Diamantové privítanie

Thazrin alebo Diamant Isenie, ako ho posmešne mnohí nazývajú. Krajina poslednej možnosti, koniec sveta, stoka, hlboká baňa, hanba Isenie. Pre túto krajinu existujú desiatky názvov, v každom kúte Isenie sa používa iný. No všetky z nich sa zhodujú v jednom - Thazrin je odporné a zlé miesto.
Ale prečo to tak je? Thazrin nemal dobrú povesť ani v minulosti, no nikdy to nebolo horšie ako dnes. Táto krajina je pre východnú Iseniu, alebo aspoň jej istú časť, veľmi dôležitá. Thazrin prakticky celý leží na rozľahlom pohorí Kallry. Toto pohorie, Kallry, je extrémne bohaté na vzácne nerasty a drahokamy. Kvôli tomuto je Thazrin už od počiatku vekov hlavným ťažiteľom, vývozcom a obchodníkom s týmito vzácnymi materiálmi.
Celá krajina a teda pohorie Kallry je popretkávané baňami, novými či starými, z ktorých niektoré majú stovky rokov. Mnohé z nich sú už dávno opustené, po tom ako boli kompletne vyťažené. Tisícky stále fungujú, a mnohé siahajú hlboko do zeme. Kvôli týmto baniam je krajina úplne špinavá a doslova poničená. V starých baniach sa usídľujú hniezda nebezpečných potvôr, ktoré nemá kto kontrolovať a často sa ich populácia vymkne spod kontroly. V takých prípadoch majú na svedomí početné vraždenie a vypaľovanie.
V baniach samozrejme pracujú baníci. Nie je možné nazvať ich slobodnými ľuďmi, lebo sú k tejto práci donútení zlou situáciou, hladom alebo vyhrážkami štátnikov alebo zberačov daní. Obyvatelia Thazrinu jednoznačne patria medzi najhoršie postavené duše v celej Isenii, a to rovnaké platí aj o ich životnej úrovni. Donútení pracovať v extrémne nebezpečných a nezdravých podmienkach baní zomierajú v skorom veku a situácia pre ich rodinu sa tým len zhorší. Práve však pre tieto bane je Thazrin taký dôležitý. Je vitálnou súčasťou ekonomiky Isenie. Ostatné okolné štáty s Thazrinom veselo obchodujú, a nad ich praktikami len privierajú oči - do vnútorných záležitostí krajiny moc nezasahujú.
Dediny sa ani nedajú nazvať dedinami - sú v takom zlom stave, že viac pripomínajú stoky. Mestá sú na tom rovnako zle. Je tu obrovská zločinnosť, desiatky vrážd a násilností v menšom meste sú na dennom poriadku. Vysoká šľachta si však žije vo svojich hradoch a zámkoch výborne. Akoby aj bohovia nemali radi túto krajinu, často je tu zamračené a slnko vychádza len zriedkakedy. Vzhľadom na to sú tu početné dažde, a cez zimu silné mrazy a veľká nádielka špinavého snehu.
Tento kritický stav však nevznikol bezdôvodne. Keďže Thazrin leží na východnom pobreží Isenie, majú o neho záujem kráľovstvá z opačného brehu - z Falëdrosu. Ich útoky sú časté a tak je Thazrin v stave neustálej vojny, trvajúcej niekedy dlhé roky, len s krátkymi prestávkami. Krajina by sa tak dala nazvať jedným veľkým bojiskom. Jeho východná časť patrí pod vojnovú správu kráľovstva Feworral, ktoré ju obsadilo za dlhé roky a usadilo sa tu. Feworral má podporu niektorých iných Falëdroských kráľovstiev, a tak je veľmi obtiažne odraziť ich inváziu. Dnes je už prakticky nemožné vytlačiť ich z Thazrinu, lebo vo východnej časti sú usídlení dlhé roky. Väčšiu časť, západnú a z časti aj strednú, patrí pod správu samotného Thazrinu a spojenecké vojská Isenijských kráľovstiev.
Táto vojna trvá desiatky rokov a dá sa povedať, že sa nikam neposúva. Medzi dvoma mocnosťami občas vypuknú menšie konflikty, no hranice sa nepohli už po istý čas. Thazrin má veľmi kvalitné horské pevnosti, ktoré je takmer nemožné dobyť.
Následky vojny sú pre Thazrin samozrejme zničujúce. Krajina je ovládnutá silným morom, neúrodou a inými katastrofami. Kvôli vojne a teda veľkým počtom mŕtvol sa tu darí množstvu monštier a príšer, hlavne mrchožrútom. Cesty nie sú bezpečné už dlho, vlastne neodporúča sa nikam chodiť.
Vojna zo sebou priniesla aj početné vojnové zločiny, ktoré sa počítajú medzi najhoršie v histórii.
Thazrin je najhoršie miesto v Isenii - a to bez akýchkoľvek pochybností.

Horská cesta

Lilly otvorila oči. Na pokožke pocítila dopadajúce kvapky, mrazivé a zároveň príjemné. Obloha bola sivá, modrá sa z nej akoby stratila. Aj napriek tomu že museli byť poludňajšie hodiny, okolitá krajina bola tmavá a temná. Následne však pocítila aj to, že leží v niečom mokrom. Bola to hlboká kaluž blata uprostred rovnako zablatenej cesty. Popri ceste stálo niekoľko polomŕtvych stromov a ďalej sa vypínali vysoké kopce, útesy a zasnežené hory.

Netušila ako sa sem dostala. Vlastne netušila vôbec nič. Lilly si z neznámeho dôvodu nemohla spomenúť na nič čo sa pred jej zobudením stalo. Nevedela kde je, ani odkiaľ prišla. Mala úplný výpadok pamäti. Na sebe mala len špinavé a mokré šaty, ktoré jej mrazili pokožku. Okrem toho mala len miernu bolesť hlavy a kostí, no nič čo by ju dokázalo položiť na zem.

V diaľke, niekde na ceste, sa ozval dusot kopýt. Podľa hluku dokázala Lilly spoznať, že ich bolo aspoň šesť. Po ceste sa musela rútiť početná jazda, rovno smerom k nej. Vidieť ju ešte nemohli, lebo cesta sa ohýbala doľava. Mala len krátky moment na rozhodnutie a následnú akciu - ukryť sa alebo zostať na ceste, a zistiť nejaké informácie.

Lilly


V hlave sa mi ozýval neprestajný a nedobytný piskot. Neprestával a tak to bola tiež prvá vec, ktorú som po nadobudnutí vedomia vnímala. Rukou som si zašla k tvári a trocha roztrasene som si pošúchala spánok. Až po tom som otvorila oči. Pršalo na mňa no to nebol môj najväčší problém. Po precitení som sa dokázala dokonca aj postaviť. Trocha som sa zatackala.. ale nespadla som. Skúmavým a trocha zmäteným pohľadom som sa začala obzerať naokolo. Bola som na nejakom mieste.. ktoré som vôbec nepoznala. Čo však bolo horšie.. vôbec som si nepamätala ako som sa na toto miesto dostala. S miernym zdesením som sa znova chytila za hlavu no po snahe rozpamätať.. sa na hocičo, ma ešte viac začala bolieť a tak som s tým radšej prestala.
"Kto.. vlastne som?" Šepla som otázku, ktorá sa bez odpovedi stratila vo vetre. Pamätala som si svoje meno no.. inak nič. Započula som nejaké kroky, pravdepodobne kone. Ustúpila som na kraj cesty no neschovávala som sa v blízkych kroviach a napoli uhnitých stromoch.. nemala som z nich dobrý pocit.

Konská jazda sa rýchlo blížila. Jazdci prudko na ceste zabočili a teraz ich Lilynette mohla vidieť. Bolo to niekoľko mužov, asi sedem, sediacich na mocných koňoch. Na sebe mali ľahké brnenia, za pásmi meče, dýky a niektorí na chrbáte aj luky a tulce so šípmi. Ich hlavy zdobili kožené helmy, ktoré nosili pravdepodobne proti dažďu. Kone kopytami rozrývali cestu a prechádzali rovno cez hlboké mláky blata, ktoré špliechali po širokom okolí.

Jazdci po zahliadnutí Lilynette spomalili a zastavili blízko pri nej. Vymenili si medzi sebou niekoľko poznámok, a následne dvaja z nich zosadli.
Dievča, čo tu robíš? Ako si sa sem dostala? Spýtal sa jeden z nich, postarší bradatý muž, pravdepodobne ich kapitán. Tváril sa nechápavo, a v jeho hlase bolo možno započuť zvedavosť a prekvapenie. Predsa len, vyzeralo, že sa Lilly nachádza hlboko v horách.
Možno je z nejakej dediny, tu v okolí. Sa stratila alebo bohviečo... Posnažil sa situáciu vysvetliť jeden z mužov. Nahlas si odfľusol na zem a zaškeril sa na Lilynette. Bol špinavý, a predovšetkým hrozne škaredý. Okrem jeho nosa, ktorý pripomínal zemiak, mu chýbalo niekoľko zubov.
Alebo je to konkubína... viete, dragoniánska. Možno im utiekla? Poznamenal iný muž, mladík. Ostatní len súhlasne zamrmlali a zamračili sa na ňu.
V blízkosti nie je žiadna dedina, nemohla sa sem dostať. Musela utiecť dragom, a tí ju teraz určite hľadajú. Mali by sme vypadnúť... a to čo najrýchlejšie. Ak nás objavia, sme mŕtvi. Dodal chlap na koni a z obavami sa obzeral po okolí.
Mali by sme sa jej zbaviť a odvliecť ju. Ak tu zostane, dragovia by mohli objaviť túto cestu, a to nechceme. Nech zostanú zalezení vo svojich dierach.
Starší muž, ktorý sa priblížil k Lilynette, s rukou na svojom meči, pokrútil hlavou a obrátil sa k nej.
Vieš hovoriť? Povedz mi, utiekla si dragom? Spýtal sa podozrievavo.

Lilly


Pozornejšie som si prezrela jazdcov. Išiel z nich celkom strach.. už len z ich počtu. Kto vie čo tu robili a kto vie, prečo ma to zaujíma, keď som v situácii v akej práve som. Ich dohady o tom, čím môžem byť a ako som sa sem ocitla, boli celkom frustrujúce.. rovnako ako otázka toho staršieho muža. Nevedela som na ňu odpovedať, chvíľku som sa na neho nechápavo pozerala. Čo po mne vlastne chcel?
"Ne.. neviem." Odpovedala som nakoniec a samú ma prekvapil rozklepaný hlas. Bola mi v tomto oblečení naozaj zima. Možno by to bolo lepšie, keby že nie som premočená až na kosť. Samú ma trocha oziabalo ale nemyslela som si, že som nejaká konkubína .. ešte k tomu utečenec od dragomov.

Pre Isena! Skríkol jeden z mužov a prstom ukazoval rovno na Lilynette. V očiach sa mu zračil strach, bolo očividné že sa niečoho hrozne zľakol. Ostatní len vyplašene pozerali smerom kam ukazoval jeho prst, na Lilynette. Nechápavo krútili hlavami a pýtali sa o čo ide. Vystrašený mladík sa napokon zmohol k slovám.
Je.. je to bosorka! Pozrite na jej vlasy, sú červené! Zakričal roztraseným hlasom a odmietavo krútil hlavou. Ostatní mu to pravdepodobne uverili a ich pohľady sa naplnili obavami.
Má pravdu! Počul som, že sa často preobliekajú ako krásne mladé dievčatá, a hrajú sa na nevinné a zraniteľné, no v skutočnosti sú odporné. A tie vlasy! Odvetil ten škaredý a spoza chrbátu vytiahol svoj luk, do ktorého rýchlo vložil šíp.
Ich kapitán, ktorý stál najbližšie k Lilly, náhle odstúpil a varovne tasil meč.
Posledná šanca - si bosorka, alebo nie? Zavrčal výhražne kapitán.

Lilly

Ustúpila som o krok vzad, bola to však reakcia na jeho šíp a luk.
"B.. bosorka ? NIE !" Zakričala som a nastavila som pred seba ruku. Samozrejme to bolo skôr také obranné gesto no nemalo žiaden účinok. Predsa len.. nevedela som .. absolútne nič. O sršaní bleskov z prstov sa už ani nedalo hovoriť. Dúfala som, že si to nejak rozmyslia.. sama som ale mimovoľne začala ustupovať. Dosť som sa ich bála no odsúdiť niekoho že je bosorka, len kvôli červeným vlasom.. mi prišlo trocha prehnané.

Jeden z chlapov, ktorý doteraz mlčal, náhle zaručal a popohnal koňa smerom k Lilynette. Ostatní stíchli a nechápavo naňho zazerali.
Vy, chlapi, nie ste normálni. Chcete ublížiť tomuto dievčaťu, o ktorom neviete vôbec nič. Nevidíte v akom je stave? Znechutene vyslovil a zosadol pri nej. Podal jej ruku a ak ju prijala, pomohol jej vyskočiť hore na jeho koňa.
Muži len potichu frflali, no nikto z nich sa príliš neozýval. Tento chlap mal u nich pravdepodobne rešpekt. Kapitán odložil meč a tiež nasadol naspäť na svojho koňa.
Ak je bosorka alebo konkubína, a stane sa niečo zlé, budeš za všetko zodpovedný, Teman. Oznámil kapitán varovným tónom a odmietavo pokrútil hlavou. Koňa popohnal, a všetky sa naraz rozbehli.

Lilly

Váhavo som prijala ruku.. každopádne to bola lepšia vyhliadka, než sa nechať zastreliť šípom, alebo tu umrznúť čo by malo za následok smrť. Aj keď som stratila všetky spomienky.. inteligencia mi ostala a niečo mi našepkávalo, že sa muselo stať niečo naozaj zlé. Bola som si istá že by som nešla na takúto časť sveta .. dobrovolne a ak by som bola pri zmysloch. Navyše určite nie takto oblečená, však som nemala ani topánky. Sedela som pred Temanom na jeho koni a rukami som sa pridržiavala konského krku.
"Ďakujem.." Šepla som po ceste no v cválaní to mohlo byť pokojne príliš potichu, aby to Teman počul. Nepýtala som sa kam ideme, nepýtala som sa ani na to, kde sme. Nespomínala som si totiž ani na názov kontinentu, na ktorom sa nachádzam.. či kde by som sa teoreticky nachádzať mala. Bolo to naozaj zvláštne. Bola som však rada že som si pamätala aspoň moje meno.

Kone cválali rýchlo a jazdci nikde nezastavovali. Krajina tu bola v skutočne dezolátnom stave. Po ceste Lilynette videla množstvo opustených baní, a žiadnu z nich používanú. Prechádzali ste vyhorenými dedinami či vojenskými tábormi. Cestné priekopy boli často lemované kostrami zahrabanými v množstve odpadkov či lístia. Za hodinu jazdy ste nestretli ani jednu živú dušu. Bola to krajina mŕtvych.
Občas ste rýchlo precválali okolo skupiniek ghúlov, ktorí sa pred jazdcami bežali ukryť. Nikto z koňa nezosadal aby ich zabil - boli ich tu stovky, v lesoch či na cestách, či v mŕtvych dedinách. Okrem ghúlov tu žili aj horšie veci. Táto oblasť bola dávno stratená, aspoň podľa toho čo zachytila Lilynette z dialógu chlapov. Započula aj to, že ste hlbšie v horách, a preto to tu je tak mŕtve a prázdne. Dalo sa im veriť, lebo vrcholky hôr sa zdali veľmi blízko. To čo Lilynette predtým považovala za dážď bol v skutočnosti mokrý sneh, ktorý sa topil ešte pred dopadom na zem a tak sa všade vyrábalo blato.
Podľa všetkého, dokonca aj banditi opustili túto oblasť. Títo chlapi tu boli len na prehliadke, aby zistili, či sa nepriatelia nepokúšajú zaútočiť priamo cez hory. Povedali, že by radšej strážili horské priechody ako sa trepať v týchto odporných horách.
Po hodine cesty ste konečne došli do tábora. Bola to vlastne akási stará dedina, očividne už dlho vyľudnená. Niektoré domy však ešte stáli, neboli vypálené či zrútené, a tak si z nich urobili akési obytné domce. Jazdu privítalo niekoľko iných mužov, ktorí sedeli pri veľkom ohni v strede dediny. Po okolí sa nachádzali len hlboké lesy, a žiadna civilizácia najbližšie hodiny konského cvalu.
Teman zosadol z koňa, pomohol Lilynette, a pokynul jej smerom k jednému z domčekov.
Bol len jednoizbový, no na prvý pohľad sa zdal útulný. V malom krbe pukotal oheň, a ten ožaroval steny príjemným svetlom a rozdával blahodárne teplo. Na zemi bolo rozložených niekoľko slamených postelí pokrytých látkami a handrami. Pravdepodobne ich lôžka. Teman si sadol na jednu z postelí a zložil zo seba brnenie.
Pozrel na Lilynette a ukázal smerom ku krbu. Okrem toho že sa tam mohla usušiť, bola tam aj kopa handier a rôzneho oblečenia, ktoré pravdepodobne zozbierali a našli v týchto domcoch. Museli patriť starým obyvateľom.
Poslúž si. Vyslovil Teman a zo záujmom Lilynette pozoroval. Bolo očividné že z nej nevie strhnúť pohľad.

Lilly

Cesta nebola práve najpríjemnejšia, stále na mňa pršalo a navyše sa mi vôbec nepáčilo, že prechádzame tak blízko od ghúlov a iných príšer. Očividne toto vôbec nebola obidlená oblasť. To by si všimol snáď aj slepý. Nakoniec sme však došli k nejakej opustenej dedinke, v ktorej stálo ešte niekoľko domov. Nachádzala sa tu ďalšia skupinka mužov. To ma trocha trápilo. Nezdalo sa mi, že by som tu videla nejakú ženu. Celkom som sa bála, ako na mňa ostatný zareagujú.. začala som rozmýšľať nad tým, že by som mala svetlejšie šance v temnom, mrazivom a nebezpečnom lese.. než tu. Po zosadnutí z koňa som mala stále sklopenú hlavu a pozerala som sa niekam do zeme. Len som následovala Temana, do jedného z domov.
Nikto tu okrem neho nebol. Bol to klasický dočasný príbytok. Niekoľko slamených postelí, krb a zabednené okná. Na vyzvanie som došla ku krbu, ku ktorému som sa zohla a natrčila som k nemu ruky. Moc ma to nezohrialo.. aj keď som pocítila to hrejivé teplo ohňa. Stále som na sebe mala premočené oblečenie no.. tu som dosť zneistela. Ku Temanovi som bola otočená chrbtom no aj tak si to na mne mohol všimnúť. Pootočila som hlavu jeho smerom, s pohľadom stále upreným do zeme.
"Mohol.. mohol by si sa otočiť?" Spýtala som sa ho.