Železná vôľa

Emeta

Výborne, útok vyšiel! To sa mi zatiaľ takmer nikdy nepodarilo. Valeáni tento útok vždy vybránia svojimi krídlami, ale človek sa mu nemá ako ubrániť. Tento fakt som si zapísala do taktík a otočila sa smerom k Lilynette. Nevyzerala, že by chcela bojovať alebo sa biť. Možno to nemala až tak rada. Alebo tam bol iný dôvod? Spýtavo som pozrela na majstra, ale ten mi pohľadom pokynul aby som pokračovala. Vtom sa pozrel na Lilynette a začal hovoriť: Tento prístup by si k tomu nemala mať. Tvoja protivníčka chce bojovať, tak nevidím problém. Je to dôležité k tomu, aby si ovládla koncentráciu magickej energie. Zároveň tým kazíš aj vyučovanie Emete, lebo keď si bude bojovať sama, tak sa moc toho nenaučí. A proti mne nemáš šancu a nedávaš do toho toľko snaženia, lebo aj tak vieš, že moju obranu nemôžeš preraziť. Alebo by si to aspoň onedlho zistila. Tak... nenechaj Emetu aby tebou zametala.
Pozrela som na Lilynette a nechala jej pár sekúnd na rozmyslenie. Ale to stačilo. Môj ďalší útok nebol taký zákerný a jednoducho som sa na Lilynette rozbehla s pripravenými päsťami. Spravila som zopár výpadov na jej hruď a ramená. Nechcela som do tváre, to by bolo trocha drsné.

Lilynette

Po slovách Majstra som len prikývla no. Stále som nerobila nič, mohol mi to hovoriť koľko len chcel ale aj keď som jej tým znemožňovala tréning, tak som sa proste cítila zle, keď som musela udierať práve do Emety. Rozhodla som sa však že to.. aspoň skúsim. Keď sa ku mne znova rozbehla tak som mala nápad, spraviť jej to isté čo mne majster, teda zasiahnúť ju do píšťaly. Odbočila som však od toho kvôli dvom dôvodom, bola to valeánka, nohy mala silné a ja som pochybovala že by sa mi podarilo niečo s týmto útokom spraviť.. druhý bol ten, že bola vyššia než ja, tým pádom som proste nemala ako. Ruky som dala pred seba na obranu, prvých pár úderov som zblokovala alebo som sa im tesne vyhla. Dosť ma z toho boleli ruky, mala celkom silu. Pri ďalšej sérii úderov som sa na sekundu odkryla.. v rýchlosti som sa pričupila a posnažila som sa hlavou a ramenom vraziť do Emetinho brucha, pri tom rukami chytiť jej stehná a podvihnúť ich, čím som ju chcela zvaliť na zem, kolenami prišpendliť jej ruky k zemi, svojím telom ostať sediem na jej bruchu a hrudi.. bola by to celkom výhodná pozícia no.. nejak som pochybovala že sa mi podarí.

Emeta

Mojou výhodou bola fyzická sila, krídla, ktoré ma ochraňovali a mohutnosť, jej výhodou nebolo nič. Možno je o niečo rýchlejšia, ale to nepomôže, keď sa nevie uhnúť. Bolo pravdou, že som sa vedela biť, ale obraňovať nie. Na to som celkom kašlala, dôležité bolo protivníka doriadiť, aby sa nemohol brániť. Dostala som sa k nej a moje prvé údery zablokovala. V takýchto situáciách som sa dokázala celkom odtrhnúť od reality a zabudnúť na bezpečnosť alebo akékoľvek vzťahy. Búchala som stále silnejšie, až napokon povolila. Moje päsťe však leteli do prázdna, lebo sa nečakane pričupila. Eh...?
Náhle som pocítila silnú bolesť v bruchu. Ten úder ramenom bolel pekelne. Zatackala som sa dozadu o jeden dva kroky, ale to už Lilynette chytila moje stehná. Nebola som si istá o čo jej išlo, ale rozhodne to nevyšlo. Na to aby ma podvihla som bola moc ťažká a mne sa ako tak podarilo nadobudnúť rovnováhu. Nohami som vystrelila dopredu, aby som ju kopla do tváre alebo kamkoľvek, aby som sa jej zbavila. Rukami som jej mierila na chrbát, keďže bola učupená.

Lilynette

Asi som to troška prepískla, páč som ju nevládala udvihnúť a ani zhodiť z nôh. Síce som sa chcela rýchlo odtrhnúť no stihla ma kopnúť kolenom priamo do tváre čo ma na chvíľku úplne odradilo. Pustila som ju a zatackala som sa. Ďalšie rany do chrbáta mi vyrazili dych a ja som sa znova ocitla na zemi. Trocha som kašľala a snažila som sa dych aspoň trošičku popadnúť. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť no aj tak som sa pokúsila aspoň prekotúlať ďalej od nej. Vyštverala som sa na nohy, aj keď som sa už dosť hompáľala zo strany na stranu. Videla som trocha rozmazane, z nosa ako aj z úst mi tiekla krv a ja som mala pocit že .. bude za chvíľku po mne. Nakoniec sa mi však konečne podarilo nadýchnuť. Stále to však nič nemenilo na tom, že mi vďaka kopancu do hlavy úplne zničila motoriku. Ďalšou ranou by ma pravdepodobne poslala k zemi už nastálo. Uvedomovala som si to no, len tak vzdialene. Snažila som sa momentálne na Emetu zaostriť.

Emeta

Do kolena mi vystrelila prudká bolesť, ale snažila som sa ju ignorovať ako to najviac išlo. Na takéto drobné bolesti som bola zvyknutá, lebo tým sa nedá vyhnúť nikdy. Vždy dostanete aspoň pár rán. Lilynette ustúpila dozadu, alebo sa skôr zatackala kvôli strate rovnováhy. Podarilo sa mi ju zraziť na zem a začínala som mať pocit, že vôbec nebojuje a absolútne sa nesnaží. Lilynette sa odomňa dostala a podarilo sa jej postaviť. Nechcela som zaútočiť hneď, mala by dostať aspoň nejakú šancu. Ale jej tvár... asi som to trocha prehnala. Mala rozbitú peru a očividne aj nos. V normálnom boji by som túto situáciu využila a protivníka skopla na zem a tam ho spacifikovala, ale v tomto prípade som zneistela... mám to urobiť? Neisto som pozrela na majstra, ktorý prikývol a naznačil, že mám pokračovať. Nemilosrdne. Snád si to Lilynette nezoberie osobne. Niekedy mi to môže zase vrátiť. Prepáč.
Rozbehla som sa k Lilynette a nohou ju kopla rovno do brucha. To by v jej stave mohla byť posledná kvapka. Snažila som sa kopnutie zasadiť tak, aby som jej nespôsobila príliš veľké bolesti, aj keď tomu sa nedalo vyhnúť.

Lilynette

Trvalo mi nejakú chvíľu kým som aspoň vedela odhadnúť, približne ktorým smerom sa Emeta nachádza. Ruky som dala pred seba a len som opatrne našlapla jednou nohou dozadu. Ako keby to pomohlo, už teraz som bola viac menej vyriadená a jej pohyby boli stále rovnako neomylné a rýchle. Nikdy som nebola trénovaná v boji, vlastne som to nikdy ani neskúšala, vždy som sa im skôr vyhýbala. Nebolo prekvapenie že sa ku mne v ďalších pár chvíľach dostala tak blízko. Ruky som si dala pred tvár páč som očakávala ďalšiu ranu práve tam no, v tom ma kopla do brucha.. mala som pocit že mi prerazila minimálne niekoľko rebier. Pri tom kopu som sa nadvihla mierne do vzduchu, nohy sa mi odlepili od zeme no len som sa pretočila a skončila som chrbtom priamo na zemi.. tento krát som sa postaviť nemohla, vlastne som sa vládala len zvíjať od bolesti ktoré mi v bruchu tým kopom spôsobila. Nevedela som ju opísať, predsa len nikdy som takú bolesť necítila.

Emeta

Nastal bod, keď bolo treba bitku ukončiť. Dal sa poznať tak, že protivník ležal na zemi a nemohol sa akokoľvek obrániť. Lilynette nevyzerala najlepšie, zvíjala sa a vyzeralo, že som jej spôsobila vážne bolesti. Snád mi to nebude mať za zlé, ale nedalo sa nič iné robiť, dostali sme sa na akadémiu a Lilynette mala veľké nešťastie - dostala sa do dvojice s valeánkou. Nevedela som či sa mám cítiť hrdo, ale ten pocit neprichádzal. Skôr mi prišlo Lilynette trocha ľúto. Moja nálada sa ale trocha povzniesla, aj keď v takejto situácii to bolo jednoznačne nevhodné. Sklonila som sa k Lilynette, dostala ju na nohy a pomohla jej k jednej zo stoličiek. Nerobilo mi to problém, lebo jej váha pre mňa neznamenala nič. Dostala som dokonca aj pocit, že by som ju dokázala odniesť v lete. Krídla síce neboli úplne vyvinuté, stále rástli, ale na jej menšie telo by možno stačili. Túto myšlienku som si zafixovala ako jednu z únikových ciest, ktoré by sa v budúcnosti mohli zísť. Keď Lilynette sedela, pozrela som spýtavo na majstra. Je mi jasné, že sa nebiješ prvý krát. Bolo to pozoruhodné. Úprimne, čakal som slabší výkon, povedal uznanlivo a podišiel bližšie ku nám.
Zahojíte Lilynette zranenia? Aby sme mohli pokračovať. Takto doriadená...
Nie, tak to tu nechodí. Zo zranení, ktoré vám neohrozujú život sa musíte dostať sami. Na druhom stupni sa už ani na smrteľné zranenia neberie ohľad. Akonáhle sa preukážete ako slabosi, vaša cesta sa skončí. Myslím, že Lilynette dnes získala tie najľahšie zranenia, aké na akadémii môže získať. Už to bude len horšie.
Chcete povedať, že má trénovať v takomto stave? Nie je múdre príliš zaťažovať organizmus, ktorý na to nie je zvyknutý, pozrela som nechápavo na majstra.
Bude si musieť zvyknúť, každý si musí. Teda ak chcete prežiť. Vhodné by pre vás bolo trénovať až dokiaľ jedna z vás neupadne do bezvedomia. A vy viete, ktorá to bude, povedal majster a pobral sa na odchod. Prídu sem aj ostatní majstri, aby ste mali úvod do vyučovania.
Nebudem ju biť, keď sa nedokáže obrániť! Čo tak ju radšej naučiť nejaké základné bojové chmaty a výpady?! Veď to je akoby som bila do vreca s pieskom!
Ja tu nie som na to. Príde majsterka bojových umení, u nej sa dozviete, odvetil a zmizol v jednom z portálov. Neveriacky som na portál hľadela ešte pár sekúnd a potom sa sklonila k Lilynette. Si v poriadku? Nechcela som ťa kopnúť do brucha, ale majster... zatvárila som sa ospravedlňujúco a vytiahla z vrecka servítku.
Počkaj, utriem ti tú krv. Servítkou som utrela krv pod nosom a ústami. Ja som... myslela, že tu budem jedna z tých... ehm... slabších.
Fyzicky slabších! Musela som upresniť, aby sa to Lilynette nejak nedotklo alebo aby si to nevysvetlila zle.

Lilynette

Sotva som vnímala keď ma Emeta zodvihla zo zeme, stále som sa musela krčiť pretože som v bruchu pociťovala ostrú bolesť. Nakoniec ma len posadila a ja som sa trocha striasla, započula som ako sa rozprávajú no moc som ich v skutočnosti nevnímala, pokúsila som sa pootvoriť oči, videla som zahmlene a tak nejasne no keď som pár krát zaklipkala viečkami tak to už bolo, ako tak znesiteľné. Bezvládne som tam sedela a snažila som si trocha oddýchnuť. Najlahšie zranenia aké sa tu dajú schytať?.. čaká ma peklo.. musím zo sebou začať niečo robiť.. a to som si myslela že som na tom dobre.. Prebehlo mi hlavou a ja som sa na stoličke troška vystrela. Jednu ruku som si položila na bok ktorý stihol pod oblečením, celkom slušne zmodrieť. Keď som ich počúvala dlhšie tak som si pomyslela že som, tu vlastne vôbec nemusela byť, presviedčala som sa však že začiatky sú vždycky ťažké a.. no že to nejak musím pretrpieť, vydržať. Veď čo iného mi ostalo? takúto nakladačku som ešte ani nezažila, vlastne som ešte nezažila žiadnu, majster síce povedal že to sú tie najlahšie zranenia no pre mňa, to boli aj moje prvé, možno práve preto som cítila takú trpkú chuť, možno práve preto som sa cítila tak mizerne. Zároveň to však bol taký, oslobodzujúci pocit.. pocítiť skutočnú bolesť. Zaregistrovala som že majster odišiel a že ku mne prišla Emeta, utrela mi krv z úst a aj spod nosa, tiež som počula ako sa začala ospravedlňovať no len som pokývala hlavou. Nemôžeš za to, aká som slabá.. zamumlala som potichu. Možno som sa aj pokúsila pousmiať no, nejak to kvôli bolesti ktorú som stále cítila to nešlo, síce už viac menej odoznievala ale, stále tam bola.. a zopár dní pravdepodobne aj stále bude.

Emeta

Na jej slová som nereagovala. Fyzicky možno bola slabá, ale v mágii bude možno lepšia. Teda, jednoznačne. Rozhodne nechcela ísť štýlom, ktorý som si na teraz vybrala ja. Možno bude neskôr tá silnejšia ona. Ale to sa ešte uvidí. Teraz rozhodne nevládala ani zbiť niekoho. Asi sa s nikým ani nebila ešte. Nie je taký typ ako ja. Bez slova sme tam sedeli, až kým sa portál nezačal špirálovito pohybovať. Vyšli z neho dvaja majstri. Eh... na mená nemám dobrú pamäť. To ťažké brnenie a obrovská kopija na chrbáte sa však nedali prehliadnuť. Majsterka Adria a ten elfský majster... bol to majster ničenia? Oh, áno, majster Duviel! Stále som netušila ako sa správať k majstrom a tak som sa postavila a mierne uklonila. Snád bude Lilynette vládať. Majstri k nám podišli bližšie. Prvá začala hovoriť majsterka. Už ste premýšľali nad tým, čo sa tu chcete naučiť? Pozrela som na ňu a ostýchavo jej to povedala. Bojové umenia vyzerajú zaujímavo...
Valeánka? Na to máš isté zbytočnosti na tele. Si ochotná stratiť krídla? Tie zavadzajú a zaťažujú. Tebe sa hodia iné odvetvia.
Prekvapene som pozerala na majsterku. Preboha, to nie! Nie som ochotná! To už radšej...
... keď chceš niečo podobné, môžem ti poslúžiť. Čo si myslíš o dokonalej obrane a zbraniach na blízko? Mohla by som ťa učiť. Tvoje telo niečo také nemusí zvládnuť, ale to sa týka všetkých študentov, spýtala sa majsterka. Prezrela som si ju od hlavy k pätám. Rozhodne to znelo zaujímavo. Majster Duviel medzitým podišiel k Lilynette a spýtal sa jej o čo má záujem ona.

Lilynette

Keď prišli majstri tak som sa.. s miernymi problémami postavila, zatiaľ čo sa Emeta poklonila, tak som to skúsila aj ja no niekde v polke ma zastavila bolesť brucha, rebier a aj hlavy. Trocha som ňou potriasla a len som sa znova vyrovnala. Pár krát som sa prerývane nadýchla a vydýchla a.. no posnažila som sa ďalej tú bolesť nevnímať. Všimla som si že sa nás niečo spýtali, Emeta aj .. celkom rýchlo odpovedala. Na chvíľu som si naozaj myslela že jej majsterka bude chcieť krídla odseknúť.. alebo čo. Ja som však pozornosť venovala majstrovi Duvielovi. Zamyslela som sa nad tým čo vlastne chcem.. nakoniec som si len povzdychla a zatvorila som oči. Deštrukcia.. šepla som potichu, troška chrapľavým hlasom a oči som znova otvorila.. pozrela som sa priamo na Duviela a čakala som, čo on na to. Musela som vyzerať naozaj zle, modriny a podliatiny som mala aj na tvári z toho jej kopanca. Tiež som stála tak opatrne, aby som moc nezaťažovala pravý bok.