Staré krivdy

Sedliak prikvýol a vybral sa k ohrade. Postával v nej jeden kôň, no podľa veľkosti ohrady a krmičov tam bývali najmenej tri kone - práve z nej museli zmiznúť. Bola pomerne blízko domu, takže šanca že ich videl unikať bola veľká, videl by ich aj z okna.
''Strážnici to prehľadali, nenašli nič čo by stálo za reč. Nezanechali ani stopu...'' Vyriekol zúfalo a otvoril priehradu. Kôň pri pohľade na Lillien nepokojne zaerdžal a rozbehol sa do rohu ohrady. Tam zostal stáť so sklopenými ušami. Sedliak sa ho zatiaľ vydal upokojiť.
Bránka bola rozbitá, niekto na nej vylomil zámok. Problém bol, že v okolí ohrady aj vnútri nej bolo blato, a to od včera zničilo akékoľvek stopy ktoré by tu zlodej alebo zlodeji mohli nechať. Počasie tiež neprialo vášmu vyšetrovaniu, podľa všetkého ešte včera, kedysi v noci, spŕchlo.
Celkovo sa tu nedalo nájsť nič užitočné. Mohla to byť len veľmi jednoduchá krádež.

Od lesa náhle zavial akýsi vietor, a uši Lillien zaľahli. Bolo to nepríjemné, odrazu nemohla nič počuť. Zvuky erdžania sa zdali vzdialené, akoby na tisíc míľ... a vietor postupne silnel. Lillien si okolo seba všimla čosi, čosi nepevné, nehmotné. Pozostatky energie, pozostatky nálady z dní minulých, nedalo sa určiť o čo vlastne ide. Alebo o koho myšlienky ide.
V mysli započula zmätené šepkanie, zmes rôznych hlasov, ktoré nedávali zmysel, hovorili jednotlivé slová, v rôznych jazykoch, a náhle sa začali strácať, slabnúť.
Smerovali od ohrady k lesu, a medzi stromami ich už nebolo možné počuť. Bolo to zvláštne, nikdy nič sa také Lillien nestalo. Podľa toho čo sa na Engenirthe naučila, mohla to byť vízia, akési počutie minulosti, sledovanie stopy... prebral ju až klepot na ramene.
''Slečna? Ste v poriadku? Začali ste sa tu potácať a držať za hlavu...''

Lillien

Trocha som sa zamračila, keď som si všimla akú paseku narobilo blato a dážď. Naozaj sa tu dalo nájsť len minimum stôp, vlastne skôr žiadne. Ostala som stáť na mieste a rozmýšľala som, keď to zrazu prišlo. Čo to bolo? Zaľahlo mi v ušiach, mňa trocha rozbolela hlava a začala som počuť slušiny.. a niečo cítiť? nerozumela som príliš slovám, nedávali mi zmysel. Vedela som len približne určiť, ktorým smerom išli.. les.. v tom mnou trhlo, keď mi zaklepal po ramene. Trocha mnou striaslo aja som sa na neho podivne pozrela.
"Som.. som v poriadku." Odpovedala som mu potichu a pomaly som sa vydala k miestu, ktoré mi naznačila vidina. Bola to vôbec vidina? O niečom takomto sme sa na univerzite učili no nemyslela som si, že by som bola schopná niečo takéto vidieť. Znova som si pošúchala hlavu a na pol ceste po poli som sa ešte otočila k stájam.
"Idem si prezrieť okolie, zastavím sa ak niečo nájdem." Zakrićala som jeho smerom, po čom som sa už rozbehla klusom do lesa. Bolo to naozaj zvláštne. Tá.. vidina. nevedela som to popísať, rozhodne nič, čo by som chcela zažiť znova. No na druhú stranu, ak to bude užitočné tak.. bohužiaľ teraz bola jedinou vecou, na ktorú som sa mohla spoľahnúť.

Sedliak chcel Lillien ešte zastaviť, možno znova poznamenať čosi o únosoch v lese a o nebezpečenstve ktoré tam číha, ale niečo ho zastavilo. Dievča sa smerom k stromom vybralo tak presvedčene, vedel, že jej myseľ nezmení.

Ako sa blížila k lesu, šepot znova silnel. Akoby sa ju snažil kamsi naviesť. Počet a intenzita hlasov sa znížila, bolo ich medzi stromami menej, a lepšie sa dali začuť jednotlivé slová. Ale to nezmamenalo nič. Niektoré spojenia spoznala, no niektoré zneli ako cudzí jazyk, veľmi zvláštny. Cez ten hrmot a hluk sa však náhle vyjasnil jeden zvuk, klepotanie kopýt. Znelo vzdialene, tak ako predtým v ohrade, no pomerne rýchlo sa vzdaľovalo medzi stromy.

Do celej tejto plejády zvukov, pachov a iných vnemov sa náhle zapojil dym... oheň. Niečo horelo. Ale tento dym sa zdal celkom reálny. Vychádzal spomedzi stromy.
Na malej čistine popri riečke žiarilo ohnisko, obklopené kameňmi. Bolo to príjemné svetlo, lebo si Lillien odrazu uvedomila, že les stmavol, tiene sa pretiahli... a slnko zmizlo. Nahradil ho vychádzajúci mesiac a početné hviezdy. Lillien sa z tejto náhlej zmeny zakrútila hlava.
Vedľa ohniska ležal spadnutý kmeň, a na ňom sedela akási žena. Pri príchode Lillien sa zatvárila prekvapene, a do batohu ktorý zo sebou mala odložila nejaký predmet. Mohla to byť kniha. Blízko pri nej postával kôň, naložený viacerými batohmi.

Hrmot, zvuky a vône začali byť intenzívnejšie ako predtým, trhali vedomie Lillien, a svet sa pred jej očami začal otáčať, rozmazávať, ako v opitosti. Uvidela koňa, kopytá, ktoré ju kopli a pocítila ako stráca dych. Mladá žena k nej pribehla a chytila ju. Opatrne ju posadila na kameň oproti ohnisku.
''Si v poriadku?''
Pri dotyku ženy sa to všetko stratilo, no niekde hlboko vo vedomí tá bolesť a tie pocity ostávali. To čo videla len pred pár sekundami sa stalo akoby pred rokmi, a nebola si istá, či vôbec.
''V lese takto neskoro? Slnko zapadlo, mala by si sa vrátiť domov.''
Myseľ Lillien sa konečne vyjasnila.
Pred ňou sedela ustaraná mladá žena, veľmi krásna, z nepokojným úsmevom na tvári. Aj cez jej úsmev však Lillien mohla vidieť, že problémy sa jej nevýhýbajú a starostí má nad hlavu. Bol v ňom smútok, ukrytý pod zovňajškom. No jej pohľad bol zároveň materský, niečo čo Lillien za svoj život nezažila, a nemohla to identifikovať... rozhodne nie od Joycelen.

Lillien

Cesta v lese bola úplným chaosom. Akonáhle som vstúpilo, ten.. pocit sa vrátil.. zniekoľkonásobil a ja som začínala mať pocit, že strácam zdravý rozum. Čo to malo znamenať? Hlava sa mi točila a sama som bola pomerne malátna. Zvuky, kopitá..vidiny? Netušila som čo sa so mnou deje. Triasol sa mi celý svet..  Medzi stromami som si všimla ženu, všimla som si tiež noc.. začala som rozmýšľa, či to nie je efekt nejakej drogy no na to, aby som vypila protilátku, som bola až moc palátna. Spravila som pár posledných krokov k ohňu. Cítila som, ako sa mi obrátil žalúdok, ako ma opustila sila z nôh no skôr, než som stihla tvrdo padnúť, pocítila som aj dotyk. Hlava sa mi zrazu vyjasnila, aj keď dozvuky stále ostávali. Bolo mi na nič, bola som vystrašená na smrť a netušila som, čo sa so mnou stalo. Potrebovala som si sadnúť a žena to pravdepodobne pochopila tiež. Posadila ma na kameň a ja som si oboma rukami podoprela hlavu. Trvalo mi, kým som sa zmohla slova.
"Neviem dobrá žena.. len pred.. pred.. chvíľou.. bolo priame poludnie a.. teraz.. argh.." Začala som si šúchať spánky, aby sa mi trocha uľavilo. Len spomienka na tie veci ma privádzali do šialenstva.
"Ja.. nemôžem neviem kade?" Pozrela som sa za seba.. vôbec som nespoznávala cestu, ktorou som sem prišla. Koľko som sa preboha potuľovala v tom lese.. čo to zapríčinilo? Potrebovala som varovať tých dvoch... určite ma hľadajú.
"Čo je dnes za deň pani?" Spýtala som sa ženy. Skôr som si overovala, či to náhodou nebolo niekoľko dní.

Žena sa nechápavo, ba pobavene pozerala na Lillien a pozorne ju počúvala až kým nedohovorila.
''Dnes je nanvat.'' Odpovedala a znova ustarostene pozrela na Lillien. Ak nevedela čo je dnes za deň, musela byť na tom naozaj zle.
Ale za to si Lily mohla vydýchnuť... v rovnaký deň začali vyšetrovanie, čo znamenalo že po lese sa potácala maximálne niekoľko hodín, pretože ste z mesta vyšli okolo obeda. Aj napriek tomu sa to zdalo dlho. Tento les nemohol byť tak veľký, alebo tá riečka - časť z nej videla tiecť blízko pri poliach popri mestečku.
Žena z batohu vybrala fľašku naplnenú vodou a podala ju Lillien.
''Si celá bledá. Napi sa. Z lesa ťa môžem vyviesť, Treor nie je ďaleko. Prišla si odtiaľ?'' Spýtala sa a znova si sadla na svoj kmeň.
''Kam vôbec mieriš, ak sa smiem spýtať?''

Po tom ako sa Lillien napila sa zatvárila spokojne. Farba sa jej navrátila do tváre a prestala vyzerať ako mŕtvola. Pri zmienke o Univerzite žena len sklopila zrak a zadívala sa do ohňa.
''Aj tak som bola na odchode. Môžeme vyraziť hneď.'' Dodala, od Lillien prebrala svoju fľašku a všetky batohy naložila na svojho koňa.
''Som obchodníčka. V poslednom čase sa pohybujem tu okolo Treorskej oblasti, miestne sauriánske kmene si pochvaľujú môj sladký mok.'' Odpovedala na jej otázku, vysadla na koňa a pokynula Lillien aby urobila to isté. Pomohla jej zdvihnúť sa hore, a potom koňa popohnala na pomalé tempo pomedzi stromy. Ohnisko z nejakého dôvodu ponechala horieť. Riziko požiaru tu nehrozilo, ale človek nikdy nevedel.

Lillien

Táto žena vyzerala ako dôveryhodná osoba. Vlastne sa mi celkom páčila.. keby že nie som na misii kto vie. Rozhodne vyzerala prívetivejšie než moja vlastná matka ale.. to asi každý.
"Obchodníčka.. to ste celkom odvážna pani.. cestovať takto sama, bez ochrany." nadhodila som a pozorne som sledovala les po našich bokoch.. neverila som mu, kto vie prečo? Človek na také vidiny len tak skoro nezabudne.
"Ste Renegádka?" Spýtala som sa jej po chvíľke cesty. Moja otázka neznela agresívne a bolo vidieť, že aj keby bola, nič by som s tým nemienila spraviť. Kto vie prečo, som jej tak dôverovala.. možno intuícia? AJ keby nebola, bolo na nej niečo zvláśtne. Obchodníci takto necestovali.. bol to moc veľký risk.. a že by ju Sauriánske kmene v tejto oblasti nechali len tak? To sa mi moc nechcelo veriť. Každý s nimi mal problémy a ona bola človek. Aspoň teda dúfam že bola človek.

Nahlas sa zasmiala a pokrútila hlavou.
''Som zvyknutá a sauriáni ma navyše poznajú. Nie sú takí zlí ako ich všetci opisujú.'' Odvetila z úsmevom, no potom sa znova sústredila na cestu a stíchla. Na jej druhú otázku neodpovedala žena okamžite, najprv sa len zamyslene pozrela na Lillien a potom len pokrútila hlavou.
''Renegádka? Ako to myslíš? Či som bandita?''
Bolo očividné že nevie o čom Lillien hovorí; ani len čo má na mysli. Z jej otázky sa zdala naozaj a úprimne zmätená.

Lillien

"Aha... vedela by si mi povedať kde je tá osada Sauriánov? Všetci na nich zvaľujú tie únosy, no nemyslím si že si práve oni chcú robiť zbytočné problémy.. chcem počuť aj ich verziu.. a pohľad na vec.. aj keď sa ich to možno priamo netýka." Po tom som pre zmenu ostala mlčať ja. Chvíľu som jej neodpovedala. Stačilo mi uistenie, že ani poriadne nevie čo to znamená.
"Renegát je mág, ktorý ušiel z Engenirthu alebo.. taktiež niečo ako nájomný mág, zločinec.. je dobré že nim nie si, musela by som ťa zabiť." Hovorila som o tom, ako keby to bola úplne normálna vec.. čo aj bola. jednoducho nás tak učili na engenirthe. Ak narazíme na Renegáta ktorý je v našej moci, máme sa ho zbaviť. Nič viac a ani nič menej.