Železná vôľa

Pozorne som sledoval každý jej pohyb kým kúzlo v mojich rukách meralo rýchlosť a celkovú schopnosť Lilynette formovať a používať magickú energiu. Už od oka som vďaka mojej dlhoročnej praxi videl, že jej to ide výborne. Robila to všetko s takou... istotou. Takú nemá žiadny študent. Bolo tu zase vidieť ako je mágia pre Nositeľku prirodzená. Keď dokončila svoje malé predstavenie, mierne prekvapene som sa pozrel na ruky... úprimné prekvapenie. Toto musí byť nejaká nepresnosť. Stofu mojich študentov som meral už nespočetne veľa krát. Neuveriteľné. Ale nechcel som ju príliš vychváliť, aby nezískala prílíš veľké sebavedomie a nevyletela do oblakov.
Od mojej stofy to má ešte dosť ďaleko, ale máš ju... adekvátnu. Presne 9 545. Tak na porovnanie, draky majú od 1 000 do 3 000. Najlepší mágovia mimo drakov majú nad 3000, do... tipnem si, 4000. Môže sa to zdať blízko, ale tých 5000 ktorých ti chýba to majstrovskej úrovne je najťažších. Nedostane sa tam každý. Niektorí začnú stagnovať a nepodarí sa im dostať ani pod 7000. Tam skončí mnoho mágov. Jednoducho im to nejde. Len pár jedincov dokáže dosiahnuť stofu pod 6000. Pre tých veľmi talentovaných, jedného zo sto, je to ku 4000 a menej, čo znamená, že sa pravdepodobne stane majstrom akadémie. A draky... to už je iná kategória.
Snažil som sa znieť nezaujato a znudene, ale takéto správy ju museli asi potešiť. A teraz prišiel čas povedať jej o tej... dôležitej veci.
Výborne. A teraz by som si s tebou rád o niečom podiskutoval. Plánujem odtiaľto odísť. Jednoducho chcem ísť preč. V tejto diere sa tvoje schopnosti nerozvinú. Nebude to jednoduché, keďže ma sem zapečatili na nekonečno... a aj keď sa nám odtiaľto podarí dostať, musíme prejsť cez celý Engenirth. A ako asi vieš, majstri a hlavne Aglas ma moc nemajú v obľube. A kto sem vojde a kto vyjde.. to je na Aglasovi. On o tom rozhoduje. Preto ho musím poraziť v priamom boji a donútiť ho aby nás pustil. Znie to jednoducho, čo?

Lilynette

Po tom, čo som dočarovala, som si celkom spokojne vypočula jeho slová. Tak, som konečne klesla pod desať tisíc hmm? skonštatovala som skôr pre seba, pri čom som sa musela mierne pousmiať. Chvíľku som rozmýšľala nad rôznymi vecami, keď zrazu povedal, že odtiaľto odídeme. Teda viac menej som to aspoň tak pochopila. Pochopila som však aj to, že bude musieť prinútiť Aglasa, aby nás z engerithu pustil. To mohol byť celkom problém, nevedela som čoho všetkého je môj majster schopný ale, bojovať proti drakovi a asi ešte ďalším desiatim či jedenástim majstrom, a ešte aj mágovia ktorý sa na engerithe vyskitujú.. no bude to zaujímavé. Celkom som sa obávala o to, či si zo mňa iba nevystrelil. "No jasné, jednoducho, však je to len drak, najsilnejší majster a ktovie čo všetko ešte.." Odpovedala som mu skôr ironickým hlasom. Nedalo sa však povedať, že by som bola zrovna smutná z toho, že tu neostaneme. Začínala mi totiž vadiť tá, jednotvárnosť.

Lilynette vyslovila svoje obavy, čo sa dalo očakávať. Už len prítomnosť samotného draka vzbudzoval strach a rešpekt všetkého žijúceho. Aj keď nikdy nevideli čo drak v skutočnom boji dokáže, ľudia sa ich boja. Bez dôvodne. Deje sa to tak posledných pár storočí - z generácie na generáciu sa šíria hrozné správy o drakoch, o ich sile, múdrosti a šikovnosti. Sám som v živote niekoľkokrát dokázal, že drak sa dá poraziť. Je to neuveriteľne ťažké, ale je to možné. Lilynette sa ale právom obávala Aglasa. On nebol obyčajný drak - takých je mnoho. On bol jeden z Erasových najlepších. Blízko úrovne samotného Erasa či Isena. Ale prečo si nevyskúšať sily? Dlhé roky tréningu v tejto zapadlej časti Engenirthu by sa mohli ukázať ako výhodné proti drakom. Majstri nebudú problém. Lilynette by mala byť dostatočne ochránená tou neznalou dračicou v jej ,,bruchu''. Ale v každom prípade ju ochránim.
Nebude to jednoduché, ale nemaj strach, dostaneme sa odtiaľto. Nie som len tak pre nič najmocnejší mág, ktorý kedy žil. Nenechaj sa oklamať zjavom žiadneho mága. Raz ma skoro porazil akýsi špinavý nízky žobrák... v skutočnosti to bol mág, ktorého som si nevšimol pre moju zaslepenosť aroganciou. Krytie je dôležité, to teda je.
Pokýval som hlavou a ukázal do stredu miestnosti, kde pred chvíľou stála. Posledné mesiace a hlavne týždeň som v žiadnom prípade nezaháľal - vytváral som únikovú cestu, ktorá by bola dostatočne silná aby nás zobrala všetkých z tejto diery.
Spomínaš na to kúzlo, ktoré som tu celé dni robil bez nejakého účinku? Tak... tu je výsledok.
Miestnosť sa zatriasla. Nie len jemne, ale značne - až tak že všetky veci v miestnosti zleteli na zem a papiere lietali kade tade. V stenách sa objavili pukliny, ktoré sa rýchlo rozširovali každým smerom. V strede sa objavila akási farebná masa magickej energie. Divoko pulzovala a Lilynette pocítila ten pocit čo dávnejšie pred tým, keď prechádzala cez portál. Ale tentoraz bol pocit silnejší.
Na Marika padol kameň, ale roztriešil sa o neviditeľný magický štít ktorý pokrýval celé jeho telo. Lilynette ich dostala tiež niekoľko, ale Engenirth im nedovolila aby zranili jej Nositeľku.
Nemáme veľa času. Celá táto ,,budova'' zmizne vo vortexe. V mieste bez magickej energie, v úplnom prázdne. Bude to asi o... minútu. Vojdi do portálu a hlavne zatvor oči a snaž sa nedýchať. Nie je to len obyčajný portál - je odpečaťovací.
Teraz už bol v miestnosti taký hluk a množstvo prachu, že Lilynette len tak tak mohla vidieť Marikhelmove obrysy a vlastne z toho čo povedal počula len nejaké úryvky:
...veľa času... táto budova... v mieste... o minútu... do portálu... oči.. snaž sa... dýchať... je to len... obyčajný portál.

Lilynette

Pochopiteľne, rozhodne nie si ani najskromnejší mág ktorý kedy žil.. podpichla som ho s menším úškrnom. Nemohla som si to odoprieť, vedela som že mi v podstate, neublíži. Po jeho ďalších slovách som sa na chvíľku rozpamätávala. Naozaj cvičil, teda skôr skúšal nejaké kúzlo. Keď povedal že tu je výsledok, spočiatku som nechápala. Po tom sa však začala boriť celá táto miestnosť, očividne aj celá časť univerzity ktorá patrila pod jeho kontrolu. V strede miestnosti sa objavila istá masa ktorá to všetko pravdepodobne spôsobila. Pár krát som zavrávorala, až som takmer spadla na zem. Po tom som však udržiavala rovnováhu takmer bezproblémovo. Kamene ktoré na nás padali nám očividne neublížili. On sa chránil nejakým kúzlo ma ja, no nepotrebovala som to. Po tom čo som zapoćula úryvky jeho reči. Zneistela som. Neprehovoril by na mňa keby že je to také jednoduché. Skôr sa mi zdalo že mi pár podstatných vecí cez hluk uniklo. Rýchlo som vbehla do masy energie pri čom som tuho zatvorila oči. Snaž sa dýchať, táto rada mi prišla ako naprostá blbosť. Už keď som prechádzala obyčajným portálom tak to šlo iba ťažko. Navyše som nevedela čo by sa v mieste medzi portálami dýchať dalo. Podvedome som preto aj zadržala dych a čakala som, čo sa bude diať ďalej.

Vyzeralo to tak, že všetky pokyny pochopila. Prudko som ju postrčil do portálu aby zbytočne nezdržiavala a ja som za ňou nasledoval. Do portálu vletelo ešte niekoľko kameňov a iných vecí. Naposledy som sa obzrel po rozpadajúcej sa miestnosti a jemne sa pousmial. Konečne odchádzam z tejto cely. Po toľkých rokoch. Konečne...
Portál pohltil moje telo a spoločne s Lilynette sme sa ocitli v magickom víre.

Vír nás na druhej strane - do obrovskej Starej knižnice - doslova vyhodil, až som skoro zletel do temných hlbín tejto miestnosti. Bolo to miesto, kde sa Aglas pokúsil zastaviť Lilynette pred tým ako vošla za mnou. Jednoduchá visutá cestička uprostred miestnosti, ktorá viedla do Novej knižnice. Z radosťou som sa nadýchol zatuchnutého vzduchu a poobzeral sa. Smerom dole temnota, smerom hore temnota. V diaľke som do bokov videl starobylé regále, v ktorých kedysi bolo množstvo kníh. Stále ich tu boli tisíce, ale veľa ich bolo prenesených do Novej knižnice.

Lilynette sa konečne zobudila. Prechod portálom ju omráčil na niekoľko minút. Aspoň mi to dalo čas na rozhliadnutie. Aglasa nebolo nikde, ale každý jeden mág už vedel čo sa stalo. Marikhelm unikol. V Engenirthe musí byť teraz poplach...

Tak sa do toho pustime. Bude to dlhá a ťažká cesta, ale z Engenirthu sa rozhodne donesieme. Budem musieť trocha oprášiť moje staré bojové schopnosti.
Pomalým krokom som sa vybral dopredu, smerom k hlavným dverám, ktoré viedli do Novej knižnice. Pred nimi už pravdepodobne stála celá posádka Engenirthu, vrátane majstrov a niekoľkých drakov.
Ak sa do nás pustia majstri, draci aj Aglas naraz, mohli by sme mať problémy. Vtedy bude treba utekať. O to sa postarám. Len ma... vždy nechaj robiť čokoľvek, aj keby sa to mohlo zdať divné. Jednoducho... ver mi.

Stáli sme pred obrovskými dverami. Naposledy som nimi prešiel.. dávno. Veľmi dávno. Spomienka však bola čerstvá akoby sa to stalo len prednedávnom. Pohľad na dvere vo mne vyvolal niektoré nepríjemné spomienky, na ktoré som sa snažil zabudnúť celé desaťročia. Na môj pokyn sa začali z buchotom otvárať. Mechanizmy staré tisícky rokov sa dali do pohybu a dvere sa otvárali. Rozvírili prastarý prach a oboch nás zahalil do prašného oparu. Lilynette prechádzala len cez škáru, ale tentoraz som ich nechal otvoriť dokorán. Aby bolo každému jasné čo sa deje. Z tých dverí môže vyjsť len jedna vec. Slávny Marikhelm z príbehov.

Dvere sa slávnostne otvorili, prach usadol a na nás dopadlo príjemné svetlo Novej knižnice. Ako som očakával, niekoľko stoviek metrov pred nami stála celá delegácia Engenirthu.
Aha, Lilynette! Prišli nás uvítať. No nie sú milí?
Vykročil som dopredu a blížil sa k delegácii, na ktorej čele stáli majstri. Chcel som sa k nim dostať aspoň na dosah rozhovoru. Určite si chceli pohovoriť.
Musím uznať, že to tu máte pekné.
Marikhelm! Vráť sa odkiaľ si prišiel, démon! Máš byť mŕtvy, si mŕtvy a aj zostaneš mŕtvym! Ak plánuješ opustiť Engenirth, vedz, že ti v tom zabránime! Nemáš šancu proti nám všetkým. Bola to Skennet, ktorá prvá reagovala pri pohľade na Marika.
Ale, ale, Skennet - nepodceňuj starého Marikhelma. Práve ty by si mohla vedieť, čo dokážem. Už ste videli moju novú žiačku?
Dobre vieme čo si TY porábal so svojimi starými žiačkami. To bolo predsa... neľudské. zahučal Duviel a krútil hlavou.
A odkiaľ to viete? Z kníh? Máte na mysli tie malé experimenty? Bolo to kvôli niečomu... dôležitému. Ale to by ste nikdy nepochopili. Tie vaše malé a útle mysle.
Neexistuje nič kvôli čomu by si tak s nimi musel narábať - ak by to nebolo niečo... temné a zlé. Tentoraz sa ozvala Lyril.
Teraz ste ma sklamali. Veľkí mágovia a snažia sa rozlišovať medzi dobrým a zlým, temným a svetlým. Táto generácia nestojí za nič, ako sa tak zdá. Pousmial som sa a urobil pár krokov dopredu. Majstri sa ani nepohli, ale niektorí mágovia a stráže za nimi mierne ustúpili.
Spýtam sa - necháte nás prejsť alebo vás budem musieť všetkých zabiť?
Majstri sa zamračili a rozmiestnili sa do bojových postojov. Na moju otázku neodpovedal žiadny z majstrov. Bolo to od niekoho nad nami. Od niekoho z mohutnými krídlami.
Skús to.
Aglas, starý priateľ! Zasmial som sa a okamžite po ňom vystrelil niekoľko ohnivých lúčov. Vybránil to krídlami a vrhol po nás akúsi slabú verziu dračieho ohňa. Mávol som rukou a jeho oheň zmizol.
Ach..

Lilynette

Nebolo to až tak dávno, čo som v tejto miestnosti utekala pred Aglasom. Vlastne mi to prišlo ako včera. "hmm.. moc sa tu toho nezmenilo, stále je to také zatuchnuté, aj keď.. asi sa nie je čomu diviť." Poznamenala som sucho pri čom som pohľadom prebehla po tisíckach zaprášených políc a kníh. Jednou rukou som si šúchala čelo. Práve som sa prebrala a tak mi nebolo zrovna do smiechu. Rýchlo som okolo svojej mysle rozprestrela aspoň tú základnu obranu ktorú som chcela vypilovať do detailu. K boji som proti majstrom bola nanič, ale musela som ochrániť aspoň seba, ak nie telo, tak aspoň hlavu. Dúfala som že sa môj majster postará o ostatné. Stále som moc neverila že by dokázal poraziť celý engerith ale, nemala som na výber. Ako začal roztvárať ohromné dvere, musela som sa pousmiať. Jeho cit pre dramatickosť sa mi začínal páčiť, aj keď som si o ňom stále myslela, že to je starý, úchylný a nanajvýš divný druh života. Boli tu majstri, a za nimi podstatná časť hmm.. dalo by sa povedať takej menšej armády. Aspoň čo sa v menších pomeroch týkalo. Očividne ho tu každý poznal. Ja som im však nevenovala pozornosť, ignorovala som ich ..všetkých.. aj Salga. Jediné na čo som sa sústredila bola práve ochrana mojej mysle pred ostatnými. Preto som mala aj tak trocha neprítomný pohľad.

Napriahol som pred seba ruky a na majstrov vyslal obrovskú elektrickú guľu, ktorá na nich počas letu vrhala desiatky bleskov. V tesnom závese za ňou som vrhol vodnú guľu, ktorá bola o niečo rýchlejšia - zmieša sa s elektrickou a vytvorí obrovské smrteľné pole. Vyvolal som niekoľko menších drakov, ktoré tam boli na to aby zamestnávali majstrov a hlavne neustále obletovali Aglasa. Ostatné vyvolané potvory sa rozbehli po zemi a na majstrov vrhali kúzla rôznych elementov. Okolo nás som vytvoril gravitačný vortex, ktorý do seba vťahoval všetky kúzla vyslané smerom k nám a následne ich posielal smerom k majstrom. Na vyvolané draky som navrstvil niekoľko ilúzií a iluzijne zdvojnásobil ich počet. Aglas svojím ohňom spálil moje draky a vrhol sa rovno na mňa. Narazil do silnej ochrany, ktorá nás oboch s Lilynette obklopovala. Ochranná súčasť môjho štítu vyrazila dopredu a na Aglasa vyrazilo niekoľko ostrých poryvov vetra, ktoré by normálneho človeka s ľahkosťou roztrhali. Aglas si ich ani nevšimol a po neúspešnom úteku vyletel nad nás, odkiaľ vrhol skutočný dračí oheň. Gravitačný vortex pohltil len malú časť kúzla, takže do mojej ochrany udrel veľkou silou. Celý naše okolie bolo pohltené v plameňoch a výbuch dračieho ohňa zatriasol s miestnosťou. Na guľovom štíte okolo nás sa objavilo niekoľko prasklín, ktoré som starostlivo okamžite opravil. Aglas vyslal ďalší oheň - tentoraz štítom zatriaslo a ja som skoro stratil rovnováhu. Lilynette už musela byť hluchá z toho hluku, navyše aj doudieraná, lebo štítom hádzalo hore dolu. Cez prasklinu v štíte prešlo niekoľko malých plameňov, ktoré sa rýchlo plazili k Lilynette. Ignoroval som ich a sústredil sa na majstrov. Engenirth okamžite zareagovala a z rúk Lilynette vystrelili dva obrovské vodné prúdy, ktoré ohníky deratizovali.

Lilynette

Bola som dezorientovaná, pochopiteľne to bola úplne iná úroveň než na akú som bola ja zvyknutá. Nesnažila som sa sledovať bitku, stačilo mi vedieť že je v mojej blízkosti Majster páč, no mohol byť akokoľvek hnusný, verila som mu. Mala som už slušnú zásobu modrín a podliatín vďaka štítu okolo nás, pár krát ma to zhodilo z nôh no ja som sa na ne vždy nejakým spôsobom vyštverala. Po tom sa stalo niečo, no pre mňa nečakané. Z rúk mi začali vychádzať prúdy vody ktoré uhasili dračí oheň, teda tú mini časť čo z neho ostala. Nechápala som to. Sama som nepoužila žiadne vodné kúzlo, vlastne som sa do vodnej mágie moc nevyznala páč som sa po čas môjho tréningu sústredila hlavne na oheň.

Majstri mohli robiť čokoľvek, ale cez moju ochranu sa nedokázalo dostať nič. Aglas mal k tomu blízko, ale to by sa musel viac snažiť. Odletel niekam do úzadia a tam sa radil s majstrami. A teraz - kde sú tí dvaja? Už tu mali byť, aby sme mohli odísť! Trvá im to celú večnosť. Povedal že sa k nám rýchlo pripoja a potom budeme môcť vypadnúť z Engenirthu.
Od hlavnej línie bojovníkov Engenirthu sa odpojilo niekoľko majstrov. Konkrétne boli dvaja. Pokojne prebežali cez Marikove útočné aj obranné kúzla a pristavili sa rovno k vám. Bol to majster Sirin a majsterka Adria.
Sirin! Adria! Konečne. Adria, kde máš žiačku? Alebo ju mám volať tvojou nástupkyňou v Ráde? Na oboch som sa pousmial a nechal štíty robiť svoju prácu. Ostatní majstri boli teraz ochromený - na vlastné oči videli ako Sirin a Adria zradili celý Engenirth a prešli ku Marikovi. A ten na nich reagoval akoby ich poznal a bol s nimi dohodnutý. Nemožné. Marik bol zapečaťaný dávno predtým ako vôbec žili Sirinovi starí rodičia. Navyše akákoľvek komunikácia nebola možná zo Starej knižnice. Musel to byť nejaký zradca. Mocný zradca. Aglas neveriacky pozeral na dvoch majstrov, ktorí takto nečakane prešli ku Marikhelmovi.
Sirin sa hlboko uklonil pred Lilynette a podobne aj Adria.
Nositeľka - je mi cťou slúžiť takej mocnej mágyni. Povedali jednoslovne. Lilynette samozrejme ničomu nechápala, ale tak to už chodilo. Hlavne s Marikom.
Práve v tejto chvíli nikto nechápal ničomu. Jediní čo vedeli o čo ide boli asi Marikhelm, Sirin a Adria. Tí sa tvárili spokojne a ku Marikovým štítom pridali aj svoje.
Môžeme vyraziť. Povedal som a vydal sa smerom k východu z knižnice. Majstri nemohli robiť nič - teraz bola naša ochrana dokonalá. A vedel to aj Aglas. Ten sa však nemienil vzdať. Na všetkých v dračom jazyku zahučal, aby zostali tam kde sú - a že sa sám s Marikom vysporiada vo vstupnej hale Engenirthu. Mali ho nechať prejsť...

Lilynette

"To je všetko? a zlaté podnosy sú kde ?" Pomyslela som si no, myslela som to skôr zo srandy, na také moje vlastné uvoľnenie situácie. Síce som ničomu nechápala no, prešla som to mlčaním, aj tak som netušila čo by som im povedala. Len som kráčala ďalej pri troch majstroch ktorý mali teraz v podstate dokonalú obranu. Dúfala som že neuvidím istú osobu no.. aj tak by sa nezmenilo absolútne nič. Schválne som sa pohľadom vyhýbala aj Aglasovi páč sa, no moje slovo, ktoré som mu dala, pravdepodobne nemalo uskutočniť. Naozaj som už majstra nemienila zabiť, aspoň som k tomu zatiaľ nemala dôvod. Mal svoje spôsoby ale, vždy to bolo v podstate na celkom rozumnú vec. Možno ma aj nakazil tým svojím vnímaním dobra a zla či podobne.