4|A|9999

Lilynette

Na zlomok sekundy mi tá cudzia pomoc prišla ako poprava. Celá bolesť sa sústredila na jedno miesto a ja som si ho oboma rukami bolestne zovrela. Následne však prešla.. teda stále som cítila nepríjemne vrnenie a pichanie na danom mieste, pár krát viac než nepríjemné, no tá neznesiteľná časť bolesti bola preč. Chvíľu ešte trvalo, kým som sa dokázala spamätať a znova som začala vnímať všetko okolo mňa. Nebolo však moc času na nejaké srdcervúce a dojímavé objímanie, apsoň teda zatiaľ nie. Prebehli sme až do nejakej veľkej miestnosti, ktorú začali majstri v momente zabarikádovavať a zabezpečovať. Bola som síce spotená a stále sa vo mne miestami ozívala bolesť no nebolo to z únavy, ale z prijatia toho množstva magickej esencie od majstra Sirina. Rukou som si zašla do vlasov, pri čom som si ich poupravila tak, aby mi zakrívali tvár. Nechcela som, aby mi niekto videl do očí. Bolo tu veľmi veľa ľudí... až som sa zaćala cítiť nervózne. Posledný mesiac som strávila v prítomnosti len dvohc bytostí, teda ak som nerátala ďalších päť v mojej hlave. Zaznamenala som, že ku mne podišla Adria s Emetou. Tvár som sklopila niekde k zemi a na jej otázku som len prikývla. Na Emetu som sa tento krát pozrieť nedokázala. Už vôbec nie, keď na mňa vyvalila tú otázku. Nakoniec som jej však pohľad do očí opätovala. Pozerala som sa do tých jej spomedzi pramene mojich červených vlasov, mohla som vyzerať až mierne desivo.
"Nemohla som .. znova.. pozerať sa na to, ako trpíš." Vyšlo z mojich úst v dračom jazyku a pohľad som teraz upriamila na jej krídla.
"Kvôli mne si o ne takmer prišla.. keby že.. vtedy.. ideš so mnou.. zomrieš." Znova som sa jej pozrela do očí. Ani som si neuvedomila, že možno nie je v dračom jazyku taká dobrá ako ja a tak mi možno nebude vo všetkom rozumieť.

Emeta pokrútila hlavou a zatvárila sa trocha nechápavo.
Som v poriadku a nažive len vďaka Vaexovi. Po tom ako si odišla, z Engenirthu nám prišlo že sa tam máme dostaviť. Mysleli sme že bude všetko po starom, ale... sama si videla kam sme to došli. Vaexos sa za mňa postavil, inak by som bola disciplinárne trestaná okamžite. Vysvetlila v krátkosti čo sa stalo a potom varovne zdvihla prst.
Ak nebudeš rozprávať normálne, tak sa nebudeme zhovárať. Tomu jazyku rozumiem len trocha. Dodala iritovaným tónom. Adria medzitým odišla za ostatnými majstrami, pomáhať pri prípadnom útoku a hlavne posilniť obranu.
Tak, a sme znova uväznený. Tentoraz je to trocha väčšie väzenie, ale predsa len... jediné východy z Engenirthu sú na druhej strane. Tam odkiaľ sme utiekli. Oznámila a začala sa rozhliadať po okolí.
Vieš že dnešný Engenirth je vystavaný na niečom čo raz bolo najväčšie miesto v celej Deritrei? Kassaran. Patrilo starým trpaslíkom, ešte tým prvým, ktorý boli vo Falteanskom impériu. Vtedy ešte boli ľudia a trpaslíci spojenci a priatelia. Myslím že padlo počas dračieho tanca, vieš, Erasov a Isenov boj. V tomto meste bola hlavná ústredňa mágov celej Erasie, no a po páde civilizácie... mágovia sa sem vrátili až po dlhšom čase a na pozostatkoch Kassaranu vystavali Engenirth. Ale mesto stále zostáva. Pod Engenirthom leží už vyše 8000 rokov. Vysvetľovala Emeta so záujmom v hlase.
Všetko čo si videla je prakticky len úplný povrch. Aj stará knižnica je takmer najvyššia časť. Pod nami sa nachádza niekoľko kilometrov ruín a obrovských jaskýň na ktorých sú vystavané tisíce budov. A ešte nižšie sú prastaré trpasličie doly, ktoré sa podľa Aglasa dotýkali aj magických žíl... vieš si to predstaviť? Magické žily z Jadra sú niekoľko desiatok, možno aj viac, kilometrov pod povrchom. V každom prípade, bol tam len málokto. Aglas povedal že v najnižších častiach bol iba on, a raz do Kassaranu zobral aj Marikhelma. V tých hlbinách sa podľa neho plazí niečo horšie ako draky...

Lilynette

"Ale prežila si.. verila som že ťa ochráni.. teda aspoň som sa snažila tomu uveriť." Na jej ďalšiu poznámku povedanú iritovaným tónom som sa na ňu pozrela až takým, ostrým spôsobom.
"Si mág Emeta. Ak tomuto jazyku rozumieš len trocha, pomôže ti iba prax. Toho ktorý používaš ty, som sa už dávnejśie zriekla." Na tvári sa mi dokonca objavil menší náznak úsmevu. Celkom sa mi páčilo, že sa aj cez to dokázala rozhovoriť. Počúvala som ju, pri čom som vytvorila niečo ako väčší kváder zo štítu, na ktorý som si sadla. Pri tom som ponúkla miesto aj Emete. Nedalo sap ovedať, že by sa mi chcelo sedieť práve na zemi. Zároveň som dúfala, že to budem vedieť vytvoriť. Naozaj som nevedela čo si mám teraz o mojej magickej esencii a energii myslieť.
"Očividne tu nejaký čas ostaneme. Nemyslím si, že by sme dokázali tých druhých v priamom boji poraziť. Majú na svojej strane priveľa majstrov." Pozrela som sa na vchod, ktorým sme sem prišli. Následne som sa znova pozrela na Emetu.
"Mohli by sme sa ísť do mesta pozrieť, my dve." Znažila som sa to nejak naznačiť rukami, aby to pre ňu bolo lahšie.. teda porozumieť.
"Velli a Níla mi povedali o jednom zväzku, je v starej knižnici, musím ho nájsť." Dodala som a následne som sa na ňu spýtavo pozrela.
"Pomôžeś mi?" Dodala som otázku.

Emeta sa stále tvárila nechápavo, a zároveň sa mračila.
Prečo by si sa ho zriekla? Rodný jazyk je tvoja prirodzenosť, a nie vec ktorú len tak odložíš. S odchádzajúcim jazykom odchádza aj tvoja osoba. Ja budem hovoriť v mojom jazyku. Povedala odmietavo a následne sa rovnako zatvárila aj na jej zmienku o tom že by ste mohli ísť do mesta.
Zbláznila si sa? To je posledné miesto kde ustúpime, a aj to len ak to bude treba. Tam dole je to šialenstvo. Horné časti mesta sú síce prebádané a... viacmenej bezpečné, ale nižšie... tam nechodia ani majstri. Týmto odložila tento nápad preč aspoň na nejaký čas.
Upokojila sa až pri poznámke o knižnici.
Konečne niečo užitočné a nie smrteľne nebezpečné. Samozrejme že ti pomôžem. Snáď... snáď nemyslíš starú časť knižnice? Spýtala sa podozrievavo, ale na odpoveď nebol čas. Vaexos všetkých z okolia zvolal ku sebe. Podľa všetkého chcel oznámiť niečo dôležité.

Vedľa Vaexa stáli aj ostatní majstri ktorí sa pridali na stranu tejto rebélie. Po jeho ľavej strane stáli Beron, Lyril, Adria a po jeho pravici stáli Leven a Duviel.
Najprv chcem poďakovať každému kto sa k nám v tej rýchlosti pridal. Niektorí dopredu vedeli čo sa bude diať, niektorých to zastihlo nečakane, ale aj napriek tomu si vybrali tú správnu stranu. A za to sme vďačný. Teraz k veci. Joycelen má na svojej strane rovnaký počet majstrov, to by bolo v poriadku, ale problémom je že je oficiálna veľmajsterka. To znamená že všetky stráže ktoré sú magicky späté z Engenirthom sú pod jej kontrolou a budú poslúchať len ju. Problém je aj to že nemáme prístup k východu - ten je na druhej strane. Joycelen na nás pravdepodobne nezaútočí, ale zvolá všetky jednotky z okolia Engenirthu a zablokuje východ. Takže sa odtiaľto nemáme ako dostať. Budeme tu musieť zostať po nejaký čas. Vysvetlil stručne celú situáciu a v dave sa ozvalo niekoľko hlasov. Predstúpil majster Duviel a začal hovoriť.
Potrebujem aby sa stráže zorganizovali na každom prístupe do tejto časti Engenirthu. Nie je ich príliš a tak sa budú vstupné body ľahšie obraňovať v prípade útoku. Ostatní sa tu usídlite, ako povedal Vaexos, zostaneme tu nejaký čas. My, majstri, sa dohodneme na ďalšom postupe.
Po tomto brífingu sa dav rozdelil na všetky strany a každý sa pustil do práce. Adria na seba hodila svoje brnenie a podišla ku vám dvom.
Budem vás ochraňovať. Za žiadnu cenu sa odo mňa nevzdiaľte. Lilynette - mala by si porozmýšľať či nechceš zájsť na výskumné oddelenie Engenirthu. Možno... možno to bude vitálne dôležité. Povedala a podala Emete dlhú bojovú kopiju. Emeta sa tvárila zamyslene a potom sa opýtala otázku smerom k Lilynette:
Kto sú to Nila a Velli?

Lilynette

Milo som sa usmiala a až tajomne som sa na Emetu pozrela, keď sa ma spýtala či sa náhodou nejedná o starú časť. Nestihla som jej však odpovedať, lebo nás Vaex všetkých zavolal k sebe. Vypočula som si jeho oznámenie o stave a o situácii, v ktorej sme sa nachádzali.
Takže sa von dostaneme len na silu... predpokladám že to bude naozaj chvíľu trvať. Pomyslela som si, na čo som zvyšok oznámenia vnímala skôr na pol ucha. Ruky som si založila na hruď a pohľad som obrátila na Adriu, ktorá sa ku mne s Lilynette znova priblížila. Prikývla som, aj keď sa mi myšlienka toho, že na mňa niekto dáva pozor, nepáčila.
"Hmm, pôvodne som chcela ísť dostarej knižnice pre istý zväzok. Netuším čo obsahuje ale ak by to bolo niečo nepodstatné, nehovorili by mi o ňom. Na druhú stranu to by mohlo zabrať týždne. Najprv by sme teda mohli ísť na to výskumné oddelenie." Odpovedala som jej a malíčkom som sa začala špárať medzi zubami. Zvedavo som sa pozrela na Emetu, ktorá sa ma spýtala na Velliho a Nílu. Znova sa mi na tvári roztiahol úsmev.
"Draci z Isenovej gardy." Odpovedala som jej, tento krát trocha potichšie. Mohla ma vlastne poćuť len ona a Adria.

Adria prikývla a pokynula vám aby ste ju nasledovali. Pri zmienke o Isenovej garde ju viditeľne strhlo a hlavou sa mierne pootočila dozadu.
Ty si našla Bezočníka a Povodnicu? Spýtala sa prekvapene. Bezočník mal byť očividne Velli, čo bol jeden z ďalších drakov z klasických detských rozprávok. A ani príbehy o ňom neboli práve lichotivé. Niekedy vládol kráľovstvu v ktorom sledoval každé jedno porušenie pravidiel ktoré on sám nastolil. A akonáhle niekto niečo vykonal, Bezočník sa tam svižne objavil a páchateľa potrestal. Takto terorizoval obyvateľstvá veľa krajín. Rozhodne sa toto zdalo ako hlúposť a klamstvo. Alebo aspoň pozmenená skutočnosť. Aj Nila sa priznala že kedysi bola skutočne Povodnica. Emeta sa pousmiala.
Bezočník! Ja som čítala že dokáže svojimi šarkaními očami vidieť aj cez oblečenie! Neobkukoval ťa náhodou?

Úsmev mi z tváre zmizol a ja som si len povzdychla. Nechápala som, čo majú všetci proti Isenovej garde. Boli to len skreslené rozprávky, ktoré deťom dávali rady do života.. aspoň som ich tak chápala. Pochybovala som, že by sa chcelo Vellimu kontrolovať každého jedného člověka vo svojom kráľovstve. Aj keď dračie rozmary mohli byť nekonečné.
„Nenašla som ich, oslobodila som ich. Boli vo vezení cez niekoľko tisícročí.. heh.. takmer som pri tom zomrela… blbá sopka.“ Zamumlala som si skôr pre seba. Emetine slová ma trocha dostali. Sčervenala som a len som sa zahanbene pozřela niekam do země. Vtedy som si to tak moc neuvědomovala, pretože som sa predsa len nechádzala v spoločnosti nejakého příslušníka smrteľnej rasy.
„No.. ehm.. n.. nedalo sa povedať.. že.. že..“ Tvár som obrátila mimo Emety a Adrii. „By som na sebe vtedy niečo mala.. ak sa neráta ten dotrhaný plášť ešte od Vaexa.“ Pootočila som sa prvým smerom, kterým som typovala cestu k výzkumnému centru a vydala som sa ňou, jako keby som tým dvom chcela zdrhnúť. Stále som bola dosť červená.. prišlo mi to celkom zahanbujúce, kto vie prečo práve teraz a práve tu.

Myslíš že ich oslobodenie bola vhodná vec? Predsa len, v tom väzení boli z nejakého dôvodu. Povedala Adria, ale to skôr pre seba. Odpoveď rozhodne nečakala. Otočila sa vpred a ďalej už nehovorila nič. Emeta sa zatvárila zhrozene po tom ako jej Lilynette povedala tú podivnosť.
V... horách? V najstudenších horách v Deritrei? Spýtala sa neveriacky a poškrabala si hlavu. Potom sa náhle otočila k Adrii a potichu jej povedala: Majsterka. Dúfam že nechcete ísť na oddelenie Tīvira. Ja tam rozhodne nejdem.
Adria len pokrútila hlavou.
Stále máš tie nočné mory? Nie, nepôjdeme tam. Nechceme nič riskovať.
Emeta sa potom upokojila a priklonila hlavu k Lilynette.
Na to oddelenie skutočne nechceš ísť. Sú tam najhoršie veci ktoré Engenirth za posledné stovky rokov nazbieral. A niektoré z Kassaranu...

Lilynette

Nadvihla som pravú ruku, ktorá mi behom sekundy vzplanula rudým plameňom.
"Vedela som si teplo zariadiť." Vysvetlila som jej. Adrii som na otázku naozaj neodpovedala. Predsa len, plán oslobodiť aj ostatných a následne Isena a Erasa vyrvať z ich väzenia.. o tom nemusel vedieť každý. Trocha ustarostene som si premerala Emetu. Pochybovala som, že by ma niektorá z tých veći vedela vystrašiť no tieto dve tam oćividne nepôjdu.
"Tak.. v tom prípade môžem ísť sama, alebo pôjdeme najprv do tej knižnice." Navrhla som znova a prstami som prešla Emete vo vlasoch.
"Najhoršia vec akú som kedy videla, boli tvoje krvácajúce krídla. Aj besný drak ktorý sa snažil upáliť všetko čo mu prišlo pod dohľad bol proti tomu nič. Existuje len málo vecí, kvôli ktorým dokážem pocítiť strach. Aspoň som ich zatiaľ len málo objavila a strachu väčšiny z nich, som sa už dokázala vysporiadť." Prehovorila som k nej milým hlasom a ruku som stiahla späť k telu.
"Mantiram kōṭpāṭu: Nāṉkāvatu patippu: Isen atu mēlum" Prehovorila som k majsterke s miernym úškrnom na perách. Tušila som, že sa jej nebude páčiť, čo za knihu to musím nájsť.

Emeta sa po tom čo Lilynette povedala len nepríjemne uškrnula a odklonila hlavu. Rozhodne to pre ňu neboli príjemné spomienky, ani pre nikoho iného. Po zbytok cesty pokračovala v tichu zo zamysleným pohľadom na tvári. Adria sa po vypočutí názvu knihy nesnažila zakryť prekvapenie.
Tú knihu? Je to len dodatok podvodníka ktorý sa vydával za Isena. Je to jednoduché - stačí sa podpísať menom niekoho iného. Sú to neoverené hlúposti. A k tej knihe sa nie je jednoduché dostať. Stará knižnica stále nie je zabezpečená po tom ako tam niečo... uniklo z oddelenia výskumu. Nie som si istá či vás dve, a aj mňa, chcem dostať do smrteľného nebezpečia. Oznámila prísnym hlasom Adria. Emeta sa zahľadela na Lilynette a nadvihla ramená.
Stará časť knižnice je strašidelná. Povedala potichu a odmietavo pokrútila hlavou.
V tej knižnici sú navyše tisícky nepravdivých a falošných kníh. Preto tam ani nie je povolený vstup. Nechceme aby študenti čítali tie hlúposti a učili sa z nich. A k tomu sú tam aj nebezpečné knihy ktoré sú zakázané aj pre majstrov. Skutočne nebezpečné - berte na moje slovo. Joycelen mala v pláne starú časť zničiť a spáliť všetky zvitky. Jeden z jej lepších nápadov. Polovica kníh je tam z temných dôb. Dodala Adria varovne.