ale nebudem ti znova vysvetľovať prečo to spraviť musíme." Povzdychla som si a tiež som pohľadom prešla pomedzi stromy. Nie že by som to potrebovala robiť. Bežne som využívala služby niektorých duchov, ktorý ma včas varovali v prípadnom nebezpečenstve. To že sme boli pod dohľadom tej magickej univerzity.. s tým som sa jednoducho musela zmieriť.
"Nebude, ale ty sa kvôli tomu vôbec nemusíš trápiť. Nechaj to na mňa dobre? Mám na nich svoje páky." Zasmiala som sa a len som naznačila, že prestávka skončila. Aj keď bol naozaj trucovitý, tak nejak som pochybovala, že by sa tu chcel túlať sám.
"Ber to ako cvičenie, áno.. cvičenie! Je to tvoja nová úloha ako môjho učňa. Ak to vydržíš, naučím ťa, ako vstúpiť do smaragdového snu, alebo aspoň základy.. hm?" Navrhla som mu. Smaragdový sen bolo minimálne pokročilejšie kúzlo pri ktorom v podstate duša opustila telo. Veľmi dobré na komunikovanie s inými duchmi, alebo trebárs aj špionáž. Dokonca aj mágovia mimo nekromancerov a iných šamanov mali problémy vypátrať ma, keď som to kúzlo využívala. Videl ma ho pár krát použiť.

Garren

Smaragdový sen? Ponuka znela lákavo. Naozaj, tieto sny ma zaujímali. Aj keď som tomu celkovo nerozumel. Všetko čo Duv vysvetlila mi nie vždy išlo do hlavy. Nie že by som to nedokázal pochopiť, ale... jednoducho to niekedy nešlo. Za to iné som dokázal výborne. Pochybujúc že ma dokáže tomu snu naučiť som sa otrávene zdvihol a povzdychol si.
Vedel som, že majsterka celý tento plán potiahne a dotiahne do konca, a ja som musel len sledovať, no aj napriek tomu sa mi to nezdalo.
Majsterka však vedela, že moja tvrdohlavosť na ňu nefunguje, a vedel som to aj ja. Jej slová mi dodali, trocha zlepšili, náladu a tak som súhlasne prikývol.
''Poďme teda.''
Ale to nič nemenilo na tom, že sa mi prítomnosť Nirthákov nepozdávala. Majsterka vedela niečo čo ja nie, a nechcela mi to prezradiť. Prečo sme sa trepali na okraj sveta, do nejakých bezvýznamných bojov o kusy bezvýznamnej zeme? Išlo tu o niečo viac, a postávať v temnote ma príliš nebavilo. Na chrbáte som si narovnal môj obojručný meč a pomalým krokom vykročil plánovaným smerom, hlbšie do lesa, na miesto, kde sa mal nachádzať jeden z Nuvijských vojenských táborov.

Duvralin

Zasmiala som sa. Niekedy som sa smiala naozaj ako mladé a naivné žieňa. Vedel však, že som naivná nebola.. a mladá tiež nie. Len som sa vedela tešiť z maličkostí. Išli sme však ďalej a schválne to bolo mimo normálne cesty. Ani jeden z nás ich nemusel. Zbytočne veľa ľudí. Keď si vezmem že som naozaj plánovala byť súčasťou nejakého väčšieho vojenského celku, sama som si v hlave trocha vynadala. No mala som k tomu veľmi dobrý dôvod, takže to vynadanie stále bolo len mierne.
Cesta nám netrvala dlho a prebehla prevažne v tichosti. Vedela som že je nervózny kvôli tomu sledovaniu on Engenirthu. Momentálne som však nemala čas s tým niečo spraviť. Tiež mi to začalo liezť na nervy, no narozdiel od môjho učňa som mala trpezlivosť.
Nakoniec sme zastali na okraju čistinky spoza ktorej sme už videli tábor. Bol pomerne veľký, no stále to bola len jedna z "jednotiek".. alebo ako to povedať..
"Garren, sme v Nuvii takže by to nemal byť až taký problém ale... skús sa krotiť. Pokúsim sa nám vybaviť nejaké miesto v lese, alebo mimo tábora. Ak to ale nepôjde, no.. buď silný!" Vyhlásila som a následne som ho len súcitne potľapkala po jeho mohutnom bruchu. Rameno mal predsa len príliš vysoko. Následne som len zoskočila z menšieho, asi polmetrového zrázu a dopadla som na už komerčne využívanú cestu zásobovania a tak. Možno som ale svoje slová trocha precenila. Aj keď bol výraznejší pretože no.. bol veľký a jeho rasa sa tu posledné stáročia až tisícročia neukázala, ak vôbec niekedy, sama som nevyzerala ako .. tak úplne normálny človek. Predsa len tu bolo celkom chladno a ja som ani nemala pevnú podrážku, vlastne som ani len nemala podrážky a celá som vyzerala.. inak. Bola som zvedavá ako na náš príchod zareagujú stráže, ktoré boli pri vchode do tábora postavené.

Garren

Na jej poznámku som len súhlasne zavrčal, dúfajúc že sa jej podarí vybaviť všetko bez problémov, a celé vyjednávanie prebehne hladko, a jednoducho, najlepšie tak, aby som sa nikomu nemusel ukázať na oči. Zaradil som sa za Duv tak, aby vyzeralo, že ona je vedúca, nie ja. Ale v skutočnosti ma zaujímalo ako zareagujú. Taurenov títo ľudia nikdy nevideli, a ako sa tu hovorilo, ženy rešpektovali len ak to boli mágyne. To však z pohľadu nemohli spoznať, na to neboli dosť chytrý. Na tvári sa mi objavil protivný úsmev ako sme sa blížili k vchodu do tábora. Už z diaľky bolo jasné, že strážnici si na pomoc zavolali viacerých kolegov, a predpokladal som, že aj svojho nadriadeného.

Pred bránou nás zastavil hlas jedného zo strážnikov.
''Uveďte dôvod vášho príchodu!'' Zrúkol na nás, a z jeho hlasu som vycítil prekvapenie, nechápavosť a strach, strach z neznámeho. Pri pohľade na mňa tak reagoval každý jeden človiečik v tomto zapadákove. Bolo to až do smiechu, že ich niekto nepozabíjal už dávno, takí boli malí a smiešni.

Duvralin

Približovali sme sa k táboru a naozaj to.. dopadlo tak, ako som očakávala že to dopadne. Nebolo to prvý krát a tak som si už v hlave vedela pripraviť plán na v podstate hocijakú situáciu. Či už na pozitívnu, negatívnu, alebo aj na tie.. naozaj blbé. Samozrejme pri pohľade na Garrena bol každý viac než neistý a ich vyzvanie, bolo naozaj milé.
"Uveďte mi vášho veliteľa a ja vám uvediem dôvod nášho príchodu." Žmurkla som na nesympatického strážnika a jasne som dala najavo, že ja som tu tá, ktorá ma v tejto dvojčlennej skupine hlavné slovo. Aj keď u nich, kto vie, mohlo to znieť akokoľvek. Rozumný ľudia by v tom pravdepodobne hľadali aj istý druh vyhrážky. Čo mi však robilo vrásky bola početnosť ľudí a absencia vojakov z iných rás.. aj keď, možno len boli hlbšie v tábore, kto vie.

Garren

Po jej odpovedi strážnik zaváhal, obzrel sa za seba a z niekým prehodil niekoľko slov. Nebolo vidno s kým komunikoval, no musel to byť niekto viac kompetentný. Zatiaľ čo majsterka riešila náš vstup do tábora, prehliadal som vstupnú bránu. Dokázal by som ju rozbiť na jeden rozbeh? Asi nie. Zdala sa byť pevná. Ale myšlienka mi nedala pokoja, a pochytila ma chuť skúsiť to. No to by ma Duv zabila... a potom by ma oživila. A znova zabila. Možno by jeden z tých strážnikov spadol na zem a rozbil si hlavu? Bolo by to možné, ak by sa hradba roztriasla...
''Poľný kapitán Maldunn. A...'' Pokračoval, no niekto ho prerušil a strážnik zmĺkol. Chcel povedať niečo viac, ale nebolo mu to umožnené.
''Len poľný kapitán Maldunn. Uveďte dôvod pred tým ako spustím poplach.'' Zamračil sa strážnik, a bolo očividné, že už nechce počuť žiadne odvrávanie, či odpovedanie otázkami.

Duvralin

Takže sme sa predsa len niekam dostali. Bolo vidieť že sú v strehu a ja by som bola blbá, keby že v strehu tiež nie som. No neplánovala som robiť rozbroje a ani zbytočne provokovať, bola som tu predsa len z pomerne jednoduchého dôvodu.
"Ah.. kapitán Maldunn, povedala som to správne? Teší ma." Podvihla som ruku na pozdrav a následne som ňou poukázala na seba.
"Moje meno je Duvralin. Som Magyjja z.. z ďaleka. Toto je Garren, môj učeň." Najprv sa predsa len bolo dobré predstaviť. Následoval prenikavý pohľad ku strážnikovi a úsmev, ktorý však neprejavoval žiadne pobavenie a ani drzosť. Bol to len čisto neutrálny úsmev.
"Počuli sme že sú na tomto fronte problémy s organizovanými skupinami ... goblinov... a im podobných. A že miestne praporce verbujú schopných bojovníkov do svojich radov.." Síce som povedala schopným, no úprimne som počula, že verbujú hocikoho. Situácia tu naozaj bola zlá, nechcela som ich však uraziť.
"Tak sme tu. Ako však vidím, naozaj potrebujete všetku pomoc, ktorú vám niekto môže poskytnúť." Videla som to na mužoch. Boli strhaný, nie príliš pripravený a Garren sám o sebe by sa aj zo svojim.. hrubým zaobchádzaním mágie, dokázal prebiť cez týchto mužov a bránu bez väčších problémov.

Strážnik ju podozrievavo vypočul, no keď sa predstavila ako magyjja, spozornel. Zdalo sa že zbytok jej reči celkom ignoroval, lebo sa začal náhlivo baviť s osobou, ktorá za ním stála. Potom iba čosi zamrlal, niečo, čo ani jeden z vás nepočul, a v rýchlosti zmizol z vášho dohľadu. Garren mykol plecami a túžobne sa zahľadel na drevenú bránu. Dochádzala mu trpezlivosť...

Garren

O niekoľko momentov neskôr sa brána začala otvárať. Sklamane som sklonil hlavu, ale v skutočnosti som bol pomerne rád... čakanie nebola moja silná stránka, a tej bráne som skoro nedokázal odolať. Ale prečo ju otvárali, ak netušili čo sme zač? Chcú zomrieť? Ak by chceli, rád by som im poslúžil...
Ale z tábora nevyšiel kapitán, ani vojaci, ale mladé dievča, a naozaj mladé. Mohla mať aj desať, no zároveň aj dvadsať, možno aj viac. Nedalo sa povedať - ľudia vyzerali všetci rovnako. Ale čo porábalo mladé šťeňa vo vojenskom tábore? Na sebe mala háby, a v rukách niesla hrubú knihu. Knihu! Kto vo vojne číta knihy?
Bola maličká, drobná, ale niečo okolo nej... niečo mi motalo hlavu. Nebola obyčajný človek. Chytil ma pocit, že by som ju nedokázal rozštvrtiť tak jednoducho. Myslím, že by som nedokázal ani puknúť jej hlavu v mojej ruke! Niečo tu nesedelo, bola podivná, zvláštna. Pri pohľade na nej sa mi pred očami zahmlievalo, a keď som sa snažil zaostriť na jej tvár, pokrútila sa mi znova hlava.
''Magyjja? Ten výraz sa tu nepoužíva... dlho. Veľmi dlho. Odkiaľ ste?'' Spýtala sa tenkým hlasom, ktorý ma privádzal do zúrivosti. A ani som netušil prečo. No musel som sa držať aby som sa k nej nerozbehol a nerozsekol ju na dve polovice.
''Neodpovedajte, nebudem urážať vašu inteligenciu. Starý Hlboký Juh. Ale nikomu o tom nepovedzte, v Isenii na Dracariu celkom zabudli.'' Odpovedala si sama pre seba žena... alebo dievča, a znova sa vážne zatvárila.
''Lepšia otázka - prečo tu ste? A tu Garren je akosi nepokojný - ktovie prečo.''

Duvralin

Sama som spozornela viac, než u mňa bolo zvykom. Bolo to kvôli šepotu, ktorý mi predal istý duch, ktorý bol natoľko ochotný že mi vypožičal svoje oči, uši.. a cit. Nie že by som cez neho videla, myslel som to skôr metaforicky. Prichádzal niekto.. silný. Miernym pohľadom som pozrela na Garrena. Vyzeral nesvoj, hlavne keď uvidel to dievča. Mohla som si myslieť, že sem pošlú niekoho takého, keď je situácia no, aká je. Aj keď pravdepodobne si za ňu museli aj dosť.. zaplatiť.
Nemohla som si pomôcť, ale nech už vyzerala akokoľvek. Jej slová zneli svojim spôsobom.. arogantne a .. až príliš nadradene. Nepovažovala ma za rovnocenného mága. Nevadilo mi to. 
Garren bol stále menej a menej pokojný. Sama som tak úplne nechápala prečo. Nemyslela som si že by mal taký problém so sebakontrolou. Nie.. bola to blbosť, nemal by mať taký problém so sebakontrolou. Položila som na neho ruku a ak som mala pravdu...
"pššt.." Neboli to len slová, bola v tom aj mágia. Istým spôsobom by sa dalo hovoriť o ochrannej vrstve voči vonkajším vplyvom mágie na malej úrovni. Nemyslela som si že sa jedná o zložité a silné kúzlo. Skôr si nás.. testovala? Možno že som sa mýlila ale naozaj som nevedela čo iné by to mohlo.. byť.
"Garren.. sústreď sa na mňa.. nie na ňu.. Garren." Lusknutím som si získala jeho pozornosť a následne som sa na dievča obrátila.
"Nebudem sa opakovať... môj dôvod poznáte. Nič viac za tým nie je." Odvetila som jej. Neplánovala som nejakým spôsobom podotkýňať jej.. ani som si nebola istá čo spravila. Možno to bola len nejaká hlúpa pasca, ktorou chcela dostať aj mňa, alebo len Garrena, pretože mňa nemusela považovať za takú hrozbu.. kto vie.