Nepriateľ na každom kroku

Pozvanie prišlo znenazdajky, celkom nečakane. Odkiaľ sa mohol niekto dozvedieť takú informáciu, tajomstvo, že princ prežil? Crean sa kryl dobre, oficiálne bol mŕtvy už roky, a jeho hrob zapĺňali kosti iného. Samozrejme, bez svojho tajomstva, bez spoľahlivého pomocníka, by sa sem nikdy nedostal, uzurpátor by ho objavil pred rokmi, a potom by už bolo len otázkou času kedy ho dolapí. Snáď by Creanovi nepomohol ani únik do susedných kráľovstiev, tak bol uzurpátor Terhan dravý, nenásytný a neodbytný. No po rokoch svoje hľadanie vzdal, aj keď v hĺbke svojej mysle, svojej duše stále prechovával tušenie, veľmi zlé tušenie, že svoje dielo nedokonal, a že jediná chyba ktorú urobil sa znásobí a raz si pre neho príde, keď to bude čakať najmenej, keď zloží svoju pozornosť a bude mať otupené zmysly.  
Mnohokrát ho ''démon'' zachránil. Sereux, tak sa prezýval. Jeho pôvod či úmysly bol princovi neznáme, no jedno mu bolo jasné - Sereux rozhodne nechcel aby sa princovi čokoľvek stalo. Už dlho sa ukrýval v temnotách, tieňoch, ktoré sa po dlhom temnoveku len zmenšili, ba aj zmizli, ale Sereux bol prefíkaný, vždy si našiel miesto, ktoré bolo mimo očí aj mocných lapačov Engenirthu. A ak ho nevidelo to podozrievavé hniezdo mágov, nevidelo ho nič. Bol neviditeľný, a hľadal vhodný objekt, niekoho silného, mocného, v núdzi. To sa mu aj podarilo, a aký úlovok to bol... no zároveň si tým takmer podpísal rozsudok smrti. Sereux v skutočnosti zaniknúť nemohol, ale smrť princa by ho oslabila natoľko, že by sa vo vzduchu, v tieni bezcieľne vznášal ďalších tisíc rokov, zatiaľ čo by svet okolo neho pokračoval. Všetku svoju silu vložil aby zachránil tohto chlapca, aby doň vošiel, a všetku svoju znalosť a moc použil, aby chlapec prežil ukrutné prenasledovanie jeho rodiny a priateľov. A rozhodne chcel v budúcnosti zbierať úroky, to áno. No chlapec bol stále šteňa, nemal moc, a tak ani Sereux. Jedna dôležitá vlastnosť však Sereuxovi nechýbala, a to trpezlivosť. Prečkal tisíce rokov, tak prečo nie zopár desiatok?

A odrazu sa ozvalo pozvanie. Zemepán Roget, veľký šľachtic, mocná rodina, pozoruhodný vplyv v kráľovstve, a najmä v kráľovom uchu... to však nebol problém. Rogetovci boli dobre známi priatelia a spojenci uzurpátora Terhana. To oni prenasledovali jeho rodinu, možno aj pripravili zákerný atentát. V súčasnej vláde mali vysoké pozície, vlastnili obrovské majetky, spravovali tisíce poddaných.
Samotný Sereux nedokázal pochopiť túto situáciu. Na hrad si princa pozýva jeho najväčší nepriateľ. Ono to snáď ani nemohla byť pasca, práve naopak. Roget sa nikdy neskrýval ako podporovateľ nového kráľa. No dozvedieť sa o tom že princ prežil jeho nepriatelia nemohli vedieť. O to sa Sereux postaral. A preto tušil, že pozvanie by Crean mal prijať, a na hradišťe Gerlyn, sídlo rodu Rogetovcov, v určený čas dojsť.
To sa mohlo zdať ako šialený nápad, no Sereux v ochrane princa doteraz nezlyhal, jeho mienka vždy bola správna. No samozrejme sa proti tomu stavali jeho dôverníci, blízki, ktorí ho nechceli stratiť, a mysleli, že je to jednoduchá pasca, klam.

Ale rozhodnutie zostávalo na princovi, a ten sa mohol rozhodnúť komu uverí.
Rozložili ste sa hlboko v lese na zvyčajnom mieste, mimo hlavných ciest, kde vás stráže nemohli nájsť, a možno ani nechceli. Luxusné to práve nebolo, ale na nejaký čas postačovalo.
Vet, pomerne blízka priateľka Creana, ak sa tak dala nazvať, si prisadla ku Creanovi a pohľadom očí na jeho tvár chcela nadviazať rozhovor. Vedela že mu tieto reči už lezú krkom, každý deň ho presviedčali, aby na hrad nešiel, a tak si nebola istá či o tom chce začať hovoriť. Crean by sa na ňu už mohol vážne nahnevať. No viacej jej záležalo na jeho bezpečnosti.
''Crean... už... si sa rozhodol?'' Spýtala sa zdráhavo, opatrne, nechcejúc vzplanúť jeho hnev. Videla že rozhodnutie je neľahké, a nikto ho nechcel tlačiť, no v pozvaní bol istý termín, počas ktorého mal dojsť, a ten už onedlho končil.

Bolo zvláštne, aký spád nabrali veci za posledných pár týždňov. Do teraz som si bol takmer úplne istý, že okrem niektorých ľudí ktorý som mohol považovať za dôveryhodných, o mojej existencii nevedel vôbec nikto. Samozrejme sa moja reputácia tak či tak zvyšovala. Bol som kapitánom veľkej žoldnierskej skupiny, bolo to nevyhnutné. Ale prečo by ma ľudia začali spájať s dávno mŕtvym princom? Bol som nervózny, kto by aj nebol. Ešte som nemal dostatočnú moc či vplyv, aby som si mohol dovoliť svoju identitu svetu odhaliť. Bol som trpezlivý. Trpezlivosti ma naučil práve Sereux... prečo som si nemohol dovoliť byť trpezlivý ešte nejaký čas? Sedel som na drevenej barovej stoličke a z dreveného klacku som vyrezával ražeň. Predo mnou lenivo plápolalo ohnisko a ja som sa utápal v jeho svetle pohľadom. Rozhodnovanie.. rozhodovanie, každý chcel vedieť ako som sa rozhodol. Väčšina mužov pri tom ani len netušila, o čom sa rozhodujem. Mimo môj najvernejší kruh si všetci mysleli, že je to pozvanie na nejakú.. väčšiu prácu. Každý však vedel že by ma nejeden lord rád videl na šibenici. Nie že by boli naše práce vždy.. morálne. Sadla si ku mne Vet a ja som tak nejak tušil, že odo mňa tiež bude chcieť rozhodnutie. Chcela.
Úprimne, som sa jej do tváre nepozrel. Bol som až príliš zahľadený na koniec dreveného ražňa. Vyzeral takmer ako kopija, len bol pochopiteľne menší a tenší, nič by sa s tým v reálnom boji nedalo spraviť. "Rozhodol." Prikývol som nakoniec a začal som z mojej ľavej strany, z látky rozbalovať nasolené plátky mäsa, ktoré som si chcel upiecť. "Priveď sem ostatných." Dodal som bez nejakého úsmevu na tvári. Nebolo sa pre čo usmievať. Možno to bolo zatiaľ to najdôležitejšie rozhodnutie môjho života.

Na jej tvári sa objavil prekvapený výraz. Nečakala že táto bočná otázka, ktorú mimochodom len tak vhodila aby s ním mohla hovoriť o niečom inom, bude mať takú definitívnu odpoveď. Ale ak sa teda rozmyslel, nebol čas zaháľať. Alebo? Mala povstať a vydať sa privolať ostatných, ktorým Crean mohol veriť. No Vet mala rada svoje spriadanie, a celkom očividne bola rada ak sa jej Crean zveril ako prvej.

V rámci vnútorného kruhu tejto skupiny vás nebolo veľa. Dôvera sa v Creanovej situácii získavala dlho a ťažko, a ak niekto chcel aby mu Crean uveril, musel byť jeho dôverným, osvedčeným priateľom. Predsa len, každý mohol byť zradca, donášač, každý mohol, a pravdepodobne mal, svoju cenu, a to vedel aj Crean, ktorý sa doslova upísal diablovi.

Vetenia, Creanova ''priateľka,'' v skutočnosti však viacmenej milenka, ktorú si vydržiaval, tu bola najnovšia. A že ju ostatní nemali príliš radi, o tom nebolo pochýb. Objavila sa len pred niekoľkými mesiacmi, možno pred pol rokom, zatiaľ čo zbytok jeho priateľov s ním prežívali roky. Mnohé dievčatá sa mu dvorili, mali o neho záujem, prejavovali náklonnosť, no Vet si ho záhadne získala za veľmi krátky čas, najmä do postele. A problém nebol ani v kráse, ostatné dievčatá rozhodne nemali problém s bujnosťou alebo v tvári. Preto jej nikto neveril. Kto by aj, niekomu kto sa zrazu objaví, dostane sa na vysoké miesto, a správa sa popri jeho boku pomerne arogantne? A vždy sa dozvie dôležité informácie priamo od vodcu skupiny? Jej správanie k ostatným by sa dalo chápať ako reakcia na ich správanie k nej, predsa ku svojmu milému sa správala sladko, no niektorí v nej videli niečo iné: hadie oči, jazyk zmyje, prefíkanosť draka. Ale málokto sa mu s týmto zveril.
No princ zároveň od Sereuxa vedel, že Vetenia nie je tým čím sa zdá, no zároveň mu od nej nehrozí bezprostredné nebezpečie, aspoň nie teraz. O budúcnosti sa nikdy nezmieňoval, a svoje slová často zahmlieval.

Vet sa prisunula bližšie k princovi, oprela sa hlavou o jeho rameno, ladne sa ovinula okolo jeho ruky a potichu sa ho spýtala.
''Povedz to najprv mne. Ostatní to budú vedieť čoskoro. Ja som veľmi zvedavá.''

Pohľad mi z plápolajúceho ohňa spadol na ňu. V hlave sa mi znova ozvali tie varovania, ktorými ma obšťastňoval jeden z mojich dôverných. Bolo to ako včera, keď si ma prvý krát zobral bokom od ostatných, položil mi svoju veľkú ruku na rameno a zapozeral sa mi priamo do očí. Vtedy mi povedal o tom, že ako princ, si musím dávať pozor. No myslel jednu konkrétnu oblasť a tou boli ženy. Uvedomoval som si že sa ma Vet pokúšala svojim spôsobom ovládať. Teda ovládanie bolo zle vybraté slovo. Skôr sa snažila nanuckať ma na jej stranu. Nech verím jej a hlavne jej, to mohlo byť nebezpečné. Pre mňa viac, než som si možno v túto chvíľu predstavoval. Mohlo ju trocha zamraziť, keď som neprejavil v túto chvíľu príliš veľký záujem o jej pozornosť a o to, že by som mal v pláne jej to povedať ako prvej. Prečo by aj? Podľa mňa išlo o vec, ktorú sa musia všetci dozvedieť naraz. Plus by sa mi to nechcelo vysvetľovať dva krát. "Povedz Vet.." Začal so, zatiaľ čo som plátok mäsa napichol na ražeň a ten voľnou rukou otrčil o plameň, na ktorý som sa znova zameral pohľadom. "... nevyjadril som sa dosť.. jasne?" Môj úsmev bol nebezpečný. Aj keď tu bola len niekoľko mesiacov. Vedela že je naozaj, naozaj nebezpečný. Dal som jej viac než najavo, že nemám náladu na nejaké hašterenie alebo koketovanie. Teraz naozaj nie. Potreboval som pri sebe svojich radcov, ľudí ktorý mali reálne šancu mi pomôcť s plánom, ako prežiť nadchádzajúce stretnutie. Ona medzi nich nepatrila.

Vet sa zarazila, a pomaly jeho ruku pustila. Sklonila hlavu a rázne sa postavila. Svoje slovo sa často snažila presadiť, no dobre vedela že odporovať princovi nemá zmysel, a nezíska si tým žiadne body. V prítomnosti kráľovskej krvi bolo dobré vedieť a presne ovládať svoje miesto, a ona ho poznala veľmi dobre. Patrila k poddaným, na jeho päty ani nesiahala.
''Tak dobre.'' Potichu odvetila a zo sklopeným chvostom sa vydala zavolať ostatných.

Vnútorný kruh Creanovej bandy bol pomerne úzky, a tak to bolo najlepšie. Ak sa nejaká informácia z neho dostala, vinník sa ľahko lokalizoval, ale to sa nestávalo, a tak mohol týmto piatim osobám Crean pevne veriť. Aspoň kým sa ich záujmy nestretávali na priamej priečke... ale to sa nemalo stať ešte po dlhý čas.

Okrem Vetenie do kruhu patrili Marista, Benak Kalaren, 'Hazza' a Jadek.

Elfský zlodej a bandita, Marista, by už len svojím pôvodom a 'povolaním' mal byť prirodzený nepriateľ princa, no v tejto situácii si Crean nemohol vyberať. Prehlásal sa za profesionála a netajil sa tým že kradne najmä od šľachty, čo predĺžene znamená kradnutie od kráľa a kráľovstva. Crean by v inej situácii možno elfa nestrpel, a zákonne by ho mal odsúdiť a sám popraviť, ale teraz, po dlhý čas, mu bol veľmi vhodným spojencom, a zároveň priateľom. Elf sa vyznal v cestičkách, o ktorých šľachta ani len nepočula. Nech išlo o čierny trh, nelegálny tovar, drogy, ľahký zločin, podsvetie - mal to v malíčku. Elfovia ako rasová menšina neboli príliš obľúbení medzi ľuďmi, žili v chudobe, hlboko v lesných osadách, a často sa dávali na cesty zlodejstva a banditizmu. Ale presne to Crean a jeho skupina teraz robili - okrádali bohatších, snažili sa destabilizovať kráľovstvo. Tak sa stalo aj s Maristou. Už ako malý žobral, kradol na trhoch, neskôr sa naučil biť, bojovať zo zbraňou, z lukom. Pred rokmi jeho banda zaútočila na Creanovu, no boli porazení, a Marista sa dobrovoľne pridal k princovi. A na banditizmus, to bol Marista rozhodne odborník.

Benag rodu Kalaren bol presný opak. Urodzený pán, člen vyššej šľachty, otec, manžel, a najmä rytier, ochranca kráľa a kráľovstva. Vo svojom údele aj zostarol, čo sa nepodarí každému, a chránil viacero kráľov. No udalosti rokov, ktoré viedli k získaniu trónu uzurpátorom, k nemu neboli milé. V čase útoku na kráľovskú rodinu nebol prítomný, kráľ ho poslal na inú úlohu. A že odvtedy ľutoval - mal zomrieť s kráľom, pri jeho ochrane. A nikdy si svoju chybu neodpustil, lebo kráľ mu dal na výber. Mohol ísť s ním, alebo tam kde ho posielal. On si vybral zle, hlúpo mysliac, že kráľ je v bezpečí, a na bežnú cestu mu bude postačovať štandardná garda. V týždňoch, ba mesiacoch, po uzurpácii trónu prišiel o všetky svoje tituly, majetky, a to mu nebolo prekvapením. Už krátko po tom poslal svoju rodinu na sever cez hranice, kde v Ythise mali vzdialenú časť rodiny. Týmto zachránil synov, dcéry, manželku, a aj keď chcel v Harale zostať, nebolo čo obraňovať. Kráľ, jeho deti boli mŕtvi, uzurpátor sedel na tróne... čo mohol jeden rytier urobiť? No akoby náhodou života princa našiel, nechtiac, uvidel ho ukrývať sa v jednej dedine, cez ktorú prechádzal na úteku. Poznal ho dobre, Creana často vídaval od detstva, ba ho aj trénoval v boji a v jazde. Taký malý svet. Cestoval za svojou rodinou na sever, ale jeho vernosť ku kráľovi bola väčšia než svet. Princ žil, kráľ žil, nemohol opustiť svoju povinnosť. A tak zostal v Harale, rozhodnúc sa, že princa za každú cenu ochráni, a dosadí ho na jeho právoplatné miesto.

Hazz, celým rodovým menom Frihazzadawan, patril tiež k rasovej menšine, no nebol to elf, ale aktívny a energický anolián. Tých bolo v Harale viacero ako elfov, anoliáni boli početne najväčšia menšina. A že osud k nim nebol zhovievavý. Obyvatelia sa nich nikdy neprizerali ako na dobrákov, skôr sa ich obávali. Predovšetkým preto že nežili v mestách, ale oddelene, a izolácia spôsobuje neznámosť, obavy a strach. Obývali blízkosti riek, jazier, najmä močiare. Konfliktov medzi kráľovstvom a anoliánmi bolo mnoho, patrila medzi ne aj otvorená vzbura, no to patrilo do histórie. Nie tak dávnej, ale predsa len. Zo zaberaním ich domovov a území, hromadnou výstavbou popri riekách a pri jazerách a odvodňovaním močiarov sa ani nedalo očakávať že sa anoliáni len tak budú prizerať. Mnohí zažili násilné presťahovanie, neprimerane vysoké dane ktoré ich donucovali sťahovať sa, rasizmus a neznášanlivosť, a v zúfalstve sa samozrejme obrátili anoliáni na zločinné cestičky. Aby otcovia mohli pre svoje rodiny zabezpečiť živobytie, kradli, zbíjali, ničili. Posledný kráľ, Creanov otec, tieto vášne na čas upokojil a chcel nájsť mierové riešenie, no jeho vláda netrvala dlho - a uzurpátor pokračoval a stále pokračuje v provokácii a prenasledovaní anoliánov. Keď sa Hazz cez svoje zdroje dozvedel, že princ, syn férového a rozumného kráľa, žije, nečakal, a okamžite sa k nemu pridal, a za ústupky a dobré riešenie anoliánskeho problému mu zveril svoju vernosť. Bol síce len kapitán, akoby vodca istej osady, no medzi anoliánmi bol dobre známy rebel, partizán a odbojník. Kvázi sa v prítomnosti princa stal hlavným hovorcom jeho rasy v Harale, a ako taký mu potvrdil vernosť anoliánov v boji proti uzurpátorovi.

Jadek Klowar, pôvodom zo západného Madwenu, bol ďalší prirodzený priateľ a spojenec princa. Nová vláda mu uškodila, a to priam nechutne. Jeho rodina, známi obchodníci v kráľovstvách, mala vplyv, bohatstvo a popularitu, no Jadek urobil veľkú chybu, a doteraz sa z nej celkom nespamätal. Po prevzatí podniku - obchodu po starnúcom otcovi sa rozhodol výrazne investovať práve do stredných kráľovstiev, a najmä Haralu. Na to si vybral najhorší čas, ako kázala náhoda a nešťastie. Krátko po založení silnej obchodnej činnosti a prítomnosti v Harale sa udiala kríza, a uzurpátor všetkým spojencom starého kráľa zhabal majetky a zakázal im činnosť v krajine. A Jadek, jeho obchod, bol na nesprávnej strane. Jeho výrazné kontakty so zavraždeným kráľom naznačovali skutočnosti, ktoré sa Terhanovi nepozdávali. A navyše tak mohol získať mnoho peňazí. A tak Jadek prišiel o veľkú časť majetku. Táto investícia v nesprávny čas ho skoro zruinovala, no bankrot sa mu podarilo len tak tak odvrátiť. Jeho mladší brat prebral obchod doma a inde v zahraničí, lebo sa Jadek po dlhý čas nemohol dostať z krajiny. Terhan na neho vydal zatykač a chcel ho uväzniť, ale to sa mu nepodarilo. Obchodník mal dobré kontakty a cez svoju obchodnícku sieť sa dokázal vyhnúť dolapeniu. Samozrejme, pre Creana bola užitočná jeho vernosť a známosť s kráľom, ako aj jeho znalosti z obchodu, ekonomiky, peňazí a hospodárstva.

Piati dôverníci sa postupne zhromaždili okolo ohňa, a napäto, zo zvedavosťou očakávali, čo ich de facto vodca, povie. Na toto rozhodnutie už čakali nejaký čas, a Crean poznal názory všetkých z nich. Vet, Benag a Jadek nechceli aby Crean pozvanie prijal, Hazz si nebol úplne istý, a Marista chcel najprv hradisko so svojimi schopnosťami prezrieť, prebehnúť, a zistiť či sa jedná o pascu, alebo nie.

Netrvalo dlho a za chvíľu všetci stáli okolo ohňa. Len ja som sedel a opekal som si kus mäsa. "Pokojne si sadnite... sadnite si." Ponúkol som ich a s ľahkým úsmevom som sa znova pozeral do plameňov. Po mojej pravej ruke bol ser Benag a po ľavej bola práve Vet. Toto rozdelenie bolo pomerne jednoduché. Benagovi by som do rúk vložil aj vlastný život. Vedel som, že by ho ochránil všetkými, čestnými aj nečestnými prostriedkami. Už jednu prehru v živote zažil, keby stratil mňa, pravdepodobne by ho zachvátila neskutočná hanba a dosť možno by si aj siahol na život. Každopádne som veril každému, inak by sa v takejto tesnej blízkosti pri mne nenachádzali. Každý z týchto ľudí mal v mojom vnútri špeciálne miesto spojenca. Držal som si ich pri sebe blízko, za každej situácie. "Všetci vieme, čo obsahuje.." Z plášťa som vybral trocha pokrčený list v koženej obálke s pečaťou lorda, ktorý mi ho poslal. ".. čo obsahuje tento list." Začal som. Nebol som síce najlepší rečník na svete, vedel som však ako upútať pozornosť. Kedy použiť aký tón hlasu. Vedel som ľudí vyburcovať, vedel som ich aj upokojiť. Pomerne dobrá vlastnosť pre budúceho kráľa. "Chápem vaše starosti a odmietavosť k tejto pozvánke, no pozrime sa na fakty." Začal som a hlavou som pokynul k táboru, kde boli stanovený naši muži. "V našej skupine sa nachádza približne sto bratov a sestier. Pozoruhodné číslo a ja som úprimne rád za každého z nich. O to radšej za každého z vás. Naše ciele sú však.. niekde inde." Pokýval som hlavou a ražeň som stiahol k sebe, pri čom som na chvíľku len fúkal opečený plátok mäsa. "Úprimne, zhodiť kráľovstvo a zabiť kráľa, nie je tak veľký problém, ako by sa mohlo zdať. Nemám pravdu Marista?" Moje slová patrili hlavne k nemu. Vedel som si predstaviť že by z niekoľko dobre vycvičenými vrahmi dokázal kráľa na nejakej jeho ceste prekvapiť. "Problém leží inde a tým.. tým je presne toto." Prstom som poukázal na erb, ktorý sa využíval ako pečať daného lorda. "Kráľovstvo bez lordov je predom určené k zániku. Bez zemepánov nemôže fungovať. To čo sa snažím povedať milý priatelia je to, že si to muž ktorý poslal tento list uvedomuje." V podstate som im dal aj svoju odpoveď, už to len povedať nahlas. "Prijmem pozvanie, svojim spôsobom." Tento krát som sa na Marista pozrel viac než priamo. "Vedel by si sa dostať nepozorovane do hradu?" No otázka nekončila len týmto. "Inak, vieš, seba, a ešte jedného človeka, dostať nepozorovane do hradu?" Toto sa mi páčilo o niečo viac. Vďaka tejto formulácií môjmu plánu pochopili snáď všetci. Rozhodne som neplánoval prísť prednými dverami.

Jadek aj Vet si na princov pokyn sadli, ostatní zostali stáť. Benag už nechcel znova urobiť tú chybu, a tak si dával pozor na každý jeden podozrivý pohyb. Ak by sedel, princa by nestihol kryť v prípade útoku. Prirodzene podozrieval Maristu a Hazza, najmä kvôli ich pochybným predošlým životom, a už len prirodzene pretože jednoducho neboli ľudia, a menšiny sa netajili svojou zášťou k najvyšším predstaviteľom kráľovstva. No najviac si dával pozor na Veteniu; čo bolo pozoruhodné. Z jeho skúseností sa mu zdala až príliš manipulačná a po princovom boku vplyvná, a jej skutočné úmysly nemohol nikto odhadnúť. Ale pre koho, ak nie pre toho kto s kráľom ľahal, bolo najľahšie zabiť kráľa? Stačil moment nepozornosti, jedna dýka, a koniec. No ženy preferovali jed, proti ktorému princa nemohol uchrániť ani najmocnejší rytier. Z Creanových poradcov najmenej Vet obľuboval práve Benag, to bolo jasné.
Hazz nerád sedel, na to bol moc zneistený rozhodnutím princa. Crean bola posledná nádej pre anoliánov, a anolián by snáď za neho položil aj život, len aby zlepšil postavenie svojej rasy, ktoré bolo v tejto chvíli skutočne žalostné.
Elf Marista princovi neodpovedal hneď, a zamyslene sa dotkol brady. Za krátko prehovoril.
''Problém je, že som elf. Elfovia v blízkosti hradu či šľachtických pozemkov znamenajú len jedno... zlodejinu. Je to ťažké skryť. Uši nie sú problém, ale črty tváre... to by musel zakryť tvár, telo. A to by bolo nanajvýš mohutne podozrivé.'' Odvetil, stále zamyslene, a pokračoval.
''Mohol by som tam cez deň poslať mojich najlepších ľudí, ktorí by nevzbudili takú pozornosť, alebo by sme to mohli jednoducho urobiť cez noc. Chceme len získať informácie, všakže?'' Spýtal sa a zahľadel sa na princa. Jadek zdvihol ruku, a prerušil elfa.
''Ja sa dozviem čokoľvek, obchodníkov je pod hradom kopa. Tí vedia všetko, hlavne krčmári. A snáď ma nikto nespozná.'' Navrhol korpulentný obchodník z úsmevom. Mohol mať pravdu; odkedy utekal o svoj život, jeho výzor sa pomerne zmenil, najviac to ukazovala hustá brada, ktorú si nechal narásť.

Nech už som im veril akokoľvek, dôvera v skupine mala blízko pri bode mrazu. To nepatrilo k tým pozitívnym vlastnostiam týchto piatich ľudí. Hovorilo to o tom, že si musím hľadať spojencov vo vyššom kruhu. AK sa títo povraždia medzi sebou, bude to.. nanajvýš nepríjemné. Pochopil som že si neverili a tiež som vedel, že im nemôžem povedať.. prečo by som každému z nich zveril svoj život. Aspoň čo sa momentálnej situácie týkalo. Asi by nepochopili nášho ďalšieho, tichého spojenca. Myslel som práve na démona, ktorý sídlil v mojom tele. S povzdychom som pokrútil hlavu. Nie, nepochopili čo som chcel spraviť. Keby išlo o informácie, moje slová by som vyberal inak. "Úprimne som dúfal, že by som pána Lorda navštívil v jeho komnatách pod rúškom noci. Pravdepodobne som však čítal príliš veľa dobrodružných eposov." Zasmial som sa pomerne nenútene. Bol to taký môj dar, smiať sa aj v situáciách, ktoré si to nevyžadovali. Kupodivu to bol smiech úprimný, nie šialený ako u poniektorých zvrátených bastardov. Ich odpovede ma však ubezpečili, že to nebude možné. Ani im to nezišlo na um. Marista som teda nepoteboval. Namiesto toho som sa pozrel na môjho najstaršieho známeho. "Ser Benag." Začal som a podal som listinu práve tomuto statnému rytierovi. Vedel som že ho úloha nepoteší. No po mojich ďalších slovách určite pochopí, že nemám s výberom jedinca na výber. "Zanesiete list späť nášmu priateľovi a dohodnete podmienky stretnutia. Moje sú pomerne jednoduché." Ukázal som rukou číslo päť. "Piati muži alebo ženy ktorým plne verí a ktorý sa môžu podieľať na našom rozhovore. Zároveň je to aj počet strážnikov." Rozhliadol som sa po skupine. "Ak bude súhlasiť, vyvediete nášho lorda - podotkýňam: bolo by dobré ak v prestrojení kvôli jeho vlastnej bezpečnosti do severozápadnej časti mesta. Tam vás kontaktujeme o polohe, na ktorej sa nachádzame. Ak nebude súhlasiť." Pokrčil som ramenom a znova som sa usmial. "Tak nášho priateľa opustíme a odídeme odtiaľto. Vyrazíte ráno." Pozrel som sa na neho veľavravným pohľadom. "Budem vám držať palce priateľu. Ak z hradu nevyjdete do večera, budeme dohodu pozvanie považovať za podvrh." Prečo som nemohol poslať nikoho iného? Vet by som takúto úlohu nezveril. Ďalej som tu mal dvoch spoločníkov rasových menších a pán obchodník bol pre ďalší chod armády veľmi dôležitý. Plus, bol hľadaným zločincom, to sa o Serovi Benagovi ani náhodou povedať nedalo.

Starý rytier sa pri spomenutí svojho mena chcel ohradiť, ale jeho úctivosť a slušnosť mu to nedovolila. Nechal princa dohovoriť, a popravde mu nechcel príliš odvrávať, nepatrilo sa to, a ten plán dával pomerne zmysel. No to nič nemenilo na tom že sa Benagovi plán skutočne nepozdával. Na úteku bol tak dlho, ak by bol chytený, svoju rodinu by už nemohol viac ochrániť. Sedel by v žalári, pomaly umieral, a od jeho detí, chcejúc zachrániť svojho otca, by určite získal nejaké ústupky, možno výkupné. A nechcel už viac sťažiť svojím deťom, svojej manželke život. Rytier ale vedel, keby ho chytili, siahol by si na život. Uľahčilo by to situáciu pre všetkých.

Spoločníci si pozorne vypočuli Creanov návrh. Bol jednoduchý, efektívny, a príliš sa nemohlo pokaziť. Jedine že by chytili Benaga, alebo by sa dohodnuté stretnutie premenilo na pascu, a vás by pochytali či pobili. Ale bez istého rizika sa nedalo získať nič cenné, nie teraz, na úteku.
''Rozumiem.'' Lakonicky odvetil rytier neutrálnym hlasom, a mierne sa uklonil. Mohol by odmietnuť, ale čo by to hovorilo o jeho vernosti? Výraz jeho tváre sa nezmenil, vedel svoj údel, a vedel že ho splní, alebo zahynie.
''V meste má lord kopu svojich zbraní. Je to dobrý nápad? Prepad v uličke, a už sedíme v žalári.'' Zamračil sa Hazz a pozrel na ostatných. Niektorí neisto prikývli, jeho otázka mala odôvodnenie. Vo svojom vlastnom hradnom meste mohol rýchlo zmobilizovať vojakov, strážnikov, a z takej situácie by ste sa von nedostali jednoducho.

Prikývol som. Vedel som že sa na rytiera môžem spoľahnúť. Navyše on mal najväčšiu pravdepodonosť úspechu. Ostatný nevedeli, ako sa správať. Minimálne troch z tejto skupiny by zavreli a bolo by úplne jedno, aké papiere by mali pri sebe. Pravdepodobne by si mysleli že to je podvrh a nedokázali by sa z oho vykecať. Benag bol ale rytier, vedel ako hovoriť s ľuďmi. Potľapkal som Benaga po ramene a prikývol som na znak vďaky. Ich otázka, alebo skôr obavy ma znova uistili v tom, že buď nepochopili celý rozsah môjho plánu, alebo som ho nevysvetlil tak dopodrobna, ako som chcel. Preto som len ukázal jeden prst, niečo na štýl za prvé, alebo bod jedna. "Ser Benag nebude vedieť kde sa má stretnutie odohrať." Týmto som zahnal obavy o tom, že by na nás chceli nastaviť pascu. Naznačil som dva prsty. "Stretnutie prebehne ten istý deň, ako Ser Benag podá správu, takže ani nebude mať čas niečo zmobilizovať." A nakoniec som naznačil tri prsty. "Priatelia. Naozaj si myslíte že je tak ťažké, zmiznúť v meste plnom ľudí? Každé má svoje temné a aj svetlé stránky." Asi vedeli, čo som tým chcel povedať. Hlavne Marista a Hazz.