Temné zákutia Srdca

Začiatok temnoveku - alebo koniec drakoveku - bolo znamenie, ktoré odbilo posledné hodiny mocného Falteanského Domínia. Mnohí si to neuvedomovali, vrátane drakov samotných, no Domínium už nebolo možné zachrániť. Neúnavná sila démonov pohlcovala civilizáciu a nikto nemal moc ju zastaviť, ani len Isen, ktorého moc bola zdanlivo nekonečná. Reálie Clony sa neprispôsobovali reáliám vonkajšieho sveta. Milióny duchov, po celé dejiny neškodných bytostí, prostredníctvom narušenej eny zmutovali do hrôzostrašných foriem, démonov. Získali schopnosť ovplyvňovať vonkajší svet a prebývať v ňom. Mohli vlastniť telo. Vojsť do akéhokoľvek predmetu. A ich úmysly boli často skazené.

Keďže sa v srdci Domínia objavili spočiatku tisíce, za krátko aj státisíce nepriateľských entít, všetky jeho vojenské akcie na cudzích územiach boli pozastavené. Bojiskom sa stalo Domínium samotné. Straty na životoch boli astronomické a vlastne sa nikdy nezastavili. V priebehu dní boli vyľudnené celé mestá, regióny, a nikto nevedel ako proti novým nepriateľom bojovať. Draky, na čele s Isenom, sa urputne snažili svoje slávne impérium zachrániť, ale postupne sa začalo ukazovať že ich snahy sú nanajvýš márne...

Vývoj umenia maggyje bol v tomto období na svojom vrchole. Spojená s modernou vedou dokázala veci, o ktorých by sa nikomu pred stovkami rokov nesnívalo. Dračou odpoveďou na hordy démonov, ktoré decimovali konvenčné armády a maggyjov zároveň, bolo zdokonalenie maggyjských konštruktov do formy, v ktorej boli nerozoznateľní od bežných členov rás. Tieto klony boli nazývané ''elukhi.'' Na rozdiel od Torianských golemov im vdýchli skutočný život - vôľu, rozum, cit - vlastnosti, ktoré boj proti chytrým a schopným démonom vyžadoval. Stali sa umelými ľudmi. Formovaní zložitým procesom maggyje sa elukhi ''narodili'' a do dospelosti vyrástli v priebehu niekoľkých rokov. Za tento čas sa venovali jedinej veci - tréningu maggyje, pod dohľadom a výučbou tých najlepších. Vďaka ich výdrži a vytrvalosti za krátky čas stihli zdokonaliť čo priemerným maggyjom trvalo jeden akademický semester. Okrem praktickej maggyje sa priučili spôsobom boja, stratégiám a taktikám. Schopnosti ako čítať a písať sa vynechali; elukhi existovali na jediný účel - zabíjať nepriateľských démonov (a kohokoľvek iného). Nenávisť voči nim im bola vštepovaná od začiatku.
Intenzívnym tréningom, sprevádzaným dennými dávkami posilňovacích drog a látok, ktoré z elukhov spravili nadľudsky mocné bytosti, dosiahli strašnej moci. V roli spojencov (Domínia) vec dobrá, no elukhi na strane démonov by znamenali obrovskú skazu. Preto, tak ako pri každom jedinom artefakte a maggyjskom konštrukte, boli elukhi obmedzení na slovo ich majstra. Tento kľúč bol do elukhov vložený a vďaka nemu ich mohli ovládať len určené osoby. Bežný elukha mal vlastnej vôle ako občan Domínia, no príkazy nadriadených boli neprelomiteľné - prakticky prebrali myseľ elukhu a zabránili mu v odpore. Toto ovládanie mysle je nepríjemné, bolestivé a ponižujúce, no elukhovia si od svojho narodenia na túto realitu povinne zvykali, a na konci tréningu ani nevnímali, že ich ovláda niekto iný ako oni sami. Otázky, vyzvedanie, zvedavosť a frflanie nepoznali. Stalo sa to pre nich prirodzenou vecou.
Napokon, elukhi boli hlavne otrokmi. Ironicky, drahými a vzácnymi otrokmi, a preto sa neraz stávalo, že o nich bolo postarané lepšie ako o skutočných ľudí. Veľká väčšina ich bojovala za Domínium, ktoré sa kvôli hromadnej výrobe dostalo do nekonečných dlhov (nikdy nesplatených), no na zákazku si elukhov mohli v malých počtoch objednať aj súkromníci; jednak pre svoju súkromnú armádu, alebo jednoducho ako osobných strážcov - v týchto časoch každý jedného potreboval.

A takto prišla k svetu Cassia... za dlhé roky života poznajúc len stereotyp tvrdého tréningu, fyzického i maggyjského, vediac, že sa niekedy dostane na skutočné bojisko a bude to môcť zrátať tým démonom. Nikto jej nevysvetlil prečo ona a niekoľko jej spoločníčok vyzerajú tak krásne. Predsa len, ostatní elukhi boli často neforemní, doslova škaredí, ale nie oni. Ich atraktívny výzor zdanlivo nemal účel. Ak sa aj majstra opýtali, odpovedi sa vyhol. Otázku zmenil na lekciu o tom, že sa nemajú pýtať na zbytočnosti a rušiť svoje sústredenie. S ostatnými sa dôverne poznala, no v skutočnosti nebolo ani o čom konverzovať. Vznikli ste v rovnaký deň a žili ste rovnako po roky. A akékoľvek emócie sa tréneri snažili tlačiť do úzadia.


1. Spomienka - Nový začiatok

Napokon prišiel deň, keď sa život tréningu Cassie a jej spoločníčok skončil. Mal sa začať život boja a smrti. Malo to jednu obrovskú výhodu - konečne ste mohli zo sveta vidieť viac ako široké okolie budovy, v ktorej ste prežívali. A konečne ste mohli stretnúť svojho nového majstra; tajomného objednávateľa. Majster tréner, starý saurián, vás v osudné ráno vyviedol na nádvorie ''akadémie'' a trpezlivo ste vyčkávali. Počasie sa podľa všetkého zbláznilo. Vôkol prefukoval chladný vietor, slnko sa ukrývalo za tmavými oblakmi a padal... sneh. Niečo také bolo v trópoch len zriedkavo vídané, ak vôbec klimaticky možné. Ľahko odetého muža striaslo.
''Ktorý juha je zas zodpovedný za toto?'' Krútil hlavou majster a zazeral na oblohu, akoby čakal že z nej z okrem snehových vločiek začnú padať aj krúpy. Juhovia, čo bol jeden z mnohých názvov pre démonov, mohli byť za tento jav skutočne zodpovedný. Svet sa od ich zrodu výrazne zmenil, a snehová pokrývka v blízkosti džungle bola len ďalším syndrómom ich skazeného vplyvu. ''Na boj v snehu som vás teda nepripravil... ale prispôsobíte sa.'' Zamyslene pozrel na hŕstku štyroch dievčat. Cassia, Vylin, Klera a Maea. Následne vám venoval rétorickú otázku, ktorú by ste od neho nikdy nečakali. Dnes sa zdal viac uvoľnený ako kedykoľvek predtým. Bolo to zvláštne, no po pravde, jeho práca sa skončila.
''Jedna vec mi dodnes nie je jasná. Na čo toľké mrhanie krásou do špinavého a krutého bojiska?'' On sám bol saurián, no aj slepý by videl, že pred ním stoja štyri krásne elukhi, sformované v podobizni delna (človeka).

Po rokoch, počas ktorých som s mojimi sestrami strávila deň čo deň, v podstate v tej istej rutine, konečne prišiel čas. Čas, na ktorý nás všetci naši tréneri a učitelia pripravovali. Ťažko povedať čo som v ten deň cítila, no určite to nebol smútok z toho, ako opúšťam môj dosavadný život. Vlastne som cítila istú dávku nadšenia a až nedočkavosti. Keď moje nohy spočinuli na nádvorí akadémie, neostávalo nám nič iné, len na nášho nového majstra čakať. Kto a čo to bol zač, som netušila. Vlastne som ani netušila prečo som práve ja a ďalšie tri moje spoločníčky také, aké sme. Videli sme aj iných elukhi, no žiadny sa nedal porovnávať s nami. Zväčša to boli až bizardné stvorenia, ktoré niekedy pripomínali humanoidov, niekedy nie. Na otázku majstra trénera som sa na neho len tupo pozrela a neisto som pokrčila ramenami. "Nikto to nikdy nespomenul." Dodala som po mojom geste a len som pohľad upriamila k jednému z východov a vchodov, očakávajúc majstra. Počasie ma až tak neznérvozňovalo. Vlastne som vôbec nebola nervózna a chladivý pocit dopadajúceho snehu som vnímala len veľmi malou časťou mojej mysle.

Strohá odpoveď Cassie bola stručná, ale pravdivá. Skutočný dôvod poznal zrejme len objednávateľ. A majstra to vlastne nezaujímalo. Rovnakým spôsobom ich vytrénoval spoločne s desiatkami iných elukhov; ich výzor na veci nič nemenil. Tak ako každého komu záležalo na osude Domínia, aj majster dúfal že jeho ''výtvory'' dosiahnú vo vojne veľkých úspechov. Aj napriek snahe, démonov sa jednoducho nedarilo zastaviť. Ak to nedokázali draky, kto mohol? Hádzať na tie temné hordy stovky elukhov ich postup len spomaľovalo. Majstrova tvár náhle potemnela, akoby si na niečo spomenul.
''Ach, vy ste moja posledná skupina. Len prednedávnom sme dostali príkaz na evakuáciu. Za pár dní... zanedlho sa to tu premení na mesto duchov. Alebo teda juhov.'' Poznamenal smutne a prikývol hlavou akoby len pre seba. Okrem vás štyroch v tejto várke trénoval niekoľko ďalších, ale čoskoro ste si uvedomili, že za posledný rok bolo mesto a okolie čoraz viac vyľudnené. V meste viacmenej zostali tvrdohlavci, vojenské jednotky a podporná posádka. Dewet postupne umieral.
''Dúfam, že sa sem budem môcť raz vrátiť.'' Sám vedel, že niečo také sa nestane. Získať územia naspäť od démonov bolo mimoriadne zriedkavé. A ak sa tak stalo, zakrátko sa vrátili pod ich nadvládu... útek na západ bolo jediné, čo dávalo zmysel. No v tej chvíli ste začuli príchod jazdcov pred bránami akadémie.
Majster sa vybral vopred aby hostí privítal ešte pri vchode. S vaším novým majiteľom sa priateľsky zvítal a po prehodení niekoľkých slov podišli k dievčatám. Bol to nízky muž v strednom veku - človek - o ktorom sa mnohé nedalo povedať. Zdal sa priemerný v každom ohľade. Rozhodne nešlo o bojovníka, na to nebol stavaný a jedlo mu rozhodne chutilo. Na prvý pohľad budil dojem obchodníka. Jeho šaty rozhodne priemerné neboli - musel byť bohatý, hlavne ak si mohol dovoliť štyri elukhi. Možno pochádzal zo šľachty. Postupne si vás všetky obzrel a ku každej z vás podišiel, veľmi blízko. Ako pri predaji otrokov neváhal Cassiu chytiť za bradu a detailne prehliadnuť črty jej tváre. Ak si myslel že nájde nejaké ''poškodenie majetku,'' mýlil sa. Majster vás udržiaval v dobrom stave. Po jej tvári prešiel aj na zbytok tela. Samozrejme, znova teoreticky išlo o prehliadku veci, aj keď jeho chmaty neboli práve príjemné.
Po tejto fyzickej kontrole odstúpil a zoširoka sa usmial.
''Sú úžasné, majstre! Ba dokonalé! Ste génius.'' Nadšene sa rozplýval muž a saurián len spokojne prikyvoval.
''Je to moja práca.'' Odvetil skromne s miernym úsmevom.
''Tak mi niečo ukážte... čo dokážete?'' Rozhodil rukami chlap a spýtavo pozeral na dievčatá. Majster vám pohľadom povolil vykonať ukážku svojich schopností. Tak ako ste sa dohodli - malo ísť o čosi úžasné, niečo čo kupca zaujme.

Cassia

Povzdychla som si. Slová majstra ma nepotešili. V podstate sa ani nepredpokladalo, že by sa mesto dokázalo ubrániť. Skôr to vyzeralo tak, že ho prenechávajú tým beštiám bez nejakej snahy. No Domínium v tejto vojne stratilo už mnoho a teraz? Teraz sme boli vytvorené skôr na spomalenie tej hordy, než na nejakú snahu o obrátenie situácie. Ale čo ak sa nikdy nezastaví? Možno som nebola vôbec výnimkou, no bola som pevne rozhodnutá. Mnou to končí.
"Posledná, no najlepšia." Pousmiala som sa smerom k majstrovi a pozrela som sa na moje "sestry". Nakoniec sme vyrazili kupredu, až kým sme nedorazili k našemu novému majstrovi, ktorý sa s trénerom priateľsky privítal.
Ostala som stáť mlčky na mieste a len som ho pozorovala. Keď si ma začal prezerať, neuhla som pohľadom. Aj keď sa mi znova v hlave vyskytla otázka.. prečo?  Nevyzeral ako niekto, kto by sa práve hrnul do boja s temnotou, ktorá sa nad nami rozprestierala. Keď nás vyzval, aby sme niečo ukázali, len som sa spýtavo pozrela na trénera. Nebola som si úplne istá, či môjmu novému majstrovi vôbec dôjde to, v čom spočívajú moje schopnosti.
No začala som, posúdenie predsa len nebolo na mne. Ustúpila som o pár krokov, na čo som zrazu len zmizla a v zápätí som sa objavila niekoľko stoviek metrov ďalej od nádvoria. Nebola to rýchlosť, naozaj to vyzeralo tak, ako keby som na malú chvíľu naozaj zmizla z tohto sveta a po tom sa objavila o niečo ďalej. Otočila som sa na môjho nového majstra a len som si ruky založial vedľa tela, na čo sa odo mňa ako keby odtrhol neforemný a rozmazaný obraz.. mňa samej. Bol extrémne rýchli a o pár chvíľ sa už nachádzal pri majstrovi. Následne som sa na tento môj odraz znova "presunula" a spojila som sa s ním. 
"Je to ťažké vysvetliť..." Odvetila som, na čo som sa s tým ani nepokúšala začínať.

Tak ako väčšina ľudí, ani váš nový ''pán'' príliš nerozumel detailom a vlastne ani len širokým súvislostiam maggyje. Na pochopenie sa vyžadovali dlhé roky intenzívneho štúdia. No ak na niečo bežné osoby reagovali, boli to úchvatné prejavy, o ktoré schopnosti maggyje nemali núdzu. Veľká časť mystiky bola v skutočnosti jemná a drobná, takmer neviditeľná, a keďže Cassia sa nezameriavala na deštrukciu, jej ukážka bohato postačovala. Pritom si váš pán ani nemusel uvedomiť že takáto maggyja je na vyššej úrovni ako akákoľvek jednoduchá manipulácia eny. A vyzeralo, že aj majster je spokojný.
''Vskutku neuveriteľné. Nemám slov...'' Reagoval muž a zabudol pritom zatvoriť ústa. Zrejme nič takého ešte nevidel. Z jeho reakcie bolo jasné, že je spokojný a viac nepotrebuje vidieť. Ostatné sestry sa nemuseli predvádzať.
''Nemusíš nič vysvetľovať. Tí sviniarski démoni to pochopia až ich vyparíte z povrchu sveta.'' Uznanlivo prikyvoval a obrátil sa na majstra.
''Choďte vopred, musíme ešte niečo prebrať... a zbohom.'' Prikázal váš učiteľ takmer bez rozlúčky. V skutku mali majstri zakázané prejavovať voči elukhom akúkoľvek náklonnosť. Zákon ich považoval za veci, a kto sa predsa len sentimentálne lúčil s nejakým predmetom? Zbrane boli zbrane, a tým to skončilo. Obaja muži sa pustili do tichého rozhovoru, majster pravdepodobne dával majiteľovi vaše osobné kontrolné ''kľúče.''
''Nevyzerá tak zle.'' Neodpustila si poznámku Vylin zatiaľ čo ste kráčali k hlavnej bráne ktorá viedla von z nádvoria.
''Teším sa na bojisko.'' Dodala Klera nadšene. Niečo také by ste od väčšiny ľudí nikdy nepočuli, ale pri elukhoch podobné poznámky dávali zmysel. Bol to váš jediný účel, jediné krédo. Ani vás len nenapadlo že by ste mohli robiť niečo iné. A bojisko bolo predsa úplne odlišné od priestorov akadémie. Aj v rámci tréningu ste praktizovali boj voči démonom, no vždy išlo len o slabšie exempláre. Majster si nemohol dovoliť aby vás poškodili, nedajbože zničili (zabili).

Cassia

Vyzeralo to tak, že bol každý spokojný a ostatné sa ani len nemuseli predvádzať. To mi stačilo. Len som prikývla a na pokyn majstra trénera som sa vydala za ostatnými kupredu. Na rozlúčku som iba kývla hlavou, aj keď som mala chuť na nejakú poznámku typu "nebudem plakať za týmto miestom". Pozrela som sa na ostatné a len som sa znova zahľadela spoza rameno na nového majstra, ktorý pravdepodobne preberal to niečo, čo nás ovládalo a o čom som toho moc nevedela.
"Nevyzerá ako vojak.... alebo niekto, koho vojna zaujíma." Dodala som celkom bez nálady no musela som prikývnuť. 
"Nezabudnite si počítať body, uvidíme ktorá z nás ku koncu vyhrá." Pousmiala som sa. Nebolo sa čomu diviť. S reálne silným démonom som sa ešte nestretla a tak som bola dosť namyslená. Respektívne som si naozaj verila rovnako, ako som verila aj im. Cítila som sa ako niečo, čo práve vypustili do sveta. Dokonca sa mi zazdalo, že v kostiach znova cítim to vrnenie.. nedočkavosť. Ako to bude vyzerať v reálnom svete? Aký budú démoni? Dokážem pomerať silu s tými naozaj silnými? Na tieto otázky som naozaj nemala odpoveď.

''Ani sa nemusíte snažiť.'' Odvetila Klera čím naznačila že jej ostatné kolegyne sa k nej nemajú šancu priblížiť. Trocha rivality bolo predsa zdravej, nie? Ak ste sa na bojisku predbiehali, démoni rýchlejšie umierali. A presne to sa od vás požadovalo. Pokiaľ to nezasiahlo do vašej efektivity. Prešli ste cez hlavný východ a zostávalo vám len čakať.
Po čase sa objavil váš nový majster a brány akadémie sa zrejme nadobro zatvorili... stál pred vami celkom nový život.
''Majster, kam ideme?'' Spýtala sa Vylin, no majster ju ignoroval. Prehodil niekoľko slov zo svojimi mužmi a na práci mal niečo očividne dôležitejšie. ''Kam ideme?'' Zopakovala svoju otázku, no reakciu vášho pána rozhodne nečakala. Dlaňou ju poriadne prepleskol po tvári. ''Drž hubu.'' Vylin si rýchlo uvedomila, že len pred chvíľou sa v odhade majstra celkom zmýlila. No pri vašom starom majstrovi sa musel predvádzať - jeho vyjasnená tvár sa zmenila na výraz hnevu a zamračenia. ''A budete mi hovoriť Majster Pane. Je to jasné? Je to jasné?!'' Vylin chytil za bradu a poriadne jej ju stlačil, až dievča zaúpelo. Spýtavo sa obzrel aj na jej ostatné kamarátky.

Cassia

"Heh, to som zvedavá." Zasmiala som sa. Ani jedna z nás sa nemohla dočkať. Prvý stret, prvý boj na život a na smrť. Pre nás to bolo niečo, na čo sme sa celý život tešili, pre čo sme žili..
Keď sa ozvala facka, na mojej tvári sa objavil nie práve potešený výraz. Nebyť toho, že mal u seba "kľúč".. ruka tohto muža by teraz bezvládne a v krvi ležala na zemi. Ale.. proste som nemohla.. a úprimne som ani nechápala čo sa práve začalo diať.  Potichu som zaškrípala zubami a len som pod jeho pohľadom sklopila oči dolu.
"Je.. majster pane." Keby že práve nevrazí Vylin, pravdepodobne by som sa na tomto jeho oslovení dosť pobavila.

Spoločníčky Cassie po tomto incidente zamĺkli a pre istotu nepovedali ani slovo. Podobne ako Cassia prisúhlasili s jeho pomenovaním a viac sa neozvali. Aj keď ste neboli spokojné, nezáležalo na tom. Majster mal nad vami plnú moc a jednej z vás mohol prikázať aby zabila druhú. Nestálo to za risk. ''So mnou vám bude dobre, dievčence, uvidíte.'' Usmial sa zoširoka ''majster pane'' a zavelil na odchod.


2. Spomienka - Za Domínium?

Bol to podvod. Klamstvo. Faloš. Po pár dňoch vás majster vyslal zo svojho domova na vaše vysnené bojisko, a čo sa stalo? Týždeň ste sedeli na zadkoch bez jedinej akcie. Nikto vám nezodpovedal žiadnu otázku. Jedinou odpoveďou bolo: ''Trpezlivo čakajte na rozkazy.'' A tak ste čakali, čakali... a nič sa nedialo. Stovka míľ od najbližšieho boja, a vy si môžete tak vo ''vojenskom'' tábore robiť manikúru. Nešlo ani len o skutočný vojenský tábor; prichádzali sem zranení a išlo skôr o poľnú nemocnicu. Nemocnicu zasadenú ďaleko pred front. Sestry Cassie boli pochopiteľne nahnevané. Celý život ste sa na túto chvíľu pripravovali.
Ďalší deň, ďalší ''oddych.'' Klera znudene sedela spoločne s Vylin na posteli a snažili sa zaspať - aby zabili čas a snáď sa priblížili k bojisku, možno aby sa im o ňom snívalo - a Maea prezerala obrázky v akejsi knihe. Čítať ju nemohla, lebo to vás nenaučili. No fotkám rozumel každý. Mohli ste aj trénovať, ale tréningu ste mali naozaj dosť.

Cassia

Nuda nebolo niečo, k čomu sme tŕenované boli. A ja som bola unudená k smrti. Ležala som na lôžku a medzi prstami som sa pohrávala s maggyjou. Aj keď viac nezaujato, než by u mňa bolo zvykom. Pár krát mi to medzi prstami zaiskrilo, pár krát mi vzbĺkol jeden či dva prsty a sem tam som len tak pre zaujímavosť otvorila malilinkú trhlinu do clony, keďže práve maggyja okolo nej bola mojou najsilnejšou stŕankou.. no.. na protest ostatných som s tým veľmi rýchlo aj skončila.
"AK sa za pár dní niečo neudeje.. rozpáram prvého magora ktorý prejde vchodom do nášho stanu." Zamrmlala som otrávene a vysnene som sa pozrela na vchod. Vo vzduchu pri mne sa zatiaľ sformovalo niečo, čo mohlo pripomínať meč vytvorený čisto z maggyjskej energie. Vyzeralo to tak, že to myslím vážne.