Ilúzie

"Sme v čistom!" Ozval sa ženský hlas nad kráčajúcou skupinou, sprevádzaný zvukom mohutných krídel. Všetci sa ako na rozkaz sklonili a rukami si zakryli hlavy. A samozrejme, ako zvyčajne, ste pocítili silný poryv vetra len o palce nad vašimi vlasmi, ktoré Vassa svojím preletom nevážne rozviala. Väčšina veteránov skupiny už bola na jej spôsoby zvyknutá, ale okrem Lahmie sa ku skautom pridal aj mladý muž (saurián), ktorého teraz Vassa poriadne okrajom krídla švacla do tváre. Z líca si potichu utieral tečúcu krv, ale neopovážil sa protestovať. Boli ste tu noví, a vaše slovo nemalo žiadnej váhy. Vassa bola haliánka, a pre skautov mimoriadne dôležitá, keďže jediná z vás mala krídla. Každá skupina musela mať aspoň jedného lietajúceho člena. Okrem Vassy k vám patril aj istý rolek, no toho Lahmia ešte nevidela - zrejme bol vyslaný na samostatnú úlohu, kde by ho pozemci len zdržovali.
"Sme si istí, Vas?" Pristúpil k nej kapitán Farlan. Kapitán bol delnom rovnako ako Lahmia, muž v tridsiatke a vo vojenskej službe už dlhé roky.
"Vieme čo sa stalo naposledy." Dohodil veľavýznamne, no Lahmia a zdalo sa že ani väčšia časť skupiny nevedela čo má na mysli. Ale muselo ísť o niečo zlé - skautské skupiny sa doplňovali po smrti jej predošlých členov, a prítomnosť dvoch nováčikov neveštila nič dobré. Nie že by viacerí ostatní boli skautami dlho. Na pohľad to bolo ťažké povedať, ale nemala dojem že by viac ako tretina vašej skupiny bola zložená z dlhodobých veteránov vojny. Množstvo rôznych rás, no samé mladé, kde tam vystrašené, tváre.
"Sme si istí, kapitán." Prehodila Vassa podráždene, celkom očividne urazená narážkou kapitána, a jej stručná odpoveď naznačovala, že nemá záujem o žiadnom incidente hovoriť medzi toľkými ušami. Kapitán sa zvrtol na opätku.
"Výborne. Banda! Na noc sa tu zložíme. Odpočiňte si, a riadne. Pred úsvitom vyrážame plným tempom." Zrúkol Farlan a hlasito zatlieskal. Všetci sa okamžite dali do roboty. Kemp ste nepotrebovali veľký, a ten ste si ani nemohli dovoliť. Teoreticky ste sa nachádzali hlboko uprostred nepriateľského územia. Vskutku tak hlboko, že sa tu nepriatelia takmer ani nenachádzali - väčšina z nich bola zaujatá frontom, okolo ktorého ste sa prešmykli za ich chrbáty. No šanca naraziť na gediánske hliadky, prípadne vojenské pochody, tu existovala. Vás však zaujímal iný cieľ - zásobovací tábor ukrytý pri rieke Vanh v rovnomennom údolí. Vanh z oboch strán obopínali hory, ktoré boli len ťažko priechodné, a jediný spôsob ako sa tam bezpečne dostať bolo pomerne dlhou obchádzkou. Už niekoľko dní ste sa zakrádali na sever, len aby ste mohli prejsť cez pohorie Rekij, obrátiť sa na juh a popri rieke Vanh zásobovací tábor prepadnúť zo strany, z ktorej by to gediáni nikdy nečakali. Sabotáž bola vaším hlavným cieľom, a to že na takúto dôležitú úlohu posielali relatívne nové pomocné jednotky značilo zúfalstvo Aétu.
Miesto, ktoré kapitán (alebo Vassa) vybral, bolo dobre chránené, a podľa Vassy sa široko ďaleko žiadni gediáni nenachádzali. Aj napriek tomu Farlan zakázal začínať ohnisko. Na noc ste mali zostať po tme a v chládku. Mali ste zo sebou predsa svoje spacáky. No už teraz Lahmia vedela že sa tu nebude spať príjemne - rovno nad vami sa od západu týčili hory, z ktorých vial studený vietor, a vy ste sa rozložili rovno poniže svahu jednej z hôr. Ku šťastiu ste boli uprostred hlbokého lesa, a stromy poskytovali ako takú ochranu voči nepriaznivým živlom.
Na spanie ale ešte nebol čas. Niekoľko spoločníkov vyrazilo na lov, niektorí z nich sa vydali do okolia zbierať plody. Slnko ešte celkom nezapadlo, ale tábor ležal v tieni hory, takže bez pochodní ste dovideli akurát na vlastný nos. K Lahmii podišiel kapitán.
"Povedz, laskonka, prečo kráčaš sama? Hovoril som - máte si nájsť druhov. V dvojiciach. Chodíme v dvojiciach!" Hovoril čoraz hlasnejšie, ale Lahmia si bola istá, že nič takého nespomínal. Možno zabudol. Možno ho nepočula. Ale pravdou bolo, že všetci ostatní vždy mali pri sebe svojho druha - či za pochodu, či počas vedľajších úloh. Nikdy ste nemali byť osamote.
"Nech to znova nemusím opakovať." Pohrozil jej Farlan výhražným pohľadom, a potom kamsi odbehol. Jediný kto nemal druha bol očividne ten druhý nováčik, ktorý pred chvíľou nechtiac vyfasoval zranenie od Vassy. Lahmia videla, že teraz sedí na plochom kameni pri okraji novopečeného tábora, hľadiac na strmý svah hory, a na tvári si pridržiaval plátený kus látky, zrejme aby zastavil ľahké krvácanie.

Lahmia

Moje prvé týždne v Aétskej armáde neboli ľahkými. Určite to nebol život, na ktorý som bola zvyknutá. Bola som dievča z farmy, takže som na tom po fyzickej stránke nebola zle, ale stále. Nekonečné pochody a preplietanie sa horami, to si človek potreboval zažiť. Keď sa nad nami ozval hlas našej haliánky, rovnako ako aj ostatný som sklopila hlavu, pri čupla som si a rukou som si zakryla hlavne oči. Keď pristála, znova som sa vzpriamila a rozhliadla som sa po ostatných. Druhý nováčik to celkom schytal, rovnako ako aj ja, ešte pred pár dňami, keď som ju zbadala prvý krát. Možno sa v tom vyžívala sama. Počas cesty som bola pomerne ticho. Nie že by som sa nerada s ostatnými rozprávala, ale snažila som sa nejak šetriť energiou.

S obavami som sa po výmene slov pozrela na kapitána, ktorý implikoval, že sa posledne niečo pomerne dosť posralo. Povzdychla som si a snažila som sa zahnať zlú a pochmúrnu náladu. 
"Sakra.." Zašomrala som pomedzi zuby nespokojne, až som nimi zaškrípala. No nemala som žiadne ďalšie poznámky k tomu, že sme nemohli rozložiť ohnisko. Bola som zo stepy a zvyknutá na veľké teplá. Tunajšie podnebie sa hlavne kvôli horám od toho, na ktoré som zvyknutá bola, dosť odlišovalo. Síce tu vedelo byť naozaj teplo, chladný vietor to vedel veľmi rýchlo vyhnať. Hlavne po večeroch, keď na vegetáciu nesvietilo slnko a zem nemalo čo ohriať.

Ako sa ostatný vybrali do okolia na zber či lov nejakej potravy, ku mne podišiel kapitán. Keďže som sa pozerala iným smerom a rozmýšľala som, čo by som mala robiť, prekvapil ma. Trhla som jeho smerom hlavou a už tak samovoľne som sa vystrela. Nemala som tušenia, o čom hovorí. Vôbec som si nepamätala, že by niečo také hovoril. 
"J..ja .. prepáčte pane." Sklopila som pohľad k zemi. Našťastie to nemienil ďalej riešiť a po chvíli odišiel. Ja som teda pohľadom začala pátrať po nejakom spoločníkovi. Jediný, kto ešte nikoho nemal, bol ten druhý nováčik, Saurián. 
"Bude ti vadiť, keď sa k tebe pridám? Kapitán ma speckoval za to, že nemám dvojicu." Prehovorila som mu od chrbta, keď som sa k nemu priblížila. Nešla som po stojačky, skôr som sa držala pri zemi, rovnako ako on. Nepotrebovala som dať všetkým naokolo vedieť, že sme sa tu utáborili. Luk s tulcom som pri tom držala v jednej z rúk, keďže by sa mi naozaj zle plazilo s ním na chrbte.

Muž bol tak sústredený pohľadom na horu, že keď Lahmia prehovorila, viditeľne sa strhol. Otočil sa na ňu a podozrievavým pohľadom si ju premeriaval. Nebol omnoho starší ako Lahmia, čo dávalo zmysel. Bohvie kde ho zohnali. V týchto dňoch armáda už nedokázala fungovať na dobrovoľnom princípe. Ak bolo potreby, nových "vojakov" rovno uniesli z ich domova alebo kdekoľvek ich našli, vrazili im do ruky zbraň a helmu na hlavu, a pohrozili im smrťou za dezerciu. Zúfalé časy. Lahmia si nebola istá či tento saurián patrí k dobrovoľníkom alebo donútencom. Akoby bol Lahmiou stále prekvapený, nevydal zo seba ani slovo a trápne ste sa na seba chvíľu pozerali.
"Dvojicu?" Prehovoril neisto, celkom očividne nechápajúc o čom táto človečia žena hovorí. No, aspoň sa potvrdilo, že o chodení v dvojiciach kapitán nič nespomínal, a nie že Lahmia má deravú pamäť.

Lahmia

Zaškrípala som zubami po druhý krát. No aj cez to, že som pochopila, že kapitán pravdepodobne nič nevravel, som ho stále nechcela priam odsúdiť. Možno si myslel že to povedal? Nemala som dôvod si myslieť, že si na mňa zasadol alebo čo.
Prikývla som. "Dvojicu. Mali by sme sa pohybovať aspoň v dvoch." Asi to dávalo zmysel, no príliš som sa zatiaľ do vojen nevyznala. Sotva by som sama dokázala viesť nejakú čo i len malú skupinu ľudí.
"Moje meno je Lahmia." Predstavila som sa ešte a tak nejak som dúfala, že sa predstaví aj on. Inak by som sa cítila dosť trápne.

Z odpoveďou sa zdráhal a predtým než zo seba dostal slova sa ešte obzrel po kempe, akoby pohľadom kohosi hľadal, možno kapitána. Potom sa znova otočil na Lahmiu, vstal zo svojho kameňa a pomaly k nej podišiel.
"Jozam." Predstavil sa stručne, zdvihol ruky k svojej hrudi a preplietol ich prsty - bol to tradičný pozdrav niektorých krokyánskych kultúr, v pomerne zdvorilej forme.
"Lahmia-del, budeme sa teda držať pri sebe." Uklonil sa mierne a ruku si znova priložil na zranené líce. Lah videla že to zranenie je horšie ako sa pôvodne zdalo, a neprestávalo krvácať.
"Mám za to, že s touto skupinou kráčaš rovnako dlho ako ja." Poznamenal a znova si ju premeral pohľadom. Jozam mohol byť síce nováčikom v tejto skupine, no nováčikom vo vojne nebol. Lahmia nemusela byť génius aby videla, že Jozam si už zopár kampaní prežil. Nie natoľko ostrieľaný ako kapitán, Vassa a iní, ale zo dva-tri roky vojny mu k veku patrili.

Celkom ma zaujala jeho zdvorilosť. Bol slušne vychovaný, alebo aspoň slušnejšie, než na čo som u jeho druhu bola zvyknutá. Možno som ale len mala smolu. Všimla som si tiež, že jeho zranenie na tom nie je bohvieako. Tvár krvácala, no tá z nejakého dôvodu vždy krvácala najviac. Aspoň u ľudí. Bohvie, ako to mali oni. 
Prikývla som. "Ale narozdiel odo mňa, vyzeráš ako skúsený vojak. Čo ja nie som." Predsa len, toto bola moja úplne prvá vojenská skupina. Pred tým som sa snažila uživiť rovnako, no cesty sa stali príliš nebezpečnými pre samotné a mladé dievča. Bol to trocha paradox, ale väčšie šance som mala v armáde. Určite to bolo lepšie platené, lepšie.. než pytliačenie za čo som mohla pokojne aj odvisnúť.
"Tvoje zranenie nevyzerá pekne, mám sa ti naň pozrieť? Učila som sa ako mladá v jednom z chrámov." Navrhla som mu so záujmom. Naznačila som mu, aby si sadol predo mňa. Nemala som tu síce moc vecí, no určite by som zvládla z okolia nazbierať liečivé byliny. Nebol by to žiadny zázrak, ale aspoň by to bolo príjemnejšie, než mať ranu na čerstvom vzduchu.

Zatváril sa prekvapene keď ho Lahmia vyhlásila za skúseného vojaka. Sám o sebe by to nikdy nepovedal, ale kompliment tejto delky ho potešil. Niežeby by to bola dobrá vec. Z vojny si každý odnášal viac jaziev a nočných môr ako dobrých spomienok.
"Pribrali ma len preto že nenašli lepšieho." Odvetil skromne a vzápätí si uvedomil, že to mohlo vyznieť ako urážka. Ak by v tejto situácii bol zúfalou voľbou on, čo by znamenalo že sa k armáde pridalo dievča, zelené ako jarná tráva?
"Prihlásila si sa sama, alebo ťa... naverbovali?" Spýtal sa a zdráhavo si sadol na svoju skalu. Aj Lahmia, nie najlepšie znalá súčasnej politickej situácie, vedela čo naznačuje "verbovaním" - násilné branie ľudí do armády priamo z ich domovov, fariem, ba aj ulíc. Väčšina dravyáncov a krokyáncov musela byť do vojny zavedená, narozdiel od noryáncov, ktorí svoju vlasť obraňovali dobrovoľne. V pohľade dolnozemcov boli gediáni ich bratskou rasou, ktorá nenávidela len noryáncov - delnov, lornov, dumanov a podobne. Akoby dúfali, že keď gediáni napokon prerazia aj posledné obrany, čepele gediánov sa neotočia voči ich bratským rasám. V každom prípade, dolnozemci nemali chuť pre Aét bojovať. Jozam sa na Lahmiu nedôverčivo obzrel, sprvu sa odsunul, ale napokon jej dovolil sa na zranenie pozrieť. S delnami zrejme nemal toľko kontaktu, ak vôbec nejakých poznal. Bolo prirodzené byť pred cudzími na pozore, najmä pred rasou, ktorá zvykla sauriánov utláčať.

Sadla som si oproti nemu a pozrela som sa na ranu, ktorú mu spôsobila naša hlavná skautka. Nevyzeralo to tak, že by mu to spôsobovalo príliš veľkú bolesť. Stačilo to len vyčistiť a obviazať. Ani som si nemyslela, že to bolo dostatočne hlboké na to, aby to trebalo šiť.
"No.. nechcem ani vedieť, prečo pribrali mňa." Zľahka som sa uškrnula a len som sa začala prehrabávať vo vaku, kde som mala nejaké základné veci. Ako napríklad čutoru s vodou.
"Mali by sme sa si doplniť zásoby. Ostatný išli loviť, stavím sa, že sa v blízkosti nachádza aj nejaké jazero." Rozprávala som, no skôr sama pre seba. Tajomne som sa po jeho otázke usmiala. 
"Záleží od pohľadu. Prihlásila som sa, po tom ako Aét zobral rodinnú farmu a ako vo vojne zmreli otec a bratia. Mohla som sa prihlásiť, alebo skončiť ako .... čo teba? Naverbovali?" Nedopovedala som. Určite vedel čo tým myslím. Bordely boli priam preplnené. Kým budú mať vojaci žold, budú ho utrácať len na dve veci. Chlast a kurvy. 
"Môžem?" Spýtala som sa ho pre istotu, poukazujúc na jeho ranu.

Jozam napäto hľadel na jej vak keď sa v ňom Lahmia prehrabávala, akoby čakal že z neho vytiahne dýku a bez varovania ho na mieste zabodne. Z nejakého dôvodu bol celkom na ihlách. Dokonca aj Vassa sa dokázala na tomto mieste uvoľniť, a to zvyčajne sledovala každý, aj najmenší pohyb či zvuk v širokom okolí tábora. Teraz len s prekríženými nohami sedela opretá o strom a nožom z kusa dreva vyrezávala akúsi sošku. Pri zmienke o jazere sa jeho tvár rozjasnila. Pochopiteľne.
"Voda by mi padla. Prajem o dážď." Poznamenal, pričom prianie bolo zvyčajne nasledované "všetkých Vládcov." Životodarný dážď mohli zoslať len oni, a od nich záležalo kedy sa spustí. Jozam ich zabudol vyzvať. Lahmia bola v tom, že každý jeden obyvateľ Aétu ich vyznával. Bolo to predsa povinné, a otvorene praktizovať inú vieru bolo vážne trestuhodné.
"Mŕtvym mieru." Zdvihol otvorenú dlaň na úctu zosnulých.
"Sivý tieň smrti zahaľuje tieto kraje už dlho. A nikto mu neunikne. Otázka času... otázka času." Hovoril smutne zo sklonenou hlavou. Bolo jasné, že aj on stratil niekoho blízkeho, no zrejme o tom nechcel hovoriť. Rovnako neodpovedal na jej otázku ako sa sem dostal. Kývnutím hlavy jej dovolil spraviť čokoľvek mala v pláne.

Musela som uznať, že som nebola zvyknutá na jeho spôsob rozprávania. Možno som len bola z inej časti Aétu? zaregistrovala som tiež, že zabudol vymenovať vládcov ale.. nechcela som to riešiť. Každý mal svoj vlastný dôvod a istý "protestantský" spôsob reči mi nebol cudzí, no sama som ho nevyužívala. No musela som sa pousmiať. 
"No.." Odštupľovala som čutoru, ktorej obsah som mu vyliala na ranu a spláchla tak všetky nečistoty, aspoň po takej základnej stránke. "Krvácajú rovnako, ako mi, umierajú tiež. Čas je podľa mňa odpoveď, no čo je tou správnou otázkou?" Čutoru som schovala späť do vaku. 
"nemám zo sebou žiadne handry, chcelo by to zaviazať... no.. mohla by som niečo vyrobiť." Rozhliadla som sa po okolí. 
"Pôjdeme nájsť tú vodu?" Myslela som si, že s ním mám väčšiu šancu. Stále sme sa mohli spýtať Vassi, ktorá vtedy zhora možno niečo videla.