Prolog: Krvavé krídla

Orisa, ľudské veľkomesto v Yrithskom kráľovstve, na severozápadnom okraji Osmaského lesa

V meste to žilo. Bolo naozaj obrovské - dlhé roky bojovalo o titul hlavného mesto Yrithského kráľovstva, ale mesto Yrith to vždy vyhralo - čo iné by sa aj dalo čakať? Aj napriek tomu, mesto bolo centrom remesiel, umenia, zábavy, hospodárstva a všetkého, čo si môže človek priať. Našli by ste tu naozaj čokoľvek. V centre mesta žili predovšetkým bohatí šlachtici, ktorí vlastnia otrokov - valeánov. Na okrajoch žili bežní ľudia a tým nebolo tiež najhoršie - bývať na okraji bohatého mesta malo svoje výhody. Kráľ Hariel III. sem každoročne chodieval na Veľký ples, ale tentoraz nemôže prísť, predovšetkým kvôli vojenským záležitostiam... áno, je to tak - v tomto meste sa ročne koná Veľký ples. Stretávajú sa tam bardovia, hudobníci a všetci umelci z celého sveta. Môže tam prísť ktokoľvek, kto dokáže ľudí zabaviť a rozveseliť v týchto temných časoch. Veľký ples navyše predstavuje obrovské zárobky pre umelcov a remeselníkov - šlachtici sa aspoň raz ročne cítia štedro a kvalitu rozhodne ocenia. Tento celý týždeň sa začína udalosť, ktorá reprezentuje celú kultúru ľudskej spoločnosti v Deritrei.

Luz

Pán a pani Akadiovci chceli ísť na ples hneď prvý deň, ale choroba pána Akadia tomu zabránila. To všetko mi dokonale hralo do plánov. Zavolali si odborného lekára, ale ten povedal že pán Akadius trpí len ľahkou chorobu a môže sa o neho postarať manželka alebo otrokyňa. Pani Akadiová mojej sestre verila. Mne už tak nie. Lyn dostala na zodpovednosť starosť o pána Akadia, kým ja som upratoval stajňu. Pani si vyšla do mesta pre nové šaty na ples. Nezostávalo veľa času do začiatku niečoho veľkého...

Kvothe

Prechádzal som sa ulicami, môj pohľad smeroval v podstate všade po okolí no dalo sa povedať že sa zastavoval hlavne na prednostiach tunajších krásnych slečien. Samozrejme som sa nespočetne krát zdvorilo pred nejakou mladou dámou uklonil, venoval jej oćarujúci úsmev a následne pokračoval ďalej. Lutna bola asi jediná cenná vec ktorú som u seba mal. pochopiteľne som si chcel nájsť ubytovanie, na to trebalo peniaze, a na peniaze si trebalo zarobiť. Síce mi nevadila manuálna práca ale.. vždy som sa o lopatu radšej oprel než by som s ňou mal makať. Od miestnych ľudí, teda skôr klebiet som sa dopočul že sa tu má konať ples, pre mňa vynikajúca príležitosť ako ukázať svoj talent aj vyššie postaveným ľuďom. Sám som však nevedel ako sa tam dostať a tak, som zvolil najjednoduchší prístup. Postavil som sa na kraj chodníka nejakého obchodu.. vlastne som si sadol na jednu z bední, vytiahol som lutnu a zahral som pár jednoduchých akordov, nič moc no, mne to na rozohriatie stačilo. Následne som začal prstami behať po strunách lutny, vybral som pomalšiu pieseň ktorú som vedel zahrať dokonale už od mojich desiatich rokov. Celkom kontrasovala z ruchom ktorý sa v meste vanul. Teraz by ma nevyrušilo asi nič, bol som vo svojom živle, hudbu som preciťoval a prežíval ako správny umelec, prsty mi po lutne stále tancovali takým elegantným spôsobom. Dával som do piesne celé svoje srdce a dušu.

Niekoľko ľudí sa pri Kvotheovi zastavilo, opätovali mu milé úsmevy, ale potom sa rýchlou chôdzou vybrali smerom do centra mesta, kde sa už začínal ples. Niektorí sa tvárili začudovanie, že taký dobrý bard už nehrá na plese. Inak boli ulice viacmenej vyprázdnené - všetci už boli na plese, kde sa očakával príchod kráľovho sprievodu. Aj keď sa kráľ Hariel III. nemal dostaviť, kráľovná s dcérami a synmi potvrdili účasť. Raz za čas po ulici prebehol nejaký valeánsky sluha - niektorí to mali povolené, šlachtici im po dlhých rokoch dôverovali. Ku podivu niektorí niesli malé zbrane, ktoré otroci nemali v žiadnom prípade povolené.

Onedlho však ulicou prechádzal veľký sprievod. A vyzeral veľmi vznešene - až kráľovsky. Pravdepodobne aj bol. V strede sprievodu si mohol zahliadnuť akýchsi pekne oblečených ľudí, ale výhľad zastieralo asi štyridsať elitných kráľovských stráží, z ktorých išiel strach. Okolo Kvothea prešli bez povšimnutia a smerovali do centra mesta, na ples.

Jedna z prekrásnych dievčín sa však zo sprievodu odtrhla a podišla ku Kvotheovi. Mohla mať maximálne 19 rokov. Keď počula jeho hudbu, na tvári sa jej objavil úsmev. Dve stráže sa zo sprievodu odpojili a stáli nedaleko dievčiny.
Pani, mali by sme ísť. Zaostaneme. oznámil jeden z nich pokorným hlasom cez prilbu.
Ale áno, prídem... len by ma zaujímalo čo tu na ulici robí osamotený bard, ktorý tak úžasne hrá na nástroji...
Usmiala sa na Kvothea, energicky ho schytila za ruku a potiahla.
Poďte, nestihneme ples. usmiala sa.
Nemôžete len tak nútiť ľudí na ples... zamával rukou bodyguard.
Som princezná, môžem.

Kvothe

Síce som čakal že ma niekto osloví, no, nemyslel som si že to bude dievča a navyše také prekrásne. Keď ma potiahla tak som iba pohotovo zliezol z bedne na zem a obdaril som ju takým očarujúcim úsmevom, mierne som sa uklonil jej, ako aj strážnikom ktorý tam prišli chvíľku po nej. Milady, džentlmeni.. milerád príjmem vaše pozvanie na ples. Povedal som kvetnatým hlasom a spôsobom. Aj môj hlas ta ktrocha pripomínal lutnu, bol zvučný a bolo v ňom počuť roky skúseností, roky spievania a roky lichôtok. Vo vnútri som ani nemohol uveriť môjmu šťastiu, očividne sa totiž jednalo o princeznú, pre mňa to však moc veľký rozdiel nebol, princezná, služobná či nebodaj nejaká štetka, všetky ženy pre mňa boli dámami, stvoreniami ku ktorým sa človek mal správať úctivo.

Stráže sa podozrievavo zatvárili na Kvothea, ale to on nemohol vedieť, lebo mali na hlavách prilby. Princezná viedla svojho nového barda za kráľovským sprievodom. Matka jej síce zakázala tieto nové ,,známosti'', ale ona nepočúvala. Za každú cenu mala mať pri sebe bodyguardov, avšak princezná chcela mať aspoň občas vlastné súkromie.

Sprievod sa pomaly ale isto dostal ku vchodu na ples. Obrovské námestie bolo vysvietené všetkými farbami tak mocne, že vyzeralo akoby sa večer zmenil na deň. Na veľkom pódiu tancovali desiatky párov, do rytmu hrali hudobníci, výtvarníci ľudom nadšene maľovali rýchle portréty - novinku, spisovatelia si besne zapisovali poznámky o všetkom čo videli, herci hrali divadlá na niekoľkých menších pódiách, samozrejme nechýbal ani obrovský trh s najluxusnejšími vecami, oblečením, jedlom, šperkami a iným tovarom. Námestie bolo strážené stovkami stráží. Nikto by nepovedal že sa na námestie môže zmestiť toľko ľudí, ale bolo ich tu naozaj veľa - minimálne niekoľko tisícok. Tento ruch prerušili hlasité fanfáry, ktoré sa ozvali z kráľovského sprievodu. Dav rozvášnel a všetci sa začali radovať z príchodu kráľovskej rodiny. Kráľovná sa usmievala a rozdávala milé pohľady a pozdravy na každú stranu. Ples sa mohol naplno začať...

Princezná sa odpojila. Stráže si to v tom dave ťažko všimli a pokračovali zo sprievodom. Za ruku stále viedla Kvothea. S ostatnými účastníkmi plesu prakticky splývala - jej šaty boli podobné. Predrala sa cez dav a vošla do veľkého vyzdobeného stanu.
Tam sedelo viacero ľudí. Všetci sa k nej okamžite zbehli. Maliar jej chcel namaľovať portrét, aký ešte nikdy nevidela, kulinár chcel aby ochutnala jeho najlepšie jedlo, pivár jej ponúkal pohár najkvalitnejšieho Yrithského vína, kráľovský krajčír jej chcel nasadiť topánky zo zlata a do toho všetkého ešte hulákal bodyguard, aby jej dali pokoj. Napokon zahučala ona.
Prestaňte. Ku každému prídem osobne. Teraz chcem aby všetci odišli zo stanu okrem hudobníkov. povedala nervózne princezná a priviedla Kvothea za jediným bardom, ktorý tam bol. Rozkročene sedel na akejsi vyvýšenej stoličke, košeľu mal na hrudi rozopnutú, jeho lutna žiarila - Kvothe spoznal, že to bola jedna z najdrahších, ktoré sa dali kúpiť a aj jeho tvár žiarila - bol vyparádený ako princ. Arogantne sa pozrel na Kvothea a schuti sa usmial.
Chceš aby som ti preukázal, že som lepší ako tento... tento trhan? pousmial sa koketne na princeznú a jemne ju pobozkal na líce. Začervenala sa, ale hneď ho jemne odsunula.
Ale šaty nehovoria nič o človeku... to mi povedal otec. Ide o to ako krásne hrá.
A naozaj si myslíš, že môže hrať lepšie ako ja? spýtal sa s úsmevom bard.
Princezná sa zatvárila pochybovačne. S neistotou pozrela na Kvothea. Arogantný bard mal na ňu rozhodne veľký vplyv.

Kvothe

Nechal som sa princeznou ťahať po plese, všade bolo toľko ľudí, toľko farieb, toľko slečien. Keby som nebol z prinecznou tak by som už asi za nejakou tou krajšou dámou prišiel. Predsa len ja som bol Casanova. Lutnu som opatrne držal v druhej ruke a nestíhal som ani hlavou vykrúcať ! V živote som toľkú krásu a také množstvo ľudí na jednom mieste nevidel. Proste to bol pre mňa fenomén. O tomto zaspievam svojej sestričke. Šepol som pre seba z úsmevom na tvári, len som ľutoval že nemám žiadne peniaze, bolo tu aj dosť obchodov a mňa trocha mrzelo že som svojej rodine nemohol nič priniesť, nič na pamiatku. V tom sme vošli do stanu, bolo tu veľa umelcov, aspoň mi to tak pripadalo. Sledoval som čo všetko jej ponúkali, najviac ma asi zarazili boty zo zlata, keď som si predstavil že moji rodičia nemali peniaze ani na liek ktorý by vyliečil smrteľnú chorobu mojej sestry, začalo to vo mne trocha vrieť. Následne som sa však ukludnil. Predsa len, peniaze neboli všetko, človek ktorého som obdivoval najviac na svete ich tiež nemal, a s hudbou dokázal zázraky !. Keď princezná vydala rozkaz tak som si premeral človeka ktorý tam ostal. Tá arogantnosť je z vás cítiť už na míle ďaleko, pán môj. Uklonil som sa zdvorilo pri čom boli moje slová adresované skôr ako posmešná pochvala. Následne som sa však pousmial. Za svoje vystúpenie, si zväčša vyžiadávam striebornú na hlavu, a nie, ani duté hlavy nemajú zľavu pane. Ak by ste však boli bez hlavy, kľudne by som vám zahral, samozrejme, princezné platiť nemusia. Pousmial som sa na princeznú a znova som sa .. až tak provokatívne usmial na toho bohatého somára ktorému boh na egu určite nešetril !

Princezná si zakryla ústa rukou a vydala zvuk, ktorý by sa dal identifikovať ako potlačený smiech. Očividne sa jej zapáčilo čo Kvothe povedal. Bard sa len pousmial a pokrútil hlavou. Princeznú ignoroval. Jeho ego bolo na to privysoké...
Tak z ústami si hrubý, ale či aj s lutnou? povstal bard z trónu, zo zeme schmatol lutnu, zaujal dokonalý postoj a začal hrať. Jeho ego malo svoje odôvodnenie - hral naozaj dobre. Nič nečakané, keďže mal za sebou kráľovskú hudobnú školu, vlastného učiteľa, najkvalitnejšie nástroje a dlhé roky skúseností. Zatvoril oči a nechal tóny svojho nástroja plávať okolím. Napriek tomu akým blbcom by sa mohol zdať, jeho hudba bola úprimná a plná srdca. Princezná mala rozhodne dobrý hudobný sluch. Akonáhle zahral niekoľko úvodných tónov, prenechal miesto Kvotheovi. Spýtavo sa na Kvothea zahľadel. Princezná sa pod tónmi druhého barda očividne roztápala.
Orran, to bolo úžasné... riekla.

Kvothe

S lutnou.. pochopiteľne hrubý nie som.. je to ako žena, ako milenka.. šepol som teraz troška podráždene, nepáčilo sa mi to slovo v spojení s lutnou. Pre mňa bola Lutna očividne niečo viac než len "nástroj" na živobitie, bola to moja priateľka, bola to moja milenka, milenka ktorej som sa venoval každý deň, každú noc. Bol som k nej vernejší než k väčšine dievčat s ktorými som vo svojom pestrom živote niečo mal. Následne som jemne zložil lutnu zo svojho chrbta, dokonca som ju aj pohladil, pousmial som sa, keď som ju držal tak boli všetky starosti takými, zanedbateľnými. v jednoduchosti je, krása.. pomyslel som si stále s úsmevom a následne som zahral jeden akord.. na chvíľku som sa odmlčal a začal som. Nebola to žiadna známa pieseň, vlastne, sa to za pieseň ani nedalo považovať, moje prsty sa preplietali po strunách lutny a vytvárali prazvláštne no, úžasné zvuky. Doslova som zahral dážď, keď vám kvapky vody padajú na pokožku, dážď ktorý odplavuje smútok zo sŕdc mladých dievčat, keď ich zradí ich vyvolený, dážď ktorý prináša nový život, dážď ktorý iného človeka zas rozplače, zrazu som však tóninu zmenil, v mojej piesni sa rozvidnelo, mraky sa zatiahli, na zem dopadli posledné kvapky vody a na oblohe sa objavila dúha, prenádherná dúha ktorá žiarila všetkými farbami, v piesni som prebudil nádej, nádej na život, radosť z neho, hrejivý pocit pod ktorým sa rozplývali pomaly aj srdcia z kameňa. Následne som brnkol na posledných pár strún a pohľad som obrátil k tomu druhému bardovi, a k princezne. zahrať počasie, padanie listov, padanie vody, dažďa, hrejivé lúče slnka.. vyvolať tieto pocity u poslucháčov hudbou bolo hrozne náročné.. vedel som to no, zatiaľ som sa nestretol s bardom ktorý mi ma vedel v tomto, čo i len napodobniť. Pre mňa to bolo niečo nepredstaviteľne krásne, aj keď ťažké, počas môjho hrania som nevenoval pozornosť ničomu inému iba lutne, asi by som si ani nevšimol keby ma niekto treskol do tváre.

Akonáhle Kvothe začal hrať, princezná naňho obrátila pohľad. Tóny jeho lutny ju v momente zaujali, jej oči sledovali ako sa jeho prsty obratne prepletajú po strunách a jej srdce sa naplnilo pokojom, ktorý jeho hudba vyvolávala. Princezná mala dážd veľmi rád, rada v ňom behala a len tak proste tancovala. A tieto pocity presne Kvothe vyvolal. Ani netušila že to je možné... jeho hudba sa však náhle zmenila. Opäť ju prepadol pocit krásy - dážd zmizol, rozvidnelo sa... rozľahol sa v nej príjemný pocit. V očiach sa jej objavili slzy.
Nikdy som nepočula niečo takéto... takéto... nemôžem to popísať slovami.... ak sa to vôbec dá..
Jeho hudba bola o úroveň vyššia ako Orranova... ó, áno, Orran bol úžasný, ale tento potulný bard, ktorého len tak stretla samotného na ulici, bol nebeský.
Orran sa zamračil, pokrútil hlavou a odchádzal zo stanu.
Princezná si ho nevšímala, venovala všetkú pozornosť Kvotheovi.
Chodil si do nejakej hudobnej školy? Nerozumiem, ako si mohol niečo zahrať krajšie ako on... on bol najlepší v poslednom ročníku... nechápem... eh.. nemáš predsa ani drahú lutnu... chytala sa princezná za čelo a jej v očiach visel nechápavý pohľad. Podľa jej reakcií bola rozhodne naivná a rozmýšľala ako rozmaznaná princezná - učitelia ju učili, že chudobní ľudia sa nemôžu vyrovnať šlachte a už vôbec nie kráľovskej rodine a škola je všetko, niečo ako talent neexistuje - len ťažká práca. Drahé veci sú najlepšie. A tak nedokázala pochopiť čo sa práve stalo...

Kvothe

Po chvíľke, ktorú som potreboval na "vydýchnutie" som sa na princeznú iba milo usmial. Nikdy som hudobnú školu, ani len nevidel. Mal som však toho najlepšieho učiteľa akého si človek môže priať, mojim učiteľom bola nádej, nádej že sa raz vyrovnám človeku, ktorý hudbou zachránil život mojej sestry. Pousmial som sa pri čom, som sa na chvíľku nechal zatiahnuť do spomienok, aj keď som mal len šesť, ten deň budem mať v mysli navždy. Peniaze nie sú všetko princezná, a ani urodzený pôvod. Talent, poctivý tréning a ani umenie, to pravé umenie, si nekúpite za peniaze. Pravé umenie niekedy pochádza práve zo sŕdc ľudí ktorý sa životom museli pretĺkať, ľudí ktorým drahé školy nemal kto zaplatiť. Dodal som ku koncu a pár krát som ešte brnkol do lutny, započul som trošićku rozladenú strunu ktorá sa musela uvoľniť pri mojom hraní a tak som ju len utiahol a skúsil, znela dokonalo.