Cesta do pekla

Gandra bolo malé mesto na severe, ktorého dominantou bol obrovský prístav. Slúžil najmä pre neďaleké mesto Rudra, a vlastne každému kto sa plánoval plaviť na juh. Samotný prístav bol väčší ako mestečko pri ňom. Obyvateľstvo tvorili viacmenej len námorníci a obchodníci, no nikto sa tu nezdržoval dlho, okrem miestnych rybárov, lodníkov a ich rodín. Počas niektorých mesiacov v roku tu nežil takmer nikto okrem manželiek a detí, keďže všetci muži boli na cestách. Rudra z toho dôvodu poskytovala početnú vojenskú ochranu, a na kopci pri mestečku sa týčila pevnosť. Gandra bola navyše obkolesená kamennou hradbou, čo len dokazovalo ako si ju papaláši z Rudry chránia. Tento prístav bol životne dôležitý pre mnohých obyvateľov severnej oblasti, najmä pre šľachtu.

Freyja získala v Rudre cestovný list, za nemalé peniaze, ktorý mala predložiť kapitánovi lode Engala. Mala šťastie, pretože cesty smerom na sever sú veľmi vzácne a plavia sa nimi len kapitáni z ozbrojenou posádkou. Predajca ju pôvodne ani nechcel pustiť, no akonáhle preukázala, že sa o seba dokáže postarať, povolenie na plavbu dostala. Kapitáni nemali radi zbytočnú záťaž na takej nebezpečnej ceste. Predsa len, šľachtici aspoň poskytli vojenskú posilu, ale obyčajný človek nemôže poskytnúť nič užitočné. Jedine meč, a ten Freyja mala.

Bolo povedané, že do Gandry získajú vstup ľudia len s cestovným listom. A tak sa potvrdilo. Pri hlavnej bráne Freyju zastavila skupinka strážnikov a očami ju premeriavala. Jeden z nich, postarší a s plešinou, vystúpil vpred a spýtal sa:
''Vás nepoznám... ste niekoho žena z mesta?''

Freyja

S rukou na rukoväti meča, ktorá mi trčala spoza plášťa, som sa priblížila k bránam Gandry. List, za ktorý som utratila naozaj mnohé peniaze, vlastne dosť veľkú časť z toho, čo mi už v podstate ani neostalo, som mala v jednej z vnútorných káps. 
Po tom, ako ma zastavil jeden zo strážnikov, som sa na neho len ostro pozrela. Jeho otázka ma trocha urazila.
"Je toto mesto snáď uzavreté?" Povedala som zo silným severským prízvukom, ktorý tu používal každý. Môj hrdelní hlas a meč za opaskom mohol naznačovať môjmu povolaniu. 
"Mám naľodovaciu listinu na loď Engala." Vysvetlila som mu nakoniec, no ruku som z meča neskladala. Bol to starý zvyk.

Muž sa trochu uvoľnil a upustil zo svojho pozorného postoja. Pohľadom síce hádzal po meči, na ktorom Freyja mala ruku, no usúdil, že od nej nič nehrozí. K tomu mohol pomôcť aj jej severanský prízvuk. Mnohí ľudia tu boli nedôverčiví k čomukoľvek čo malo prívlastok ''južný'' alebo ''z juhu.'' Chlap sa dokonca pousmial a rozhovoril sa:
''Musíme prehliadnuť každého kto chce vstúpiť do mesta. Minulý mesiac sme tu mali v dokoch požiar, a to poriadny. Zhorelo asi tak zo desať lodí, väčšinou súkromných, takže šľachtici mali posrané v gatiach. Chodili sem na koňoch a v kočiaroch a sťažovali sa, sťažovali sa ako staré baby... no nepomohlo im to. Vraky zostali vrakmi.''
Strážnici za ním sa nahlas zasmiali.
''Máme nejaký popis páchateľa, ale ženská to určite nebola. Pokiaľ nie si južanský špión, si v Gandre vítaná. A samozrejme, aj ten list sa zíde.''
Za chlapom sa znova ozval smiech.

Freyja

Zložila som ruku z meča. Viditeľne sa mu vydýchlo a sama som sa záhadne pousmiala. 
"Vyzerám ako nejaká Južanka?" Spýtala som sa. Samozrejme som nevyzerala ako žiadna Južanka. Bola som dobre stavaná severanka, plné rysy a ani žiadna šlachtičná.
"Požiar, možno len nepozornosť niektorého z prístavníkov či námorníkov. Od fakľí ako aj oleja horieva by sa toho chytilo veľa. Pochybujem že by sa k tomu niekto priznal, aj keby to bolo nechtiac." Každopádne som sa nemohla zdržovať na príliš dlho a tak som len kývla hlavou. 
"Budem musieť ísť, prajem veľa šťastia a pokojnú noc." Kývla som mužom na pozdrav a následne prešla bránou.
Musela som nájsť prístav, čo nebol taký problém. Nájsť loď na ktorú som chcela nastúpiť však už problém byť mohol. Mohla však mať meno vytesané na stožiari alebo na boku lodného trupu. Prípadne sa spýtať nejakého z námorníkov či ľudí, ktorý vyzerali ako kapitáni.

Strážnik len prikývol a zatváril sa ustarane.
''Nech to bol ktokoľvek či čokoľvek, spôsobilo nám to tu... problémy. Toho podpaľača zaškrtím vlastnými rukami, len nech sa mi dostane pod ruky.''
Následne čosi pokynul ostatným a tí začali bránu otvárať. Z úsmevom kývol na Freyju a rukou ukázal smerom do mesta.
''Prajem šťastnú a... bezproblémovú cestu.''

Doky sa nachádzali na druhej strane mesta, čo bolo okamžite jasné, keďže sa odtiaľ dala počuť hlasná vrava a hluk, ktorý dokázal vyrobiť len veľký prístav. Jedna časť dokov bola uzavretá. Freyja videla len ohorené zbytky mól a niekoľko vyplavených trosiek z vyhorených lodí. To si však nikto nevšímal. Prístav žil tak ako vždy. Nachádzali sa tam stovky námorníkov, na lodiach či v krčmách, ubytovniach alebo v bordeloch. Freyja na pohľad mohla spočítať najmenej zo päťdesiat lodí, malých či veľkých, a tisíce debien, ktoré boli nosené z lodí, do lodí či skladov. V tomto organizovanom chaose však nebol problém spozorovať kapitánov jednotlivých lodí, najmä jej skúseným pohľadom, ktorí väčšinou stáli na mólach pri svojich lodiach, a organizovali prácu v ich okolí.

Po rýchlom obhliadnutí lodí to bolo jasné. V Rudre Freyji povedali, že problém nájsť Engalu a jej kapitána nebude problém, pričom sa predajca potichu uchechtol.
Engala bola najväčšia loď v dokoch... zďaleka najväčšia. Zdalo sa, že s takouto veľkosťou by sa tento kolos ani nemohol udržať na vode, nieto ešte sa plaviť po oceáne a búrlivých severských moriach. A výzor lode bol jednoducho okázalý. Už len z jedného pohľadu bolo očividné, že hodnota Engaly je väčšia ako hodnota celého tohto mesta, ľudí v ňom a všetkých lodí v dokoch. Plavidlo idúce cez také nebezpečné územia malo byť malé, rýchle a nenápadné. Toto bol presný opak.
A pri nej stál človek, ktorý mohol patriť len k tejto lodi. Bol od nej tak neodlučiteľný, že by sa bez jeho prítomnosti loď pravdepodobne rozpadla. Rovnako okázalý, exotický a extravagantný kapitán. Až na to že ako námorník či už vôbec kapitán nevyzeral... a on a jeho plavidlo do týchto končín v žiadnom prípade nepatrilo.

Engala:

Kapitán:

Freyja

Táto loď, nevyzerala ako nič, čo som do teraz videla. Bola úplne iná ako tvarom, tak aj štruktúrou a celkovým dojmom, či veľkosťou od severských lodí. Navyše bola určite viac než dvojpodlažná, nápadná a pravdepodobne viac než dobre obrnená. Už na prvý pohľad som spoznala aj kapitána. Nepatril sem rovnako, ako sem nepatrila tá loď. Každopádne som aspoň pochopila, prečo som za list zaplatila také ťažké peniaze. 
Začala som kráčať smerom ku kapitánovi, a kúsok pred ním som mávla rukou na upútanie jeho pozornosti.
Vytiahla som z plášťa listinu a podala mu ju.
"Moje meno je Freyja z Rudohoria, vy ste kapitánom tejto lode že?" Chcela som sa uistiť.

Kapitán si Freyju chvíľku obzeral a potom sa zatváril nechápavo.
''Freyja... Freyja... krásne meno, ale aj južan ako ja spozná, že je ženské. A ja teda nikde nevidím žiadnu ženu.'' Povedal s drzým úsmevom na tvári a neveriacky pokrútil hlavou po tom ako si ju znova obzrel, od päty až po hlavu.
''Ale ak predsa len si žena, tak sa ospravedlňujem. U nás ženy vyzerajú... no, ako ženy.''

Freyja

Jeho slová ma samozrejme urazili a ja som ho na pár sekúnd iba prebodávala pohľadom. Čo na to dodať, Južania nevedia oceniť naozajstnú krásu ženy.
"Falëdroskú ženu, urazíte len jeden krát." Naznačila som mu, aby sa radšej držal istej rozumnej hranice, ktorú keby prekročil, tak by som nebola vôbec ale vôbec príjemná.
"Mi tu uznávame iné hodnoty." Dokončila som a následne som sa na neho výrazne a vyzývavo pozrela.
"Takže.. Kedy táto loď vyráža?" Pochybovačne som sa na ňu pozrela. Musela byť naozaj pomalá.. nevyhneme sa stretu, a nie len jednému.

Kapitán sa prestal usmievať a na hrudi si preložil ruky.
''V tom prípade sa hlboko ospravedlňujem. Ale mali by ste, slečna, vedieť, že tam kde ideme, vaše hodnoty neuznávajú.'' Povedal celkom vážnym hlasom a pokýval hlavou akoby súhlasil sám so sebou.
''Vy sa však viete obrániť. V našich krajoch často nevídavame ženy, ktoré by mali blízko k mužským povolaniam. A nie to sa v nich ešte vyznali.'' Pousmial sa a znova si Freyju obzrel. Z jej vypracovaného a atletického tela bol očividne vykoľajený a zneistený. Bolo to akoby mala mužskú stavbu tela, ale zároveň aj ženskú... potom však pohľadom znova zamieril do jej očí.
''Ale mne na tom nezáleží. Aj keď je to výrazne... proti prírode. Prepáčte, znova bľabocem.''
Kapitán si všimol jej pochybovačný pohľad - ako vlastník lode si všimol každý negatívny ohlas na svoje plavidlo - a ustúpil na bok, vedľa Freyji. Rukami teatrálne rozhodil smerom na svoju loď.
''Toto nie je len obyčajná loď, toto je... úžasná Engala! Fantastická, božská, vynikajúca, dokonalá, požehnaná Isenom i Erasom, ukovaná v dračom ohni, začarovaná Tretími, vyzdobená tisícimi vílami, víťazka stoviek bojov... a spomenul som, že je nezničiteľná, a čo je najdôležitejšie... nepotopiteľná?''
Kapitán takýmto hlasným a nadšeným spôsobom predstavil Engalu a nádejne a s úsmevom sa pozrel na Freyju, očakávajúc potvrdenie jeho oslavného prejavu.

Freyja

Bolo to celkom, ako nejaké divadlo. Nie že by som vedela čo to divadlo je. On však bol rozhodne klaun, zabávač.. prišiel mi skôr ako nejaký šlachtický chlapík ktorý vedel o skutočnom živote nič, alebo šťastlivec, ktorého zatiaľ v živote nestretli žiadne útrapy. Každopádne mal o tej lodi až príliš vysokú zmienku.
"Kapitán, tá loď je nepochybne najväčšia, akú som kedy videla. Neznamená to však, že je nepotopiteľná. Všetky sa dajú potopiť, za to dám pokojne ruku do ohňa." Musela som sa však pousmiať.
"Neviem si však predstaviť, ako by ju s dostatočnou posádkou dokázal potopiť nejaký tunajší pirát, možno keby sa spojili viacerý.. za čo by pravdepodobná hodnota tejto lodi stála." Následne som sa na neho znova pozrela a zopakovala predošlú otázku.
"Kedy vyrážame?"