Na úteku pred apokalypsou

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

_________________________________________________________________________________________

"The Prophecy Redux" - Maclaine Diemer

_________________________________________________________________________________________

Juhovýchodná Isenia - Faltenské domínium
Provincia

Na úteku pred apokalypsou Epje115

⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤ ◯ ⬤

_________________________________________________________________________________________

Jeho majestátnosť, skoré ranné slnko, vystrčilo svoje rožky kdesi na východnom obzore. Prvé svetlo len zľahka prelomilo všadeprítomné prítmie, až napokon nezbedné a horlivé lúče slnka začali dotierať na zrkadlo nepokojnej morskej hladiny, ktorá ich rozosielala do širokého sveta, jagajúc a blyštiac, a bolo to práve v tomto momente, keď sa pasažieri Adiny stali ich obeťami. Netrvalo dlho a tá stará ohnivá guľa sa ukázala vo svojej plnej, oslepujúcej kráse, sediac na oblohe ako vysokovýkonné svetlomety vojenského letúna. Utečenci pred apokalypsou, hľadiac na nádejný východ a nový začiatok, stiahli svoje klobúky a čiapky nadol. Kiriyath k nim patrila. Bez pochýb bola jedna z nich, majúc vlastné dôvody úteku. Nikto sa tu nenachádzal dobrovoľne. Nikto si neprial opustiť svoj domov, ba aj svoje rodiny. Nikomu nebolo do smiechu, ale ani len do úsmevu. Kiriyath na palube motorovej lode stála so vdovami, ktoré stratili manželov a synov; s deťmi, ktoré stratili rodičov; s mladými ľudmi, ktorí stratili priateľov a všetkých, na kom im záležalo; so zlomenými a znetvorenými, ktorí na vlastnú kožu zažili peklo toho zúfalého, ukrutného boja, a neušli sa bez zúboženého a zdevastovaného tela a duše. A možno mala viac šťastia ako tieto zmorené duše, no nik tu nemal dôvod na radosť. A tak aj príchod korábu na pobrežie provincie sprevádzalo neprirodzené ticho pomedzi jeho pasažiermi - rovnaká mlčanlivosť aká vás sprevádzala od brehov domova. Nech sa začiatok nového dňa zdal akokoľvek sľubný, ani slnko nedokázalo pozdvihnúť trudnú atmosféru na palube, a už vôbec nie rozveseliť túto skleslú bandu.

No svet nikomu nenechal uniknúť realite, a to ani len na moment. Rotorábnik RRFD Adina sa krátko pred zakotvením v hlavnom prístave Senny vplavil do hlbokého, hustého oparu, ktorého zdroj bol neznámy, avšak zrejme sa jednalo o zmes motorového dymu a mohutného továrenského chladenia. Orchester života zanikol; po rachote a lomoze valemarského prístavu, ba aj spevu čajok či vetra, nebolo ani zmienky. Sprievod vám robilo len žblnkotanie vĺn, hladina vody čierna ako atrament, rachot pohonných turbín, kašeľ tých so slabšími pľúcami a stratené duše sediace navôkol. Samozrejme, ľudia sedeli kde mohli. Počet utečencov na lodi presahoval jeho nosné maximá niekoľkonásobne, a bolo len skutočným požehnaním všetkých Valemarov, že sa rotorábnik neponoril kdesi uprostred plavby. Ľudia všetkých druhov, rás, tried a existencií prebývali spoločne na palube, natlačení na seba ako v plechovke, bez možnosti súkromia, bez riadneho jedla, dokonca i bez možnosti sa poriadne natiahnuť. Kiriyath musela cestu pretrpieť rovnako ako všetci ostatní - v zásade natlačená na niekoľko chudákov, smradľavých a špinavých, za čo si však sami nemohli. Nikto si tu za svoju situáciu nemohol. Námorníci vám poskytli čistú vodu a trikrát za deň balíčky suchárov. Nič iné po ruke nemali. Táto situácia bola pre mnohých ponižujúca, najmä pre občanov, zvyknutých na istú, pozdvihnutú úroveň života. Ale Domínium, vaša vlasť, sa zdala na svojich posledných nohách. Ako si inak vysvetliť pád Isenóry, hlavného mesta v jadre Domínia? Ako pochopiť toľké obete zdanlivo nekonečnej vojny? Na padajúcich nebesách nebolo bezpečno ani pre Valemarov, nieto ešte pre občanov. A tak aj napriek nedôstojnej plavbe ste boli radi - radi za to, že za vami stáli všetky sväté matky; radi za to, že ste unikli s vlastnými životmi, a neskončili podobne ako desiatky miliónov ľudí - pohltení morovými hordami skazeného Žriedla.

Adina si pomaly ale isto razila cestu k dokom, nanajvýš opatrne vzhľadom na slabú viditeľnosť. Kapitán bol nútený zapnúť svetlomety a raz za čas zatrúbiť na siréne, ktorej ostrý, jačavý tón pasažierom rezal uši ako píla. Už to nemohlo byť dlho kým sa mizéria tejto plavby skončí. Koráb sa ladne preplietal pomedzi pristavené nákladné lode, vojenské bárky, dlhé móla a zhluky drobných člnov. Interiér prístavu sa javil ako labyrint, no kapitán sa tu kupodivu nestratil. Na tento hustý opar bol zvyknutý a navigovať toto monštrum zvládol bez jedinej kolízie. Valemarský prístav Senny bolo mestom samo o sebe; domovom pre tisíce námorníkov, robotníkov a nespočetne lodí. A teraz ste mohli uvidieť na vlastné oči - rotorábnik rozrazil aj posledné zbytky hustej hmly vo svojej misii za vytúženým mólom. Scéna sa v okamžiku zmenila, snáď ste vošli do celkom iného sveta. Do sveta, do ktorého beznádej a temnota ešte nezaryli svoje pazúre. Valemarský prístav Senny prekypoval životom. Obyvatelia provincie Dakarrum tento boj ešte nevzdali, a zjavne boli rozhodnutí spraviť čokoľvek, aby ho ani vzdať v budúcnosti nemuseli. Možno im stačil pohľad na zúbožených utečencov; možno to im dodávalo silu a vôľu bojovať za svoj domov, za svoje rodiny. Cynik by si mohol myslieť, že je tomu tak, pretože sa ešte neohriali v skutočnom konflikte, ale ak Domínium niečo v tomto čase potrebovalo, bola to nádej. A jediný pohľad na Sennu pozdvihol náladu aj tomu čo dávno všetko vzdal. Medzi pasažiermi sa dokonca objavilo aj zopár úsmevov. Jeden saurián pri pohľade na mramorové mesto zvýskol veselím, dvihol ruky na oblohu a ďakoval Otcovi Isenovi. Zakrátko sa k nemu pridali aj ostatní. Pasažieri v pozdvihnutej nálade, aj napriek bedači a hladu, sa pridali k výskaniu a napokon aj začali hlasito pospevovať.

Ich hlasy sa však stratili v mocnom prístave. Kiriyath sa podobný pohľad nenaskytol už dlho. Možno niečo také ešte v živote nevidela. Toľké roky na fronte, v mizérii, že aj zabudla ako vyzerá mier a bežný život. Prístav Senny sa rozťahoval kam až dovidela; jeho jadro lemované mohutnými továrňami, skladiskami, žeriavmi, industriou všemožného rázu. Nákladné lode prichádzali a odchádzali v hromadách, ich obchodné plavby aj napriek odvekej vojne neprerušené, a vykladali a nakladali tisíce ton tovaru a materiálu. Počet lodí v prístave dokonca miestami spôsobil aj zápchu; niektoré lode museli vyčkávať dlhé hodiny, aby sa dostali na rad. Plynulý chod celého tohto navonok neorganizovaného systému zabezpečovali tisíce pracovníkov, robotníkov a námorníkov. Tep mesta prechádzal priamo cez prístav, o tom nebolo pochýb. Obrovité veľkomesto sa za bránami dokov dvíhalo do slabého svahu, pričom v jeho jadre, na vysokom kopci, stál majestátny chrám a zároveň palác Valemary Javery. Populácia Senny už pred utečeneckou krízou činila do pol milióna obyvateľov - a v posledných rokoch sa rozrástla do dvojnásobného počtu. Pri toľkých dušiach na jednom mieste sa nejeden mohol strániť následkov morovej invázie cez otvorené more. Predsa len, pád každého regiónu na Tyarnulise, aj na starom kontinente, sprevádzali milióny obetí. Akonáhle sa mory uspokoja s Faltenom, Senna bude zrejme prvou skutočnou obeťou Isenie.

Ale nedalo sa povedať, že by Valemara Sennu riadne nepripravila na boj. Zdalo sa, že nič nenecháva na náhodu. Pri každej jednej továrni boli pristavené obrnené vozidlá, pancierové vozy a jednotky ozbrojencov v uniformách. Na kopci za prístavom boli dokonca vytvorené hniezda pre delostrelectvo. Ulicami pomedzi skladiská pochodovali celé vojenské pluky. Na oblohe sa vznášali desiatky vzducholodí, pozorujúc pobrežie. Mesto bolo nútené nadobudnúť nové farby - už nepatrilo len domácim, ale aj utečencom a armáde. Ak sa morové hordy rozhodnú pricestovať do Senny, nebude to bez obrovských strát, to bolo isté.

Adina sa konečne pristavila do svojho doku. Kapitán majstrovsky svoj koráb "zaparkoval" vedľa móla a muži z posádky sa predrali cez zhluk pasažierov na pravobok paluby, kde cez oplotenie prehodili hrubé laná mužom na móle. Jeden z námorníkov zodvihol ruku a snažil sa upokojiť haravaru pomedzi nabudenými utečencami. "Z lode vystupujte, prosím, pomaly! Na dreve pekne jeden po jednom, nechcem vidieť žiadne tlačenie a sácanie. A zachovajte rad. Za dokom vás čaká kontrolný bod, takže zbytočne sa náhliť, vážení." Kupodivu, aj napriek neskonalému huriavku prístavu ho väčšina pasažierov započula na prvý raz. Pre istotu sa ešte zopakoval, no tretí raz by už isto prišiel o hlas. Kapitán dal zo svojej kabíny pokyn na vylodenie, a muži zhodili drevené mostíky na mólo. A tak ste opatrne, slušne a podľa pokynov vstúpili na kontinent Isenie.

Pre Kiriyath a mnohých jej spolupasažierov nasledovalo dlhé čakanie v rade, na priamom slnku a bez vody. Dĺžka, ktorú ľudia strávili na kontrolnom bode nebola takým problémom ako celkový počet vylodených utečencov. Tropické podnebie južnej Isenie dalo na sebe rýchlo poznať, a za krátko sa mnohí vyzliekli skoro až do spodného prádla. Slnko vyšlo len pred chvíľkou, no závany horúceho vzduchu sa už pustili do práce; žiadny artikel oblečenia nezostal v suchote. O príjemnom palmovom tieni ste mohli len snívať. Popri dlhom rade sa vybrala dvojica vojakov s puškami zavesenými na chrbáte, prezerajúc utečencov a kontrolujúc kohokoľvek, kto sa zdal podozrivý. To zahŕňalo vonkajšie príznaky choroby, ktorá sa rozľahla na domácom kontinente, príznaky posadnutia morom alebo pašovanie čierneho kontrabandu. Jeden z vojakov - biely luteg s jazvami na tvári - pohľadom zastavil na Kiriyath a poriadne si ju premeral od hlavy až po päty. Spýtavo sa otočil na svojho kolegu, blížneho, relatívne mladého delna, a potom ju privolal jasným gestom ukazováka: pristúp ku mne. Musela vystúpiť z radu. "Čo to tu máme? Moja, ty si teda na utečenca vskutku statná..." Prehovoril so slabým, sarkastickým úsmevom. "Medzi týmito chudákmi tu vytŕčaš ako skurvene boľavý palec. Takže sa nebudeme hrať - mňa neodrbeš. Do ktorého zboru patríš? Z akej jednotky si zdúchla?" Jeho tón mal teraz daleko od sarkazmu. Myslel to vážne, a obaja ste mali na vedomí jediný trest pre dezertérov - smrť.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Kiriyath z Arulni

Žena | Človek | Dezertér | 28 r.

Nočné mory. Prečo to vždy museli byť nočné mory? Každý jeden krát keď som čo i len na chvíľu privrela oči, tak som pred sebou videla umierať ľudí, neznámych aj priateľov, vojakov aj nevinných. Ba čo horšie, často krát to boli aj obrazy toho, čo sa z nich stalo po tom. Taký Jacob, chudák chlapec. Mal len pätnásť rokov. O rok starší než ja, keď som sa k armáde chystala. V jeden večer som s ním prehrala partičku kariet, a deň na to sme jeho polorozsekané a stále hýbajúce sa telo "lezca" museli hodiť do masového hrobu k ostatným. Alebo taký Henriek, vždy s tým jeho neutíchajúcim optimizmom a vierou, ktorou nevedel otriasť ani tej najpesimistickejší z nás. No a to ako kričal keď mu lietajúcy mor páral tvár, snažiac sa usadiť v jeho tele..

A stovky, tisíce ďalších... priateľov ktorých som stratila. Dokonca aj nepriateľov, ktorým by som nikdy taký osud nepriala a predsa len. Bola som tam, keď sa naša spoločnosť rozpadla. Bola som tam keď dokonca aj nášho boha z oblohy strhli stovky morov. Moment, kedy sa náš zbor rozpadol a ja som stratila vôľu a silu snažiť sa ho zas poskladať do poriadku. Možno som mala? Mala som ich uhovoriť na posledný odpor? Pokúsiť sa ich motivovať k tomu, aby zbytočne stratili svoje životy? Ale ako by to mohol niekto odo mňa chcieť? Nebola som boh, bola som len obyčajný smrteľník a ako obyčajný smrteľník aj ja som mala svoju hranicu.

Trhla som sebou a otvorila oči, opierajúc sa o niekoho neznámeho, ktorý sa zas opieral o iného, a z druhej strany natlačená na ďalších ľudí.
Zas tie sny.. povzdychla som si v duchu, nepodeliac sa o túto skutočnosť s ostatnými pasažiermi. Prečo by aj. Každý mal svojich vlastných démonov, ktorých si zo sebou niesol. Rukou som mimovoľne chytila strieborný medailónik na striebornej retiazke, ktorú som mala schovanú pod košeľou. Zatlačila som správne tlačitko, ozvalo sa klik a medailónik sa otvoril. V ňom bola fotografia. Usmievala sa na mňa dievčina ktorá by mi mohla byť podobná, ak by sme si odmysleli kruhy pod očami a celkovo unavenú a utrápenú tvár, ktorú som nosila teraz.

"Whisma.." Šepla som. Iba vyslovenie toho mena mi do očí takmer nahrnulo slzy. Ale len takmer. Bola som profesionálny vojak. Videla som príliš veľa zverstiev na to, aby som nevedela ovládnuť svoje vlastné pocity. No pre čo pri myšlienke na moju dcéru, moje srdce tak bolelo? Obe oči som privrela, medailónik zovrela do peste a mimovoľen si zovretou päsťou pritlačila na spánok. Chvíľka tensie na mojej tvári. Úškrn, ktorý bol viac smutný až zúfalý, než čokoľvek iné..

Ah dievča.. buď v poriadku.. buď v poriadku drahá.. venovala som jej ešte jeden pohľad, po čom som náhrdelník schovala späť do košele. Dostali sme sa do sivého oparu a na chvíľku viditeľnosť viac než klesla. Prichádzali sme do Senny.

Procedúra trvala dlho. Nebola som výnimkou od ostatných. Keď sa do nás oprelo slnko a mi sme stály dlhú radu čakajúcu na overenie a povolenie vstupu do mesta, sama som si musela rozopnúť košelu do námorníckeho štýlu, takmer až po pupok, snažiac sa vyvetrať z horúčavy, ktorej som teraz bola vystavená. Musela som vyzerať.. musela som zapáchať, od potu, močovky a pravdepodobne aj sračiek. Na lodi nebolo veľmi veľa miesta využívať "toalety" a často krát to predsa len človek nestihol. Nie ja, ale susedia.. Pohľad mi padol na dvoch strážnikov, ktorý akurát prechadzali kúsok od lajny, v ktorej som stála. Nesnažila som sa na nich civieť, no neodtrhla som od nich oči. Očakávala som problémy.

A problémy prišli. Keď ma jeden z nich privolal k sebe, vystúpila som z rady. Nesnažila som sa hrať na nikoho zraneného. Bolo by to očividné, nikdy som nebola dobrá v predstieraní niečoho, čo nie som. Vojenčina bola vo mne jednoducho za tie roky zabudovaná. Môj krok bol pre to sebavedomý a zmysluplný. Istý swagger bojovníka. Pevné nohy no celkom uvoľnený postoj. Obe ruky som si založila za viazanie na mojom bruchu, ktoré fungovalo aj ako opasok. Pohľad som zasekla niekam do hrude strážnika, ktorý na mňa prehovoril.
"Hmm.." Otvorila som konverzáciu, resp som v nej pokračovala, v nie práve príliš zhovorčivej nálade. Bradu som mala stále strčenú dole, no oči som z jeho hrude podvihla k jeho očiam. V minulosit, keď som bola mladšia, by ma tento prístup dosť možno vystrašil. No po posledných rokoch? maximálne sa jednalo o malú nepríjemnosť. Priblížila som sa ešte o krok bližšie, vstúpila som do jeho osobnej konfortnej zóny. Zas som si ho premerala. Jeho hruď, ramená, a po tom som zas očami podvihla k tým jeho.

"Žoldnier." Dodala som nakoniec, prehltnúc ďalšiu variantu slov ktoré by ich len zbytočne mohli provokovať. ".. ale je trocha ťažké zarobiť si nejakú mincu, keď je tvoja spoločnosť roztrhaná a znetvorená morami hm? Nemyslíš?" Nemyslela som to ako vtip. Bola to síce len polopravda, no v mojich očiach žiaden vtip nebol. Nepohla som ani brvou. Takmer to vyzeralo tak, že som prestala dýchať. Neuhla som pohľadom. Nech už sa stalo čokoľvek, neuhla som pohľadom.

"Dúfam že nemáme žiadne problém?" Spýtala som sa strážnika nakoniec. Bola to skôr rečnícka otázka.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Nápodobne, aj vojak zasadil svoj pohľad na čiastočne odhalenú hruď Kiriyath. Bolo obdivuhodné, že sa mu z úst neroztiekla rieka slín. To prepotené, špinavé, no hlavne tak perfektne vypracované ženské telo mu v mysli spôsobilo chvíľkovú zástavu. Hlasno si povzdychol a oblízal si pery. Musel sa kontrolovať. To nebol problém, no kapitán im obmedzil prostitútky. Vraj to narušovalo disciplínu. Idiot. Ako môže vyššia morálka narušiť disciplínu? No potom Kiri k nemu pristúpila, čo chlap nečakal. Od prekvapenia nechcene spravil krok nazad, no rýchlo sa uvedomil a vrátil sa do svojej pôvodnej pozície. Nemal v pláne sa nechať zastrašiť nejakou drzou ženšinou. Luteg sa uchechtol a nahlas preglgol. Takto sa k nemu nesprával nikto. Utečenci sa len zmenili na kôpku strachu a zúboženia. Vlastne, táto žena mu ulahodila. "Tak žoldnier, čo?" Prehovoril potichu, no to stačilo aby ho Kiri započula. "Pekný príbeh si si to vymyslela, uznávam." Očividne tej historke o zničenej spoločnosti neuveril, no rozhodol sa vec ďalej nenaťahovať. Od Kiri odstúpil, možno aj preto aby mohol ďalej obdivovať jej fyzické prednosti.
"Vieš koľko som stretol takých "žoldnierov" ako si ty za posledné roky? Stovky. A záhadou je, že všetci tiež utekali z Faltenu." Kontroval vlastnou historkou. Kiri mu zrejme nedávala pokoj, ale možno dnes ešte nikoho nešikanoval a potreboval si napraviť osobnú štatistiku. Súčasťou ich práce bolo doslova otravovať ľudí a raz za čas niekoho zmlátiť, len aby si ľudia nemysleli, že si môžu čokoľvek dovoliť. "Nemáme problém... ale môj "chvost" áno... čo by si povedala na malé rošambo v sklade až prejdeš kontrolou? Rýchlovka. A potom ti dám pokoj." Navrhol napokon, pričom druhú časť prejavu šeptal, aby ho nepočuli ostatní utečenci v rade. A chvost bol pre lutegov synonymom, ktoré Kiri dobre poznala. Jeho mladší kolega to prepočul a ťukol ho po ramene.
"Kašli na to, Ger. Blbý nápad, hovorím. Blbý nápad." "Ger" ho schmatol za rukáv a prudko ho pritiahol k sebe. "Blbý nápad bolo to, že ťa tvoja mater porodila. Drž hubu, desiatnik. Toto je moja šou." Mladý desiatnik utíchol a Ger sa otočil naspäť na Kiri. "Nezabudni. A pamätaj - vojenský tribunál si rád poslúži ďalšou popravou špinavého dezertéra." Prehodil so sviniarskym úsmevom, jemne posotil Kiri do radu a potom aj so svojím kolegom pokračoval v prehliadke príchodzích utečencov. Milý to chlap.

Po čase, ktorý sa javil ako celé hodiny, sa konečne dostala na radu.
"Ďalší!" Zrúkol jubas s lesklým čiernym kožuchom vo svojej plnej leopardej kráse. Sedel za mohutným dreveným stolom, s kopou papierov a dokumentov rozhádzaných kade tade. Podľa formálneho a drahého obleku sa muselo jednať o mestského oficiera, úradníka byrokracie. Kontrolný bod bola vlastne akási železná klietka obohnaná ostatným drôtom, čo znamenalo, že ak by sa aj niekto z dokov rozbehol do vnútra prístavu, nedostal by sa ďaleko. Obrana dokov bola hodná pevnosti. Kontrolný bod obklopovala čata vojakov, pripravených na streľbu. Aj pán úradník sedel za mrežami, takže ho nikto nemohol zaškrtiť. Jeden zlý pohyb, a človek by ľahol na zem s prestrelenou hlavou. Vedľa úradníka sedel saurián s akousi mystickou kontrapciou na hlave, pozorne sledujúc Kiri. Pri východe z klietky postával mohutný gedián so zamračeným pohľadom a obuškom veľkým ako stĺp pouličného osvetlenia - otázne bolo, či s tým mal niekoho omráčiť alebo zabiť na jednu ranu.
"Postavte sa do stredu klietky." Zavelil úradník a krátko čakal na jeho kolegu so zvláštnou helmou, ktorý na svojich škulkách prstami šteloval uhly objektívov. Pohľad toho stroja bol Kiri nepríjemný; mala pocit, akoby sa zabáral priamo do jej tela. No potom prestal, zrejme spokojný s výsledkom. "Čistá, nula a nula." Niečo podobné videla aj na starom kontinente. Ten enoverk podľa všetkého zisťoval prítomnosť mory v tele osoby. Aspoň si mohla byť istá, že ju potajme neposadol nejaký bastard. Pisár informáciu zaznačil do dokumentu."Pristúpte k mriežke. Poďme." Popohnal ju úradník, vidiac, že za ňou na móle stojí ešte zo niekoľko tuctov ľudí. A to nebolo všetko. Do prístavu medzitým dorazili ďalšie dva koráby s utečencami, a nemali kam zadokovať. Času nebolo nazvyš a práce dosť na celý deň.
"Druh... deln. Pohlavie... žena. Meno, vek? Ak ste občiankou, prosím, podajte mi symbol." Symbolom občianstva bola špeciálna pečať zaznačená vo forme vybranej jednotlivcom - pečať mohli občania nosiť v prsteni alebo v náramku s priehľadným vrchom alebo v prívesku s poklopom. "Z ktorej provincie cestujete a kam smerujete? Ste sama, alebo v skupine? Prichádzate v štatúte utečenca alebo ste pricestovali za iným účelom; ak áno, za akým?" Bombardoval ju muž s otázkami, na ktoré jej nedával čas odpovedať, a akékoľvek odpovede okamžite zapísal do papierov. "Aká bola alebo je podstata vašej práce? Pre daňové účely, vlastníte akýkoľvek majetok, hnuteľný či nehnuteľný, v akejkoľvek provincii Faltenského kontinentu?" Pokračoval vo svojej neutíchajúcej streľbe neúprosne. "Napokon, boli ste niekedy v poslednom mesiaci v kontakte či v blízkosti akejkoľvek mory?" Na väčšinu týchto otázok by našla jednoduchú odpoveď, no počas tohto tvrdého výsluchu k nej pristúpil zavalitý gedián a chcel ju zbaviť vaku. "Všetky svoje veci vyložte na stôl. A dvihnite si triko, pán musí skontrolovať váš chrbát." V tomto prípade Kiri vedela presne o čo sa jedná. Starým kontinentom sa už dlhé roky tiahla ničivá pliaga, zrejme prinesená morami, ktorej prvotné symptómy predstavovali červené a svrbivé opuchy na chrbáte. Pochopiteľne tu nechceli rozširovať nákazu.

Legenda Počet príspevkov : 1063

Kiriyath z Arulni

Žena | Človek | Dezertér | 28 r.

V podstate sme si dýchali na krk. No ja som to nechcela úplne prehnať. Keby že ho urazím moc, mohol by naozaj použiť ten obušok po svojej pravici a ja by som len ťažko vysvetľovala vojaka so zlámanými prstami na rukách a vybitými zubami. Nie tak úplne "nový" štart v ktorý by som dúfala. Pomaly som sa otočila s tým, že sa zaradím späť do radu, ignorujúc ich ďalšie reptanie. Dosť očividne na mňa nemali nič, len sa potrebovali vyventilovať. Teda aspoň ten jeden z nich.

No zastavila som sa na to, ako mi podal dosť nevhodný návrh. Pootočila som hlavou smerom k nemu. No a hneď na to som si radšej kusla do jazyka, odvrátila od nich pohľad a nechala nech sa haštrkujú medzi sebou.
Ani by som nemala byť.. prekvapená naozaj. Ako keby to v armáde bolo inak.. Prebehlo mi hlavou spomínajúc na "lepšie časy", ktoré nikdy reálne neboli lepšie. Nie odkedy si pamätám.

Po niekoľkých hodinách som sa dostala na radu. Bola to štandardná procedúra, no snáď prvý krát som bola na tejto strane "klietky". Aj mi sme mávali svoje blokády. Pri evakuácii miest, pri prijímaní ľudí. Pri čomkoľvek inom. Len teda ku koncu sa na to viac kašľalo keďže každý jedinec s aspoň jednou rukou bol na niečo "dobrý". Zariadenie ktoré na mňa bolo namierené bolo.. nepríjemné. Ten pocit, ako keby niečo prebehlo mojim telom. Artefakty, skôr som ich poznala vo forme zbraní. Na vyzvanie som pristúpila k mriežke a začala nezaujato odpovedať na otázky. Zväčša polopravdy, niekedy úplne klamstvá. Rozhodla som sa že by nebolo od veci preukázať sa ako občan. Ukázala som pečatný prsteň. Predstavila som sa reálnym menom, uviedla dom o dedinu vedľa tej, z ktorej som pochádzala ostatne.. aj tak všetko skončilo ako prehnitá bažina pravdepodobne. Ak nie spálená troska po jednom z našich "očíst" územia. Plameňomety a ohnivá mágia. Povedala som im aj o mojej žoldnierskej pozícii. Podstaty práce a tak. "Zabíjanie pre žold" a podobne. Taktiež som priznala že som bola v blízkosti mory, možno som aj utrúsila poznámku že ich pár pod mojou rukou padlo. Kým mi mal kto platiť.

Jeden z gediánov ma chcel zbaviť ťarchy môjho vaku, ktorý som mu podala a len som ďalšie veci začala vykladať na stôl. Zväčša maličkosti a cedky. Medajlónik som si ale nechala na krku. Nakoniec som na stôl pomaly vytiahla aj jednu z mojich dýk, zatiaľ čo druhá stále ostávala schovaná v topánke. Tú jednu mi pravdepodobne zoberú. Musela som im dať niečo, žoldnier bez akejkoľvek zbrane by promptol k bližšej a hlbšej kontrole.
"Hm?.. môj chrbát?" Spýtala som sa pobavene. Neušlo mi ako sa ten pred tým pozeral do môjho výstrihu. Nakoniec som len nespokojne pokrútila hlavou, no nebránila som sa tomu: vytiahla som si košelu spopod opaska a odhalila časť chrbta. Pretiahla som si ju cez chrbát no nedávala som ju dole z rúk, a košeľu držala tak, aby mi zakrývala väčšinu hrude a predku ako takého.

Na mojom chrbte mohli vidieť hneď niekoľko vecí. Sprv obrovské tetovanie ktoré sa ťahalo po takmer celom chrbte, smerom na ruky, biceps, predlaktia ktoré ale staĺe boli zahalené. Niekde to pripomínalo tŕňovitú cestu, pár dátumov, pár mien, pár obrazcov. Bolo zjavné že sa jedná o "vojenský" typ tetovania. No a na to si pravdepodobne mohli všimnúť početné jazvy v rôznom štádiu hojenia. Väčšina z nich už dávno zahojená, no zo zopár sa len prednedávnom odstraňovali stehy.
"Hmm? Čo hovoríš... spokojný ?" Podpichla som prítomných trocha provokačným hlasom, ale len trocha. Slabo som sa usmievala. No bol to skôr ten suchý úsmev ktorý mali ľudia, ktorý toho už jednoducho videli mnoho.

Kráľ Počet príspevkov : 1419 Vek : 31

Pravda bola taká, že úradníkovi mohla povedať čokoľvek len chcela. Nikto tie informácie neoveroval, a overovať nikdy nebude. Autority očakávali, že väčšina ľudí bude hovoriť pravdu, minimálne od strachu z potrestania. Tresty boli počas obdobia stanného práva obzvlášť tvrdé, a riskovať sa jednoducho neoplatilo. A malé klamstvá nezaujímali nikoho. Úradník do papierov načarbal údaje, ktoré mu poskytla, a jeho asistent od Kiri prevzal pečatný prsteň, vložil ho do malého zariadenia, ktoré spokojne píplo, a potom ho vrátil. Ohľadom občianstva nemohli brať ľudí za slovo a táto mašina slúžila na detekciu falzifikátov.
Strážnik v rýchlosti prehliadol obsah vaku, no z vecí na stole ho nič nezaujalo. Zameral sa skôr na predmety, ktoré Kiri neodovzdala. Hrubým prstom ukázal na medajlónik a gestom naznačil, aby ho pootvorila. Napokon zbežne prezrel jej chrbát, a Kiri si všimla, že tetovanie a početné jazvy ho upútali. V príjemnom prekvapení si zahmkal a Kiri venoval uznanlivý pohľad vojaka, ktorý rešpektuje brata - alebo v tomto prípade sestru - na bojisku i mimo neho. Nemusel povedať ani slovo; vy zasvätení v bitke ste dokázali perfektne komunikovať aj mlčky.
"Kód dva-štyri. Topánka." Ozval sa robotický hlas sauriána s kontrapciou, a gedián si okamžite ukrytú zbraň vyžiadal. Ak mu ju Kiri podala, len ju zbežne prezrel, pohodil v dlani, a potom ju vrátil majiteľke.
"To je fajn." Reagoval úradník s úsmevom. "Občania môžu na svojej osobe nosiť všetky zbrane dezignované v skupine ténnet." Aj napriek jej pokusu o ukrytie dýky, úradník začal na Kiri nazerať celkom inak. Akoby naňho uvrhla náhlu ilúziu - no v skutočnosti sa nejednalo o žiadny trik mystiky. Občania boli v očiach zriadenia tou najvyššou, elitnou triedou. Samozrejme, v týchto časoch mohla ten prsteň niekde ukradnúť, ba aj stiahnuť ho z prsta nejakej mŕtvoly, ale obviniť občana z takého zločinu by bolo nevhodné. Ak by sa o podobný švindeľ pokúsila ako "všed", zrejme by si vyslúžila pár buchnátov od strážnika, a pravdepodobne by zbraň skonfiškovali.
"Pokiaľ sa nemáte kde uchýliť, pre občanov-utečencov máme v centre zariadený špeciálny krízový magistrát, kde si môžete vybaviť mimoriadne ubytovanie a stravu. Láskavosť majordóma Haruna a Valemary, Sláva Jej." Informoval ju úradník, v pomalšom a slušnejšom tóne. "A ak sa viete obracať na bojisku, Velebná Sestra a majordóm Harun zháňajú schopných bojovníkov, samozrejme za dobrý zárobok." Po tomto jej cez mreže do ruky strčil vypísané papiere s oficiálnou pečiatkou, ktorými sa mohla kdekoľvek preukázať ako registrovaný utečenec. "Nech vás Valemara postráži, Sláva Jej."
Po týchto slovách gedián otvoril dvere na druhej strane klietky, a Kiriyath mohla odísť. Konečne bola slobodná.

Do prístavu neurobila ani pár krokov, keď jej ktosi zahradil cestu a do rúk strčil noviny dnešnej edície.
"Len 25 halierov, prosím?" Zrúkol chlapec nádejne a Kiri venoval milý úsmev. Prstom pichol do senzačnej titulky na prednej strane. "Toto musíte vidieť! Armáda na úteku, porážka v bitke o Vellas? Zosnulý Valemar?! Kedy nás pohltia hordy?! Ilustrácie na druhej strane!" Vykričal jej do tváre aktuálne "správy" zo sveta, ktoré nanajvýš slúžili na vytváranie paniky, no musela uznať, že svoju prácu predavača novín bral vážne. Nech tento výtlačok chcela alebo nie, na zadnej strane ju mohla zaujať reklama v kolónke inzercie:

________________________________
"Hľadáte ihlu v kope sena? Ja tú ihlu nájdem."
< Pátranie po nezvestných osobách >
pozn.: v súčasnosti služby len pre utečencov

Sd. D a r e n T u m a i n i,
profesionálny súkromný detektív,
absolvent poprednej Verskej akadémie

Štvrť tichého jazera, Vennkova ulica, č. 24
________________________________

Legenda Počet príspevkov : 1063

Kiriyath z Arulni

Žena | Človek | Dezertér | 28 r.

Zvyšok týchto opatrení som prešla v tichosti. Keď sa uistili že nie som nosičom žiadnej pliagy, natiahla som si košeľu späť cez hlavu no tento krát som ju nezapravovala do nohavíc. Už tak v tejto diere bolo dosť veľké teplo. No zapla som si tak polovicu gombíkov spredu.
"Oh, ups, pardon. Sila zvyku." Pokrčila som ramenom a vytiahla z boty dýku, ktorú som podala na ukázanie. Nemyslela som si že mi ju skonfiškujú no nechcela som to riskovať. Predsa len to bol artech, aj keď len jednoduchý a dosť bežný, ale stále. Uľavilo sa mi, keď to neznamenalo žiadne problém. No nedala som to na sebe poznať.

Začala som si preberať veci späť, niečo som si dala späť do tašky, dýku späť do topánky. Prikývla som. "Sláva Jej." Zopakovala som ako sa patrilo. Aj keď táto fráza pre mňa stratila význam už roky dozadu. Od istého bodu sa na bohov človek začal pozerať inak. Hlavne keď bol svedkom toho, ako veľmi smrteľný v skutočnosti sú.

Zobrala som si od neho ešte papiere. "Ďakujem, budem si to pamätať." Venovala som magistrátovy strnulý úsmev a papiere taktiež schovala do vaku. Budú síce vykrčené ale to.. bolo viac menej úplne jedno. Už si len navliecť prsteň. Kývla som stroho strážnikovi ktorý ma rozpoznal ako niekoho od vojenčiny a so svojimi vecami sa vybrala von z tejto klietky a .. záchytnej bunky. Neprešla som však ani krok a takmer som povalcovala chlapca. Trocha som doň aj vrazila, zavrávorala som, no udržala sa na nohách. Nikam som sa neponáhľala našťastie. Jeho to ale neodradilo a priamo pod nos mi strčil noviny s titulkou, ktorú som ani nemusela prečítať.

"Chlapče.. nemyslím si že toto je dobre miesto na predávanie novín. Ľudia čo sem idú majú sotva čo do úst.." Prehovorila som k nemu no napadlo ma, že takéto noviny museli mať aj sekciu ktorá sa venovala viac "domácim miestam". Kývla som pre tom hlavou.
"Jedny si zoberiem." Hodila som mu jednu celú väčšiu mincu. Mala štvornásobnú hodnotu toho, čo si za noviny pýtal. Len som mávla rukou ak mi nebodaj chcel vydať a zobrala si noviny, ktoré som si zatiaľ zasunula pod pazuchu.

Skôr než ale stihol utiecť predávať ďalej, pevne som ho chytila za rameno a otočila ho k sebe. Dokonca som si aj čupla.
"Počuj, vieš o nejakom mieste kde sa dá sadnúť? Ktoré nie je moc preplnené? Niekde v okolí?" Spýtala som sa ho, tak nejak očakávajúc že ho zvyśok halierov poteší dosť na to, aby mi ochotne odpovedal a ani nemal príliš potrebu klamať.