Padajúci raj

Ďalšie mesto, ďalší hrad, ďalší vyhraný turnaj. Bolo otázne či sa Orion musel vôbec snažiť. Všetko išlo tak jednoducho, hladko, a pri tom stačilo len zomrieť. Život je naozaj zvláštny. Ešte pred pár rokmi bol obyčajným mužom, bojovníkom, rytierom bez pána, ktorý by zapadol medzi tisícky ostatných. Orion bol vtedy celkom iný. No rovnako bol odlišný aj svet. Pokoj a silný poriadok, ktorý králi tak radi ospevovali a márne sa ho držali, padol rýchlejšie než si to väčšina ľudí stihla uvedomiť. Ilúzia mieru a prosperity sa roztrieštila; tak ako to bolo v histórii časté. Páni zúfalo tieto úlomky zbierali, a hľadeli do nich, ignorujúc svoje okolie. Horda dumanov pobláznených do boja a plienenia teraz kráčala po plániach Nuvanu, na miestach, kde len nedávno rástlo obilie, na miestach, ktoré sú teraz spáleniská. A kto čakal, že sa s nimi spoja vlkeni? V priebehu pár desiatok rokov ich kráľ zjednotil kmene, vytvoril silné kráľovstvo, ba aj impérium, a Azima, hrdá, mocná, sa rozpadla ako domček z karát. Lutegovia sa rozhodli vziať osud do vlastných rúk a oplatiť ľuďom ich starú, no za to bolestivú a obrovskú zradu. Len málokto ich mohol zastaviť. Spoločné sily, spojené armády by to možno zvládli, no ako by toho nebolo dosť, valeáni sa rozhodli netolerovať svoju neslobodu. Bolo snáď aj načase. Bohatá šľachta niektorých kráľovstiev mala celé armády sluhov, pracovníkov, ktorí mali dosť dôvodov nenávidieť ich. K tomu ešte pridajmo horných valeánov, lietajúcich vo svojich mestách, a nebodaj pravdivé zvesti o páde tajomného Engenirthu. O tej skupine vedeli viac len najvyššie postavené osoby kontinentu, no ak bola pravda, že zo svojich útrob vypustili draky... svet sa musel naozaj zblázniť. Draky boli pre väčšinu dnes len rozprávky, príbehy, legendy. Veriaci v nich veria ako v Bohov, ale povedané úprimne, mali to byť len abstraktné bytosti, existujúce mimo túto realitu. Bohovia nemajú chodiť alebo lietať po zemi smrteľníkov.
Najlepšie bolo na tento chaos nemyslieť. Orion bol ubytovaný v miestnej taverne, kde mali pomerne lacné izby. Zmätok a krutosť vojny boli od tohto mesta vzdialené, no každému na rozume visela rovnaká myšlienka - kedy sem prídu? Turnaj, organizovaný lordom Ceranom, bol dobrý spôsob ako zabudnúť na denné zlé správy. Trocha úniku nikdy neuškodilo, najmä keď so situáciou nemohli nič urobiť.

Do taverny náhle vbehlo mladé blonďaté dievča v širokej sukni so šatkou na hlave, očividne neurodzeného pôvodu, a zamierilo si to priamo k Orionovi. Sprvu trocha váhala, no napokon sa slušne poklonila a obávajúc sa očného kontaktu mierne sklonila oči.
''Pane, pane, chcú vás zabiť. Idú sem, utečte, prosím!'' Povedala rýchlo a vyplašene sa obzerala na vchod do taverny. Orionovi nebolo jasné kto to dievča je, ani kto ju poslal, ani prečo ho varuje, no ľudí ktorí chceli jeho smrť rozhodne nebol problém nájsť - ohrdnutí, porazení bojovníci a rytieri, ktorých zahanbil pred rodinou, nedajbože otcom alebo ich milou.
V tej chvíli cez dvere prešiel mohutný chlap, zo zástupom dvoch ďalších. Vyzerali skoro ako banditi, no ich vodcu Orion spoznal ako rytiera, ktorého len nedávno vytrieskal. Po tom ''dueli'' sa ozvalo tlieskanie a výskanie, venované Orionovi, a sem tam utlmený ženský smiech a šepkanie, venované porazenému.
Chlapi sa rozhliadli po taverne a dievča - veľmi opovážlivo - schmatla Oriona za ruku a pokúsila sa ho odtiahnuť preč. Aj napriek tomu si vás všimli a trojica zamierila priamo k Orionovi.
''Tu máme toho podvodníka zasraného.'' Zamračil sa rytier, ktorého meno si Orion nevedel spomenúť. ''Ja viem čo si urobil, čarodej hnusný. Zaplatíš za to.'' Vrčal výhražne a potom zvýšil hlas na celú tavernu. ''Čary sú na turnaji zakázané. Ľudia, tento chlap je bosorák! Stýka sa s démonmi, paktuje s vlkmi a berie do postele vaše očarované dcéry! Niekoľko hostí zhíklo, niektorí sa vydali na odchod, no všetci spozorneli. Majiteľ - krčmár - spoza pultu otrávene poznamenal, aby ste si to zobrali von. ''Tie čierne čary ti teraz nepomôžu, čarodej.'' Rytier náhle prevrhol stôl za ktorým Orion sedel (alebo sa o to aspoň pokúsil) a všetci traja vytiahli meče. Dievča z výkrikom utieklo.

Deň ako každý iný. Sedel som v nie práve najdrahšom hostinci, no za to som si bo listý, že mi pivo nemiešajú vodou. Takže to nebola až taká hrozná katastrofa. Nebol som vo svojom brnení, kto by aj bol? Najbližšie dva dni som sa nikam nechystal a tak som si všetky moje veci nechal doma. Práve som na drevenom denku krájal loveckým nožom klobásu na kolieska, ktoré som si s chuťou dával do úst. Ja som si svoje jedlo vychutnával. 
Moju pozornosť ale upútalo dievča, ktoré práve vbehlo dnu. Možno práve kvôli tomu, že si to zamierila priamo ku mne a vyzerala, že má naponáhlo. Kým ku mne hovorila, pomaličky som prežúval ďalšie sústo a bol som pripravený napichnúť na nožík ďalšie a ďalšie.. zatiaľ čo som len chápavo prikývol. 
"Oh.. naozaj chcú?" Spýtal som sa s trocha pobaveným úškrnom na perách. Samozrejme že chceli. Vždy sa nájde jeden alebo dvaja hlupáci, ktorý neznesú prehru pred svojimi fiance, pánmi, či proste príliš utrpí ich ego. Keďže som už ako také skúsenosti mal, v momente keď pribehli dovnútra. Schmatol som pohár zo stolu a poriadne som si z neho odpil. Vlastne tak rýchlo, že mi kus kvapu stieklo po brade až k oblečeniu. Tak, aspoň tento krát som to stihol. To už ma ale chytila za ruku a ja som bol na pol ceste k postaveniu, keď si ma zrazu všimli a no..
venoval som rytierovi spýtavý a trocha nechápavý pohľad.
"Som si celkom istý, že som zaplatil moju poslednú rundu .. ?" Otočil som spýtavý pohľad na barmana, ktorý nevyzeral príliš nadšene tým, čo sa tu deje. Ale stačilo mi to k tomu, aby som sa ubezpečil, že to tak naozaj je.  To už ale prevrhol stôl, a ja som tým pádom zletel pod jeho váhou s prekvapeným výkrikom. Chvíľku mi trvalo, kým som sa spopod neho vyštveral, zistiac, že na mňa mieria tri hroty dobre nabrúsených mečov.
"Gentlemani..." Začal som s rukami v pomerne dosť pasívnom geste. ".. verím že nájdeme spoločnú reč. Tuto Horst by bol určite nerád, keby že mu tu zničíte jeho milovaný hostinec." Navrhol som, no môj pohľad bol dosť vyzývaví. Hovoril im, aby to skúsili.. vysmieval sa im. Oh.. ako som bol len v robení týchto pohľadov dobrý.

''Rytiera'' reči Oriona celkom očividne štvali a pred akýmkoľvek útokom zaváhal. Všetci hostia vyplašene hľadeli na situáciu a zopár z nich sa opatrne blížilo k východu. Podobné krčmové bitky nikdy nekončili dobre. Zostať tam bolo riskovať ťažké zranenia, ba aj smrť. Napokon sa však v očiach muža zablýskalo a rozhodol sa. Jeho nálada na drzé poznámky bola v koncoch.
''Posledná runda v tvojom živote, bastard!'' Zrúkol nahlas a pokúsil sa Oriona prebodnúť priamo na zemi. Jeho pomocníci nezaútočili, zrejme si mysleli, že bodnutie bude smrteľné a k boju nedôjde. Dievča skríklo a zakrylo si oči; väčšina hostí vybehla von a krčmár otrávene vzdychal. Snaha márna, v tomto hostinci sa niekto mláti aspoň raz denne.
''Kam bežíte?! Nezaplatili ste! Počujete?'' Kričal hostinský za utekajúcimi, pričom sa viacero z nich zdalo mimoriadne spokojných. Obed zadarmo? Prečo nie! Nuž, nedalo sa tomu pomôcť. Po chvíli sa vrátil k utieraniu svojho pultu.

Prevrátil som očami. "Toľko k tej rytierskej cti.." prešlo mi popod privreté pery a počkal som, kým muž podíde úplne ku mne. Nie že by mu to trvalo dlho. Keď niekto chcel niekoho kuchnúť, zväčša si nedával na čas. V momente keď bodol, som sa pretočil do pravej strany pred ostrím jeho meča a ešte som mu uštedril aj poriadne dupnutie do kolena. Teda jeden by to nazval aj kop ale, to by som musel na nohách najprv stať. Toto skôr pripomínalo zašlapnutie mravca, aj keď on bol omnoho väčší než ja. Rýchlo som sa pohrabal na nohy a do rúk som znova zobral drevený džbán.
"No ták človeče.. kde je tá česť? zatienilo ju tvoje srdiečko?" Zasmial som sa, po očku sledujúc jeho dvoch kumpánov. Snažil som sa tiež nájsť niečo.. nejaký nôž alebo podobne. Trebárs ten s ktorým som krájal klobásu... ak som ho našiel, tak som sa s ním pochopiteľne veľmi rýchlo vyzbrojil.

Orionova rýchlosť ho prekvapila; mal dojem, že bude ľahkou obeťou. No nestalo sa tak. Kop do kolena ho nahneval ešte viac. Nezvalilo ho to na zem, no zapotácal sa a bol nútený kľaknúť si na jednu nohu. Jeho dvaja trúdi sa okamžite rozbehli do boja, s mečmi vytiahnutými a pripravenými; tentoraz si však dávali pozor na podobné úhyby. Ukázalo sa že Orion nie je taký chudák - čo mohli usúdiť aj z toho ako všetkých vyprášil na turnaji - no niekto jednoducho nemal takú rozumovú kapacitu. No, dvaja ho predsa zvládnu. ''Šéf'' ich ešte popohnal, no do boja sa nerútil. Orion mu do toho kolena poriadne vrazil.
''Tie reči ťa prejdú až ti vyrežem jazyk.'' Ozvala sa ďalšia vyhrážka od rytiera. Orion samozrejme našiel svoj nôž, zatiaľ čo sa chlapi k nemu pomaly, ale opatrne blížili. Rozhodli sa zaútočiť z dvoch strán, obkolesiť ho. Muž stojaci pred Orionom urobil výpad na maximálnu dĺžku svojej čepele, nechtiac sa k nemu príliš priblížiť, a ani mu nedovoliť ľahký protiútok. Podobne spravil aj chlapík od jeho chrbátu, sekol sprava; tak sa pokúsil zabrániť potenciálnemu úhybu pred prvým útočníkom. Zdalo sa že ho chce donútiť uskočiť doľava, kde nebolo miesto na manévrovanie kvôli prevrátenému stolu. Neboli tak tupí ako sa sprvu zdalo...

"Nah.. svoju šancu si už mal.." Pousmial som sa, pri čom som pár krát šikovne potočil nožom v ruke, čisto pre efekt. No keď ma obkolesili, mohli si myslieť, že nie som až tak skúsený či schopný pretože no.. kto by sa nechal? Takto boli vo výhode. A nebolo to len o tom, že si to mysleli, bol to fakt. No.. dosť som ich podceňoval a aj týmto som im to dával jasne najavo. Ešte raz som si do vzduchu vyhodil nôž pred tým, než na mňa zaútočili. 
V momente som ho vo vzduchu prechytil a čepeľou som ho hodil do tváre útočníka, ktorý sa rozhodol zaútočiť výpadom vpred. No nebol to môj jediný pohyb. Bolo jasné že nemôžem ostať na mieste a tak som sa vyrútil priamo na neho, tesnesom sa vyhol jeho čepeli, ktorá mi prešla tunikou. Vlastne som bol len o niečo málo pomalší než môj hodený nôž, a že ten bol sakra rýchli. Mal som v pláne mu môj meč zablokovať v mojej tunike a zároveň mu prichytiť ruku, v ktorej ju držal, zatiaľ čo by som mu napálil lakťom do krku, prechytil by som ho za rameno a pretočil ho do rany súpera, ktorý na mňa útočil z chrbta.

Chlapík sa hodenému nožu len tak tak uhol, musel na to čakať. Nebol to zlý bojovník. No druhému útoku sa vyhnúť nestihol. Orion mu zachytil ruku s mečom, ktorý naďalej trhal jeho tuniku a chlap sa pokúsil ho tresnúť priamo do tváre. Na úder nemal čas, rukou musel zablokovať Orionov pokus o ranu do krku a agresívne s ním začal zápasiť. Keďže ste teraz boli na sebe, druhý oponent Oriona nemohol prebodnúť a pokúsil sa ho rýchlo seknúť do nohy - jeho cieľom nebolo Oriona zabiť, len zraniť a zabrániť mu v úniku, či v ďalšom bojovaní. Ich vodca sa k bitke nemohol pridať; v taverne bolo príliš málo priestoru a priveľa rozhádzaného nábytku.

Prekvapilo ma, že si týchto sekundatov nevybavil aj na turnaji. Boli lepší než on.. Začal som zápasiť s mužom, ktorému sa podarilo vyblokovať moju ranu. No na to som mu upustil ruku s mečom, keďže tá bola zakliesnená v tunike. Vybral som z jeho pošvy jeho vlastnú dýku a bodol som mu ju medzi rebrá. AK nebol naliaty alkoholom, mohlo by ho to s ďalšieho bojovania odrovnať. No kvôli zápaseniu som nemohol moc robiť voči ďalšiemu, ktorému sa podarilo poraniť ma dlhou reznou ranou na nohe. Pozrel som sa na dieru v nohaviciach, z ktorých však netiekla žiadna krv. 
"Heh.. možno bude niečo pravdy o tom bosoráctve.." Usmial som sa, na čo sa mi rozšírili zorničky minimálne rovnako tak, ako aj úsmev. Krv nakoniec začala tiecť, no nevyzeralo to tak, že by to so mnou čo i len cuklo. To ale hocikto mohol zvaliť aj na adrenalín. Vymámil som od seba muža s ktorým som pred tým zápasil a vykrútil som mu zo zápästia meč, ktorý som chytil do obráteného úchopu s voľnou rukou viac v predu. Po očku som sledoval aj ich vodcu, ktorý sa určite čoskoro pridá. No nemienil som na to čakať. V momente som vyrazil oproti môjmu súperovi, čím sa z mojej nohy vyvalila len ďalšia dávka krvi. Muselo to vyzerať odporne. No na rýchlosti mi to neubralo. Vyrútil som sa vpred s klamným sekom vedeným zospodu, zatiaľ čo som meč upustil, predchytil som si ho do druhej ruky a z piruety som chlapíka nečakane bodol, mieriac do jeho srdca.