Kapitola I - Zobúdzanie

Drak sa náhle zobudil a v temnote nahlas zareval. Studený vietor vial naokolo a okolie zívalo prázdnotou. Kde to len zaspal? Táto temnota nebola dôverná, nepoznal ju. Ako sa mohlo stať že zaspal práve tu? Zvykol predsa správať vo svojom paláci, vo svojej grandióznej izbe, na hodvábnych poduškách, za príjemnej tichej hudby. Pán Isen mu len pred pár dňami povedal nech sa drží nad vodou, nech nestráca vieru, dal si kvôli tomu zavolať do jeho sídla, na vysokej hore, rovno nad hlavným mestom sveta. Drak nerozumel jeho slovám, no Pán si bol istý že ich onedlho pochopí. Ale drak im stále nerozumel. Mohlo toto zobudenie na tomto studenom a tmavom mieste niečo znamenať?

Drak znova upadol do spánku. Sám nevedel, že sa zobudil zo spánku mŕtvych, v ktorom jeho duša sídlila po tisíce rokov. Nevedel, že vek drakov sa skončil, po ničivom tanci dvoch bratov nastúpil temnovek, a po ňom jasnovek, ako ho obyvatelia Deritrei nazývali. Nevedel, že jeho bratia a sestry sú preč, a jeho palác sa premenil na prach a jeho Pán, ktorého počúval po celý život, sa stratil v neznáme.
V spánku ho znova navštívil Pán. Bola to skutočnosť alebo len sen? Tie tisíce rokov, bol to klam alebo skutočný život? Drak chcel prehovoriť, no nedokázal otvoriť ústa. Pán ho upokojil ako otec upokojí svojho syna, a povedal mu o misii, o účele, ktorý mal drak splniť. Na svahu hory, zelenom ako v pôvodnej zemi, stáli desiatky drakov. Drak ich poznal, no zároveň ich nepoznal. Ich tváre boli rozmazané, a zdalo sa že spia. Jediná tvár ktorú spoznal bola tá Pánova, a ten hovoril ku všetkým. Dokázal ho počuť len drak? Bol jediný ktorý sa dokázal zobudiť? Pán každému udelil úlohu, účel, a drak ani potom neporozumel.
Čo sa stalo so svetom drakov a ich najslávnejšou civilizáciou, nezničiteľnou a dokonalou, chránenou Pánom?

A znova precitol v temnote a v mrazivom chlade. Drak si nebol istý ako spoznať realitu, no hrozivá zima prenikala do jeho kostí, a ukazovala tak drakovi smer do reality. V tme by predsa mal vidieť. Dokázal to každý. Ale jeho oči nie a nie... bol slepý. Jeho telo nereagovalo na pokyny. Príkazy, ktoré udával končatinám, boli ignorované. A tak tam drak bezbranne ležal, a triasol sa od chladu. Znova zaspal...
Stalo sa tak ešte mnohokrát. Zakaždým mu Pán prezradil viac z jeho misie, až drak začal chápať jeho poslanie. No stále nedokázal pochopiť účel. Ale odporovať Pánovi nemohol, porozumenie nebolo jeho úlohou. Mal sa vrátiť do sveta, a splniť to čo mu Pán prikázal.

Jeho telo po čase začalo reagovať, a drak sa po tisícoch rokoch prvýkrát pohol. Vykročil, a spadol. A znova, akoby sa len narodil, a začal sa učiť chodiť. Zabudol ako prikázať nohám aby stáli a nepodlomili sa, zabudol ako sa podoprieť na rukách, a chodiť na štyroch. Krídla boli pre neho zatiaľ záhadou...

V jaskyni drak našiel kosti. Nohy, ruky, lebka... jednotlivé kosti dal dokopy tak ako si pamätal že mohli vyzerať. Predsa takto vyzerali deti drakov. Ich mená drak pozabúdal. Neskôr si dokázal rozpamätať ako vyzerala jeho milovaná, áno, že existovalo aj druhé pohlavie. Tieto útržky sa mu pomaly spájali v hlave, a nech akokoľvek úporne premýšľal, nespomenul si na tvár svojej milovanej. A čo sa jej stalo? Mala tu byť s ním... predsa len, spali spoločne na hodvábnych poduškách. Drak sa rozhodol že ju nájde. Ale teraz mal inú úlohu.

Spomenul si na svoje umenie. Dokázal vytvoriť najkrásnejšie sochy, a jeho diela obdivoval i samotný Pán. Jeho prsty, a používanie jemnej mágie dokázali vytvoriť nielen veci, ale aj život. Presne tak, vedel ako vdýchnuť život neživému. No ako to fungovalo... to si nedokázal spomenúť.

Jeho ruky a dych pracovali celkom samé. Drak nemal tušenia ako to robí, cítil sa ako automatizovaný stroj. Ako mašiny, ktoré draky neznášali, no zároveň ich obdivovali, ako výtvor ľudí, bezbranných a mäkkých, no myslením geniálnych. Ako dokázali niečo také stvoriť? Drak sa tešil na návrat do civilizácie po tom ako dokončí túto úlohu, ktorá stále nedokázal pochopiť.
Po dňoch sa pozrel na svoju prácu, a pocítil hrdosť. Mohla takto vyzerať jeho milovaná? Jej tvár bola stále zatienená, ale odkiaľ si pamätal ako človek či elf, či valeán vyzeral? Bol to dlhý spánok.
Drak pracoval až kým nebol spokojný a v posledný deň sa nadýchol, a svojím dychom obdaril dokonalú sochu. Neživot sa premenil v život, alebo v to aspoň drak dúfal. Tento proces vykonal tisíckrát, muselo to predsa vyjsť. No drak si nebol celkom istý.
Skúmavo sa zahľadel na sochu a pozoroval ju. Musela sa hýbať, nabrať farbu, dýchať, ak by sa tak nestalo, sklamal by Pána a jeho úloha by bola stratená.
Nech ožije.

A stalo sa, skutočne to fungovalo. Drak vedel, že k jeho vlastnému dychu sa pridal aj ten Pánov, no neistota ho ovládala až do konca. Tá sa teraz premenila na radosť, a drak pozoroval svoj výtvor, svoje dieťa. Na moment sa pocítil ako Isen, Pán tvorstva. Aj jeden život, jeho vytvorenie, bolo hodné hrdosti. A najmä drak už nebol sám. Temnota sa nezdala taká tmavá, chlad postupne mizol a drak naň zabudol.
Chcel svoj výtvor osloviť, no uvedomil si, že nemá názov. Meno. A drak si uvedomil, že nepozná ani svoje meno. Kedysi sa nejako volal, akosi ho nazývali, no nedokázal si spomenúť.
V mysli sa mu nevybavila tvár jeho milovanej, no akési svetielko mu pripomenulo isté slovo.
''Alya?'' Spýtal sa drak akoby ona mohla vedieť odpoveď. Nebol si tým istý... zapáči sa jej to meno? Musí. Vlastnila ho jeho Alya.
''Ako sa volám?'' Drak nevedel prečo sa túto otázku pýta, no vyslovil ju bez premyslenia. Ak ju stvoril on, a daroval jej meno, a on sa zobudil pre ňu, tak aj ona mala darovať meno. Bola to férová výmena.

Drak sa pousmial ako to len draky vedeli, a jeho oči zažiarili.
''Favnir... áno, to je ono. Ďakujem zaň.'' Odpovedal Favnir. Zdvihol hlavu a začal sa obzerať okolo seba. Potom sa znova otočil na Alyu.
''Majster mi udelil úlohu. Budeš ma na nej sprevádzať? Majster povedal, že je to... veľmi dôležitá úloha.''

Favnir sa sprvu zatváril neisto, no potom sa mu na tvár navrátil úsmev. Možno nečakal, že Alya, jeho výtvor, bude tak verná, a bude ho dokonca ľúbiť. No nech to bol akýkoľvek typ lásky, Favnir bol spokojný. Sám by splniť túto úlohu nikdy nezvládol, a Alya bola presne to, čo musel mať pri sebe. Majster vedel predsa všetko, a Favnir mu bol vďačný za jeho pomoc. Alyu, také dokonalé stvorenie, by nikdy nevytvoril sám.
A teraz sa potrebovali z tohto miesta dostať. Favnir stále netušil kde tak dlho spal, no chcel sa už vrátiť nahor, za majstrom Isenom a ostatnými spoločníkmi, a do svojho paláca, na svoje hodvábne podušky. Alyu pozve do svojho obydlia, a obdarí ju radosťou a bohatstvom. Nič iné si nezaslúžila. No majstrova úloha nedávala stále zmysel. Má ju pochopiť akonáhle sa odtiaľto dostane... Favnir však nebol ten, kto mal spochybňovať majstrove príkazy.

Pamätal si ešte na mágiu?
V papuli sa posnažil vytvoriť ohnivú guľu, ktorá by vytvárala svetlo. Nevedel si spomenúť ako vytvoriť žiarivky, a tak oheň musel postačiť. Ten mu bol stále známy, verný a tak sa podarilo. Otvoril ústa, a ohnivá guľa vypadla na zem.
Ako ju len ovládať? Toto umenie sa mu z pamäte vytratilo. Favnir ju teda len schmatol a držal v ústach. Takto nemohol hovoriť, no konečne aspoň niečo videli. Jaskyňa naokolo bola čierna, nielen kvôli tme, ale aj samotný kameň bol tmavý ako noc, a rovnako aj zem, na ktorej stáli. Favnir netušil akým smerom sa vybrať, a tak sa mohol spoľahnúť len na svoj inštinkt. Niečo mu hovorilo, že sa má vybrať tým smerom, a potom tým smerom... musel za to byť zodpovedný majster.
A potom ho niečo napadlo. Jeho Alya mohla zdediť ovládanie mágie... guľu vypustil z úst a pozrel sa na ňu.
''Alya... zdvihni túto guľu. Ale nepopáľ sa pri tom.''
Možno dokázala ovládať telekinézu, možno si dokázala vytvoriť ochrannú vrstvu proti teplote, čokoľvek, Favnir bol zvedavý.

Jej dlane sa rozžiarili a priesvitná biela vrstva postupne obopla obe jej ruky, ako popínavá rastlina, ktorá rástla akoby pomocou kúzla. Favnir sám nevedel či niečo také dokáže. Pozeral na ochranu, ktorú si vytvorila, a úporne premýšľal ako to urobila. Nevedel však na to prísť akokoľvek len ťažko myslel. Favnirove oči zažiarili a jeho ústa sa skrivili do úsmevu.
Potreboval ju pre toto? Daroval ju Favnirovi Majster práve pre jej schopnosti? Mnohých učil mágii, no teraz jej nerozumel viac ako začiatočník. Alya sa nemusela nič učiť... ochrannú vrstvu, ktorú vytvorila na svojich rukách, spomínal si Favnir, to bola pokročilá mágia. Aby ju niekto dokázal takto poľahky vyčarovať, musel to byť talentovaný učeň. Favnir bol ohúrený, a obdivne prikývol.
Alya bola všetko čo si prial, a možno ešte viac. Majster ma pozná až príliš dobre.

Jaskyňa bola hlboká, chladná a dlhá, a jej steny, tmavé ako uhoľ, privádzali na oboch, dievča i draka, skľúčenosť. Favnirova guľa v rukách Alye však do ich života privádzala aspoň trocha tepla. Favnir mlčal, ponáhľal sa, hnala ho úloha, ktorou ho poveril Majster. Nebál sa, predsa len, čas na seba budú mať neskôr.
Jaskyňami ste blúdili dlhý čas, no v priestore kde neexistovalo svetlo, sa nedalo ani hovoriť o čase. Chodba za chodbou, nekonečné koridory, sály, ktorými pretekali potoky čírej vody... ale o živote ani zmienka. Kde boli jaskynné tvory, ale i huby, ktoré obľubovali vlhkosť a tmu? Favnir tomu nedokázal pochopiť. Kde ich to Majster vôbec zobudil?

Drak už strácal trpezlivosť, keď v tom ste v diaľke zazreli niečo, čo nebola nepreniknuteľná temnota. Mohlo to byť svetlo, alebo sa to Favnirovi len zdalo?
A nemýlil sa.
Opatrne sa dokráčali k okraju, no Favnir rázne zastavil. Pod vami zívala obrovská diera, z ktorej vychádzal ľadový chlad. Chlad vás oboch tak premkol, že aj napriek svojej hrubej koži sa Favnir začal triasť. Nebolo to prirodzené. Nemohlo byť. Favnir opatrne nazrel do diery, ktorá mala rozmery palácu, a videl len čiernotu. Diera viedla do hlbín zeme, a Favnir by sa nedivil ak by siahala až do stredu Deritrei. Striaslo ho, a potom sa pozrel smerom hore. Oslepilo ho silné svetlo, svetlo z povrchu. V diaľke nad sebou uvidel oblohu. Nedalo sa však pokračovať. Východ z jaskyne viedol rovno do tejto obrovitánskej diery, a jediný spôsob ako ísť ďalej bolo vkročiť do priepasti.
Favnir si nebol istý ako pokračovať. Spýtavo sa pozrel na Alyu, a pokrútil hlavou.
''Moje krídla... neviem či ich dokážem ovládať.''
Chodby, ktorými ste šli, neboli dostatočne veľké aby Favnir mohol vyskúšať svoje krídla, ani len ich rozostrieť. A teraz pod vami zívala priepasť, no drak by riskoval, že sa zrúti do hlbín Deritrei. Pri tej myšlienke ho znova striaslo. A ľadový vzduch prichádzajúci z nekonečnej diery mu zmeravel všetky končatiny.