Temné mračná

Úloha na ktorú som bola poslaná s Kabimom sa nedala považovať za náročnú. Zvýšiť počet našich Ghúlov a zároveň obstarať potravu pre mňa so Salviou a pre našich vojakov ako takých.. Teda našich... stále som bola viac než nováčik, rozhliadajúc sa a počúvajúc podnety ostatných. Aj keď prvá z misií dopadla dobre, predsa len ma niečo trocha zaskočilo. Bola to taká .. tá otázka. Nemala som cítiť aspoň niečo? Nejakú ľútosť? V momente keď sme niekoľko preživčích ľudí zviazali a ja som sledovala ako ich skupinka Ghúlov vedie k hradu, pýtala som sa samej seba.. nemala by som niečo pri tomto pohľade cítiť? Ich osud bol pravdepodobne horší než smrť. Teda vedela som si len predstaviť ako sa s nimi bude zachádzať.. rovnako ako s chovným dobytkom. Mali byť len potravou pre mňa a Salviu.. nepríjemný to osud. No necítila som žiadny negatívny pocit, žiadnu negatívnu myšlienku. Sledovala som tých ľudí.. počula som ich krik, nárek.. a nevyvolalo to vo mne žiaden zármutok. 
"Rozhodne som.. sa zmenila." Pošepla som smerom ku Kabimovi a len som sa otočila späť k dedine, z ktorej odchádzali aj posledný jedinci z našej malej skupiny ghoulov, ktorý nám s touto úlohou pomáhali. 
"Čoskoro vás doženiem, len si to tu ešte pred odchodom raz prezriem." Pousmiala som sa na Kabima. Teda.. nie že by bolo čo. Živých odtiaľto už odniesli a mŕtvoli tiež keďže.. sa stále jednalo o mäso ktorým sa Ghúlovia živili. Nemyslela som si, že im vadí keď trebárs aj zhnije, aj keď som o nich nevedela moc. Musela som sa niekedy spýtať Kabima o podrobnosti. Čo som tu teda robila? Tak nejak.. som hľadala niečo, nešpecifikovateľné. Prehľadávala som domy, prehrabávala som sa medzi rôznymi receptami či knihami, no zväčša som ich len zahodila na zem. Prevrátila som zopár stolov, obrátila som niekoľko flašiek.. prehrabala som sa v niekoľkých šatníkoch.. až ma jeden, viac než prekvapil. V momente keď som otvorila jeden zo šatníkov, v podstate na mňa odtiaľ vyletel statnejší muž, až som sa sama divila ako sa tam vôbec zmestil. Prekvapil ma, no viac ma prekvapili moje reakcie. Bolo to zvláštne ale aj keď som nič podobné nečakala, nezľakla som sa a .. jeho pohyby boli tak pomalé. Spravila som niekoľko krokov dozadu, ktoré ale veľmi rýchlo dobehol. Mal v ruke sekáč na mäso? Pravdepodobne sa ani nenazdal ako, no už som sa nachádzala nad ním. V podstate som ho počas jeho pohybu vpred len chytila za rameno a prehupla som sa cez neho na druhú stranu, za jeho chrbát.. Akonáhle som dopadla na zemi, stále som ho držala za dané rameno a s vypätím všetkých síl som s ním trhla mojim smerom. Ozvalo sa rupnutie z toho, ako sa mu rameno vykĺbilo a sama som využila dostatok sily na to, aby som ho prehodila k blízkej stene..
"Teeda.. naozaj som sa.. zmenila." Zamrmlala som, sledujúc dolámaného a krčiaceho sa muža na zemi. Bolo čas znova okúsiť krv.

Bohužiaľ to vyzeralo tak, že nestihnem všetky misie tak, ako sme mali pôvodne v pláne. Rozhodli sa veci trocha urýchliť a zatiaľ čo sme s Kabim zatvárali našich nových thrallov do ciel, Salvia a Malke odišli na svoje vlastné misie, s infiltráciou a preskúmaním okolia. Bol to dobrý čas započať aj misiu od Ajeka. A tak som sa s ním aj mienila stretnúť. Sám si ale mohol vśimnúť menšiu zmenu. Mimo koženého brnenia som na opasku mala zapásaný namiesto Cutlassu meč a na druhej strane dlhú vojenskú dýku. Cez ramená som mala prehodený čierny plášť s kapucou, ktorú som si ale zatiaľ na hlavu nedávala. Povedzme že.. mi Salvia pred odchodom odporučila trocha inú zbraň.. a s niekoľkými radami do môjho nového života a s niekoľkými radami k nadchádzajúcemu boju, ktorý som mala s Ajekom v doloch spáchať.
"Ideme sami, alebo využijeme aj Ghúlov?" Spýtala som sa prichádzajúceho Ajeka, ešte raz kontrolujúc moje vybavenie. Teda.. sama som nevedela ako je bana zabezpečená a.. vlastne som o nej nevedela nič. Nemala som sa teda od ćoho moc odraziť, čo sa informácií týkalo.

Ajek sa na miesto dostavil s rovnakou energiou a náladou ako vždy. Na jeho hrozivej tvári, ktorá pripomínala démona, to nebolo tak jednoduché spoznať, no Sarah z jej novým pohľadom na svet to dokázala. Bežná osoba by sa ho bála ako diabla, ale ona v ňom videla len indivíduum, podobné jej samej, vytvorené z blata temnoveku. Možno ste neboli na tej ''správnej'' strane, no Sarah vedela, že tá druhá strana by ju nikdy neprijala. Každý chcel zapadnúť, niekam patriť. A títo podivíni z hradu ju prijali medzi seba, bez okolkov a nedôvery.
''Vidím že si si naše poučenia vzala k srdcu.'' Spokojne si ju obzrel Ajek, vyobliekaný vo svojom pomerne ťažkom brnení, a uznanlivo kýval hlavou. Za opaskom mu viseli dve malé sekery, a na chrbáte niesol akúsi pušku, z veľmi dlhou hlavňou. Na jej otázku sa zoširoka usmial.
''Ale to je na tom úžasné, moja milá Sara. My sa nebojíme. My sme tí čo útočia. My sme tí čo vychádzajú z lesa. Tí, o ktorých si vyprávajú strašlivé príbehy. My sme strašidlá! Ukrývajú sa za kameňom a drevom ako krysy, zúbožené a ustrašené... zatiaľ čo ty, ja, vlky všivavé, pochybní maggyjovia, arogantné upírky, máme celý svet pre seba. Lesy, hory, opustené mestá, všetko nám patrí.'' Odvetil radostne, dal ruky v päste a niekoľkokrát udrel do kmeňa blízkeho stromu. No, pozitívna energia sa mu nedala vyčítať, nemuselo však byť celkom jasné aký to má súvis s vašou úlohou.
''Pozri, môžeme spraviť čokoľvek. Možnosti, možnosti... vypustiť ghúlov, áno, je to možné, ale chudákov dlho zbierame, zháňame. Bola by škoda ich použiť ako štít na guľky. Pomreli by nám, naši hnijúci priatelia. No, vypustiť na nich hagora! Démonika! To je iná vec, všakže?'' Pokračoval Ajek, pričom pri zmienke o démonovi sa zasmial a potichu zatlieskal rukami. ''Snáď tam môžeme aj vbehnúť, ale... prešpikovaní guľkami som raz skončil, a nie je to na závidenie, to teda nie. No teraz mi povedz - čo by sme tam vypustili? Nápady, nápady! Moje nápady sú zastaralé, nudné, chcem počuť niečo čerstvé!'' Spýtal sa Sarah; táto akcia ho naozaj musela tešiť. Takto sa v globálnej kataklyzme nikto nezabával.

Mal dobrú náladu, čo na ňom bolo viac než vidieť. Hlavne to ale bolo počuť. Až mi do tváre nahnal úsmev. Mal pravdu a nech som si myslela čokoľvek, tá predstava toho ako sa pred nami trasú bola svojim spôsobom upokojujúca. Predsa len som videla pohľad tých stŕažnych, keď ma uvideli pred bránami.. videla som ich neistotu, to ako sa báli aj pomerne zraniteľne vyzerajúcej dievčiny.. a prečo? Len kvôli tomu, čo číhalo v lese.. a teraz? Teraz som patrila k jednej z množstva ich nočných môr. Vedela som že si na to čoskoro zvyknem.
"Naozaj si to užívaš hm?" Pousmiala som sa na neho, na čo som si len cez vlasy natiahla kapucu a z tieňa mojej tváre len zľahka žiarili moje rubínové oči.

"Čo to je hagor?" Spýtala som sa namiesto odpovede. Naozaj som netušila o čom hovorí, no to bolo len kvôli mojej nevedomosti a .. možno strate pamäti? Kto vie. Moje nápady však neboli ani tak nápadmi a sama som si proste len chcela zašpiniť ruky. No aj tak som sa zamyslela.. čo tak.. spraviť.
"Mohla by som.. prebrať kontrolu nad nejakými zvermi, veľvlci, vrany, netopiere.. a vypustiť ich do otvorených vrát bane. Proste.. ich zasiahnuť .. všetkým.. pre čo si vyberať." Pokrčila som ramenom. Boli to tvory ktoré sme mohli postrádať a ktoré sa v lesoch vyskytovali v desiatkach. Tiež neboli práve inteligentné a s malou pomocou môjho upírskeho šarmu by som ich možno vedela.. nanutkať k útoku na niečo, čo by tak či tak časom zrovnali zo zemou. No skôr som len polemizovala, sama som netušila či by som niečo také dokázala spraviť.. ale čo Ajek? Bol starší.. skúsenejší a nič som o ňom nevedela.
"Alebo by si to mohol zariadiť ty.. a ja by som sa len pridala." Pousmiala som sa milým a trocha provokačným úsmevom.

Jej nápad samozrejme zhodnotil, no v tejto situácii nepatril k tým najefektívnejším veciam, ktoré ste mohli urobiť. Ajek prstom pichol do vzduchu smerom k Sarah a prikývol.
''Sebavedomá, to teda áno. Ale nuž stále si vĺča, mača, akokoľvek to nazvať chceš. Salvia oplýva šarmom, no zvery majú vôľu mocnejšiu ako by si si mohla predstaviť. Poslúchať nebudú niekoho koho rešpektovať nemôžu.'' Vysvetlil jej poeticky prečo Sarah nemá šancu vyplniť svoj návrh. Veľvlk ktorého nemôže poraziť v priamom boji ju zabije a zožerie, nie bude ju nasledovať do boja. Zdalo sa, že ani Salvia tieto schopnosti neovláda naplno. Ajek sa jej nevysmieval; len jednoducho zhodnotil realitu. Potrebovali ste niečo mocnejšie, niečo čo by spravilo skutočný chaos, ktorý by ste mohli náležite využiť.
''Hagor, moja milá Sara, je démon. Ak chceš žiť naším životom, pojem démona ti musí byť dobre známy... dôverne známy. Ako s nimi hovoriť? Ako ich privolať? Ako zabezpečiť aby ťa neprenasledovali po zbytok života?'' Zasmial sa potmehúdsky Ajek a dokorán roztvoril ruky.
''Vládnu svetu. Sú všade naokolo. Tisícky. Milióny hagorov. Dorozumieť sa s nimi... v živote mimo hradieb je to schopnosť potrebná tak ako čuchať! Počuť! Vidieť!'' Zvýšil svoj hlas akoby sa snažil privolať celé okolie. Zatiaľ ste boli od bane ďaleko, stráže vás nemohli počuť, ale zbytok lesa - to bola iná vec.
''Ten kto má hagorov za priateľov je pánom sveta.'' Pokýval hlavou Ajek, akoby súhlasil sám zo sebou. ''Niekto ťa dozaista navštívi. Plávaj, alebo sa staň utopencom.'' Povedal tajomne, potichu. V tej chvíli sa jeho koža začala akoby rozpadávať, rozplývať vo vzduchu, až sa Ajek zmenil v temnú neforemnú masu, a napokon aj tá zmizla. Bolo to nečakané, a aj poriadne hnusné, pretože nikto zo skupiny ju o tomto ''teste'' nevaroval. Ajek ju tu nechal celkom samotnú, napospas čomukoľvek čo sem mohlo prísť. Nezostávalo nič iné, len sa pripraviť.
Onedlho v lese začula zvuk krokov, bosých nôh na mäkkej pôde, lámajúcich sa suchých konárikoch. Kupodivu to nebolo odporné stvorenie, ak vôbec išlo o démona. Mladé štíhle dievča, pomerne odhalené, pomaly kráčalo k Sarah, na tvári neutrálny výraz. Jej ruky a nohy boli sčernalé a prsty ostré, ako pazúre zvieraťa, na jej bedrách tmavé rúško a na zbytku tela čosi ako porast dreva, s malými krídlami netopiera na jej chrbáte. Z jej vlasov vyrastali zvláštne kostené útvary, a ako predátorovi jej žlté oči v šere výrazne žiarili. Pravdepodobne kedysi išlo o elfskú ženu. Zatiaľ nehovorila nič, len podišla bližšie k Sarah a pozorne si ju obzerala.

Kráčali sme ďalej lesom až k nášmu cieľu, aj keď ešte nám to pravdepodobne nejaký čas malo trvať. ja som zatiaľ poslúchala Ajeka a jeho.. no, bol zvláštny. Taký opak Kabima. Bol.. prekvapivo živý, nadšený.. a nerobilo mu problém dosť jasne vyjadrovať svoje pocity. 
Nie že by ma štvalo, že ma podceňoval. Sama som nevedela rozsah mojich momentálnych schopností. Len som tak nejak cítila, že by som toho možno mohla byť schopná.. kto vie.
"Démon hm.." Rozmýšľala som, čo všetko si pod pojmom démon predstaviť. Z akej perspektívy? V podstate som bola démon aj ja.. aj hocičo, čo temnovek vytvoril, či?
Trocha nervózne som sa rozhliadla, keď Ajek dokorán roztvoril ruky. No.. nie že by patril práve k bytostiam ktoré by som s radosťou objala.
Povzdychla som si, musela som sa ale zasmiať. Naozaj.. keď som si zobrala rozdiel medzi jeho správaním a trebárs správaním nejakého strážnika z tohto miestneho osídlenia. Bolo to naozaj.. potešujúce. To že sme boli schopný tu takto neohrozene chodiť, pri tom viac menej kričať a okolie? Sakra.. mi sme boli súčasť tohto okolia. No sama som sa trocha zamraćila. Nebolo to od zlosti skôr.. tak otázne.
"Čo? .. ako to myslíš Ajek?" No sotva som dopovedala tie to slová a on sa pred mojimi očami začínal rozpadávať na niečo.. desivé, na tieň? Tmu?.. Nie že by ma na niečo takéto pripravili. Spravila som krok dozadu no, v tom zmizol a ja som sa tu ocitla sama.  Mňa úprimne zachvátila neistota. Nepochopila som jeho posledným slovám.. bolo to varovanie? Alebo skôr.. výzva? Netušila som čo si o tom myslieť až do momentu, kým som nezačula zvuk bosých nôh, kráčajúcich po zemi. Keď som sa k miestu otočila, netrvalo dlho a z tmy sa vynorila.. bytosť. Netušila som kam si ju zaradiť, ba čo vôbec bola zač. Nevyzerala.. desivo, no zároveň z nej vyžarovala istá.. tajuplnosť? Možno až nebezpečne.
Ostala som stáť na mieste, dokonca mi ani necuklo rukou k zbrani. Nevedela som či je dobrý nápad nechať si ju pripustiť k telu ale, ako už aj Ajek a ďalší tam späť povedali, mi sme boli tí zlí.. tie tieňe, noćné mory.. nástrahy tohto lesa, tejto doby.. Nevidela som dôvod prečo ju považovať za nepriateľa. No ako som k nej mala prehovoriť?
"Ty si.. Hagor?" Spýtala som sa po chvíľke so záujmom v hlase, prezerajúc si ju minimálne rovnako zvedavo tak, ako ona mňa.

Spýtavo na Sarah pozerala ešte hodnú chvíľu, kým konečne prehovorila. Jej otázku celkom odignorovala.
''Hľadám... svojho brata. Môj brat. Pomôžeš mi ho nájsť?'' Spýtala sa zvláštna dievčina. Zatvárila sa pomerne zúfalo a smutne, akoby bola na pokraji plaču. Pozrela sa po okolí a keď nikoho iného okrem Sarah nevidela, znova sa pýtala.
''Videla si ho? Môjho brata? Musím ho nájsť. Prosím.'' Tentoraz jej hlas už znel viac naliehavo, a k Sarah sa priblížila o niekoľko krokov. Z jej postoju sa nezdalo že by mala zlé úmysly, skôr sa bála; možno to bola hanblivosť.

Znova som sa na ňu spýtavo pozrela. Pomaly vo mne začal narastať pocit nejakého.. nebzpečia? Niečo mi hovorilo že ak ju neuspokojím mojou odpoveďou, mohlo by sa to celkom zvrtnúť.  Hľadala svojho brata.. no tak nejak som tušila že je jej brat už dávno, dávno mŕtvy a to čo z nej ostalo je len.. myšlienka? Pocit? Kto vie.. Znova sa ku mne o krok priblížila a ja som sa zaćala cítiť trocha.. nekomfortne.
"Mnoho mužov je tým smerom, možno sa nachádza medzi nimi." Poukázala som smer doly. Vyzerala.. aj keď zraniteľne, možno až hanblivo ale.. stále určite nevyzerala ako niečo normálne. Možno som ale potrebovala prehodnotiť to, čo som od dnes mala považovať za normálne a čo nie.

Dievča sa obzrelo smerom ktorý jej ukazovala Sarah, a nechápavo sa zatvárila. Nebolo zrejmé či pochopila čo sa jej snažila vysvetliť, alebo teda ako sa ju snaží oklamať.
''Muži? Kde? Je tam môj brat?'' Pýtala sa dievčina a znova sa zapozerala na Sarah. Nemohlo to byť predsa tak jednoduché. Tejto bytosti, nech to bol ktokoľvek - démon či akési stvorenie temnoveku - sa nemohla zbaviť poľahky, jedinou vetou.
''Spoločne ho nájdeme, že áno?'' Hľadalo dievča ubezpečenie nevinným hlasom a prikročila ešte bližšie, skoro na dosah rúk. Sarah si všimla, že jej prsty, ak sa tak dali nazvať, boli naozaj ostré, ako britvy. Jedným švihom by jej podrezali hrdlo, a nemohla si byť istá či by dokázala reagovať dostatočne rýchlo. Bytosť stojaca pred ňou sa nezdala byť fyzicky silná, no o jej rýchlosti mohla len polemizovať.

Pristúpila ešte o niečo bližšie. Kto by si pomyslel, že ma pohľad na to ako Ghúlovia vlečú ešte živých ľudí nijak nezastihne a práve táto polopravda ktorú som povedala tejto bytosti ma tak.. bude mrzieť? Možno som riskovala, no keď sa priblížila na dosah ruky, len som pomaly zodvihla tie moje a položila som jej ich na ramená, na čo som sa priblížila o niečo bližšie k jej tvári. 
"Pomôžem ti. Ale neviem či ho tam nájdeme.. no možno oni budú vedieť." Prikývla som rozhodne a následne som sa slabo pousmiala.  Naozaj bolo niečo takéto schopné spraviť chaos v radách ochrancov tej bane? Bola som zvedavá.. chcela som ju vidieť na vlastné oči.
"Môžme ísť?" Spýtala som sa jej, na čo som ju len pustila a pomaly som sa telom otočila k danému smeru, no stále som pozorovala toto dievča.. túto.. bytosť.
"Musíme byť ale.. opatrné.. pretože pre tých mužov, sme ich najhoršie nočné mory. Možno aj pre tvojho brata.." Upozornila som ju ešte. Kto vie, možno medzi nimi naozaj bol. Nepoznala som históriu tejto.. dievčiny.

Akonáhle sa jej Sarah pokúsila dotknúť, dievča vydalo zvláštny hlas, plný agresie a nedôvery. Pripomínal syčanie veľkého zvieraťa. Prudko sa od nej odtiahla a švihla po Sarah jednou rukou. Bola naozaj rýchla, no či sa jej podarilo uhnúť záležalo nakoľko si Sarah dávala pozor na prípadny útok. Dievčina ustúpila ešte o niečo ďalej, jej tvár skrivená hnevom, telo v bojovej pohotovosti. Tento ťah rozhodne nevyšiel, možno sa jej nemala dotýkať vôbec. Zdalo sa že v tomto prípade nevie sama čo robiť. Uprene zazerala na Sarah, no neútočila; skôr zvažovala, či má utiecť alebo bojovať. Pohyb a dotyk Sarah sa jej zdali nepriateľské. No do jej očí sa následne nahrnuli slzy, a začala potichu vzlykať, stále si dávajúc pozor na Sarah. Nálady tejto bytosti sa menili z chvíle na chvíľu.
Obďaleč medzi stromami ste obe zahliadli Ajeka, ktorý sa len opieral o strom a sledoval celú scénu. Pri pohľade naň sa dievča zdesilo, a tentoraz po prvý krát prejavovala strach. Jej oči sa rozšírili a celkom na mieste zamrzla.
''Hagor! Hagor!'' Zakričala z plných pľúc, pričom na Ajeka ukazovala prstom. Považovala ho za démona; možno si neuvedomovala, čím je ona sama. Toto úbohé dievča muselo byť mimoriadne zmätené. Zdalo sa, že posmrtný život nie je natoľko úžasný ako si mnohí mysleli.