Cez železo a oheň

Mohla by. Mohla by nám pomôcť. Vyslovil potichu strážnik a len tak naoko pozoroval ženu, sediacu v žalári, rovno za ním. Alebo to bolo dievča? Jej vek sa dal odhadnúť len veľmi ťažko. Jej výzor však rozhodne nebol obyčajný, bolo na nej niečo zvláštne, no nikto na to nevedel siahnuť. Pohľad jej očí bol nepríjemný a nikto do nich nebol schopný pozerať príliš dlho. Takmer všetci si boli istý, že ovláda mágiu, a teda pravdepodobne hrá za stranu jašterov. Thom však bol ochotný veriť jej aj napriek tomu - mohla sa zdať zdegenerovaná, no predsa len, bolo to mladé dievča, a vyzerala nevinne.
V žiadnom prípade. Pomiatol si sa? Akonáhle ju pustíme, všetkých nás zabije. Odpovedal mu Gert, seržant na službe. Thoma napadlo, že zabiť by ich mohla kedykoľvek aj zo žalára. No nechcel provokovať Gerta, nestálo to za to. Rozhodol sa, že sa k nej prihovorí po tom ako Gert odíde.

Netrvalo dlho, a stalo sa tak. Thom podišiel bližšie k cele, kde bola dievčina uzavretá. Nešiel príliš blízko k mrežiam - stále si nebol istý tým čo robí, a či je to vôbec dobrý nápad.
Ak... sa môžem opýtať, ak.. ako sa voláš? Thom vyhŕkol. Bol to najslušnejší tón aký dokázal vytvoriť, ale zároveň bol naplnený strachom, čo si s hanbou následne uvedomil. Všetci počuli čo mágovia dokážu, a niektorí to videli na vlastné oči. Bolo to hrôzostrašné, a Thom si o tomto nápade, chytiť mága a zavrieť ho do obyčajného žaláru, myslel svoje. Bola to obrovská hlúposť, a on ju musí strážiť. Bol od hrôzy bez seba.

Yonnia

Sedela som na studenej, kamennej zemi v nejakom stuhnutom a smradľavom žalári. Na sebe som mala v podstate otrhaný rúcho, ktoré mohlo voľakedy dávno pripomínať buď nejakého mága, alebo nejakého kňaza. Sedela som s jednou nohou pokrčenou ku hrudi a druhou voľne vystretou na zemi. Opierala som sa o stenu a ruky som mala v lone, zviazané okovami. Rovnaké okovy som mala aj na nohách no s celkom dlhou reťazou, takže mi to moc nevadilo. Môj pohľad nehovoril aboslútne nič, žiadny smútok či radosť.. alebo osamelosť, nič. Asi najdesivejšie na tom bol aj fakt, že som vôbec nežmurkala, no zároveň som ani nepôsobila sústredene. Po tom ako ma niektorý zo strážnikov. oslovil, otočila som smerom k nemu hlavu a pozrela som sa mu priamo do očí. Nebolo moc ľudí ktorý by tomu pohľadu odolalo a pochybovala som, že patrí k nim. Nevadilo mi to však.
"Čo odo mňa potrebuješ?" Odpovedala som mu otázkou až podivne nevinným a jemným hlasom. Viac menej som teraz pôsobila dvoma dojmami, ktoré sa navzájom krížili a hrozne bili. Na jednu stranu niekto neznámy, tajomný a pravdepodobne smrteľne nebezpečný.. a na druhú stranu niekto čistý a až prekvapivo krehký.. ako keby som sa sama mala rozpadnúť po tom, čo sa do mňa oprie prudší vietor.

Thom bol skutočne zmätený. Rôzne myšlienky v jeho mysli narážali do seba, a s krikom mizli, a okamžite na to sa zjavovali nové, ešte viac chaotické. Nevedel čo si myslieť, a v takomto prípade ho opustila celá súdnosť, a hanblivosť. Potreboval vedieť, potreboval to vedieť aby aspoň zmiernil tú hrôzu.
Si... ovládaš maggyju? Patríš k nim? Spýtal sa roztrasene a po tom ako to vyslovil mu spadol kameň zo srdca.
Ak áno, možno... možno by si nám mohla pomôcť. Požiadal ju, zo spýtavým pohľadom, avšak nepozeral na ňu, lebo to bolo takmer nemožné. Chcel sa jej pozrieť do očí, no jeho pohľad vždy spočinul len na jej krku alebo jej vlasoch, ktoré ho skutočne zaujali.
Nedávno mesto navštívil... jašter, no... nikoho nezabil pod podmienkou. Má sa vrátiť a... možno by si ho mohla premôcť? Vyslovil opatrne, a pre zmenu sa posnažil pozrieť do jej očí. Bol si istý, že ak skutočne ovláda maggyju, prijme to. Zároveň to však bola samovražedná úloha, postaviť sa veľkým jašterom. A mágovia navyše stáli na ich strane. Ona však možno nepatrila k nim, nezdalo sa to tak... v duchu si úprimne prial aby to bola pravda.

Yonnia

Nebolo veľa ľudí, ktorý by ma vedeli zaujať nejakým, hocijakým spôsobom. V podstate sa ani nejednalo ani tak o záujem, ako skôr o ponuku. Stále som sa mu pozerala do očí, aj keď jeho pohľad smeroval stále inam. V istom, nie príliš peknom zmysle mi pocit, že sa mi ľudia nemôžu pozerať do očí, robil dobre. Proste som sa cítila ako niekto, pred kým sa ľudia boja stáť.. a tento pocit ma nejakým spôsobom naplňoval. Tomuto človeku sa však podarilo vo mne istý záujem prejaviť. Ako jaštera očividne myslel draka, keďže sa jaštery ako také, nevedeli rozprávať s ľuďmi a neboli až také nebezpečné. Zabiť draka však malo istú výhodu aj pre mňa. Bol to predsa len drak, musel pohltiť množstvo duší, to som ani nerátala jeho samostatnú.
"Akú podmienku ?" Spýtala som sa ho znova s otázkou. Bolo zjavné že buď neodpovedám na otázky ktoré sa mi nepáčia, alebo na tie, ktoré sú skôr považované za rečnícke, teda napríklad v štýle či som mág. Bolo jasné že som mág.. ako by som mohla sama bez hocijakých pomôcok či čo i len bez batohu v ktorom by som mala nejaké jedlo a vodu prežiť, keby že nie som ? Niektorý ľudia ale neboli natoľko inteligentný, aby im to došlo, a ja som to rešpektovala, istým spôsobom.

Thom sa poobzeral okolo seba, akoby čakal že niekto počúva váš rozhovor, alebo sa niekto medzitým v žalári objavil, no nebolo to tak. Na odpoveď nabral odvahu až po istom čase.
Neviem či by som o tom mal hovoriť. Vyšlo z Thoma napokon a na sekundu sa jeho oči stretli s jej očami. Rýchlo tento pohľad oľutoval a naprázdno prehltol. Ak od nej požaduje pomoc, tak by pred ňou nemal nič zatajovať. Musí predsa vedieť, prečo sa púšťa proti takému hrôzostrašnému tvorovi. Ak by sa však o tomto dozvedel seržant, ba aj kapitán, bol by o hlavu kratší, bez zdržania. Ale na druhú stranu, ak by ona zachránila mesto, stal by sa hrdinom. Stál ten risk za to? Nevedel, nebol si istý.
Z jej postoja však dokázal vyčítať, že už je neskoro na ústup. Začal to, a musí to aj dokončiť. Povie jej všetko.
Jedna z dračích armád... teda draky, maggyjovia a iní drakkari budú prechádzať touto oblasťou, a... ak mu neprisľúbime vernosť akonáhle prídu, mesto bude vyplienené a... jednoducho vyvraždené. Háčik je v tom, že mu musíme odovzdať aj oficiálnu pečať mesta, a väčšinu zbraní, zbroje a chce aj zásoby. Ak tak urobíme, sľúbil, že nás nechá na pokoji. Vysvetlil Thom zlú situáciu pomalým tempom, pričom často zastavoval a neustále premýšľal či jej povedať celú pravdu. Vždy sa rozhodol správne, aspoň teda dúfal, že správne.
Zásob je kvôli vojne málo, a bez toho čo zostáva by mesto hladovalo. Zbrane potrebujeme na obranu, a aj keby jašter dodržal sľub, musíme sa obrániť proti banditom, dragoniánom... a jednoducho ich potrebujeme. Ak zbrane odovzdáme, a jašter sľub nedodrží, skapeme ako neškodné muchy, bez možnosti obrany. Sú nepokoje, mestská rada sa nevie rozhodnúť, a... Zastavil sa Thomov hlas, akoby sa doslova zlomil. Bolo mu z celej situácie na nič. Cítil smútok, hnev, bezbrannosť.
... dnes má jašter prísť. Väčšina chce bojovať, ostatní sa chcú vzdať. Tí čo chcú bojovať akoby nepočuli o útokoch jašterov na juhu, ako za chvíľku spálili celý Tennern a Eraghef, slávne mestá. A za sebou nechávajú len popol, a skazu. Je to hrôza. Dopovedal napokon príbeh, teda skôr celú situáciu Thom, a pre zmenu sa na krátky čas dokázal uvoľniť. V prítomnosti tejto maggyje sa cítil bezpečne, nevedel si to vysvetliť. Predsa ICH sa máli báť. Ale bola jediná šanca na záchranu Klertevu.
Prosím, maggyja, pomôž n.. nám. Mám ženu, malé deti, nestrpím aby sa im niečo stalo. Urobím čokoľvek, a presvedčím aj ostatných, že nám pomôžeš, mesto ti dá čokoľvek čo budeš chcieť, len nám prosím, pomôž, odohnaj jaštera alebo ho znič.

Yonnia

Stále som ho bez jediného náznaku sledovala jeho oči. Počúvala jeho príbeh no už pri začiatku som sa rozhodla pre to, čo som mu momentálne mienila povedať. Pohľad som následne obrátila späť do steny, po čom som zatvorila oči. Zhlboka som sa nadýchla, až to mohlo pôsobiť ako povzdych.
"Podriaďte sa im. Bude sa jednať pravdepodobne o jeden z oddielov ktorý by ste s mojou pomocou dokázali zničiť ale, prišli by ďalší. Draci netolerujú neposlušnosť, nedávajú druhú šancu. Raz sa im postavíte a spravia hocičo, čo by vás zrovnalo so zemou." Odpovedala som mu. Nebola som si ani istá či by som im dokázala pomôcť no niečo ako pomoc som tak či tak moc nemala v slovníčku. Mala som za tým ešte niekoľko dôvodov. Za prvé ako sám povedal, väčšina ľudí chce bojovať. Čo mi vyhovovalo. Môj názor na tom tak či tak nič nezmení. Bola som len väzeň o ktorom si mysleli že ho tu dokážu udržať. Ruky som si znova zložila do lona a už som nemyhla ani brvou. Nechcela som sa príliš zviditeľňovať tým že zabije draka .. aj keď raz sa to určite stane, nie však takto okato. A aj keď by mi ponúkli toto miesto ako na tanieri, v podstate pre mňa nemalo žiadnu cenu.

Thom pokrútil hlavou a sklonil pohľad.
Ak aj rada rozhodne podriadiť sa, niekto na nich zaútočí, urobí nejakú hlúposť. Vyprovokuje jaštera... to je jediné čo potrebuje. Povedal tichým hlasom, a zdalo sa že to celé vzdal. Bezcieľne chodil hore dole po žalári, a pod nosom si niečo hovoril, tak, že to Yonnia nepočula. Zdalo sa že je nervózny a z očí mu neraz vytryskli slzy.
Ak nám nechceš pomôcť, tak ťa predhodíme drakovi... ako... ako dar. Výmena zajatcov, rozumieš? On nám dá pokoj, a bude si s tebou môcť robiť čo chce. To.. to je úžasný nápad. Povedal náhle Thom, približujúc sa k cele. Tentoraz sa mierne usmieval, no bolo jasné, že zo zúfalstva už nevie čo má robiť, rovnako ako ostatní, a ich racionálne premýšľanie bolo nenávratne zahmlené.
Seržant bude súhlasiť. Som si istý. Nepremyslela si si to? Spýtal sa napokon, jednou nohou na odchode za svojím nadriadeným, a druhou stále vnútri miestnosti.

Yonnia

Spočiatku som na jeho slová.. teda skôr zúfalé bľabotanie vôbec neodpovedala. Stále so zavretými očami som len pokojne dýchala a jediné čo prezrádzalo že som na žive bolo práve stúpanie a klesanie hrude. V mojich očiach však nebola tá klasická bledá farba, ktorá pripomínala pomaly bielu. Skôr mi žiarili sivo zelenou farbou. Následne som sa len postavila a pomalým krokom som prešla k mrežám.
"Môžem sa odtiaľto dostať, sama, kedykoľvek len chcem." Šepla som s úsmevom a obe ruky, aj keď stále v okovách, som položila na mreže. Zrazu sa začal ozývať nepríjemný škrípavý zvuk, ako keby sa niekde trhalo nejaké železo. V tom popraskala aj omietka v okolí, kde boli mreže umiestnené a celé vyrazili z pántov a narazili na stenu oproti.
"Daj mi kľúč od pút." Prikázala som a vykročila som k nemu. Mohlo to znieť trocha podivne, taký strohý a prísny príkaz odo mňa, bola som asi o hlavu menšia, ak nie o viac.

Hlasný zvuk škrípajúcich mreží strhol jeho pohľad a bez jediného pohybu sledoval čo Yonnia robí. Zamrzol od strachu, alebo jednoducho neveril že sa to deje. Možno si doteraz nebol celkom istý, či Yonnia niečo také dokáže. Akonáhle však vykročila z cely, Thom bol vytrhnutý z paralýzy, odskočil dozadu a tasil meč. Aj on si všimol, že je o hlavu vyšší, no zároveň si nebol istý útokom, predsa len, práve sa dostala z cely bez akéhokoľvek problému. Medzi ľuďmi sa vedela ale jedna vec - maggyjovia sú väčšinou fyzicky slabší, nevedno prečo.
Náhle sa pustil do útoku, útočne zvreskol a mečom sa zahnal rovno na krk maggyje.

Yonnia

Načiahla som k nemu ruky a natrčila putá, ako keby som očakávala že mi ich naozaj ide rozopnúť. On však namiesto toho rozhodol, že zaútočí. Teraz som ho začala trocha obdivovať, len som si nebola istá či to bol blázon, alebo človek ktorý bol absolútne bez informácií.. či bez rozumu. Nemala som rada vreskot, pri útoku.. v podstate to bola len pomôcka niekoho, kto cítil strach, aby sa ho zbavil. No nikdy to v skutočnosti nepomohlo. Oboma rukami som pevne zovrela konce reťaze, ktorou som mala spojené okovy a nastavila som ju do rany meču, Zároveň som rukami trhla na ľavú stranu, čím som celú jeho silu presunula mimo moje telo. V podstate som jeho útok nezablokovala, len odklonila. Tým by sa mi malo uvoľniť miesto na útok, teda netuśila som ako by sa v takej situácií kryl.. navyše kryl proti mágií, nepoužila som však žiadne kúzlo.
"Dám ti návrh. Ak ma porazíš bez toho, aby som použila mágiu, pomôžem vám.." Šepla som potichu a len som znova pred seba natrčila ruky.
"Ak ťa ale porazím, zabijem ťa a zoberiem si tvoju dušu. Stále z toho môžeš vycúvať tým že mi tie púta rozopneš." Dodala som istým hlasom, myslela som to smrteľne vážne.