Tajomstvá Srdca

Keď vošla, Slaz sa nahlas zasmial.
''Chápem opatrnosť, ale tá ochrana je príliš.'' Mávol na ňu rukou, odkráčal do zadnej časti kde si sadol na zem a čosi vytiahol zo svojho batohu na zemi. Stan osvetľovala žiara z položenej lucerny. Pokynul jej aby si k nemu sadla. Zdal sa veselší ako kedykoľvek predtým, čo bolo zvláštne; musel mať na to dôvod. Veľmi dobrý dôvod. Nikto z vás nebol takto radostný od začiatku expedície...
''Spomínaš ten artefakt do ktorého som sa zbláznil? Ale čo sa pýtam, určite áno.'' Spýtal sa len tak do vzduchu. Do stredu medzi vás položil artefakt, bol to on, no tentoraz v kruhovej forme; tak ako na jednom z nákresov.
''Táto vec... ani neviem kde začať. Draky ovládali úžasnú mágiu, ale Engenirth nemá v skutočnosti tušenia aké veci dokázali. Toto je dôkaz.'' Ukázal na kruh s nadšením. Stále sa zdal nudný, stále bol ošarpaný, starý, s niekoľkými dierkami, na pohľad nezaujímavý a pomerne obyčajný.
''Chcem ti to všetko povedať, ale musíš mi sľúbiť. Nehovor o tom majstrom, ani nikomu inému, ani len Kyras, Done, Bertylovi. A navyše... nemôžeš im povedať ani o mne. Za krátko pochopíš, no... viem že tvoje slová znamenajú veľa. Ak mi to prisľúbiš...'' Pozrel sa na Sashu spýtavo, tentoraz s vážnym pohľadom.

Vstúpila som dovnútra. Moje ochrany prekukol pomerne rýchlo na.. Sauriána. Posadila som sa tak, ako mi prikázal a so záujmom som si artefakt pozrela. Následne som sa na neho nechápavo obrátila. Stále som to nechápala. Zmenil tvar tak, čo ? Rozmýšľala som, ako prežil až do teraz. Vyzeral hladne no inak v poriadku. Keď začal rozprávať, usmiala som sa.
"Hocijaká správa, ktorá nebude zahrňovať straty a katastrofu bude vítaná Slaz. Sľubujem." Prikývla som nakoniec. Predsa len sme za sebou mali pomerne ťažkú ranu a, kto vie čo mi povie Slaz. Pochopila som, prečo nechcel, aby som o tom niekomu hovorila. Predsa len Engenirth určite mnoho vecí rád "tajil" a nerozprával ich nikomu, len svojim najbližším. Mohli by chcieť utajiť aj toto, a nechať si to pre seba.

Slaz ešte pred vysvetľovaním schmatol prvé jedlo ktoré uvidel a začal ho rýchlo a hlasno hltať.
''Za ten čas som našiel málo jedla.'' Priznal sa a zamyslel. Sashu pomerne dlho napínal, jedol, no napokon sa rozhovoril.
''Hovorím mu... ehm, Odraz. Ako odraz vo vode. Zrkadlo znie dobre, ale myslím, že ponechám Odraz.'' Zasmial sa znova a narýchlo schrúmal mrkvu. Rajčina po nej nemala šancu, a prehltol ju na jedenkrát.
''Z toho mena ti môže byť jasné, že je to niečo ako zrkadlo. Zrkadlo do minulosti. Budúcnosti. Ja neviem... ale zatiaľ len minulosť, aspoň myslím. Keď sa doň ponoríš, fyzicky, áno, fyzicky, vrátane tvojho tela, sa objavíš v istom roku na tomto presnom mieste. Pre kohokoľvek tam si duch, neviditeľná, neexistuješ. Ale v skutočnosti tam naozaj si. Nemôžeš s ničím manipulovať, tak ako naši duchovia. No hýbať sa tam môžeš. Kráčať. A dám ti príklad. Ak doň teraz nahliadneš, tvoje telo sa objaví v... z mojich znalostí som určil, že to je 68. alebo 69. storočie - koniec drakoveku - objavíš sa v konkrétnom roku, presne na tomto mieste. Na tomto kopci, nech tu bolo čokoľvek v tom roku. Možno tu bol dom, tak budeš namiesto tohto stanu zrazu sedieť v dome. To je skutočne úžasné, ale nie všetko... ak zídeš z kopca, prejdeš cez spálený les, a potom z Odrazu vyjdeš... vyjdeš na mieste, na ktorom si sa rozhodla odísť z minulosti. A čas tam bije rovnako ako tu, v realite.'' Vysvetľoval nadšene Slaz. Ak to čo hovoril bola pravda, išlo naozaj o neskutočný artefakt.
''Neviem či sú tam iné roky, či môžeš pozerať do budúcnosti... zdá sa že ide o nejakú konfiguráciu. No netuším ako ju nastaviť. Takže zatiaľ vždy vojdem v presne rovnaký čas. A teraz už chápeš ako som prežil.'' Pousmial sa saurián a pokračoval.
''Strávil som tam niekoľko dní. Takmer som z nej nevyšiel... len keď som si musel nájsť jedlo. Nasledovať vás bolo jednoduché. Síce som vás tam v minulosti nevidel, ale cesta bola očividná. V minulosti, ešte upravená, rušná... akonáhle sa vyskytlo nejaké nebezpečie, rýchlo som vošiel do Odrazu, a nikto mi nič nespravil. Po dlhom čase v Odraze som mal trocha problémy, ale na tom snáď nezáleží. Je to... fantázia.'' Dokončil Slaz a zvedavo pozeral na reakciu Sashi. Využitie a potenciál tohto artefaktu boli nekonečné, a rovnako ako bol mocný musel byť aj nebezpečný. Tak to bývalo, moc sa väčšinou rovnala nebezpečie. A táto vec si o moc nezúfala. Musela nanajvýš patriť nejakému drakovi.
''Si archeológ, tak si musíš uvedomovať čo to znamená. Pre historikov, pre... všetkých. Vidieť drakovek v jeho najväčšej sláve. Neuveriteľné. Musím ti to ukázať. Musíš to vidieť!''

Netušila som, ako na to reagovať. Mala som mu vôbec veriť? Niečo také.. nepovažovala som to za možné. Odraz z ktorým sa človek mohol fyzicky dostať do minulosti, teda v podobe ducha. Viac menej. Podľa jeho rozprávania sa zároveň stratil z prítomnosti.. cestovanie v čase? Vyvalene som sa na Slaza pozerala. Toto bol ohromný objav. Ani som sa nedivila, že to pre teraz nechcel nikomu ukázať. "Ja.. som stratila slová." Prehovorila som k nemu trocha sekane a chytila som sa za hlavu. V momente som to pochopiteľne aj chcela vyskúšať.
"Slaz, musíš mi to ukázať.. teraz!" Sykla som. Nech už v jazere nájdu čokoľvek, nebude sa to rovnať tomuto. Prečo sa to nachádzalo na pobreží? Už len z popisu to muselo mať obrovskú hodnotu aj vtedy. Nie že by niečo také mohol mať hocikto.. nemohla som sa dočkať až to uvidím.

''Samozrejme!'' Povedal Slaz a natiahol ruky k artefaktu medzi vami.
''Mimochodom, robili sme to zle... preto sa ani neotvoril. Ani si nespomínam ako som ho prvýkrát aktivoval... hm.'' Zamyslel sa, no na spomienku sa vykašľal a radšej pokračoval s procesom aktivácie. Teraz to bolo dôležitejšie. Tak ako pri väčšine bežných artefaktov doň napustil miernu dávku maggyje, a guľa sa začala akoby otvárať. V strednej dierke sa objavili zárezy a guľa sa rozpadla na štyri časti. V jej strede - dutom, takže Slaz mal pravdu - bolo akési oko. Vyzeralo ako živé, skutočné. Zmätene sa hýbalo, pozeralo na všetky strany.
''Len pozeraj na oko. Hľad a hľad až kým sa neocitneš na druhej strane. Je to trocha nepríjemné.'' Vysvetlil proces Odrazu a tak aj urobil. Uprene pozeral na oko, ktorého dúhovka sa k nemu obrátila. Po pár sekundách sa Slaz zdal ako hypnotizovaný a jeho telo sa kupodivu začalo rozplývať. Bolo cez neho vidieť. Najprv vyzeral ako duch, a potom sa úplne stratil. Slaza nebolo. Oko sa znova začalo chaoticky pohybovať dookola.
Akonáhle na neho Sasha pozrela, oko to vedelo. Dúhovka sa otočila a hľadela priamo do jej očí. Bol to v skutku nepríjemný pocit, taký, keď máte pocit že na vás niekto pozerá zozadu, no ešte niekoľkokrát silnejší. Mala chuť otočiť sa, pozrieť sa naokolo, cítila že ju čosi každú chvíľu chytí, prekvapí, ale oko ju nepustilo. Jej obzor sa zúžil len na dúhovku, na jej žlté sfarbenie, nemohla vidieť nič iné. Zvuky zmizli, a znova sa objavili. Iné zvuky. Nie táborisko, ale záhrada. Na koži pocítila príjemný chladný vánok, zavoňala kvety, kvitnúce stromy... a o moment ich mohla aj vidieť. Zmenu prostredia si ani neuvedomila. Jeden moment sedela v stane, druhý moment precitla akoby zo spánku, a bola na inom mieste. No zároveň to bolo rovnaké miesto.

Objavili ste sa uprostred kvetového záhonu. Krásne byliny hýrili stovkami farieb. Okolo nich poletovali včely, a spokojne si robili svoju prácu. Blízko pri vás boli rady stromov, ktoré vytvárali tieň pre lavičky umiestnené na kamennom chodníku. Nachádzali ste sa v akejsi záhrade. Obdaľeč stáli domy, malé jazierko plné rýb. Kopec bol výrazne väčší, predsa len, táto záhrada nebola malá. Pod kopcom zahliadla Sasha les, ten ktorý bol v budúcnosti spálený. Teraz to bol park, popretkávaný cestičkami a malými potokmi. Po cestách boli záprahmi ťahané akési zvláštne, moderné koče, všade tu boli desiatky ľudí, v podivnom oblečení ktoré Sasha poznala dobre z historických nákresov a ilustrácií. Bol to sen historika, ocitnúť sa priamo v nej. Aj podľa jej teoretických znalostí z pohľadu mohla odhadnúť, že naozaj ide o 68. alebo 69. storočie. Najvyšší stupeň spoločnosti, technológie, mágie... všetkého. Onedlho mal prísť koniec, a Deritreu na dlhý čas zahaliť temnovek. A Falteany? Zdalo sa že navždy. Istým spôsobom to bolo smutné. Nikto z týchto ľudí nevedel, čo má prísť. Mohli ste dúfať, že tento rok nie je 6 841 DD. To by znamenalo, že týmto ľuďom zostáva len niekoľko mesiacov života.

V tieni uprostred záhrady sedelo niekoľko slečien, panijí, ktoré medzi sebou štebotali a zdalo sa pomedzi to štrikajú nejaké látky. Neďaleko ich pozorovalo niekoľko mladíkov. Jeden z nich sa hanblivo priblížil, postavil sa pred jedno z dievčat a v rukách z ohňa vytvoril plamennú ružu. Bol tak mladý, ale v mágii tak dobrý, precízny... priemerná znalosť mágie musela byť naozaj vysoká, tak ako hovorili historické pramene. No nikto tomu nikdy neveril.
Ruža sa dievčaťu tak zapáčila, že natiahla ruku, chcela ju prevziať, no potom jej z dlane vytryskla voda, a ružu zahasila. Jej spoločníčky sa nahlas rozosmiali a mladík zo stiahnutým chvostom utekali za svojimi kamarátmi.

Slaz polehával na tráve neďaleko Sashi. Prudké poludňajšie slnko naňho svietilo, prahlo a on sa spokojne usmieval a slnil. Aj napriek tomu že ste tu boli len ako neviditeľní pozorovatelia, zdalo sa že niektoré veci vás ovplyvňujú. Sasha dobre cítila horúce lúče slnka, vánok, vône.
''Dokázal by som tu byť navždy.'' Pochválil si Slaz a zostal ležať.
''Môžeme tu robiť čokoľvek! S tou fyzickou manipuláciou je to zvláštne. Niekedy čosi funguje, niekedy nie. Zatiaľ som nezistil ako to presne funguje. Ale na to máme dosť času. Chcem si to tu užívať. Ale pokojne povedz, môžeme niekam zájsť.''

Oko ma hypnotizovalo. V momente, keď som sa naň pozrela, nedalo sa mi od neho odtrhnúť zrak. Zdalo sa mi, že sa na chvíľku čas zastavil. Ako keby bol stredom vesmíru tento divný predmet, pripomínajúci oko. Napadlo ma, že by to mohla byť zaujímavá pasca. Po tom ma napadlo, že ak zmiznem podobne ako Slaz, čo ak tam vojdú ostatný a vstúpia dovnútra? Ako moc budeme môcť ovplyvňovať minulosť?

No v tom som pocítila vánok. Už som nesedela v stane, ale na lúke. Teda skôr v obrovskej záhrade, ktorá vyzerala tak trocha ako kráľovská záhrada. Naozaj, týmto sa nedokázali pýšiť ani poniektoré rody v kráľovstvách okolia Engenirthu. Bolo to niečo, úchvatné. Aj keď niekde v mysli mi blikala istá kontrolka, nenechať sa príliš uniesť. Nebolo to bezpečné už z mnohých hľadísk. Však sme priamo zasahovali do času a priestoru..  Zaujala ma tiež scénka mladých slečien a chlapca, ktorý jednej ponúkol ohnivú ružu. Bingo, toto bol dôkaz. Priamy dôkaz toho, ako dobrý v mágií ľudia v minulosti boli. To čo vieme teraz, sa tomu nedokáže rovnaž. Samozrejme majstri tam a sem ale, skôr tá všeobecná znalosť. Pre nás je to niečo nepredstaviteľné. Vytrhol ma zo zamyslenia až Slazov hlas, ktorý si to tu až... moc užíval.
"Mali by sme ísť späť." Odvetila som mu. Nie že by som nechcela vedieť viac ale, nepovažovala som to za tak bezpečné, aby sme si to mohli dovoliť.

Slaz sa stále usmieval a na jej návrh len ľahkovážne mávol rukou. Postavil sa a podišiel k nej.
''Saša. Bol som tu celé dni, a nestalo sa nič. Samozrejme, pár zvláštností sem tam, ale nič nebezpečné. Ani ťa to natoľko nevyčerpáva.'' Snažil sa ju presvedčiť a ukázal na park pod záhradami.
''Poďme sa prejsť k rieke, nie je to ďaleko. Uži si to aspoň na chvíľu. Znovu možno nebudeš mať šancu. Urob to pre mňa. Uvidíš, stojí to za to.'' Usmial sa Slaz a bez jej odpovede pomaly vykračoval smerom k bráne, ktorá viedla na štrkovú cestu, pričom sa stále obzeral, a potom dole po trávnatom kopci do parku.
''Aj tak ti chcem ukázať tú schopnosť presunu. Poď už!'' Zahučal za sebou a nezastavoval. Sasha nepoznala spôsob ako odtiaľto odísť, mohla to skúsiť, ale pravdepodobne to nebolo tak jednoduché.

Nechcela som. Úprimne som vedela, že čím je niečo na prvý pohľad krajšie, tým sa za tým skrýva horšie a horšie prekvapenie. Čo sa na mňa chystalo tu? Pravdepodobne nič no stále sa mi tomu nechcelo uveriť. K jazeru.. v jazere sme takmer stroskotali čo sa týkalo tejto expedície. Predsa len ten démon a nemŕtvi. Nahlas som preglgla no neostávalo mi na výber. Nevedela som, ako sa odtiaľto dostať. Ako to vôbec zistil on. Prikývla som a za Slazom som sa musela rozbehnúť, keďže išiel pomerne rýchlo. Sama som bola naozaj rýchla, takže mi nerobilo problém držať s ním krok.
"Ale len k jazeru jasné? Po tom nás vrátiš späť." Prehovorila som k nemu, spoza jeho chrbta a pokračovala som v ceste.

Slaz sa znova nahlas zasmial, až by ho začuli všetci naokolo, no tí len bez reakcie pokračovali vo svojom peknom dni.
''Ak sa stane niečo zlé, môžeš ma utopiť. Prisahám.'' Odvetil so smiechom a spoločne ste pokračovali, a vošli do parku pomedzi stromy. Ak tieto slová niečo prinášali, bolo to nešťastie a ironickú smolu, a Slaz ich samozrejme musel vysloviť, akoby nepoznal moc vyrieknutých slov.
Park bol naozaj idylický, celá táto realita sa zdala ako perfektná ilúzia, no tak to nebolo. Vedeli ste že nejde o ilúziu, cítili ste to. Tento artefakt a jeho moc boli skutočné; žiadny výmysel.
Na lavičkách sedelo viacero ľudí, niektorí si na tráve robili piknik, ľudia tu boli spokojní. Sasha si všimla niekoľko rás, a samozrejme, aj jedného vlkena v oblečení ktoré muselo stáť niekoľko majetkov chudobnejších ľudí. Po štrkovej ceste vykračoval akoby mu svet patril, a zamračene sa obzeral po okolitých ľudoch. Niečo potichu povedal krásnej mladej valeánke kráčajúcej vedľa neho, z tmavými majestátnymi krídlami, a obaja sa zasmiali. Elita...
Slaz sa náhle priblížil ku Sashi a kamsi prstom ukázal.
''Vidíš? Ten starec. Má okolo seba nejakú... auru. Neviem čo to je, ale videl som len niekoľko osôb s takou aurou, po ceste sem. A vždy... akoby sem nepatrili. Niektorí sedeli uprostred cesty, niektorí ležali ba aj pod vodou. Ale mám z nich zlý pocit. Radšej ich ignorujem.'' Vysvetlil v krátkosti a pokračoval po úzkom chodníku. Starec sa zdal naozaj podivný. Stál uprostred trávniku, mimo cestičiek, a prázdno hľadel pred seba, niekam do diaľky. Bol to smer odkiaľ ste prišli, ale to bola len náhoda. Aura ktorá ho obklopovala nebola prirodzená. V okolí sa nič také nenachádzalo. Pri pohľade na starca prešla Sashou triaška, prepadol ju v pozadí mysli teror, no bol to len pocit, strašný pocit. Zdalo sa jej že znova pocítila skutočný chládok lesa, v ktorom by v skutočnosti stála. Spálený, ale chladný, ponorený v temnote. Akonáhle zo starca pohľad spustila, pocit ju prešiel. Slaz si spokojne vykračoval ďalej, smerom k rieke, kde vás prepadli nemŕtvi, a očividne mu nič na svete neprekážalo.
''Saša, hýb sa. Nemôžeš tu byť večne, budú ťa v tábore hľadať.'' Zrúkol za seba saurián.

Slaz bol ako posadnutý. Jeho racionálne zmýšľanie bolo na úrovni mrazu. Naozaj, čo som si s ním mala počať? Ešte si zo mňa aj robil srandu. Ako keby som ho mohla utopiť.. Pokračovala som však ďalej, no narozdiel od neho som vôbec nebola beztarostná. Chodila som pomedzi ľudí, ktorý si nás vôbec nevšímali. Dokonca ani vlken s valeánom. Ich postavenie muselo byť naozaj veľké. Pravdepodobne to bola nejaká elita tejto oblasti, kto vie. V tom sa ku mne znova priblížil Slaz a ukázal mi na nejakú osobu s podivnou Aurou, po jeho vysvetlení ma napadla len jedna možnosť. Nebolo to ani tak po jeho vysvetlení, ako skôr po tom, čo som zacítila. Zrazu som znova mala chuť rozklepať sa a utiecť, utiecť niekam preč. Rovnaký pocit, ako keď sme narazili na toho démona. Démoni boli pre nás jedna veľká otázka. Kde sa nachádzali, ak sa práve nenachádzali vo svete? Boli rôzne nepotvrdené teórie. Napríklad aj teória o istom medzipriestore. Mala som pocit, že som práve naň narazila. Nahlas som preglgla. Toto miesto malo blízko k hocičomu inému, len nie k bezpečnu.
"Slaz.." Prehovorila som roztraseným hlasom, no ten si už vykračoval ďalej. Pribehla som k nemu a chytila som ho za rameno. "To stačí, ideme. Je to tu nebezpečné." Dodala som. pomerne prísne. Nechcela som prísť k rieke, chcela som prísť späť k táboru a určite o tomto tu majstrovi povedať.