Jedna duša, dva národy

Otec Elred stál pri mohutnom okne svojej pracovne a s pohárom v ruke sledoval rušnú ulicu. Dvere na balkón boli dokorán otvorené, vytvárajúc v miestnosti príjemný chladný prievan. Nastávala zlatá hodina nového rána. Pracovňu pomaly ale isto začali zapĺňať dlhočizné lúče vychádzajúceho slnka, v boji proti šeru a tieňom skorého rána. Elred bol na svoju pozíciu vo Viere relatívne mladý, ale vek sa na ňom už začal nemilosrdne podpisovať. Svetlo sveta jasne zahliadli čerstvé prúžky jeho šedivých vlasov, ktoré nosil po ramená. Jeho tvár prísna, ostrá, presne tak ako ju Echelor poznala. Otec bol odjakživa vážnym, zádumčivým mužom; niekým, kto nepoznal koncept úprimného úsmevu. Alebo aspoň niekto, kto svoje pocity nerád dával najavo. Elred pozbieral myšlienky, sadol si za ťažký dubový stôl, a mlčky sa začal prehrabávať stohmi úradných listín. Za oknom preletel hlučný stroj, zrejme patriaci odpadovej službe. Na tejto strane chrámu bolo normálne tichšie, pretože nešlo o bežnú ulicu, ale práve o vzdušnú cestu, ktorú využívali len letúne, vzdušné člny, okrídlené tencie a občasní kuriéri, plachtiaci okolo budovy. Na balkón sa potichu zniesla tencia o veľkosti psa a s povzdychom sa vystierala. Na ramenách mala zavesený batoh s obálkami, tvora roznášala rannú poštu. Keď si všimla, že v miestnosti sedia dve osoby, bez okolkov zoskočila z balkóna a vrátila sa do práce.
"Eche'. Isto ťa už dvíha od zvedavosti." Podvihol otec pohľad na mladé dievča. Samozrejme, stále jej neprezradil dôvod tejto skorej pozvánky do jeho pracovne. Zdalo sa, že ide o niečo vážne. Elred ju nezvykol otravovať malichernosťami. V jeho prítomnosti si však musela dávať pozor na jazyk. Správy, ktoré raz za čas zasielal veľkňazovi, rozhodovali o jej osude väčšmi než by si priala. Otec bol vedúcim sirotincu, nie ona. Echelor prenechal množstvo praktických záležitostí, no ustanovizeň v skutočnosti riadil on. Nebolo sa čomu diviť, občas mohla mať pocit, že pre Vieru je akousi užitočnou hračkou, zvláštnou kuriozitou, ba aj bábkou, ktorou pohybovali podľa vlastnej potreby, najmä ak potrebovali ovplyvniť názor širokej verejnosti. Aj teraz za dverami pracovne stála skupinka elitných telesných strážcov. Dvaja muži a dve ženy na Echelor dávali pozor každú hodinu každého dňa, bez jedinej prestávky, priamo na príkaz veľkňaza, a z ich dohľadu sa dostala jedine tak na toalete, pri kúpeli a vo vlastnej izbe. Pocit súkromia bol pre Echelor veľkou neznámou. No, podľa slov múdrejších ide len o jej dobro. Bast už toto naťahovanie nezvládol, vyškrabal sa na rameno Echelor a otcovi venoval vzdorovitý pohľad.
"No tak o čo ide?" Prehlásil tenkým, piskľavým hlasom a drzo zamával svojím netopierím krídlom. Elred si otrávene povzdychol a drobnú tenciu si nevšímal. "Kto to asi naučil takýmto manierom? Skroť tú potvoru, inak ti ju zabavím." Prehovoril otec potichu s tónom natoľko výhražným, že Bast sa vydesene presunul na chrbát Echelor, kde sa mohol ukryť pred strašidelným kňazom. Elred do vzduchu dvihol otvorenú obálku s porušenou pečaťou.
"K veci. Len pred hodinou sa mi do rúk dostal tento list. Povedzme, že za mimoriadne zvláštnych okolností. Podľa všetkého je venovaný tebe. Odosielateľ... neznámy. To mi prišlo podozrivé, tak som ho otvoril." Vysvetľoval otec, obálku položil naspäť na stôl a napil sa zo zelenkastého nápoja. Na korešpondencii pre Echelor nebolo nič podivné; sirotinec bol denne zahltený desiatkami listov od veriacich, ktoré posielali priamo pre Echelor. Ale tie mali väčšinou na starosti akolyty, a tak isto to bolo s úradnými listinami - nič čo by musela pred niekým zatajovať. "Obsah obálky mohol byť nebezpečný. Nie každý v tomto meste ťa miluje. Ale to dobre vieš."
Elred rukou mávol na obálku, vyzývajúc Echelor, aby si list prezrela. Pohľadom sa do nej zabodol, sledujúc každý pohyb dievčaťa. Podozrieval ju snáď z niečoho?

Obálka vyzerala navonok celkom obyčajne. Bežná pečať, no bez akéhokoľvek písma. Žiadna informácia o odosielateľovi, ani o príjemcovi. Vnútri sa nachádzal jediný list. List bol pokrytý množstvom bizarných znakov, ktoré Echelor nikdy nevidela - celkom zrejme išlo o nejakú šifru.
"Tie znaky - hovoria ti niečo?" Elred sa na ňu pozeral spýtavo.

Výstredné správanie Echelor bolo predstaviteľmi Viery do istej miery tolerované. Otec Elred tento boj ešte nevzdal, ani po toľkých rokoch, a raz za čas jej dal najavo, že so spôsobmi dievčaťa kategoricky nesúhlasí. Vraj nezodpovedne očierňovala meno váženej a ctenej inštitúcie, no názor občanov niesol väčšiu váhu, a tí s ňou boli zjavne spokojní. Elred sa znechutene obhliadol na pohár alkoholu, z ktorého si Echelor odpíjala, ale vec sa rozhodol nekomentovať. Fakt, že dievča nedokázalo v pokoji obsedieť ani zo dve chvíle, mu letmo zvyšoval tlak, ale otec sa nedal len tak ľahko vytočiť. Nie ako vedúci sirotincu. Pohár jeho trpezlivosti pretiekol len výnimočne. Na poznámku o čarbanici nereagoval, a čítajúc reakciu Echelor si uvedomil, že tento list, túto správu, neočakávala - nemala pripravenú žiadnu premyslenú výhovorku. To ale podozrenie otca nijako nepoľavilo. Kto sa ju snažil kontaktovať? A takýmto nanajvýš pochybným spôsobom? Jeho prvé myšlienky smerovali k rôznym podvratným a záškodníckym živlom spoločnosti. Snáď nie tí, ktorí rozširovali to kacírstvo o Valemarovi uväznenom v srdci mesta? Elred prstom poklepal po stole a prstom naznačil, aby mu list vrátila. "Najprv to prejde cez kontrolu. Náš odborník na šifry si s tými znakmi hravo poradí. Rýchlo zistíme, aké nehodnoverné elementy sa ťa snažia kontaktovať, dievča moje milé." Elred sa krátko zadíval do jej výstrihu, no potom zrak odvrátil. Príslušníci Viery mali vo svojom súkromnom živote relatívnu dávku slobody, ale priveľká blízkosť vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti sa nejavila vhodne. Elred mal manželku, aj vlastné deti, ale vydržiavanie konkubín bolo pre kňazov (a kňažky) vcelku zakázané.

"Pravda, ešte jedna vec, ktorú musíme prebrať." Otec sa nahol dopredu a jeho pohľad znova zvážnel. "Dnes ma napadla tvoja zverenkyňa. Vel'yta. Tú obálku jej museli Sestry vytrhnúť z prstov. Totižto, chcela ju doručiť tebe, a len tebe. Pokúsil som sa jej dohovoriť, no... je to, predsa len, dieťa. Nedokázala pochopiť, že ten list môže pre jej... matinku predstavovať nebezpečie." O viac kontextu k danej situácii sa otec nepodelil. "Dúfam, že ho poriadne vyfackala!" Zasmial sa potmehúdsky Bast, stále ukrytý kdesi pod krídlami Eche. "A keď už spomínam maniere, mám dojem, že tvoj vplyv sa otiera nielen na potvorách, ale aj na deťoch. Nie v dobrom. Tento fakt je známy aj veľkňazovi, ale riešenie problémov prenechal mne." Pokračoval Elred a jeho tvár pohltil samoľúby, spokojný výraz. V tejto situácii bolo jasné, kto nesie všetku moc. "Správanie toho dievčaťa sa v poslednom čase pohoršilo, a nejaví známky zlepšenia. Čo si myslíš o pobyte v inom sirotinci? Ba aj permanentne. Iné prostredie by jej mohlo prospieť. V Bayerette majú tvrdší režim. Vel potrebuje disciplínu, inak z nej vyrastie delikvent. A to nechceme, pravda? V horšom prípade by mohla skončiť v polepšovni." Elred dobre poznal slabé stránky Echelor, a znova naznačil, že si tú obálku praje naspäť. Dokonca mala pocit, že na jeho tvári na moment zahliadla letmý úsmev. Znova sa zaklonil nazad, pohodlne sa oprel vo svojej stoličke, schmatol pohár a poriadne sa napil.

Samozrejme, že to vedel. Presne preto na túto slabinu zatlačil. Udržiavať Echelor pod kontrolou bolo ako krotiť besného psa. A otec už zopár takých psov za svojho života skrotil. O pekelníkov nebolo v sirotinci nikdy núdze. Jedno potiahnutie reťaze, a poslušne mu žrala z otvorenej dlane. Nahnevané poznámky dievčaťa znudeným, neutrálnym pohľadom zmietol zo stola, išlo len o prázdne štekanie spoza plota. Dokonca sa postavila, vypínala hruď, no otca toto správanie nezaujalo. Zostal sedieť a trpezlivo čakal, až Loth skončí so svojím "prejavom". Keď sa Loth náhle postavila, Bast skoro stratil rovnováhu, ale pazúrikmi sa zachytil o hebké šaty.
"Dievča moje, vyťahuješ sa tu, ale obaja dobre vieme čo sa teraz stane. Chcem ti len dobre. Vrátiš mi ten list a to dievča zostane s tebou. Jednoduché. A dokonca som ochotný ignorovať tvoje drzé reči o Viere. Ber to ako prémiu mojej zhovievavosti." Na tvári sa otcovi usadil prísny pohľad. Myslel to vážne, a veril, že Echelor sa rozhodne rozumne. Snáď si bola vedomá, že dorazila k hranici, a že nie je pripravená ju prekročiť. Nie teraz. Nie dnes. "A teraz sa musím vrátiť k povinnostiam. Vel'ytu nájdeš v potnici; hodila ju tam Sestra na môj príkaz. Daj to dievča do poriadku, inak sa problému ujmem ja." Elred sa veľavýznamne zadíval na Echelor a mávnutím ruky ju popohnal k odchodu.
"Potnica?! Oooh!" Ozval sa Bast znepokojene - čím skôr sa tam poberiete, tým lepšie. Valeáni nenávideli horúčavu. Potnica bola drobná miestnosť rezervovaná pre neposlušné, agresívne deti, akási samotka so štyrmi prázdnymi stenami, s jediným vetracím oknom a vedrom plným vody, kde sa deti mali nad sebou zamyslieť. No hlavnou formou trestu v tomto prípade nebola izolácia, ale nepríjemné teplo a dusno vnútri miestnosti - preto ten názov. Istým spôsobom sa jednalo o formu "ľahkého" mučenia.