Nebezpečná hra

Ešte predtým než ste dorazili do Anakharu, slnko za vašimi chrbátmi sa vytratilo a v blízkosti mesta ste sa zložili už len za svitu mesačného svetla. Spoločnosť mala namierené kamsi ďaleko na západ. Normálne by to nebol múdry smer, keďže západná - hraničná - časť kráľovstva často trpela vojnami, chudobou a zločinnosťou, no zo správ letiacich krajom bolo jasné, že situácia sa postupne menila k lepšiemu. Kráľ Jahi a kráľovná Enna (diarchovia Aétu) podľa všetkého uzavreli z Lakšom (susedným kráľovstvom na západe) dohodu o voľnom obchode, čo malo viesť k dobrým vzťahom, a zároveň to znamenalo, že kočovníci znova môžu prejsť cez hranice bez toho aby im hrozil masaker v réžii plieniacich vojakov. Po jednotnej dohode vedúcich bolo vydané rozhodnutie zamieriť do Lakšu, no nikam ste sa neponáhľali. Cestou k hranici ste sa mali zastaviť ešte v niekoľkých mestách. Anakhar bolo jedno z nich. Nie najväčšie, ale nemožné považovať ho ani za malé. Mesto bolo známe svojou produkciou vína, čo bolo jasné každému, kto sa ocitol v jeho blízkosti. Nekonečné vinice sa rozprestierali krajinou dlho pred vstupom do mesta. Vnútri hradieb pre vás nebolo miesto, a spoločnosť so všetkými svojimi desiatkami kočov sa zložila rovno pod jej hradbami, pomedzi domce farmárov a vidiečanov, a rozľahlé vinice. Obyvatelia zvyčajne obľubovali príchod kočovníkov, lebo to znamenalo že nebude chýbať zábava. Obyčajní ľudia milovali najmä divadelné a akrobatické predstavenia, deti hlavne tie bábkové. No každý si našiel svoje. Okrem zábavy kočovníci znamenali aj nákup veľkých zásob, v prípade Anakharu najmä vína. Nepatrili ste medzi najväčšie kočovnícke skupiny, ale určite medzi tie slušnejšie. Váš príchod si mestskí úradníci mohli len pochvaľovať. Neph vedela, že nie každá spoločnosť robí vášmu spôsobu života dobré meno. A dôverne poznala aspoň niekoľko z nich.

Podľa slov mamy ste tu mali zostať aspoň pár dní, a Neph bolo jasné že to znamená niekoľko vystúpení. Peňazí nikdy nebolo dosť. A navyše sa váš repertoár hier v poslednom čase rozšíril. Hrať stále tie stariny a klasiky, ktoré existujú už snáď tisíc rokov bolo často aj nudné a repetatívne. Mnohí naliehali aby ste vymysleli nové hry, scenáre, skriptá, no vedúca sa obávala, že ľudia by také vystúpenia nechceli, na predstavenia by nikto neprišiel - jednoducho to bol risk ktorý nebola ochotná podstúpiť. Ale rozvoj politickej situácie vo svete nebol nudný. O dianí mimo Aétu ste toho mnoho nepoznali - a kto áno okrem Vládcov? - no tieto správy sa dostali do uší aj tých najchudobnejších. Skupina tajomných jašterov, takzvané "draky," o ktorých sa už hovorilo veľmi dlho, postupne dobýjala celú zem Falteán, podľa slov múdrejších to bol i celý kontinent. Ich popularita a vraj obrovská moc - niekto povedal, že sú silnejší ako Vládcovia, čo bolo pomerne absurdná myšlienka, a zároveň velezradná myšlienka - hlavne u dravov, avov a krokov spôsobovala rebélie, vojny, a do uší sa vám donieslo, že celé kráľovstvá dobýjali len svojimi slovami a spismi. No kto by si taký spis nechcel prečítať? Spis, ktorý dokázal rozbiť kráľovstvo? Tieto draky museli byť majstrami slova, písaného i hovoreného. Ako by inak presvedčili státisíce ľudí o svojej pravde? Bez toho aby ich videli, alebo čo i len trocha poznali? Do Aétu sa tieto dračie slová ešte nedoniesli. A možno ba aj áno - ak bola pravda, že sa za posledné mesiace vyskytlo niekoľko otvorených vzbúr. No neboli veľké, vojaci ich rýchlo potlačili. Málokto však veril tomu, že Falteanská zem za šírymi moriami, kedysi domovom pre mnohé slávne kráľovstvá Vládcov, teraz padli pod nadvládu týchto drakov. Zrejme išlo len o prehnané príbehy obchodníkov a cestovateľov. To by nebolo nič nové, nie?

V každom prípade, nech bola pravda kdekoľvek, draky sa pre Vládcov stali akýmisi "bubákmi." Hovoriť o tom bola zrada hodná popravy, no viacerí si robili vtipy, o tom, že Vládcovia pred spaním pozerajú pod svoju posteľ, obávajúc sa že tam nájdu lietajúceho jaštera. Vtip dobrý, ale len pre dôverné uši. Spomínať inváziu drakov a nejakú rebéliu bol výborný spôsob ako prísť o hlavu. V spoločnosti ste mali niekoľko členov, ktoré neboli ako vy, človekmi, konkrétne zopár dravov, krokov, a možno jeden dvaja avovia. Bohužiaľ, rasizmus bola vec dennodenná, a jednotlivé skupiny rás preferovali vlastnú spoločnosť, a rozhodne nie príliš veľké miešanie. Z toho dôvodu bola väčšina vašej skupiny zložená z delnov, garnov, lornov, dumanov, halianov a tak ďalej. Názory rás, ku ktorým slová a písmená drakov prehovárali najväčšmi, ste teda príliš nepoznali. Ale názory Vládcov boli očividné. Na cestách i v mestách zvýšené hliadky, pochodujúci vojaci, a ich nervozita, akýsi nepokoj.
A v tomto bol práve problém. Nové hry sa týkali aktuálnych udalostí, hlavne diania na Falteanoch. Mať dračie postavy v predstavení bolo nebezpečné, ale pokiaľ ste ich očividne nepodporovali a boli ukázaní ako nepriatelia, stráže vás nemohli zastaviť. No posledné scenáre, ktoré ste dostali, sa blížili nebezpečne k "velezrade." Objektívny pohľad na dianie by normálne nemal podporovať ani jednu stranu, no Vládcovia neobľubovali objektívnosť. Buď ste ich oslavovali, alebo ste boli zradcami. Teoreticky by ste nemuseli riskovať a hrať ich, ale publikum - obyčajní ľudia - požadovali tieto nové hry. Naposledy keď vedúci odmietli zahrať dračiu hru, publikum vás vypískalo a klasické ohrané predstavenie ste museli zrušiť, lebo diváci jednoducho znechutene odišli. Táto dilema bolo v tejto chvíli hlavnou témou v celej skupine, a názory boli vskutku rozdielne.

Neph mala zadelenú prácu - vykladať bedne z jedného koča, čo robili aj viacerí ostatní. Poblíž niekoľko ťáv posedávalo na zemi, oddychujúc po dlhej a vyčerpávajúcej ceste, a akosi posmešne hľadeli na Neph, ktorá sa doteraz pohodlne vozila. Nuž čo, výmena práce. Každý si musel odrobiť svoje. V tom však započula niečo zaujímavejšie, a menej nudné - zvýšené hlasy, kdesi ďalej od miesta, na ktorom sa spoločnosť zložila. Jeden z hlasov patril Nahresimu, jej bratovi. Hádal sa s niekým? Druhý hlas patril žene, čo by nebolo pri Nahresim nič nezvyčajné, ale Neph vedela, že nejde o delnskú ženu. Prečo sa Nahresi hašteril s nejakou lutegkou? Neph nepočula presne o čom hovoria, ale určite to bol fascinujúci rozhovor.

Nephtys

"No čo na mňa tak zazeráš?" prihovorila som sa k ťave, ktorá ma viditeľne svojim pohľadom provokovala. Stála som na voze a spolu s iným členom spoločnosti, sme vykladali voz. Ja som vždy debnu posunula k okraju, kde som mu ju pomohla naložiť na ruky a následne ju on zobral niekam dole. Bola to taká.. reťaz v podstate. Posúvali sme si to. jednoduchšie, než sa s tým trepať furt hore a dole a hore a dole. Zoskočila som bosými nohami k zemi a natrčila som hlavu k miestu, odkiaľ sa začali ozývať dosť rozhádané hlasy. jedným z nich bol môj brat. Druhý patril nejakej lutegke. Čo s ňou preboha mal?
"Zvládneš to na chvíľku sám?" Usmiala som sa na môjho momentálneho spoločníka. Bolo len ťažké odolať môjmu úsmevu, aj keď som to nikdy nijak extra nevyužívala. Skôr tak spontánne. Pribehla som k miestu, kde sa brat nachádzal.
"Yo !" Pozdravila som ich oboch a so záujmom som si lutegku prezrela. Následne som dosť obviňujúci pohľad hodila na brata.
"Sme tu sotva pár hodín, čo si zas stihol vyviesť trdlo?" Spýtala som sa ho s vyčítavým pohľadom a hlasom. No možno som mu len krivdila. nestihla som zachytiť príliš, o čom sa rozprávali. Nebola som moc ten typ, ktorý by sedel niekde v kúte a počúval. Skôr som to konfrontovala. Ruky som si založila na boky. Mala som celkom typické oblečenie. Biele šaty, ktoré boli po stranách odhalené. Bola to v pdostate jednoduchá biela látka, s dierou na hlavu, v strede zviazanou červenou stuhou, aby mi pri pohybe šaty nelietali kde kade a nedohaľovali kde čo. Vlasy som mala upravené ako inak do veľkého copu, ktorý takmer pripomínal drdol.

Mladý chlapec, ktorý pomáhal Neph, si utrel pot z čela a po jej úsmeve sa začervenal ako zrelá rajčina. Hanblivo sklonil oči na zem a kým odišla nedostal zo seba ani slovo. No ktorého chlapca nerobili pekné dievčatá nervóznym? Bolo na Neph aby to zločinne nezneužívala. Alebo sa to dalo chápať aj opačne - prečo nevyužiť svoje prirodzené sily? Lutegka bola veľmi pekná a štíhla ako laň, to Neph videla aj napriek tomu že ako deln sa ku kráse iných rás nemohla príliš vyjadrovať. No aj slepý hlupák by videl že je atraktívna. Nahresi by sa predsa nezaoberal nejakou šaradou. Jej hladká (a zvláštne žiarivá) biela srsť sa leskla vo svetle lampáša, ktorý Nahresi držal v ruke. Vo "vlasoch" mala zapletené mnohé farebné ozdoby, a dúhovými farbami oplýval aj jej šat. Príchod Neph si tí dvaja všimli až keď ich pozdravila. Otočili sa na ňu dva zvedavé pohľady. "Vy dve sa ešte nepoznáte, čo? Nebet, moja milá sestra Nephthys. Neph, toť je Nebet, moja..." Predstavil vás Nahresi ako sa patrilo, no pri poslednom slove sa zamyslel, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad Nebet. "Moja stará priateľka." Vyslovil s potmehúdskym úsmevom a spýtavo sa obzrel na lutegku. Jej súhlasný pohľad mu stačil. "Ja a niečo vyviesť? Hach, blbosť. To len tak sa tu živo zhovárame..." Mávol rukou brácho a len tak tak sa stačil vyhnúť ruke letiacej na jeho líce. Po zlyhanom útoku naň Nebet iba zagánila. "Slnko nech ťa pozdravuje, Nephthys. Vieš že tvoj brat je klamár? A hypokrit. A čo ešte?" Nahresi pokrčil plecami a ustato si povzdychol. Chcelo sa mu zívať, ale prekonal sa - to by Nebet ešte viac nasralo.

Nephtys

Keď nás predstavil, pobavene som sa na Lutegku pozrela. Nie posmešne, skôr som mala dobrú náladu. Bola naozaj pekná, teda asi. Určite bola aspoň.. svojim spôsobom unikátna. Nevídala som moc bielych jedincov jej rasy. Jej srsť však vyzerala naozaj prekrásne, človek mal až chuť, ju pohladiť. Asi som videla, pre čo sa s mojim bratom doťahovala a pre čo mu to za to stálo. 
"Nech ti na cestu svieti mesačný svit, Nebet." Odvetila som jej pozdrav. Musela som sa usmiať. Vlastne som sa uškŕňala ako malá. Môjho brata celkom vystihla, no na druhú stranu .. to sme boli všetci. To som jej ale prezradiť nemusela, nie?
"... oh ani nezačínajme. Vedela by som o tom napísať pieseň.." Zamyslela som sa, keď som si to tak vzala: "..vlastne som aj napísala, ale to je len pre neslušnú spoločnosť. Že braček?" Podpichla som ho. No srandy bolo dosť.
"No.. verím, že by si sa mohol prestať ulievať a niečo aj začať robiť. Kde je vlastne Bast? Pomáha mame? Celý deň som ju nevidela." Bolo pre mňa veľmi jednoduché rozprávať, rozprávať a zároveň si aj sama odpovedať. Meniť tému z vety na vetu tiež nebolo zvláštnosťou. Rozhliadla som sa, aj keď v tomto prítmí som mohla vidieť len svetlá fakieľ a lampášov, vychádzajúcich z tábora. Ten bol osvetlený dobre. Možno ju tam zazriem.

Nahresi si len odfrkol a krútil hlavou. "Sestrička si vymýšľa, ona nie je na poéziu... isto umenie príliš urodzené na jej vkus." Podpichol ju brat z veľavýznamným úsmevom. Nebet si na hrudi preložila ruky a otrávene Nahresiho sledovala. Očividne ich konverzáciu - ak sa to tak dalo nazvať - bral menej vážne ako ona. Vtipkoval tu zo sestrou, a úspešne sa z tejto konfrontácie dostal. Neph ho snáď zachránila. "Bast? Tá malá zmija išla s mamkou pozrieť mesto. Ku jej šťastiu." Vyhlásil hundravým hlasom; Neph vedela o čo sa jedná. Bast sa ešte včera pokúšala hrať na jeho kanúne (Nahresiho obľúbený hudobný nástroj) bez povolenia, a roztrhla na ňom zopár strún. Odvtedy sa pochytili tak, že ich musela rozdeliť mamka. Nebet si Nahresiho prestala všímať a svoju pozornosť preniesla na Neph. "Povedz, sestra, ako vidíš dračie hry? Považuješ ich za rúhačstvo?" Pristúpila k nej s úsmevom a otázkou v očiach. Nahresi sa len chytil za čelo. "Neb, prosím, nezačínaj... je to otravné." Neph nevedela kam Nebet svojím vyzvedaním smeruje, ale dračie predstavenia ste hrali v niekoľkých mestách, a zatiaľ bez problémov od miestnych stráží. Boli veľmi obľúbené a populárne.

Nephtys

Tak nejak som stála kúsok od brata. Keď začal tárať niečo o mojom vkusu, podvihla som obočie a dosť spýtavo som sa na neho pozerala. "A od ktorých čias je poézia viazaná na vkus? Počuť ťa rozprávkár Ptomo, tak ti hlavu utrhne!"  Precedila som pomedzi zuby, stále s úsmevom. Mala som aj chuť povedať niečo na ten štýl, že môj vkus je aspoň v rámci mojich vlastných genofondov, no radšej som od toho upustila, kvôli tuto prítomnej vlčici. No o to viac ma pobavila otázka Nahresi.
"Hah! že rúhačstvo.. a že aké!" Zakryla som si ústa. "Divím sa že nás na sto honov nehnali stráže posledných dvoch miest. No naše hry majú byť práve o tom.. o rúhačstvách, komédia, tragédia! Nuda by bola a smútok zaisto tiež, bez týchto vecí." Obtoćila som sa okolo brata, na druhú stranu. Ako keby som sa za neho chcela pred Nahresi skryť. Nakoniec som sa mu zavesila na ruku a len som sa mu spýtavo zahľadela do očí.
"No povedz brat môj.." Napodobnila som hlas rozprávkára Ptoma. "Čo že je príbeh o Athskej komédii, ak nie čisté rúhačstvo? A čo takto Božská problematika? Tam si robíme srandu snáď zo všetkých bývalích aj súčasných bohov hah ! A že koľko očí sa po tom rozplače od smiechu." Znova som sa žiarivo usmiala priamo na Nahresi a brata som nakoniec pustila. "Otázka podľa mňa znie, mali by byť komedianti, herci a hry trestané, kvôli rúhačstvu? Mi nie sme urodzený, máme len jeden názov, presvedčenie.. a to je zabaviť punlikum aj seba, dobre si zarobiť, trocha si porúhať a nakoniec skončiť v lone spanilej slečny. Ako by môj brat veľmi rád podotkol.." Šibalsky som naňho žmurkla.

"Ach, prepáč, pomýlil som sa... tvoje básnenie ba nemá konca. Tvoje ústa nemožné zaklapnúť, nedokáže to nik, aj hrdina Megar by sa s tvojimi železnými perami musel zapotiť." Odvetil Nahresi naspäť uštipačne hrubým hlasom a svoj preslov predviedol z ladnými gestami akoby sa nachádzal rovno na javisku. Nebet len neveriacky krútila hlavou, ale vaša "konverzácia" jej na tvári vyčarovala slabý úsmev. Sama mala niekoľkých súrodencov, a vedela o aký prapodivný a magický vzťah medzi bratmi a sestrami ide. Pri prejave Neph sa ale vskutku rozžiarila. "Moje slová, sestra, moje slová! Všetci sme herci, bábkari, rozprávači, rovnaké sesterstvo a bratstvo... desiatky rás a jedna obrovská rodina, nie predsa? Nikto z nás by sa nemal obávať trestov! Alebo snáď nám vyrežú jazyk, odseknú prsty, vypália okále, len aby nás umlčali, navždy a vždy. Ale žiaľ, nie každý to tak vidí." Jej pohľad potemnel, hlas stíchol a pre istotu sa obzrela po okolí. "Aj príbeh o Athskej komédii, aj Božská problematika, a samozrej hry o drakoch, naši Vládcovia a ich poskokovia nechcú vidieť na javisku lutega... nechcú vidieť saura... ani len ava! Ľudia nás milujú, ospevujú, ale inak sa tvári ozbrojenec, úradník, lokaj mestského magistrátu! V ich tvári nenávisť. A ich hnev vedený strachom a obrovskou mocou! Za hry, ktoré vy hráte a máte plné mešce, my trpíme." Hovorila posmutnele a zdvihla ruku. Nemala jeden prst. Namiesto neho sa na ruke civil ešte celkom nezahojený kýpeť. "A tvoj brat tvrdí že nešťastie nás pochytilo! Iba nešťastie! Utláčanie v každom meste, pri každom predstavení! Neverím na náhody, sestra milá. Prezraď, koľko prstov, jazykov, oči, uší chýba tvojim spoločníkom?" Spýtala sa zo zdvihnutým obočím. Nemyslela to zle - chcela len poukázať na nespravodlivosť ktorá prenasledovala rasy iné ako noryánske a garkánske. Pre ľudí Aétu a všeobecne severného Nuadhu to bola téma známa. Históriu a hlavne zákony písali víťazi.
Neph si uvedomila, že za predstavenia považované alebo na okraji "rúhačstva" vaša spoločnosť neutrpela žiadne tresty. Možno zopár sťažností. Občas ľudia po vás hádzali špinu. Blato. Ba aj šupky od ovocia a zhnitú zeleninu. Tí nahnevaní odišli alebo kričali. No nikdy vás nepochytil niekto na vyššej pozícii. Stráže? Nie. Magistrát? Nie. Pravda, Gehban stratil tri prsty, ale to preto že spitý píloval kus drevenej latky. A Remma možno nemala ucho, ale to sa len nechala nahovoriť na chvastanie svojho frajera, že dokáže z jej hlavy šípom zostreliť hrušku. Na stošesťdesiat stôp!