Žiadosť o pomoc

Osmaský les, najväčší les v Yrithskom kráľovstve, na východe Yrithského kráľovstva

Doneln, Tulák

Les žil svojim vlastným tajomným životom, ktorý sa udržoval neustále v rovnováhe, aj keď ho často navštevovali ľudia získať jeho nerastné bohatstvo. Cez les prechádzala postava zahalená celá v zelenom, s lukom v ruke a okolo nej pobehoval vĺča. Vĺča šantilo po ceste, oňuchovalo všetko okolo čoho prechádzalo. Pár krát odbehlo príliš ďaleko, alebo sa príliš dlho pozastavilo na mieste, tak ho musela postava privolať k sebe. Postava ho volala Ator, a vĺča na to dobre reagovalo.
Podla hlasu sa dalo spoznať, že to je muž zrelého veku. Muž sa volal Doneln, ale často ho volali Tulák. Mal namierené na ku okraju lesa. Dochádzal mu pomaly tabak a na nový tabak potreboval peniaze. Preto niesol pekné dlhé, rovné a hrubé konáre Lísky, z ktorých by sa mohli vyrobiť luky. Teda materiál, ktorý by snaď mohol vymeniť za nejaké peniaze. V batohu mal ešte dosť mäsa pre neho a Atora na tri dni, ale už bolo načase, aby ho pomaly začal učiť loviť. pomyslel si Doneln, keď sa díval ako Ator pobehol dopredu. Donaln predpokladal, že keď výjde zajtra z lesa, potrvá mu ešte pár hodín, kým dorazí do prvej dediny. Neustále sa díval okolo seba, pre prípade, že by sa objavila nejaká hrozba. Či už zo strany zvierat, alebo nejakého iného tvora, ktorý by mohol byť inteligentnejší ako normálne zvieratá. V posledných predchádzajúcich dňoch nenašiel žiadne známky po pytliactve, a neobjvavil žiadne pasce, ktoré by tu mohli zabudnúť. Všetky čo predtým našiel odniesol už minule do dediny. Tam za ne dostal zopár peňazí, ktoré už vtedy minul.

Doneln, Tulák

Kým zapadlo slnko ubehol Veľkú vzdialenosť. Ator neustále poskakoval okolo neho, ale už bolo na ňom vidieť, že začína byť unavený. Preto Doneln tesne pred západom vyrazil k jaskyni v neďalekom kopčeku. Už mnoho kráť tam trávil noc a daždivé dni. Pred rokmi z tamať vyhnal pár banditov, ktorý podľa slov dedinčanov boli zazretý, ako odchádzali z okolia Osmanskeho lesa. S Atorom, ktorý išiel tesne za ním vystúpil pred jaskyňu. Stávalo sa, že si z nej spravil brloh nejaký tvor, ale po bližšom preskúmaní ju práve nikto neobýval. Zložil konáre lísky aj svoje veci okrem noža, a vyrazil sa pohľadať drevo na rozloženie ohňa. Pre normálneho človeka by to bolo v šeru náročné, ale Doneln si na to už pred rokmi zvykol. Ator mu neustále robil spoločnosť. Musel sa dívať, aby ho náhodou nepristúpil. Po krátkej prechádzke doniesol do jaskyne dostatok dreva. Po pár minútach oheň začal veselo horieť. Doneln sedel na hrubom konári a Ator si ľahol k nemu. Jeden z konárov, ktoré pred chvíľou našiel zaostril a napichol naňho kus mäsa. Nemal žiadne korenie, okrem soli, ale to mu nevadilo. Po dopečení sa pustil do jedenia, podľa neho to bola výborná večera. Potom si zaľahol ďalej od ohňa na halúze s ihličím, zabalený do svojho plášťa, s vĺčaťom pri nohách zaspal, aj keď len do slabého spánku.

Behom noci ich nič nevyrušilo. Zobudili ich zvuky lesných vtákov, Ator bol hneď na nohách a z ohniska sa už ani nedymilo. Zjedol mäso ktoré si upiekol ešte včera večer, zatiaľ čo Ator hltal svoju porciu surového mäsa. Po takýchto rýchlych raňajkách Doneln zbalil svoje veci a rozkopal zvyšky ohniska, pre prípad, keby tam boli ešte nejaké žeravé uhlíky. Následne s Atorom opustil jaskyňu. Ako potom prechádzali cez potôčik, okoštoval Doneln vodu. Zdala sa byť v poriadku, preto si naplnil vodu do Čutory. Následne opäť vyrazili smerom z lesa.

Po pár hodinách chôdze spozoroval Doneln prítomnosť mrchožrutov, niekoľko desiatok metrov pred ním. Ator by sa tam hneď rozbehol, preto ho privolal k sebe. Ako sa približoval mrchožruti ho spozorovali. Boli to vtáci a jeden savec. Vzdialili sa od svojej koristi, preto Doneln hneď ako prišiel bližšie zazrel na zemi ľudské telo ležiace dole chrbtom s hnedými dlhými vlasmi.

Podľa tvaru teľa to vyzeralo na ženu, pravdepodobne niečo po dovŕšení dospelosti. Cez celé pravé rameno jej trčal šíp, podľa jeho vzhľadu nepatril nijakému hraničiarovi, ani škretom a im podobným rasám. Kvôli mrchožrútom nemohol presne určiť kedy umrela, ani kvôli čomu. Mŕtvola až tak moc nepáchla, teda nebola až taká stará. Predpokladal, že umrela na následky zásahu šípom, aj keď videl takých čo sa z takého zranenia opäť dostali na nohy, nehovoriac o tom, že potom znova bojovali. Oblečenie mala mužské, čo mu bolo dosť čudné, kedže v nohaviciach vídaval len tie ženy, ktoré boli hraničiarky ako on. Na sčasti obhrýzanéj pravej ruke mala prsteň. Nerád okrádal mŕtvych, ale tejto žene už je k ničomu a snaď zistí kto bola podla jéj prsteňu a vráti ho niekomu z jéj príbuzných.

Atora musel Doneln celú dobu zaháňať od mŕtvoly. Potom keď sa vzdialili mrchožruti sa vrátili späť na hostinu. Po ani nie dvoch hodinách dorazili na kraj lesa. Slnko bolo ešte vysokovo. Zastavili sa na okraji, Doneln vybral mäso. časť z neho ukrojil a hodil Atorovi. Zvyšok zabalil a išiel pohľadať konáre. Po chvíli sa vrátil s menšou hromadkou. Ator práve dojedal svoje mäso. Doneln si založil ohník a svoju porciu mäsa si vybavil a opiekol. Následne keď mäso trochu vychladlo ho zjedol. Oheň zahasil a vydali sa ďalej smerom k dedine.